znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 27/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a   Juraja   Babjaka   vo   veci   sťažnosti   H.   R.,   bytom   T., zastúpenej advokátom JUDr. I. P., T., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. E 852/96 na neverejnom zasadnutí 5. mája 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. E 852/96   p o r u š i l základné právo H. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   852/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nové Zámky   j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania H. R. v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún) na účet jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   I.   P.,   T.,   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Sťažnosti H. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 27/05-16 z 2. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. R., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. P., T., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 852/96. Sťažovateľka svoju sťažnosť na základe výzvy ústavného súdu z 20. decembra 2004 doplnila podaním z 11. januára 2005.

Z obsahu sťažovateľkiných podaní a ich príloh vyplýva, že na základe jej návrhu okresný súd uznesením č. k. E 852/96-21 nariadil proti povinnému E. P., N. Z. (ďalej len „povinný“), výkon rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 Co 458/95 zo 17. júla 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 C 141/94 z 25. októbra 1995 vyprataním nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území N. Z., zapísaných na LV č. 3604 ako parcela   č.   4944, zastavaná plocha s domom   o výmere 86 m2 a parcela   č.   4945, záhrada o výmere 448 m2, a súčasne ním povinného zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania. Keďže okresný súd v predmetnej veci nekonal, sťažovateľka listom z 18. februára 1999 podala sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd na túto sťažnosť reagoval podaním č. Spr 1505/99 z 10. marca 1999, v ktorom ju uznal za opodstatnenú. Dňa 26. apríla 1999 bola sťažovateľke doručená výzva okresného súdu, aby mu oznámila, či trvá na vyprataní nehnuteľností súdnou cestou, na ktorú v stanovenej lehote reagovala. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo následne doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na 26. jún 1999,   na   ktoré   odpovedala   listom   z 22.   júna   1999.   Po   ďalšom   dlhodobom   nekonaní okresného súdu bola právnemu zástupcovi sťažovateľky doručená výzva okresného súdu z 12. septembra 2003, v ktorej ju vyzval, aby mu oznámila, či trvá na podanom návrhu. Sťažovateľka listom z 25. septembra 2003 okresnému súdu zaslala odpoveď na jeho výzvu, v ktorej ho požiadala o uskutočnenie výkonu rozhodnutia. Okresný súd sťažovateľke listom z 5. decembra 2003 oznámil, že v priebehu mesiaca december 2003 pristúpi k nútenému výkonu rozhodnutia, ktorý však napokon nerealizoval. Listom zo 4. marca 2004 právny zástupca   sťažovateľky   požiadal   okresný   súd   o uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia v predmetnej veci, ktorý však do dňa podania ústavnej sťažnosti nebol okresným súdom realizovaný.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   1   500   000   Sk,   ktorú   odôvodnila   nasledovne: „suma   predstavuje   škodu   za neoprávnené užívanie mojej nehnuteľnosti a to za obdobie 10 rokov. Nehnuteľnosť by som dala   do   nájmu.   Ďalšie   náklady   predstavujú   trovy   právneho   zastúpenia   a náklady   za konzultácie.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Okresný súd v N. Z. v konaní vedenom pod sp. zn. E 852/96 porušil základné právo H.   R.,   bytom   T.,   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   bez   zbytočných   prieťahov upravených   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a priznal   menovanej   finančné zadosťučinenie vo výške 1,500.000,- Sk.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril prostredníctvom svojho predsedu podaním   sp.   zn.   Spr   1614/05   z 11.   marca   2005,   v ktorom   podrobne   popísal   priebeh preskúmavaného   konania,   ako   aj   rozsah   agendy   zákonného   sudcu   v predmetnej   veci v rokoch   1996   až 2004.   V závere   svojho vyjadrenia   uviedol: „Je   pravda,   že v určitých časových obdobiach sa nevykonávali úkony smerujúce k skončeniu veci, ale túto nečinnosť jednoznačne   ovplyvnila   zaťaženosť   konajúceho   sudcu   a stav   nevybavených a nerozhodnutých   vecí   v jeho   oddelení.   V uvedenom časovom období boli do takej   istej miery   zaťažení   aj   ďalší   sudcovia   tohto   súdu,   a preto   nebolo   možné   prerozdeliť   alebo presunúť   časť   oddelenia   od   sudcu   V.   K.   do   oddelenia   iného   sudcu.   Napriek   týmto skutočnostiam požadované finančné zadosťučinenie zo strany navrhovateľky (sťažovateľky) považujem za neprimerane vysoké.

