SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 27/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniamisp. zn. 6 Cdo/51/2015 z 18. februára 2015 (Rvp 4639/2015), sp. zn. 6 Cdo/240/2014z 12. decembra 2014 (Rvp 4640/2015), sp. zn. 6 Cdo/266/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4641/2015),sp. zn. 8Cdo/153/2014z 22.januára2015(Rvp 4642/2015),sp. zn. 7 Cdo/234/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 4643/2015), sp. zn. 3 Cdo/446/2014z 19. februára 2015 (Rvp 4644/2015), sp. zn. 3 Cdo/586/2014 z 12. februára 2015(Rvp 4645/2015),sp. zn. 8Cdo/186/2014z 22.januára2015(Rvp 4646/2015),sp. zn. 2 Cdo/211/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4647/2015), sp. zn. 2 Cdo/226/2014z 27. januára 2015 (Rvp 4648/2015), sp. zn. 7 Cdo/304/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4649/2015),sp. zn. 7Cdo/314/2014z 28.januára2015(Rvp 4650/2015),sp. zn. 2 Cdo/265/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4651/2015), sp. zn. 2 Cdo/126/2014z 27. novembra 2014 (Rvp 4652/2015), sp. zn. 7 Cdo/313/2014 z 11. decembra 2014(Rvp 4653/2015), sp. zn. 8 Cdo/185/2014 z 10. decembra 2014 (Rvp 4654/2015),sp. zn. 3 Cdo/344/2014 z 3. februára 2015 (Rvp 4656/2015), sp. zn. 3 Cdo/400/2014zo 14. januára 2015 (Rvp 4657/2015), sp. zn. 3 Cdo/406/2014 z 3. februára 2015(Rvp 4658/2015),sp. zn. 3Cdo/60/2015z 12.februára2015(Rvp 4659/2015),sp. zn. 2 Cdo/150/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4660/2015), sp. zn. 1 Cdo/101/2014z 10. decembra 2014 (Rvp 4661/2015), sp. zn. 6 Cdo/336/2014 z 18. februára 2015(Rvp 4662/2015),sp. zn. 4Cdo/58/2014z 19.februára2015(Rvp 4663/2015),sp. zn. 2 Cdo/281/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4664/2015), sp. zn. 8 Cdo/466/2014z 23. februára 2015 (Rvp 4665/2015), sp. zn. 3 Cdo/544/2014 z 19. januára 2015(Rvp 4666/2015), sp. zn. 8 Cdo/155/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4667/2015),sp. zn. 2 Cdo/174/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4668/2015), sp. zn. 2 Cdo/121/2014zo 16. decembra 2014 (Rvp 4669/2015), sp. zn. 2 Cdo/8/2014 zo 16. decembra 2014(Rvp 4670/2015), sp. zn. 2 Cdo/6/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4672/2015),sp. zn. 4 Cdo/8/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4673/2015), sp. zn. 4 Cdo/313/2014zo 17. decembra 2014 (Rvp 4674/2015), sp. zn. 2 Cdo/122/2014 z 27. novembra 2014(Rvp 4675/2015), sp. zn. 4 Cdo/122/2014 z 19. februára 2015 (Rvp 4676/2015),sp. zn. 3 Cdo/533/2014 z 12. februára 2015 (Rvp 4677/2015), sp. zn. 6 Cdo/244/2014z 28. januára 2015 (Rvp 4678/2015), sp. zn. 6 Cdo/242/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4679/2015), sp. zn. 2 Cdo/70/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4680/2015),sp. zn. 2 Cdo/419/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4681/2015), sp. zn. 7 Cdo/367/2014z 28. januára 2015 (Rvp 4682/2015), sp. zn. 1 Cdo/93/2014 z 11. februára 2015(Rvp 4683/2015),sp. zn. 1Cdo/57/2014z 11.februára2015(Rvp 4684/2015),sp. zn. 8 Cdo/148/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4685/2015), sp. zn. 