znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 27/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   spočívajúceho   v zákaze   požadovať   od iného vykonávanie   nútených   alebo   povinných   prác   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 119/2006 z 30. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2007 faxom a následne 31. augusta 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na ochranu majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   spočívajúceho   v zákaze požadovať od   iného   vykonávanie nútených   alebo povinných prác podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 119/2006 z 30. apríla 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa   30.   12.   2005   podal   oprávnený   u   sťažovateľa   -   súdneho   exekútora   návrh na zastavenie exekúcie.

Dňa   10.   2.   2006   podal   sťažovateľ   na   Okresný   súd   v   Michalovciach   návrh na zastavenie exekúcie - postúpenie, vyčíslenie trov.

Okresný súd v Michalovciach uznesením sp. zn. 16 Er 74/04, Ex 534/04 zo dňa 27. 4. 2006 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi - sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 2.785,- Sk.

Dňa 7. 8. 2006 podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie. Dňa 28. 6. 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 119/2006 zo dňa 30. 4. 2007, ktorým potvrdil uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie. (...)

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale vtom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý je oprávnený   vykladať   a   aplikovať   zákon,   ale   toto   jeho   právo   podlieha   určitým obmedzeniam, spočívajúcim v tom, že výklad a aplikácia zákonov musí byť v súlade s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   konal   v   rozpore   s   obsahom,   zmyslom   a   účelom   zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14. Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol: „Z citovaného § 14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu, že odmena sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol: „Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu 1. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za   celkový   čas   účelne   vynaložený   na   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti   uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta   prvá   Vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   možno   jeho   jazykovým   (gramatickým)   výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s týmto ustanovením“.

Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006: „Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi normami“.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods.2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy:

Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je   povinný   exekúciu   vykonať.   Exekútor   postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky. (...)

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy,

-   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 119/2006 zo dňa 30. 4. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 CoE 119/2006 zo dňa 30. 4. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 119/2006 z 30. apríla 2007 došlo k porušeniu uvedených práv, pretože krajský súd   ním   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 16 Er   74/04,   Ex   534/04   z   27.   apríla   2006,   ktorým   došlo   k zastaveniu   exekúcie a ktorým   bola   oprávnenému   uložená   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie v sume 2 785 Sk, teda   v sume nižšej, než sťažovateľ v postúpení návrhu na zastavenie exekúcie   z 10.   februára   2006   vyčíslil,   a to   z   dôvodu,   že   krajský   súd   ich   nepovažoval za účelne vynaložené pri vymáhaní nároku oprávneného, ako aj z dôvodu, že časové trvanie vykonaných úkonov na účely priznania odmeny posudzoval až po ich súčte.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v rámci exekučného konania vedeného   sťažovateľom   ako   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   Ex   543/04   mu   bol 30. decembra 2005 doručený návrh oprávneného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.   c)   a h)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   z dôvodu nemajetnosti povinného. Na základe uvedeného sťažovateľ 10.   februára 2006   spracoval návrh na zastavenie exekúcie, ktorý spolu s vyčíslením trov exekúcie v sume 4 739 Sk predložil   okresnému   súdu.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Er   74/04,   Ex   534/04 z 27. apríla   2006   exekúciu   zastavil,   pričom   oprávnenému   uložil   povinnosť   uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 2 785 Sk.

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   –   ohľadom   výroku   o trovách   exekúcie   podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil predovšetkým prezentovaním uvedeného názoru: „Okresný súd pochybil nielen tým, že krátil čas potrebný na vykonanie jednotlivých úkonov (súd   uvádza,   že   každý úkon trval 15   minút,   na čo nemá   oprávnenie,   nakoľko exekútor uviedol časy úkonov, ako vyplývajú z jeho skúseností, pričom dĺžka vykonávania úkonov aj tak nie je podstatná, nakoľko vyhláška hovorí o aj začatej hodine, preto aj ak by úkon trval   5   minút,   ide   o novú   aj   začatú   hodinu),   ale   pochybil   najmä   tým,   že spočítal   časy úkonov,   ktoré   boli   vykonané   v rôzne   dni   (vždy   totiž   ide   o novú   aj   začatú   hodinu), bez zohľadnenia dôležitej skutočnosti, že ide o vždy o inú aj začatú hodinu. (...) Súd ďalej nepriznal   uplatňovanú   náhradu   za   kancelárske   náklady   (bežný   režijný   kancelársky materiál). (...) Súhlasím so skutočnosťou, že odmena zahŕňa aj náhradu za administratívne práce, nakoľko to vyplýva priamo z citovanej vyhlášky, ale v špecifikácii trov som žiadal priznať bežný režijný kancelársky materiál, pričom je zrejmé, že ide o kancelársky materiál, nie administratívne práce, t. j. spisový obal, papiere, obálky (nie poštovné!) (...)“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 119/2006 z 30. apríla 2007 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách konania potvrdil.

Krajský   súd v napadnutom   uznesení poukázal na obsah rozhodnutia súdu   prvého stupňa, ako aj na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní.