Oznamujeme zároveň ústavnému súdu,   že netrváme na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 29. marca 2005 uviedol, že s vyjadrením predsedu   okresného   súdu   z 11.   marca   2005   nemôže   súhlasiť,   pretože   je „nepravdivé a zavádzajúce“. Podľa   jeho   názoru   v predmetnom   prípade „zlyhal   riadiaci   pracovník, v ktorého kompetencii je riadenie súdu“. V závere svojho podania právny zástupca uviedol: „(...)   napriek   nášmu   oznámeniu   o tej   skutočnosti   že   trváme   na   osobnej   účasti   na pojednávaní o našej sťažnosti sme upustili od objasňovania veci na ústnom pojednávaní. Klientka   nemá   dôveru   vo   výške   požadovaného   a Vami   priznaného   nároku.   Nie   je presvedčená o tom, že napriek protiprávnosti konania povinným jej bude priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie.“ Právny zástupca sťažovateľky následne špecifikoval trovy právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré si uplatnil v celkovej výške 47 400 Sk.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 17. júna 1996 doručený návrh na výkon rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti   zo   14.   júna   1996   sťažovateľky   podaný   prostredníctvom   jej   právneho zástupcu, smerujúci proti povinnému, ktorý bol vedený pod sp. zn. E 852/96.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 12. júla 1996 nariadil v predmetnej veci termín pojednávania   na   19.   júl   1996, nechal   naň   predvolať   povinného   a súčasne   mu   zaslať sťažovateľkin návrh zo 14. júna 1996. Pojednávanie konané 19. júla 1996 za neprítomnosti účastníkov konania bolo uznesením okresného súdu odročené na 13. august 1996. Právny zástupca   sťažovateľky   listom   z 19.   júla   1996   (doručeným   23.   júla   1996)   ospravedlnil neúčasť sťažovateľky na pojednávaní.

Podaním   z 12.   augusta   1996   právny   zástupca   sťažovateľky   v predmetnej   veci ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní a zároveň okresnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby „bolo vo veci meritórne rozhodnuté aj bez našej prítomnosti s tým, že trváme na našom návrhu na výkon rozhodnutia“. Sťažovateľka ani jej právny zástupca sa na pojednávania konané 13. augusta 1996 a 27. augusta 1996 opätovne nedostavili a okresný súd uznesením pre ich neprítomnosť pojednávania v predmetnej veci odročil.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   zo   4.   septembra   1996   (doručeným 5. septembra   1996)   okresnému   súdu   oznámil,   že „Zdravotný   stav   navrhovateľky (sťažovateľky) nedovoľuje k tomuto úkonu cestovať. Pracovné zaneprázdnenie jej právneho zástupcu taktiež“, a súčasne navrhol v prípade, že je to nutné vypočuť sťažovateľku aj jej právneho   zástupcu,   aby   boli   vypočutí   prostredníctvom   dožiadaného   Okresného   súdu Topoľčany.

Pojednávanie   konané   v neprítomnosti   jeho   účastníkov   17.   septembra   1996   bolo uznesením   okresného   súdu   odročené   na   30.   september   1996   s tým,   že   povinný   bude opätovne predvolaný. Okresný súd pojednávanie konané 30. septembra 1996 uznesením odročil   na   neurčito   za   účelom   vypočutia   sťažovateľky „na   prednes   povinného“ cestou dožiadaného Okresného súdu Topoľčany.

Okresný súd podaním zo 14. októbra 1996 (doručeným 23. októbra 1996) požiadal Okresný súd Topoľčany o vypočutie oprávnenej. Vo veci konajúci sudca Okresného súdu Topoľčany   nariadil   termín   výsluchu   sťažovateľky   na   31.   október   1996   a nechal   naň predvolať sťažovateľku. O výsluchu sťažovateľky bola 31. októbra 1996 na Okresnom súde Topoľčany spísaná zápisnica a následne bol spis zaslaný späť okresnému súdu. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 4. novembra 1996.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 16. decembra 1996 uskutočnil 7. januára 1997 pojednávanie, na ktorom uznesením č. k. E 852/96-21 nariadil výkon   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   141/94   zo   17.   júla   1995   v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   18   Co   458/95   z 25.   októbra   1994 vyprataním nehnuteľností proti povinnému. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 1997.