2 Cdo/85/2014zo 16. decembra 2014 (Rvp 4686/2015), sp. zn. 6 Cdo/270/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4687/2015),sp. zn. 3Cdo/136/2015z 2.marca2015(Rvp 4688/2015),sp. zn. 2 Cdo/271/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4689/2015), sp. zn. 2 Cdo/275/2014z 27. januára 2015 (Rvp 4690/2015), sp. zn. 7 Cdo/333/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4691/2015), sp. zn. 8 Cdo/238/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4692/2015),sp. zn. 3 Cdo/583/2014 z 12. februára 2015 (Rvp 4693/2015), sp. zn. 3 Cdo/392/2014zo 14. januára 2015 (Rvp 4694/2015), sp. zn. 8 Cdo/239/2014 z 22. januára 2015(Rvp 4695/2015),sp. zn. 8Cdo/497/2014z 22.januára2015(Rvp 4696/2015),sp. zn. 2 Cdo/230/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4697/2015), sp. zn. 3 Cdo/227/2014zo 14. januára 2015 (Rvp 4698/2015), sp. zn. 7 Cdo/331/2014 z 28. januára 2015(Rvp 4699/2015),sp. zn. 2Cdo/305/2014z 27.januára2015(Rvp 4700/2015),sp. zn. 8 Cdo/334/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 4701/2015), sp. zn. 5 Cdo/387/2014z 24. februára 2015 (Rvp 4702/2015), sp. zn. 8 Cdo/498/2014 z 23. februára 2015(Rvp 4703/2015),sp. zn. 7Cdo/230/2014z 28.januára2015(Rvp 4704/2015),sp. zn. 8 Cdo/282/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4705/2015), sp. zn. 6 Cdo/392/2014z 18. februára 2015 (Rvp 4706/2015), sp. zn. 2 Cdo/372/2013 z 27. novembra 2014(Rvp 4721/2015), sp. zn. 8 Cdo/473/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4738/2015),sp. zn. 8 Cdo/280/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 7461/2015), sp. zn. 5 Cdo/588/2014z 24. marca 2015 (Rvp 7462/2015), sp. zn. 3 Cdo/117/2015 zo 7. apríla 2015(Rvp 7463/2015),sp. zn. 6Cdo/356/2014z 21.apríla2015(Rvp 7464/2015),sp. zn. 6 Cdo/84/2014 z 31. marca 2015 (Rvp 7465/2015), sp. zn. 3 Cdo/438/2014zo 17. marca 2015 (Rvp 7466/2015), sp. zn. 3 Cdo/508/2014 z 19. januára 2015(Rvp 7467/2015), sp. zn. 7 Cdo/387/2014 z 11. decembra 2014 (Rvp 7468/2015),sp. zn. 7 Cdo/411/2014 z 11. decembra 2014 (Rvp 7469/2015), sp. zn. 7 Cdo/412/2014z 11. decembra 2014 (Rvp 7470/2015), sp. zn. 7 Cdo/413/2014 z 11. decembra 2014(Rvp 7471/2015), sp. zn. 7 Cdo/414/2014 z 11. decembra 2014 (Rvp 7472/2015),sp. zn. 7 Cdo/415/2014 z 11. decembra 2014 (Rvp 7473/2015), sp. zn. 7 Cdo/416/2014z 11. decembra 2014 (Rvp 7474/2015), sp. zn. 7 Cdo/417/2014 z 11. decembra 2014(Rvp 7475/2015), sp. zn. 7 Cdo/351/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7476/2015),sp. zn. 8 Cdo/234/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 7477/2015), sp. zn. 8 Cdo/355/2014z 23. februára 2015 (Rvp 7478/2015), sp. zn. 8 Cdo/298/2014 z 23. februára 2015(Rvp 7479/2015),sp. zn. 3Cdo/545/2014z 19.januára2015(Rvp 7480/2015),sp. zn. 5 Cdo/544/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7481/2015), sp. zn. 5 Cdo/542/2014z 24. marca2015(Rvp 7482/2015),sp. zn. 3Cdo/101/2015z 12.marca2015(Rvp 7483/2015),sp. zn. 8Cdo/465/2014z 10.marca2015(Rvp 7484/2015),sp. zn. 8 Cdo/464/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 7485/2015), sp. zn. 2 Cdo/119/2014z 