znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 27/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou E., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. V. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/135/2004 a Krajského súdu v Košiciach   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   5 Co/13/2010   a 5   Co/14/2010   a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010   faxom   a 23.   novembra   2010   poštou   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 C/135/2004   a   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co/13/2010 a sp. zn.   5 Co/14/2010 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania na okresnom   súde   (žalovanou   v prvom   rade),   v ktorom   sa   žalobca   žalobou   domáhal odškodnenia   z   titulu   bolestného   v   sume   12   450   Sk   s prísl.   a sumy   2   490   000   Sk (z titulu   jeho   zvýšenia)   a taktiež   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   zaplatenia   sumy 94   500   Sk   s prísl.   a sumy   28   350   000   Sk   (z titulu   jeho   zvýšenia)   v   zmysle   vyhlášky č.   32/1965   Zb.   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   32/1965   Zb.“)   a súvisiacich   predpisov   na základe bodového ohodnotenia určeného v posudku znalca.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v apríli 2003 prechádzal cez trávnatú plochu okolo budovy sťažovateľky, kde narazil v tme na oceľové lanko a v dôsledku toho utrpel ťažký úraz a vážne zranenia v brušnej dutine (rozdrvenie pankreasu a sleziny atď.) s dlhotrvajúcim liečením, ktoré dosiaľ trvá.

V súvislosti s týmto úrazom bol žalovaný v druhom rade (pracovník sťažovateľky) uznaný v apríli 2004 vinný z trestného činu ublíženia na zdraví rozsudkom okresného súdu zo 6. apríla 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/04.

Okresný   súd   rozsudkom   z   19.   októbra   2009   žalobcovi   priznal   prvým   výrokom náhradu základného bolestného v sume 743,86 € s prísl., druhým výrokom z titulu jeho zvýšenia sumu 36 449,93 € s prísl., tretím výrokom za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu   4 436,37 €   s prísl.   a štvrtým   výrokom   z titulu jeho zvýšenia sumu   439 200,35   €. Vo zvyšnej   časti   okresný   súd   žalobu   proti   sťažovateľke   zamietol   a takisto   zamietol   aj žalobu proti žalovanému v druhom rade.

Proti   výroku   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie, v ktorom uviedla, že svojim zamestnancom nikdy nedala pokyn na inštaláciu oloveného lanka, a nie je to ani predmetom jej obchodnej činnosti, a preto je jej zodpovednosť v tejto veci je vylúčená. Obdobne namietala, že okresný súd za spoluzodpovednosť žalobcu určil jeho mieru spoluzavinenia len vo výške 10 %, čo tiež nie je na mieste, pretože bol opitý a prechádzal cez miesto, ktoré nebolo určené na prechod.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/13/2010 a 5 Co/14/2010 z 30. septembra 2010 o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok v napadnutej časti (okrem výroku o zamietnutí žaloby a trov konania proti žalovanému v druhom rade potvrdil   a v časti   týkajúcej   sa   zvýšenia   bolestného   a z titulu   zvýšenia   sťaženia spoločenského uplatnenia nad sumu 345 050,30 €)   zrušil s tým, že okresný súd sa po vrátení veci riadne vysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s týmito námietkami sťažovateľky (týkajúcimi sa nepreskúmateľnosti výroku rozhodnutia okresného súdu v časti, v ktorej rozhodol o zvýšení náhrady z titulu bolestného), pričom za primerané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia považoval (po odpočítaní spoluúčasti žalobcu) 70-násobok bodového ohodnotenia znalcom, t. j. sumu 345 050,30 €.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorú však v sťažnosti nešpecifikuje, že priznávanie náhrad sa uskutočňuje v rádovo nižších násobkoch ako určuje relevantná platná legislatíva, pričom tvrdí,   že poskytnutie takto enormne zvýšenej náhrady nijako okresný súd a ani krajský súd rozsiahlejšie neodôvodňujú. Ako príklad napokon uvádza rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. augusta 2004 sp. zn. 847/2004, v ktorom prijal záver, že   „aj zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 20-násobok predstavuje veľmi výrazné zvýšenie a má byť preto vyhradené len tým prípadom, kde je poškodený následkom úrazu takmer vyradený zo života a keď sú jeho predpoklady na uplatnenie sa v spoločnosti takmer stratené...“, čo nie je podľa nej prípad žalobcu.