Právny   zástupca   sťažovateľky   listom   z 28.   júla   1997   okresný   súd   požiadal,   aby „predmetnú vec, podľa možnosti, vybavili čo najskôr, vzhľadom k tomu, že od podania návrhu uplynula doba už viac ako jedného roka a doposiaľ vo veci rozhodnuté nebolo“.

Okresný   súd   7. októbra   1997   vyzval právneho zástupcu,   aby mu oznámil, či   na podanom návrhu na výkon rozhodnutia trvá.

Pokynom z 15. februára 1999 vo veci konajúci sudca okresného súdu nariadil na 16. marec   1999   pojednávanie   v predmetnej   veci   a nechal   naň   predvolať   povinného   aj právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie konané 16. marca 1999 bolo uznesením okresného súdu odročené na 6. apríl 1999 s tým, že sťažovateľka bude „cestou svojho právneho zástupcu predvolaná opätovne“. Rovnako   pojednávanie   konané   6.   apríla   1999,   na   ktorom   sa   zúčastnil   iba povinný, okresný súd pre neprítomnosť právneho zástupcu sťažovateľky uznesením odročil na 16. apríl 1999, pričom neskôr bol tento termín zmenený na 21. apríl 1999.

Pojednávanie konané 21. apríla 1999 iba za prítomnosti povinného bolo uznesením okresného súdu odročené na neurčito s tým, že okresný súd požiada právneho zástupcu sťažovateľky o oznámenie, či trvá i naďalej na súdnom výkone rozhodnutia, resp. či sa neobráti za účelom realizácie výkonu rozhodnutia na exekútora.

Sťažovateľka listom z 10. mája 1999 okresnému súdu oznámila, že na uskutočnení nariadeného výkonu rozhodnutia okresným súdom i naďalej trvá.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 20. mája 1999 nariadil na 2. jún 1999 termín pojednávania v predmetnej veci a nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľky aj povinného. Pojednávanie konané 2. júna 1999 za neprítomnosti povinného aj právneho zástupcu sťažovateľky bolo uznesením okresného súdu odročené na 15. jún 1999 s tým, že „účastníci konania budú opätovne pís. predvolaní“.

Pojednávanie   konané   15.   júna   1999   za   prítomnosti   povinného   bolo   uznesením okresného   súdu   odročené   s tým,   že   sťažovateľka   bude   opätovne   predvolaná prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty 2 000 Sk.

Právny zástupca sťažovateľky listom zo 16. júna 1999 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní v predmetnej veci „z dôvodu toho, že od 21. 6. 1999 do 12. 7. 1999 som na kúpeľnej   liečbe   v B.“,   a súčasne   požiadal,   aby   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   aj v jeho neprítomnosti.

Sťažovateľka zaslala okresnému súdu podanie z 22. júna 1999, v ktorom mu okrem iného oznámila, že v prípade potreby je „ochotná ešte 1-krát vypovedať na Okresnom súde v Topoľčanoch“. Pojednávanie   konané   25.   júna   1999   bolo   uznesením   okresného   súdu odročené s tým, že budú opätovne predvolaní právny zástupca sťažovateľky, ako aj povinný na 16. júl 1999.

Okresný   súd   vyzval   listom   z 12.   septembra   2003   (na   základe   pokynu   sudcu z 18. augusta 2003) právneho zástupcu sťažovateľky, aby súdu v lehote 21 dní oznámil, či sťažovateľka i naďalej trvá na svojom návrhu a či vzhľadom na časový odstup povinný dobrovoľne nevypratal predmetné nehnuteľnosti, a v prípade, že sťažovateľka na podanom návrhu trvá, aby súdu predložil aktuálny list vlastníctva a kópiu katastrálnej mapy, ktorá sa týka predmetných nehnuteľností, aby súd mohol pokračovať vo výkone rozhodnutia.

Sťažovateľka   okresnému   súdu   v prílohe   svojho   listu   z 25.   septembra   2003 (doručeného   26.   septembra   2003)   zaslala   požadovaný   aktuálny   list   vlastníctva,   ako   aj overenú   fotokópiu   katastrálnej   mapy   k nehnuteľnostiam,   vypratanie   ktorých   navrhla   vo svojom návrhu.

Pokynom z 23. októbra 2003 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať povinného, aby v lehote   15   dní   vypratal   nehnuteľnosti   zapísané   na   LV   č.   3604   nachádzajúce   sa v katastrálnom   území   N.   Z.   v N.   Z.   Povinný   si   výzvu   v odbernej   lehote   nevyzdvihol (zásielka bola vrátená okresnému súdu 30. decembra 2003 nedoručená).

