SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 27/2014-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
, zastúpenej obchodnou spoločnosťou
, v mene ktorej koná konateľ a advokát
vedené pod sp. zn. Rvp 19443/2013 a sp. zn. Rvp 20645/2013 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn.8 Co 53/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. 6 Co 624/2012 z 25. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnostiobchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛,vedenépod sp. zn. Rvp 19443/2013 a sp. zn. Rvp 20645/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 27/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
⬛⬛⬛⬛O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. júla 2013 a 21.augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 53/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. 6 Co 624/2012 z 25.apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresného súdu Bratislava V a Okresným súdom Bratislava II(ďalej aj „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovejujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupomokresných súdov, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Nazáklade uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a sporybudú prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnéhosúdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jejtvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnomprávnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tietopodania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15azákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy, aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľkyobsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecnýchsúdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súduprvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zrušínapadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolunapadnutými uzneseniami.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
Sprihliadnutímnaobsahsťažnostívedenýchústavnýmsúdompod sp. zn. Rvp 194434/2013 a sp. zn. Rvp 20645/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súduplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa ⬛⬛⬛⬛ čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti,porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17a„sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“.Proti týmto uzneseniam podalasťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričomokrem iného uviedla:„...v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľkeškodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdujasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a„Sadzobníka súdnych poplatkov“a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákonač. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomtokonaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatkupodľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosťzaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu všeobecnýchsúdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebnézopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákonč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskejrepubliky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu súústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv podľa ústavya dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2023a III. ÚS 403/2013).
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
II. C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa ⬛⬛⬛⬛ čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svojmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmua za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Totoustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, abyupravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daníalebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenietýchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnomprerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnenépodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014