znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 27/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., T., zastúpeného spoločnosťou U., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., pre namietané porušenie čl. 12 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 22 CbZm/16/2008-251   z 21.   januára   2011   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd 6. augusta 2008 vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 22 Zm/30/2008-98, ktorým uložil odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade (sťažovateľovi) – ďalej aj „odporcovia“, aby do troch   dní   od   doručenia   zmenkového   platobného   rozkazu   zaplatili   navrhovateľovi spoločne a nerozdielne   sumu   148 646   757,50   Sk   spolu   s   úrokom   vo   výške   6   % zo sumy 148 646 757,50 Sk od 18. júla 2008 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 495 489,20 Sk, náhradu trov konania vo výške 1 000 000 Sk z titulu zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 737 819 Sk.

Dňa 21. augusta 2008 odporcovia podali proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky. Okresný súd uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008 uložil odporcom spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za námietky v sume 500 000 Sk podľa položky 2a Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení so spoločnou poznámkou č. 5 k položkám 1 a 2. Súdny poplatok bol od sťažovateľa vymožený 21. septembra 2010.Dňa 29. októbra 2008 odporcovia vzali námietky v celom rozsahu späť. Okresný súd uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-227 z 27. novembra 2008 pripustil späťvzatie námietok podaných odporcami 29. októbra 2008 a zároveň zaviazal odporcov zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 369 150,50 Sk.

Sťažovateľ sa   podaním   z 13.   júla 2010 (doplneným 3.   novembra   2010)   domáhal zrušenia rozhodnutia okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008, ktorým mu bol vyrubený súdny poplatok za námietky, a zároveň žiadal o vrátenie tohto poplatku. Okresný súd uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 návrh sťažovateľa na zrušenie uvedeného uznesenia a na vrátenie súdneho poplatku za námietky zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„V danom prípade súd dospel k záveru, že zákon č. 71/1992 Zb. neumožňuje súdu zrušiť   uznesenie   o   vyrubení   súdneho   poplatku   za   námietky   v   zmysle   ust.   §   12   ods.   3 zák. č. 71/1992 Zb., pretože je toho názoru, že vydané uznesenie... bolo správne a v súlade s ust. § 5 cit. zákona v spojení s pol. 2a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojitosti s pozn. č. 5 k pol. 1, 2 Sadzobníka súdnych poplatkov. Na základe uvedeného, preto nie je dôvod na jeho zrušenie v zmysle ust. § 12 ods. 3 cit. zákona.

Čo sa týka návrhu odporcu v 2. rade na vrátenie súdneho poplatku za námietky na základe použitia analógie ust. § 11 ods. 9 zák. č. 71/1992 Zb., v danom prípade súd dospel k záveru, že nie je možné použiť analógiu tohto ustanovenia na vrátenie súdneho poplatku za námietky pri ich späťvzatí pred začatím pojednávania vo veci samej, pretože zákon č. 71/1992 Zb. upravuje vrátenie súdneho poplatku len pri späťvzatí návrhu pred začatím pojednávania vo veci samej (§ 11 ods. 3 cit. zákona) s možnosťou vrátenia súdneho poplatku za odpor (§ 11 ods. 9 cit. zákona), keď úmyslom zákonodarcu bola snaha o určitú motiváciu účastníkov konania na mimosúdne urovnanie ich sporu potom, čo bol v zákonnej lehote podaný odôvodnený   odpor zo strany   odporcu,   avšak pred   začatím   pojednávania vo veci samej. V prípade takéhoto späťvzatia návrhu vo veci samej zo strany navrhovateľa, dôjde k zastaveniu konania vo veci samej, keď vydaný platobný rozkaz bol zrušený v zmysle ust. § 174 ods. 2 O. s. p. a teda neexistuje žiaden exekučný titul navrhovateľa na vymáhanie pohľadávky vo vzťahu k odporcovi. Je predpoklad, že medzi účastníkmi konania došlo alebo k mimosúdnej dohode, alebo navrhovateľ akceptoval argumenty odporcu v odpore a návrh ako nedôvodný zobral späť.