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 23. októbra 2003 okresný súd listom z 5. decembra 2003 sťažovateľke oznámil, že povinného vyzval na dobrovoľné vypratanie predmetných   nehnuteľností   s tým,   že   v opačnom   prípade   pristúpi   k   nútenému   výkonu rozhodnutia.   V predmetnom   liste   jej   súčasne   oznámil,   že výkon   rozhodnutia   sa   vykoná v priebehu   mesiaca   december   2003,   pričom   presný   termín   jej   bude   okresným   súdom oznámený   včas,   pretože   jej   osobná   účasť   na   ňom,   resp.   účasť   jej   právneho   zástupcu (o oznámenie jeho mena a adresy okresný súd zároveň požiadal) je potrebná.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 27.   apríla   2004   postúpiť   spis   súdnej vykonávateľke za účelom uskutočnenia súdneho výkonu rozhodnutia.

V spisovom   materiáli sa   ďalej nachádzali úradné   záznamy súdnej   vykonávateľky z 24. mája 2004, 9. augusta 2004 a 14. septembra 2004, podľa ktorých v tieto dni neúspešne (pretože   sa   na   uvedenej   adrese   nikto   nenachádzal)   vykonala   pokus   o vypratanie nehnuteľností.

Pokynom z 25. februára 2005 nechal vo veci konajúci sudca nariadiť termín výkonu rozhodnutia vyprataním predmetných nehnuteľností na 27. máj 2005 a súčasne naň nechal predvolať   účastníkov   konania,   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   ako   aj   Mestský   úrad v N. Z.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že pokiaľ ide   o právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   súdom,   je   pod   konaním, v ktorom   sa   takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že ústava nevyníma takéto konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana, z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis I. ÚS 70/98). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby   konečné   súdne   rozhodnutie   zostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   súdny   výkon rozhodnutia   vyprataním   nehnuteľností,   za   ktoré   nie   je   potrebné   zabezpečiť   náhradu. Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci,   ktorá   by   mohla   spôsobiť   predĺženie   konania v predmetnej veci.

B)   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   „správanie   účastníkov“   v preskúmavanej   veci z dôvodov   uvedených   nižšie   v rámci   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   by   podľa   názoru ústavného   súdu   mohlo   byť   v uvedenom   prípade   právne   významným   z hľadiska posudzovania   porušenia   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   iba   správanie sťažovateľky v období od začatia konania, t. j. od 17. júna 1996, do 9. septembra 1997, t. j. do   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   č.   k.   E   852/96-21   zo   7.   januára   1997. Sťažovateľka   v tomto   období   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   trikrát ospravedlnila svoju neúčasť na nariadených pojednávaniach, a to z objektívneho dôvodu (neúčasť   na   pojednávaní   9.   júla   1996   ospravedlnila   z dôvodu   oneskoreného   doručenia predvolania na pojednávanie jej právnemu zástupcovi), ďalej bez uvedenia dôvodu, avšak so súhlasom daným okresnému súdu na uskutočnenie pojednávania aj v jej neprítomnosti, ako i v neprítomnosti jej právneho zástupcu (pojednávanie 13. augusta 1996), ako aj zo subjektívneho dôvodu (neúčasť na pojednávaní 17. septembra 1996 ospravedlnená z dôvodu jej zdravotného stavu, ktorý jej neumožňuje cestovať). Okresný súd bol napokon nútený vypočutie   sťažovateľky   uskutočniť   prostredníctvom   dožiadaného   Okresného   súdu Topoľčany.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   možno   konštatovať,   že   predĺženie   konania v dôsledku zabezpečovania výsluchu sťažovateľky okresným súdom nemožno pripočítať na ťarchu žiadneho z účastníkov konania a vzhľadom na svoju dĺžku nemohlo ani závažnejším spôsobom ovplyvniť priebeh konania v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Podľa zistenia ústavného súdu v preskúmavanom konaní okresný súd po vypočutí oboch   účastníkov   konania   (povinného   aj   oprávnenej   prostredníctvom   dožiadaného Okresného súdu Topoľčany) uznesením č. k. E 852/96-21 zo 7. januára 1997 nariadil výkon rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 1997.