31. marca2015(Rvp 7486/2015),sp. zn. 5Cdo/533/2014z 24.marca2015(Rvp 7487/2015),sp. zn. 8Cdo/213/2014z 8.októbra2014(Rvp 7488/2015),sp. zn. 4 Cdo/244/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7489/2015), sp. zn. 3 Cdo/242/2014z 9. októbra 2014 (Rvp 7490/2015), sp. zn. 3 Cdo/534/2014 z 8. decembra 2014(Rvp 7491/2015),sp. zn. 5Cdo/534/2014z 24.marca2015(Rvp 7492/2015),sp. zn. 4 Cdo/584/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7493/2015), sp. zn. 2 Cdo/7/2014z 27. januára 2015 (Rvp 7494/2015), sp. zn. 7 Cdo/222/2014 z 26. februára 2015(Rvp 7495/2015),sp. zn. 4Cdo/262/2014z 25.marca2015(Rvp 7496/2015),sp. zn. 8 Cdo/448/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 7497/2015), sp. zn. 7 Cdo/223/2014z 20. novembra 2014 (Rvp 7498/2015), sp. zn. 8 Cdo/108/2014 z 10. decembra 2014(Rvp 7499/2015),sp. zn. 7Cdo/239/2014z 24.marca2015(Rvp 7500/2015),sp. zn. 7 Cdo/363/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7501/2015), sp. zn. 6 Cdo/139/2015z 31. marca 2015 (Rvp 7502/2015), sp. zn. 7 Cdo/152/2014 z 26. februára 2015(Rvp 7503/2015), sp. zn. 4 Cdo/138/2014 z 19. februára 2015 (Rvp 7504/2015),sp. zn. 1 Cdo/41/2014 z 11. februára 2015 (Rvp 7505/2015), sp. zn. 8 Cdo/35/2015z 15. apríla2015(Rvp 7506/2015),sp. zn. 6Cdo/388/2014z 31.marca2015(Rvp 7507/2015), sp. zn. 1 Cdo/208/2014 zo 17. marca 2015 (Rvp 7508/2015),sp. zn. 6 Cdo/386/2014 z 31. marca 2015 (Rvp 7509/2015), sp. zn. 4 Cdo/444/2010z 25. marca2015(Rvp 7510/2015),sp. zn. 7Cdo/491/2014z 24.marca2015(Rvp 7511/2015),sp. zn. 4Cdo/236/2014z 25.marca2015(Rvp 7512/2015),sp. zn. 7 Cdo/407/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7513/2015), sp. zn. 5 Cdo/583/2014z 24. marca2015(Rvp 7514/2015),sp. zn. 7Cdo/489/2014z 24.marca2015(Rvp 7515/2015),sp. zn. 7Cdo/409/2014z 24.marca2015(Rvp 7516/2015),sp. zn. 5 Cdo/582/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7517/2015), sp. zn. 7 Cdo/483/2014z 24. marca2015(Rvp 7518/2015),sp. zn. 4Cdo/376/2014z 25.marca2015(Rvp 7519/2015),sp. zn. 4Cdo/306/2014z 25.marca2015(Rvp 7520/2015),sp. zn. 4 Cdo/235/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 7521/2015), sp. zn. 7 Cdo/403/2014z 26. februára 2015 (Rvp 7522/2015), sp. zn. 7 Cdo/496/2014 z 27. októbra 2014(Rvp 7523/2015),sp. zn. 7Cdo/478/2014z 27.októbra2014(Rvp 7524/2015),sp. zn. 5 Cdo/305/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 7525/2015), sp. zn. 7 Cdo/172/2014z 26. februára 2015 (Rvp 7526/2015), sp. zn. 7 Cdo/302/2014 z 26. februára 2015(Rvp 7527/2015),sp. zn. 4Cdo/212/2014z 25.marca2015(Rvp 7528/2015),sp. zn. 4 Cdo/132/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7529/2015), sp. zn. 5 Cdo/298/2014z 24. marca 2015 (Rvp 7530/2015), sp. zn. 7 Cdo/228/2014 z 26. februára 2015(Rvp 7531/2015) a sp. zn. 7 Cdo/328/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7532/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4639/2015, Rvp 4640/2015, Rvp 4641/2015, Rvp 4642/2015, Rvp 4643/2015,Rvp 4644/2015, Rvp 4645/2015, Rvp 4646/2015, Rvp 4647/2015, Rvp 4648/2015,Rvp 4649/2015, Rvp 4650/2015, Rvp 4651/2015, Rvp 