Podľa   sťažovateľky   aj okresný   súd,   ktorý   priznal   žalobcovi   náhradu   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   v   sume   100-násobku   bodového   ohodnotenia   uvedeného v znaleckom   posudku   (439.200,35   €),   a krajský   súd   priznal   žalobcovi   z   titulu   sťaženia spoločenského   uplatnenia   sumu   94   150,05   €,   t.   j.   80-násobok   náhrady,   ktorá   bola vypočítaná   znalcom,   nebol   správny   a   zákonný,   pretože   aplikoval „určité   ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podľa nej okresný súd, ako aj krajský súd dostatočne neodôvodnili, prečo sa v takej výraznej   miere   odklonili   nielen   od   konštatovaní   súdneho   znalca,   ale   aj   od   ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

Všeobecné súdy tiež „žiadnym spôsobom nepreverovali a nevykonali dokazovanie, či boli všetky zdravotné následky žalobcu v príčinnej súvislosti s údajným protiprávnym konaním sťažovateľa   a   priznali žalobcovi   neprimerane   zvýšené náhrady   jednoducho   na základe prezumpcie, že táto príčinná súvislosť existuje. Konajúce súdy si minimálne mali a mohli   položiť   otázku,   či   náraz   do   oceľového   lanka   v   behu   mohol   spôsobiť   zranenia vnútorných   orgánov   v   takom   rozsahu,   že   žalobcovi   museli   byť   následne   operačne odstránené   pankreas,   slezina   a   časť   žalúdka.   Ignorovaním   tejto   otázky   súdy   vzbudili zásadnú   pochybnosť   o   tom,   či   vôbec   svojím   rozhodnutím   chceli   dosiahnuť   spravodlivé určenie náhrady a spôsobili absolútnu nepresvedčivosť svojich rozhodnutí…“.

Sťažovateľka ďalej v súlade s ustanovením § 52   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) žiada, aby „ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu“, pretože existujú   jej dôvodné obavy, že aj v prípade, ak by ústavný súd rozhodol nálezom o porušení jej práva na spravodlivé konanie, nebolo by možné opätovne od   žalobcu   vymôcť   sumy   vyplatené   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného   touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a tiež tvrdí, že v prípade, ak jej žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia ústavný súd nevyhovie, dôjde aj k porušeniu jej „ústavného práva vlastniť majetok….

Vzhľadom na to sa domnieva, že odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 Co/13/2010 „je dôvodné a účelné, nijakým spôsobom ním nebude zasiahnuté do práv a oprávnených záujmov žalobcu, na jeho základe mu nehrozí vznik škody alebo iný postih…“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa spoločnosti S., a.s.… na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru… konaním vedenom na Okresnom súde Svidník sp. zn. 3C/135/2004 bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľa spoločnosti S., a.s.,…na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... konaním vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Co/13/2010, 5Co/14/2010 bolo porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/13/2010, 5Co/14/2010 zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Prešove zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 2.658,68 EUR Advokátskej kancelárii E., s.r.o., a to do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/135/2004 a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5   Co/13/2010   a sp.   zn.   5   Co/14/2010   a jeho   rozsudkom   z 30.   septembra   2010   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Porušenie svojich práv vidí   v tom,   že   všeobecné   súdy   priznali žalobcovi   niekoľkonásobné   zvýšenie   bolestného a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   bez   riadneho   odôvodnenia   a bližšieho   skúmania príčinnej súvislosti medzi konaním sťažovateľky a ťažkým úrazom žalobcu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1.   Sťažovateľka   namietala   v prvom   rade   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/135/2004.