V prípade zmenkového konania upraveného v ust. § 175 O. s. p., a podania včasných a   odôvodnených   námietok   odporcu,   nedochádza   k   zrušeniu   vydaného   zmenkového platobného   rozkazu,   pretože   podanie   námietok   spôsobí,   že   súd   nariadi   pojednávanie, v ktorom v rozsudku vysloví, či zmenkový platobný rozkaz ponechá v platnosti, alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu. Námietky teda nespôsobujú zrušenie zmenkového platobného rozkazu,   ako je to v prípade podaného odporu voči platobnému rozkazu.   Aj v prípade späťvzatia námietok zostáva vydaný zmenkový platobný rozkaz v platnosti a predstavuje riadny exekučný titul pre navrhovateľa, čo však neplatí pre odpor pri vydanom platobnom rozkaze, pretože O. s. p. nepozná späťvzatie odporu, nakoľko riadne podaný odpor má za následok zrušenie platobného rozkazu, a teda neexistenciu exekučného titulu.

Súd je toho názoru, že podanie odporu a podanie námietok (u námietok, prípadné ich späťvzatie), nie je možné porovnávať a postaviť ich na rovnakú úroveň, pretože ide o dva rozdielne právne inštitúty s rozdielnymi právnymi následkami.

Taktiež nie je možné dať na rovnakú úroveň späťvzatie návrhu a vrátenie súdneho poplatku   za návrh (odpor)   a   späťvzatie   námietok,   keď   navrhovateľ   v   tomto   prípade   aj naďalej trvá na podanom návrhu, pretože tak ako bolo uvedené vyššie, pri späťvzatí návrhu dôjde k zastaveniu konania vo veci samej a neexistuje žiaden exekučný titul a pri späťvaztí námietok je vydané uznesenie o ich pripustení a následne po jeho právoplatnosti nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť vydaného zmenkového platobného rozkazu. Iba v prípade späťvzatia návrhu v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu a podania námietok by bolo možné uvažovať o použití analógie legis, a to ust. § 11 ods. 9 cit. zákona, pri vrátení súdneho poplatku za podané námietky, čo však nie je tento prípad.

S prihliadnutím na vyššie uvedené, súd nezistil zákonnú možnosť vrátenia súdneho poplatku za podané námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu odporcovi v 2. rade. V zákone o súdnych poplatkoch sú v § 11 presne špecifikované prípady, kedy súd môže vrátiť súdny poplatok, pričom v tomto prípade nejde o žiadnu z možností uvedených v § 11. Súd postupoval v súlade so zákonom a konštatoval, že v danom prípade nie je možné použiť analógiu, nakoľko úmyslom zákonodarcu bolo v § 11 zákona o súdnych poplatkoch presne špecifikovať prípady, kedy je možné vrátiť súdny poplatok a teda nie je možné ísť nad rámec zákona.“