4652/2015, Rvp 4653/2015,Rvp 4654/2015, Rvp 4656/2015, Rvp 4657/2015, Rvp 4658/2015, Rvp 4659/2015,Rvp 4660/2015, Rvp 4661/2015, Rvp 4662/2015, Rvp 4663/2015, Rvp 4664/2015,Rvp 4665/2015, Rvp 4666/2015, Rvp 4667/2015, Rvp 4668/2015, Rvp 4669/2015,Rvp 4670/2015, Rvp 4672/2015, Rvp 4673/2015, Rvp 4674/2015, Rvp 4675/2015,Rvp 4676/2015, Rvp 4677/2015, Rvp 4678/2015, Rvp 4679/2015, Rvp 4680/2015,Rvp 4681/2015, Rvp 4682/2015, Rvp 4683/2015, Rvp 4684/2015, Rvp 4685/2015,Rvp 4686/2015, Rvp 4687/2015, Rvp 4688/2015, Rvp 4689/2015, Rvp 4690/2015,Rvp 4691/2015, Rvp 4692/2015, Rvp 4693/2015, Rvp 4694/2015, Rvp 4695/2015,Rvp 4696/2015, Rvp 4697/2015, Rvp 4698/2015, Rvp 4699/2015, Rvp 4700/2015,Rvp 4701/2015, Rvp 4702/2015, Rvp 4703/2015, Rvp 4704/2015, Rvp 4705/2015,Rvp 4706/2015, Rvp 4721/2015, Rvp 4738/2015, Rvp 7461/2015, Rvp 7462/2015,Rvp 7463/2015, Rvp 7464/2015, Rvp 7465/2015, Rvp 7466/2015, Rvp 7467/2015,Rvp 7468/2015, Rvp 7469/2015, Rvp 7470/2015, Rvp 7471/2015, Rvp 7472/2015,Rvp 7473/2015, Rvp 7474/2015, Rvp 7475/2015, Rvp 7476/2015, Rvp 7477/2015,Rvp 7478/2015, Rvp 7479/2015, Rvp 7480/2015, Rvp 7481/2015, Rvp 7482/2015,Rvp 7483/2015, Rvp 7484/2015, Rvp 7485/2015, Rvp 7486/2015, Rvp 7487/2015,Rvp 7488/2015, Rvp 7489/2015, Rvp 7490/2015, Rvp 7491/2015, Rvp 7492/2015,Rvp 7493/2015, Rvp 7494/2015, Rvp 7495/2015, Rvp 7496/2015, Rvp 7497/2015,Rvp 7498/2015, Rvp 7499/2015, Rvp 7500/2015, Rvp 7501/2015, Rvp 7502/2015,Rvp 7503/2015, Rvp 7504/2015, Rvp 7505/2015, Rvp 7506/2015, Rvp 7507/2015,Rvp 7508/2015, Rvp 7509/2015, Rvp 7510/2015, Rvp 7511/2015, Rvp 7512/2015,Rvp 7513/2015, Rvp 7514/2015, Rvp 7515/2015, Rvp 7516/2015, Rvp 7517/2015,Rvp 7518/2015, Rvp 7519/2015, Rvp 7520/2015, Rvp 7521/2015, Rvp 7522/2015,Rvp 7523/2015, Rvp 7524/2015, Rvp 7525/2015, Rvp 7526/2015, Rvp 7527/2015,Rvp 7528/2015, Rvp 7529/2015, Rvp 7530/2015, Rvp 7531/2015 a sp. zn. Rvp 7532/2015s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 27/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. apríla 2015a 25. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)a uzneseniami označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté konania“a „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Veľký Krtíš,Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Zvolen, Okresným súdomBratislava II, Okresným súdom Bratislava III, Okresným súdom Bratislava IV, Okresnýmsúdom Malacky, Okresným súdom Pezinok, Okresným súdom Košice I, Okresným súdomKošice II, Okresným súdom Spišská Nová Ves, Okresným súdom Trebišov, Okresnýmsúdom Bánovce nad Bebravou, Okresným súdom Prievidza, Okresným súdom Trenčín,Okresným súdom Martin, Okresným súdom Ružomberok a Okresným súdom Revúca (ďalejlen „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmuspôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresnýchsúdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvodepríslušného krajského súdu (ďalej len „príslušné krajské súdy“). Na základe skutočnostíuvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi rozhodnutiamizaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti.
Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, príslušné krajské súdy svojimi rozhodnutiami potvrdilirozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Predmetné uznesenia príslušnýchkrajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, v ktorých namietala, že ako žalobkyňanepodala návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietkyzaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), že jej bola odňatá možnosť konaťpred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a že v jej veciachrozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP,v spojení s § 237 písm. g) OSP.
O dovolaniach sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, žeich odmietol ako procesne neprípustné s tým, že ide o dovolania„podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania v tej istej veci dovolateľky...“, preto sa„s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne“.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniaminajvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
1.„interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;
2.„spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;
3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdomvzhľadom na„prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacejpraxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolorozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnejrozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušnéhookresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jejveciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých uznesení a konštatovaniunajvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,ďalej uviedla, že„trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že príslušný krajský súdnedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ideo ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďžepodľa sťažovateľky«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy»zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke akoúčastníkovi konania, čo je dôvodom ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania danýchvecí. Najvyšší súd tento postup príslušného krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmala v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu,zruší napadnuté uznesenia a veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkeprizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutýchkonaniach a jeho napadnutými uzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inaka povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primeraneustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 4639/2015, Rvp 4640/2015, Rvp 4641/2015, Rvp 4642/2015, Rvp 4643/2015,Rvp 4644/2015, Rvp 4645/2015, Rvp 4646/2015, Rvp 4647/2015, Rvp 4648/2015,Rvp 4649/2015, Rvp 4650/2015, Rvp 4651/2015, Rvp 4652/2015, Rvp 4653/2015,Rvp 4654/2015, Rvp 4656/2015, Rvp 4657/2015, Rvp 4658/2015, Rvp 4659/2015,Rvp 4660/2015, Rvp 4661/2015, Rvp 4662/2015, Rvp 4663/2015, Rvp 4664/2015,Rvp 4665/2015, Rvp 4666/2015, Rvp 4667/2015, Rvp 4668/2015, Rvp 4669/2015,Rvp 4670/2015, Rvp 4672/2015, Rvp 4673/2015, Rvp 4674/2015, Rvp 4675/2015,Rvp 4676/2015, Rvp 4677/2015, Rvp 4678/2015, Rvp 4679/2015, Rvp 4680/2015,Rvp 4681/2015, Rvp 4682/2015, Rvp 4683/2015, Rvp 4684/2015, Rvp 4685/2015,Rvp 4686/2015, Rvp 4687/2015, Rvp 4688/2015, Rvp 4689/2015, Rvp 4690/2015,Rvp 4691/2015, Rvp 4692/2015, Rvp 4693/2015, Rvp 4694/2015, Rvp 4695/2015,Rvp 4696/2015, Rvp 4697/2015, Rvp 4698/2015, Rvp 4699/2015, Rvp 4700/2015,Rvp 4701/2015, Rvp 4702/2015, Rvp 4703/2015, Rvp 4704/2015, Rvp 4705/2015,Rvp 4706/2015, Rvp 4721/2015, Rvp 4738/2015, Rvp 7461/2015, Rvp 7462/2015,Rvp 7463/2015, Rvp 7464/2015, Rvp 7465/2015, Rvp 7466/2015, Rvp 7467/2015,Rvp 7468/2015, Rvp 7469/2015, Rvp 7470/2015, Rvp 7471/2015, Rvp 7472/2015,Rvp 7473/2015, Rvp 7474/2015, Rvp 7475/2015, Rvp 7476/2015, Rvp 7477/2015,Rvp 7478/2015, Rvp 7479/2015, Rvp 7480/2015, Rvp 7481/2015, Rvp 7482/2015,Rvp 7483/2015, Rvp 7484/2015, Rvp 7485/2015, Rvp 7486/2015, Rvp 7487/2015,Rvp 7488/2015, Rvp 7489/2015, Rvp 7490/2015, Rvp 7491/2015, Rvp 7492/2015,Rvp 7493/2015, Rvp 7494/2015, Rvp 7495/2015, Rvp 7496/2015, Rvp 7497/2015,Rvp 7498/2015, Rvp 7499/2015, Rvp 7500/2015, Rvp 7501/2015, Rvp 7502/2015,Rvp 7503/2015, Rvp 7504/2015, Rvp 7505/2015, Rvp 7506/2015, Rvp 7507/2015,Rvp 7508/2015, Rvp 7509/2015, Rvp 7510/2015, Rvp 7511/2015, Rvp 7512/2015,Rvp 7513/2015, Rvp 7514/2015, Rvp 7515/2015, Rvp 7516/2015, Rvp 7517/2015,Rvp 7518/2015, Rvp 7519/2015, Rvp 7520/2015, Rvp 7521/2015, Rvp 7522/2015,Rvp 7523/2015, Rvp 7524/2015, Rvp 7525/2015, Rvp 7526/2015, Rvp 7527/2015,Rvp 7528/2015, Rvp 7529/2015, Rvp 7530/2015, Rvp 7531/2015 a sp. zn. Rvp 7532/2015,z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavnýsúd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutíorgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánovverejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššejinštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorovvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedlik rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalejpripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisova nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohoudo detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnychnoriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jehoodôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tietonemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutéhorozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislostis právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciuprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnejnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavneprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvodyzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložilisťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položkyč. 