znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 270/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. R., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 211/98 a sp. zn. 7 C 87/97 a pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť   v konaní podľa   čl.   47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   slobody   prejavu   podľa   čl.   10   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 3 sp. zn. 12 C 153/91 z 27. októbra 1994, rozsudkom Mestského súdu v Bratislave   sp.   zn.   9   Co   127/95,   9   Co   185/95   z   20.   júna   1995   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 10/99 z 24. marca 1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. Ľ. R. v časti, v ktorej navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12 C 211/ 98 je zmätočné (ne bis in idem),   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. Sťažnosť Mgr. Ľ. R. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

3. Návrh Ľ. R. st., bytom B., na pristúpenie do konania ako vedľajšej účastníčky s a   n e p r i p ú š ť a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2003 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. R., bytom B., (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej advokátkou   JUDr.   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   211/98   a   sp.   zn. 7 C 87/97 a pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   3   ústavy,   základného práva   na rovnosť v konaní podľa   čl. 47 ods.   3   ústavy a slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru, základného práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru a   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava 3 (ďalej len „obvodný súd“) sp. zn. 12 C 153/91 z 27. októbra 1994, rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. 9 Co 127/95, 9 Co 185/95 z 20. júna 1995 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 10/99 z 24. marca 1999.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti (doplnenej podaniami doručenými ústavnému súdu 9. mája 2003, 8. júla 2003, 8. septembra 2003 a 28. októbra 2003) uviedla, že podáva sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti okresnému súdu pre nečinnosť súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 211/98 a v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 87/97 o   priznanie práva   na   náhradu   škody   a sťažnosť   smerujúcu   proti   okresnému   súdu, Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   najvyššiemu   súdu   pre porušenie základných ľudských práv vyplývajúcich z dohovoru v konaní vedenom na bývalom obvodnom súde pod sp. zn. 12 C 153/91, na bývalom mestskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 127/95, 9 Co 185/95 a na najvyššom súde v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   10/99   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy.   Pre   porušenie základných práv garantovaných v čl. 6, čl. 10, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   podala   10.   septembra   1999   sťažovateľka sťažnosť   Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) z dôvodu porušenia   jej   základných   práv   v   súdnom   konaní,   v   ktorom   sa   domáhala   proti odporcom priznania náhrady škody spôsobenej odporcami na záhradnom pozemku v jej vlastníctve parc. č. 5579/1 v katastrálnom území Bratislava-Vinohrady a určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 14. novembra 1982, predmetom ktorej boli parcely č. 5579/2 a 5579/3   v katastrálnom území Bratislava-Vinohrady. Na podnet európskeho súdu podala sťažovateľka sťažnosť v danej veci aj ústavnému súdu.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd o   náhrade   škody   uplatnenej   navrhovateľkou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 153/91 a následne vylúčenej na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 7 C 87/97 nerozhodol už 12 rokov. Ďalej porušenie základných práv podľa čl. 10, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj   čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto dohovoru a čl. 20 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že rozsudkom obvodného súdu sp. zn. 12 C 153/91 z 27. októbra 1994 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 14. novembra 1982, tento rozsudok   prvostupňového súdu bol potvrdený rozsudkom mestského súdu sp. zn. 9 Co 127/95, 9 Co 185/95 z 20. júna 1995 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 10/99 z 24. marca 1999 bolo   odmietnuté   dovolanie sťažovateľky,   v   čom   sťažovateľka   vidí   negáciu   svojho vlastníckeho   práva.   Dovolanie   bolo   sťažovateľke   doručené   16.   júna   1999. Sťažovateľka   ďalej   namietla,   že   paralelne   prebiehajú   u   dvoch   rôznych   sudkýň paralelne dve súdne konania o náhradu škody, a to pod sp. zn. 7 C 87/97 a pod sp. zn. 12 C 211/98.

Na základe   uvedených   skutočností   navrhla sťažovateľka vo   svojej   sťažnosti doplnenej podaním doručeným ústavnému súdu 9. mája 2003, aby ústavný súd takto rozhodol:

„A)  ...   1/   Základné   právo   sťažovateľky   podľa   Čl.   48,   ods.   2   Ústavy   SR a jej   základné   ľudské   právo   podľa   Článku   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   (právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   bolo   v   konaní Okresného súdu Bratislava III, vedenom pod č. sp. zn.: 12 C 153/91 a 7 C 87/97, porušené. Konanie vedené na tomto súde pod č. sp. zn.: 12 C 211/98 je zmätočné (ne bis in idem).

2/   Prikazuje   sa,   aby   Okresný   súd   Bratislava   III   v spornej   veci   č.   sp.   zn.: 12 C 153/91 (7 C 87/97) bez zbytočných prieťahov ďalej konal.