Na základe odvolania sťažovateľa založeného na nesprávnom právnom posúdení veci krajský súd uznesením č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 uznesenie okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že   v dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   poplatkovej povinnosti (resp. jeho práva na vrátenie súdneho poplatku a práva na zrušenie rozhodnutia okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku za námietky) došlo uznesením okresného súdu č.   k.   22   CbZm/16/2008-251   z 21.   januára   2011   a uznesením   krajského   súdu č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 k porušeniu čl. 12 ústavy, jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že   právne   závery   všeobecných   súdov   sú   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   a preto z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   majú   za   následok porušenie uvedených základných práv a slobôd. Všeobecné súdy nezohľadnili argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie ich rozhodnutí nevychádza zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa   zákonodarca   zjavne   opomenul   zahrnúť   pod   prípady   upravujúce   vrátenie súdneho poplatku podľa § 11 ods. 3 a 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) aj vrátenie súdneho poplatku za späťvzatie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Ak   zákon č. 71/1992 Zb. výslovne neupravuje vrátenie súdneho poplatku pri späťvzatí námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, ide len o medzeru zákona, ktorú možno doplniť správnou interpretáciou celkového účelu zákona cez sudcovskú tvorbu práva za použitia analógie legis vo vzťahu k § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., a tak odstrániť neprimeranú tvrdosť citovaného zákona. Účel § 11 ods.   3   a 9   zákona   č.   71/1992   Zb.   nemožno   obmedzovať   len   na   motiváciu   účastníkov konania   k mimosúdnemu   riešeniu   sporu.   V prípade   pochybností   pri   aplikácii   zákona č. 71/1992 Zb. by mal byť vždy uplatnený výklad v prospech poplatníka, čo deklaroval aj Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo/268/2005.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k.   22   CbZm/16/2008-251   z 21.   januára   2011   a uznesením   krajského   súdu č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 bol porušený čl. 12 ústavy, jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a aby   mu   priznal finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   €   a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 788,30 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   čl.   12   ústavy   a   základného   práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu   (podobne II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04,   I. ÚS 178/04,   IV.   ÚS   380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu   domáhal   podaním   opravného   prostriedku   (odvolania),   o ktorom   krajský   súd   aj rozhodol,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   príslušné   medzinárodné   zmluvy   (vrátane   dohovoru)   majú   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (č. 71/1992 Zb.) ustanovené podmienky na   vrátenie   súdneho   poplatku,   spadá   výlučne   do rozhodovacej   právomoci   všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude   pri   aplikácii   príslušných   zákonných   ustanovení   vychádzať.   Ústavnému   súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   21   CoZm/2/2011-266   z 26.   augusta   2011   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 (pozri s. 3 – 5 uznesenia ústavného súdu), ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008 a na vrátenie súdneho poplatku za námietky. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Právne   závery,   ku   ktorým   dospel   prvostupňový   súd   odvolací   súd   považuje za správne,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   to   tak   jednotlivo   ako   i   v   ich   vzájomnej súvislosti, a odvolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd zdôrazňuje, že pre vrátenie súdneho poplatku za námietky nie je možné použiť analógiu ako je to pri podaní odporu, prípadne iných opravných prostriedkov, pretože v § 175 O. s. p. je upravený zmenkový platobný rozkaz, ktorý je formou rozhodnutia odlišnou od platobného rozkazu a okrem rozdielnych podmienok a lehoty, v ktorej možno odvrátiť, aby zmenkový platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku,   sa   konanie v zmenkovom rozkaznom konaní   od   konania   o   platobnom   rozkaze   líši   predovšetkým   rozdielnym   charakterom opravného konania. Ako konštatoval i prvostupňový súd vo svojom odvolaním napadnutom rozhodnutí, na rozdiel od odporu sa podaním námietok zmenkový platobný rozkaz neruší a ich   podaním   nenastáva   situácia,   ako   keby   zmenkový   platobný   rozkaz   nebol   podaný. Úprava uvedená v § 174 ods. 4 O. s. p. nie je úpravou, ktorá je platná pre oba typy konaní, preto úprava, týkajúca sa platobného rozkazu nie je použiteľná pre zmenkové rozkazné konanie.

V prípade, ak by prvostupňový súd rozhodol v súlade s návrhom odporcu 2/, išlo by podľa   názoru   odvolacieho   súdu   o   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   svojvôľou   súdu   pri rozhodovaní, bez opory v príslušnom právnom predpise, preto za v tejto veci existujúceho skutkového stavu a procesnej situácie nie je možné použitie analógie, ako navrhuje odporca 2/ - odvolateľ.“

Je zrejmé, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha preskúmania uvedených rozhodnutí všeobecných súdov tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva,   čo   potvrdzuje   aj   obsah   ním   podaného   opravného   prostriedku   (odvolania); sťažnosť obsahuje v podstate totožné námietky. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu   (aj   okresného   súdu)   za   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   majúce   na   následok porušenie označených práv.

Podľa § 175 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak odporca podá   včas námietky,   súd nariadi   na ich   prejednanie   pojednávanie;   na námietky   podané neskôr   už   nemožno   prihliadať.   V   rozsudku   súd   vysloví,   či   zmenkový   platobný   rozkaz ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu.