V rámci odvolacieho konania krajský súd vychádzal z ustanovení § 196   a § 200 ods. 1   a 2   Exekučného   poriadku,   ako   aj   z ustanovení   §   14,   §   15   a   §   22   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   288/1995“). Ide o ustanovenia   upravujúce   odmenu   exekútora   pri   zastavení   exekúcie,   ako   aj náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval: «Pokiaľ   prvostupňový   súd   preskúmaval   vyúčtovanie   trov   exekúcie,   predložené   súdnym exekútorom a jeho trovy   exekúcie v napadnutom   uznesení   vyčíslil na   sumu   2.   787,-   Sk, odvolací súd sa s jeho záverom stotožňuje, i keď výsledná suma, ku ktorej prvostupňový súd dospel, nebola celkom správne vyšpecifikovaná. Zásadne však aj odvolací súd má za to, že keď   o trovách   exekúcie   rozhoduje   súd,   v nadväznosti   na   preskúmanie   účelnosti   trov potrebných   na   vymáhanie   nároku   (§   200   ods.   1   druhá   veta   EP)   je   oprávnený   posúdiť aj výšku týchto trov. Pri posudzovaní účelnosti trov súdneho exekútora sa teda súd zaoberá jednak účelnosťou jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, ale aj ich trvaním v nadväznosti na   predloženú   časovú   špecifikáciu.   (...)   Vzhľadom   na   to,   že   pri   časovej   odmene zákonodarca v ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhl. hovorí „o počte hodín účelne vynaložených na exekúciu“ na rozdiel od písm. b), podľa ktorého paušálna odmena patrí „za jednotlivé úkony exekučnej činnosti“, mal odvolací súd za to, že časová odmena patrí za exekúciu ako celok, takže pre účely časovej odmeny treba zrátať čas jednotlivých vykonaných úkonov. Odmena 200,- Sk potom patrí za každú celú hodinu (tohto súčtu) a aj za (poslednú) začatú hodinu.»

Krajský súd v uznesení zdôraznil a odôvodnil, za ktoré úkony exekučnej činnosti nepatrí   sťažovateľovi   vyúčtovaná „časová   odmena“ a   aký čas považoval   za primeraný na vykonanie   jednotlivých   úkonov.   V tejto   súvislosti   odvolací   súd   vyslovil   názor: „To, že v danom prípade išlo o úkony vykonané v rôzne dni, podľa názoru odvolacieho súdu neznamená, že za každý z týchto úkonov (ako začatú hodinu) treba priznať časovú odmenu 200,- Sk. Pri takom postupe by vlastne išlo o paušálnu náhradu najmenej 200,- Sk za každý vykonaný úkon a časová špecifikácia by potom bola nadbytočná. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom prvostupňového súdu v tom smere, že súdnemu exekútorovi náhrada za bežný režijný   kancelársky   materiál   nepatrí.   Administratívne   práce   vykonané   v súvislosti s exekučnou činnosťou majú zložku osobnú (práca zamestnanca) aj materiálovú (papier a pod.),   ktoré   sú   súdnym   exekútorom   pre   daňové   účely   uplatnené   ako   výdavky   a ich náhrada z hľadiska trov exekúcie je v zmysle § 25 vyhl. zahrnutá v odmene.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   venoval   náležitú pozornosť problematike vyčíslenia trov exekúcie a priznania ich náhrady. Postupoval pritom v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995. Po   oboznámení   sa   s exekučným   spisom   sp.   zn.   Ex   543/04,   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu   a   zohľadnení   argumentov   sťažovateľa   krajský   súd s prihliadnutím   na §   200 ods.   2 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, potvrdil prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bola   sťažovateľovi   priznaná   náhrada   trov   exekúcie v nižšej, než požadovanej sume. Ústavný súd je toho názoru, že úvahy odvolacieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, pričom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené. V rámci odôvodnenia svojho právneho názoru krajský súd vysvetlil, za ktoré úkony neprináležalo sťažovateľovi priznať „časovú odmenu“   a aký čas považoval za primeraný na vykonanie konkrétnych úkonov.   Odvolací   súd   súčasne   ozrejmil,   prečo   nebola   sťažovateľovi   ako   súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS   218/07), v nadväznosti   na   vyššie   uvedený   záver   a   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd postupoval   aj   pri   posudzovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Ústavný súd totiž v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy   (II. ÚS   71/07).   Rozhodovanie   o základnom   práve   podľa   čl.   20 ústavy   všeobecným   súdom   a nevyhovenie   návrhu   nemožno   chápať   ako   poškodenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy. Právomoc všeobecného súdu rozhodovať vo veciach občianskoprávnych vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd upriamuje pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má   nespravodlivý   či   vynútený   charakter   a výkon   takejto   práce   je   neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, obdobne aj I. ÚS 191/06). Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú   činnosť,   keďže   rešpektoval   návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   na základe čoho požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu   preto   vôbec   nemožno   hovoriť   o tom,   že   by   sťažovateľ   vykonával   v danej   veci exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac,   že   sťažovateľ   vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa už na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008