3/   Sťažovateľke   sa   priznáva   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie v čiastke 100.000,- Sk (slovom: jednostotisíc korún slov.) i právo na plnú náhradu trov sťažnostného konania pred ÚS SR, včítane trov advokátskeho zastúpenia sťažovateľky vo výške sumy 11.334,- Sk.

B) 1/ Základné práva sťažovateľky podľa Čl. 20, ods. 3 a Čl. 47, ods. 3 Ústavy SR,   ako   aj   jej   ľudské   práva   podľa   Článkov   10   (sloboda   prejavu),   Čl.   13   (právo na účinný opravný prostriedok),   Čl. 14 (zákaz diskriminácie)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Článku 1 Protokolu č. 11 k tomuto dohovoru (ochrana   majetku)   boli   konaním   všetkých   stupňov   slovenských   súdov   vo   veci č.: 12 C 153/91 porušené.

2/   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   býv.   Obvodného   súdu   Bratislave   3, č. sp. zn.: 12 C 153/91-239, zo dňa 27. 10. 1994, ďalej rozsudok býv. Mestského súdu v Bratislave,   č.   sp.   zn.:   9 Co 127/95,   9   Co 185/95 zo   dňa   20.   júna 1995, ako   aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, č.: 4 Cdo 10/99, zo dňa 24. III. 1999 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

Súčasne Ústavný súd SR zakazuje Okresnému súdu Bratislava III pokračovanie v porušovaní základných ľudských a občianskych práv sťažovateľky, spočívajúcom v diskriminovaní   jej   osoby   súdom   z titulu   jej   odlišného   sociálneho   statusu a zdravotného   postihnutia,   ako   aj   v tom,   že   slov.   súdy   v predchádzajúcom   konaní neurčili,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   dňa   14.   11.   1982   medzi   navrhovateľkou a všetkými   odporcami   o predaji   nehnuteľností   parc.   č.:   5579/2   a 5579/3   kat.   úz. Bratislava   –   Vinohrady,   ktorá   bola   zaregistrovaná   bývalým   Štátnym   notárstvom Bratislava 3 dňa 10. 12. 1982, pod registračným číslom R I 253/82, je z viacerých zákonných   dôvodov neplatná a že nerozhodli ani o tom, že žalovaní musia vydať predmet bezdôvodného obohatenia (nehnuteľnosti navrhovateľky) tomu, na úkor koho ho získali neplatnou zmluvou, oproti vráteniu kúpnej ceny navrhovateľkou, za ktorú tieto nehnuteľnosti získali (100.000,- Sk) podľa §-u 457 platného OZ.

3.   Sťažovateľke   sa   priznáva   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 72.000,- Sk (slovom: sedemdesiatdvatisíc korún slov.), ako aj právo na plnú náhradu   trov   sťažnostného   konania   pred   Ústavným   súdom   SR,   včítane   trov advokátskeho zastúpenia vo výške sumy 8.814,- Sk.“

K sťažnosti sa rozhodla pripojiť ako vedľajšia účastníčka aj matka sťažovateľky Ľ. R. st., bytom B., ktorá podľa tvrdenia sťažovateľky bola vedľajšou účastníčkou v konaní vedenom na obvodnom súde pod sp. zn. 12 C 153/91.

K   sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   okresného   súdu   podaním   doručeným ústavnému   súdu   14.   novembra   2003.   Vo   svojom   vyjadrení   poukazuje   na psychologické vyšetrenie sťažovateľky uvedené v znaleckom posudku MUDr. Z. G. Podľa názoru predsedu okresného súdu je sťažnosť neopodstatnená, pretože všetky tri veci (sp. zn. 12 C 153/91, sp. zn. 7 C 87/97 a sp. zn. 12 C 211/98) sú právoplatne skončené. Spolu s vyjadrením predsedu okresného súdu boli doručené ústavnému súdu aj spisy okresného súdu sp. zn. 12 C 153/91, sp. zn. 7 C 87/97 a sp. zn. 12 C 211/98.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne   prerokoval,   preskúmal,   či   obsahuje   všeobecné   a   osobitné   náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo   zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť   na ujmu práv iných alebo v rozpore   so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva   nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné   prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo   časti   procesu   v   záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby   vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa   musí   zabezpečiť   bez   diskriminácie   založenej   na   akomkoľvek   dôvode,   ako   je pohlavie,   rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o návrh, ktorý nemá náležitosti predpísané zákonom. Podľa § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde   návrh   na   začatie   konania   sa   ústavnému   súdu   podáva   písomne.   Návrh   musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie   návrhu   a   navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone. Podľa § 50 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem   všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   musí obsahovať   označenie,   ktoré   základné   práva   alebo   slobody   sa   podľa   tvrdenia sťažovateľa porušili, právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a proti komu sťažnosť smeruje.