Podľa § 175 ods. 6 OSP ak odporca do vyhlásenia rozsudku podľa odseku 4 vezme späť   podané   námietky,   súd   uznesením   rozhodne   o   pripustení   späťvzatia   námietok a o náhrade trov konania, ktoré nasledovalo po vydaní zmenkového platobného rozkazu. Právoplatnosťou uznesenia o pripustení späťvzatia námietok nadobúda zmenkový platobný rozkaz právoplatnosť.

Zákon   č.   71/1992   Zb.   vrátenie   súdneho   poplatku   za   spätvzatie   námietok   proti zmenkovému platobnému rozkazu výslovne neupravuje.

Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz alebo rozkaz na plnenie.

Podľa § 11 ods. 9 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za odpor sa vráti, ak sa návrh na začatie   konania   vzal   späť   pred   začatím   pojednávania   vo   veci   samej   alebo   konanie   sa zastavilo pred začatím pojednávania vo veci samej.

Zo stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 3/2005 zo 16. decembra 2005 vyplýva, že „Námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu nie je možné považovať za odvolanie. Ide   o samostatný   opravný   prostriedok   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu.   Súdny poplatok   za   námietky   v zmenkovom   a šekovom   konaní   sa   vyrubuje   uznesením... Súd v prípade,   ak   poplatník   súdny   poplatok   za   námietky   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu   nezaplatil,  ...   konanie   o námietkach   z tohto   dôvodu   nezastaví,   ale   pokračuje v konaní. V prípade potreby súdny poplatok súd vymôže na základe uvedeného uznesenia.“.

Taktiež   v stanovisku   sp.   zn.   Obpj   3/2006   z 26.   júna   2008   najvyšší   súd   uviedol: „V § 175 O. s. p. je upravený zmenkový platobný rozkaz, ktorý je formou rozhodovania odlišnou od platobného rozkazu. Okrem rozdielnych podmienok a lehoty, v ktorej možno odvrátiť,   aby   zmenkový   platobný   rozkaz   nadobudol   účinky   právoplatného   rozsudku,   sa konanie v zmenkovom rozkaznom konaní od konania o platobnom rozkaze líši predovšetkým rozdielnym charakterom opravného konania. Na odvrátenie účinkov vydaného zmenkového platobného rozkazu musí žalovaný proti zmenkovému platobnému rozkazu podať námietky. Ani námietky nemajú devolutívny účinok. Na rozdiel od odporu sa však podaním námietok zmenkový platobný rozkaz neruší. Ich samotným podaním nenastáva situácia,   ako keby zmenkový   platobný   rozkaz   nebol   vydaný...   V zmenkovom   rozkaznom   konaní   súd   prvého stupňa po podaní námietok naďalej koná vo veci samej, keď preskúmava dôvodnosť týchto námietok.“

Okresný   súd   pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   (pozri   s.   3   –   5   uznesenia ústavného súdu) dospel k záveru, že nie je možné zrušiť jeho skoršie uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu a že na daný prípad nemožno aplikovať ustanovenia § 11 ods. 3 a 9 zákona č. 71/1992 Zb. o vrátení súdneho poplatku;   z týchto   dôvodov   návrh   sťažovateľa   zamietol.   S právnymi   závermi   okresného súdu sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanom   prípade   ide   o   „spor“   o výklad a aplikáciu práva (zákona), ktorý však nedosahuje ústavnoprávny rozmer.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný všeobecný súd (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). To platí ako pre otázky týkajúce sa predmetu   sporu,   tak   aj   pre   otázky   procesné.   Rozdielny   (odlišný)   názor   sťažovateľa na interpretáciu   práva   všeobecným   súdom   sám   osebe   nemôže   založiť   opodstatnenosť sťažnosti,   a teda   ani   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie, resp. práv hmotného charakteru všeobecným súdom.

Preskúmaním   sťažnosti   sťažovateľa   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd postupoval   pri   rozhodovaní   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   ústavne   konformným spôsobom. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a teda   také,   ktoré   má   za   následok   porušenie označených práv sťažovateľa. Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012