Podľa § 265 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po nariadení výkonu rozhodnutia sa sudca postará o jeho uskutočnenie. V uvedenom prípade mal teda okresný súd pri realizácii výkonu rozhodnutia v predmetnej veci postupovať podľa § 342 a nasl. OSP, a teda predovšetkým upovedomiť povinného aj príslušný orgán obce najmenej päť dní vopred, kedy bude vypratávanie vykonávať, a následne urobiť opatrenie, aby sa z vypratávaného objektu odstránili veci patriace povinnému a príslušníkom jeho rodiny, ako aj veci, ktoré síce patria niekomu inému, ale sú so súhlasom povinného umiestnené vo vypratávanom   alebo   na   vypratávanom   objekte,   a   taktiež   urobiť   opatrenie,   aby   boli z vypratávaného objektu vykázaní povinný a všetci, ktorí sa tam zdržujú na základe práva povinného.

Okresný   súd   však   takto   nepostupoval.   Po   vydaní   uznesenia   o   nariadení   výkonu rozhodnutia,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   9.   septembra   1997,   zostal   okresný   súd absolútne nečinný až do 15. februára 1999. V nasledujúcom období od 16. marca 1999 do 16.   júla   1999   okresný   súd   nariadil   a uskutočnil   sedem   pojednávaní,   na   ktorých   sa sťažovateľka   nezúčastnila.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zo   spisu   v predmetnej   veci   je zrejmé, že okresnému súdu neboli známe žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na priebeh preskúmavaného konania, uvedený postup okresného súdu nemožno   označiť   za   efektívny,   resp.   taký,   ktorý   by   smeroval   k realizácii   výkonu rozhodnutia   v predmetnej   veci   a   uspokojeniu   sťažovateľky   ako   osoby   oprávnenej v uvedenom konaní.

Okresný súd v období od 16. júla 1999 do 12. septembra 2003 v predmetnej veci nevykonával   opätovne   žiadne   procesné   úkony.   Ani   činnosť   okresného   súdu   po   tomto období   nečinnosti   (po   12.   septembri   2003)   spočívajúca   v   zaslaní   výzvy   povinnému   na dobrovoľné vypratanie nehnuteľnosti,   v zaslaní oznámenia sťažovateľke,   postúpení   spisu súdnej vykonávateľke, ktorá následne trikrát po sebe nedokázala pripraviť uskutočnenie výkonu   rozhodnutia   tak,   aby   mohol   byť   aj   prakticky   realizovaný   a aby   tak   došlo k uspokojeniu   sťažovateľky   ako   osoby   oprávnenej   v uvedenom   konaní,   nemožno   podľa názoru ústavného súdu označiť za efektívnu.

Konanie okresného súdu vo veci sp. zn. E 852/96 v období po 9. septembri 1997 (keď uznesenie č. k. E 852/96-21 zo 7. januára 1997 nadobudlo právoplatnosť) možno celé označiť vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za zbytočný prieťah.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako osem rokov a deväť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer sedem rokov a šesť mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní v dôsledku nečinnosti aj neefektívnej činnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   1   500   000   Sk,   ktorú   odôvodnila   nasledovne: „suma   predstavuje   škodu   za neoprávnené užívanie mojej nehnuteľnosti a to za obdobie 10 rokov. Nehnuteľnosť by som dala   do   nájmu.   Ďalšie   náklady   predstavujú   trovy   právneho   zastúpenia   a náklady   za konzultácie.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 100 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku   zbytočných   prieťahov,   ako   aj neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   v predmetnom konaní   (trvajúcu   sedem   rokov   a šesť   mesiacov).   Intenzitu   porušenia   práv   sťažovateľky navyše výrazne zvyšuje podľa ústavného súdu skutočnosť, že v predmetnom konaní ide už o právoplatne priznané právo sťažovateľky, ktoré zostáva v dôsledku postupu okresného súdu v preskúmavanom konaní dlhodobo nevymožiteľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným súdom   vo   výške   47   400   Sk   za   tri   úkony   právnej   pomoci (prijatie a prípravu zastupovania, písomnú sťažnosť a vyjadrenie vo výške 3 x 15 650 Sk = 46 950 Sk) vrátane režijného paušálu (3 x 150 Sk = 450 Sk), ktoré žiadala poukázať na účet svojho právneho zástupcu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   tri   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2005 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd, vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) priznal odmenu vo výške 7 503 Sk (3 x 2 501 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 450 Sk (3 x 150 Sk), t. j. spolu vo výške 7 953 Sk, a vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2005