V prípadoch,   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd konštatoval, že proti výrokom rozsudku okresného súdu z 19. októbra 2009,   ktorými   priznal   žalobcovi   niekoľkonásobné   zvýšenie   bolestného   a sťaženie spoločenského   uplatnenia,   bol   po   podaní   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   V ďalšej   časti   sa   sťažovateľka   domáha   zrušenia   rozhodnutia   krajského   súdu. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/13/2010 a 5 Co/14/2010 z 30. septembra 2010 (s prihliadnutím i na obsah rozsudku súdu prvého stupňa   sp.   zn.   3 C/135/2004   z   19.   októbra   2009,   ktorý   bol   v odvolacom   konaní preskúmavaný)   dospel   k názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu   týkajúcich   sa posudzovanej   právnej   otázky   (výšky   náhrady   z titulu   jej   zvýšenia   v časti   bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd a následne aj krajský súd konštatovali, že ide o prípad hodný   osobitného   zreteľa   vzhľadom   na   poškodenie   zdravia   a následky,   akými   sa   toto poškodenie   prejavuje   v každodennom   živote   žalobcu,   a ústavný   súd   nie   je   súdom skutkovým, aby tieto   závery   prehodnocoval   alebo menil, alebo prípadne,   aby do   nich zasahoval, aj keď aj niektoré argumenty sťažovateľky majú racionálny základ.

Navyše,   otázka   posúdenia   priznania   zvýšenej   náhrady   bolestného,   resp.   sťaženia spoločenského   uplatnenia   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   nemôže   v zásade   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (obdobne IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 205/07, III. ÚS 438/2010 a IV. ÚS 305/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky   s právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   výroku rozsudku týkajúcim sa rozsahu náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (ich zvýšenia),   ako aj posúdenia miery zavinenia žalobcu   v tejto veci,   dokonca   tvrdí,   že jej nevznikla   podľa   platných   právnych   predpisov   zodpovednosť   za   náhradu   škody   proti žalobcovi.   Z tohto   titulu   považuje rozhodnutie   krajského   súdu   aj   za   arbitrárne   a zjavne neodôvodnené. Sťažovateľka pritom poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, ale túto napokon   bližšie   ani   v sťažnosti   nešpecifikuje,   ale iba   cituje   z   jedného   rozhodnutia najvyššieho súdu pôsobiaceho v Českej republike sp. zn. 847/2004 z 31.   augusta 2004.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   zistil,   že   krajský   súd rozhodnutím, ktorým právoplatne potvrdil napadnuté výroky rozsudku okresného súdu z 19. októbra 2009, založil na konkrétnych skutočnostiach a navyše v časti vyhovel aj odvolaniu sťažovateľky.   Dôvody   rozhodnutia   krajského   súdu   sa   opierajú   o platnú   právnu   úpravu zakotvenú najmä v Občianskom zákonníku a o znalecký posudok, Podľa názoru ústavného súdu   krajský   súd   dal   odpoveď   na   zásadné   námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaní týkajúce sa daného prípadu. Jeho podrobné závery sú uvedené najmä na s. 9 až 14 a jeho argumenty sa nejavia ústavnému súdu ako arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Podľa názoru ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o výške   náhrady   za   bolestné   a sťaženie spoločenského uplatnenia je zdôvodnený riadne a zrozumiteľne, krajský súd k zásadným pripomienkam sťažovateľky (uvedeným v jej odvolaní) zaujal jasné stanovisko, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne konformný.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavou   zaručené   základné právo   na súdnu   ochranu vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a rovnako do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť   medzi   obsahom   napadnutého   výroku   rozsudku   krajského   súdu   a   základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sťažovateľka bola navyše čiastočne úspešná v konaní pred   krajským   súdom   v tej   časti,   keď   v dôsledku   jej   odvolania   krajský   súd   zrušil rozhodnutie   okresného   súdu   o zvýšení   náhrady   bolestného   a tiež   v prevyšujúcej   časti týkajúcej sa nároku žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nad priznanú sumu,   ktorým   sa   má   znovu   zaoberať   okresný   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka   bude   mať   teda   možnosť   v ďalšom   štádiu   konania   pred   okresným   súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto   práv,   ktorých   porušenie namieta   aj vo   svojej   sťažnosti.   V   danej veci   sa   súdne konanie nachádza opätovne v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude v súlade s názorom krajského súdu vykonávať ďalšie dôkazy a k nim sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť, pričom krajský súd ho aj zaviazal, že svoje rozhodnutie musí aj riadne odôvodniť podľa § 157 ods. 2 OSP a dať odpoveď na všetky námietky sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v časti týkajúcej sa zvýšenia náhrady z titulu bolestného nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011