17 písm. a)„sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“.Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietkyzaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.Príslušné krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecnesprávne, pričom v ich odôvodnení poukázali najmä na skutočnosť, že sťažovateľkavo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvéhostupňa v obvode príslušného krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcoviajednotlivých okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávaniaa rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vznieslanámietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru príslušného krajského súdu vždydôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkomkonania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítiabyť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodolo ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorýmiodmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnymspôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenieje nedostatočné, pretože z neho„nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosťdovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru,že tieto prípustné na základe uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie sú.Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlok niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyššísúd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniusťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorúvyvodzovala z toho, že nepodala námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatiekonania, hoci boli potrebné, a napriek tomu jej bola uzneseniami okresného súdu uloženápovinnosť zaplatiť súdne poplatky za tieto procesné návrhy, čo bolo príslušným krajskýmsúdom potvrdené ako správny procesný postup. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázalna § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorej sa konanie okrem prípadov vymedzených zákonom(tzv. nesporové konania) zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje akožaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá zmätočnosť celého konania, a teda je ajdovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákonnespája účinok začatia ďalšieho samostatného konania, pretože ide o rozhodovanieo parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania, ktoré začalo podaním žaloby.Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP,ako to namieta sťažovateľka.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)OSP, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd,poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svojupredchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je samaskutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktoromtento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.Takéto odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu nemožno považovaťza arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je úlohouústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnychzáverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základnépráva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdunevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenieoznačených práv sťažovateľky. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú náležiteodôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušnýchprávnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých uzneseniach použil takúinterpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanejprávnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnejlogiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právona úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekciarozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná lenv tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalodo práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného právana súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoruby mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňalmožnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde(napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitéhoodôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výkladea aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnuz týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutianajvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnukorekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu,resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolov predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosťdovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpenáv konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdusú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených právsťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súdkvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení právana súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavya dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššiehosúdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovaťsvojustálenýprávnynázor,podľaktoréhomuneprislúchazjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktorézákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem inýchpriznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkyuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016