Sťažnosť sťažovateľky   v časti,   v ktorej   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 211/98 je zmätočné (ne bis in idem), ústavný súd odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí. Konanie sp. zn. 7 C 87/97 bolo zastavené z dôvodu procesnej prekážky litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku uznesením č. k. 7 C 87/97-135 z 1. augusta 2001.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   2.   októbra   2001.   Konanie   sp.   zn. 12 C 211/98 bolo zastavené z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí návrhu na začatie konania v konaní pred okresným súdom. Sťažovateľka ani na výzvu okresného súdu neodstránila nedostatky vo svojom návrhu na začatie konania, preto okresný súd vo veci sp. zn. 12 C 211/98 konanie zastavil. V právnej veci sp. zn. 12   C   211/98   namieta   sťažovateľka   v   petite   sťažnosti,   že   toto   konanie   sp.   zn. 12   C   211/98   je   zmätočné,   pretože   o náhrade   škody   sa   konalo   v konaní   sp.   zn. 7 C 87/97, a teda ide o porušenie zásady ne bis in idem, podľa ktorej sa nemôže dvakrát   rozhodovať   o tom   istom.   Dovolanie   sťažovateľky   v právnej   veci   sp.   zn. 12 C 211/98 bolo odmietnuté uznesením najvyššieho súdu z 28. mája 2003 sp. zn. 4 Cdo 155/02, ktoré bolo sťažovateľke doručené 30. júna 2003. Sťažovateľka ani na výzvu   ústavného   súdu   na   opravu   petitu   sťažnosti   neuviedla,   porušenia   ktorého základného práva sa v tejto súvislosti domáha, a ani nenavrhla zrušenie uznesenia o   zastavení   konania   č.   k.   12   C   211/98-39   z   24.   novembra   2000,   ale   navrhla   iba vysloviť, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 211/98 je zmätočné. Keďže sťažnosť je v tomto smere neúplná a sťažovateľka je zastúpená advokátkou, ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   zamietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá ako podaná oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu.   Sťažovateľka   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 10, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj   čl. 1 Dodatkového protokolu   k dohovoru rozsudkom obvodného súdu   sp.   zn.   12   C   153/91   z   27.   októbra   1994,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 14. novembra 1982, tento rozsudok   prvostupňového   súdu   bol   potvrdený   rozsudkom   mestského   súdu   sp.   zn. 9 Co 127/95, 9 Co 185/95 z 20. júna 1995 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 10/99 z 24. marca 1999 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky. Dovolanie bolo sťažovateľke doručené 16. júna 1999. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu   3.   apríla 2003.   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažnosť   bola v   tejto časti   podaná ústavnému súdu   viac ako 3 roky   po   lehote. Z   tohto dôvodu   bola odmietnutá ako podaná oneskorene.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštatoval,   že   ak   bolo konanie   právoplatne   skončené   skôr,   ako   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ústavnom súde, ústavný súd o porušení tohto základného práva nerozhoduje. Ústavný súd poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na obvodnom súde pod sp. zn. 12 C 153/91 a na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 87/97. Konanie vedené pod sp. zn. 12 C 153/91 však bolo právoplatne skončené rozsudkom mestského súdu sp. zn. 9 Co 127/95, 9 Co 185/95 z 20. júna 1995. Ako vyplýva zo súdneho spisu, konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 87/91 bolo právoplatne skončené 2. októbra 2001 (právoplatnosť uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 87/97-135 z 1. augusta 2001 o zastavení konania). Z dôvodu, že ide o konania už právoplatne skončené, nie je možné rozhodovať o porušení základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní   bola   podaná   až po   právoplatnosti   rozhodnutí   v právnych   veciach   sp.   zn. 12 C 153/91 a sp. zn. 7 C 87/97, právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov bol odstránený stav právnej neistoty, sťažnosť bola v tejto časti podaná oneskorene.

Ústavný súd rozhodol aj o nepripustení matky sťažovateľky Ľ. R. st., bytom B., do konania ako vedľajšej účastníčky. V sťažnosti sťažovateľka uvádza, že jej matka bola   vedľajšou   účastníčkou   v   konaní   vedenom   na   obvodnom   súde   pod   sp.   zn. 12 C 153/91. Avšak v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 10/99 z 24. marca 1999, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky, je v odôvodnení uvedené, že dovolací súd z obsahu spisu zistil, že Ľ. R. st. v konaní nemala postavenie vedľajšieho účastníka konania, pretože jej vstup do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalobkyne   nebol   pripustený   uznesením   obvodného   súdu   zo   7.   júna   1994   sp.   zn. 12 C 153/91 (č. l. 193 spisu). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepripustil účasť matky sťažovateľky v konaní o sťažnosti ako vedľajšej účastníčky.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003