SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 269/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu KošiceI sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2 Co111/2013 z 21. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 111/2013z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu22. decembra 2009 domáhala zaplatenia sumy 64 694,30 € s príslušenstvom (ako náhradyškody – ktorá pozostávala zo sumy splátkového úveru v sume 64 494,43 €, nákladovza zhotovenie znaleckého posudku č. 30/2009 v sume 90 € a trov právneho zastúpeniavyplatených na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 56/2008 zo 7. októbra 2008v sume 109,87 €) od žalovaného ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný“) na tom skutkovomzáklade, že úmyselným protiprávnym konaním žalovaného bol vykonaný právny úkon a najeho základe ďalšie právne úkony, ktoré všeobecný súd vyhlásil za neplatné a ktoréhonásledkom bola povinnosť sťažovateľky vrátiť ⬛⬛⬛⬛ 1-izbový byt č. na ⬛⬛⬛⬛, pričom následkom neplatnosti týchto právnych úkonov vzniklasťažovateľke škoda, ktorú vyčíslila v žalobnom návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C379/2009 z 12. decembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiťžalovanému trovy konania.
Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súdrozhodol napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudokprvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 64 584,43 €s príslušenstvom [pozostávajúcej zo splátky úvery a nákladov na zabezpečenie úveru(znalecký posudok)]. V ostatnej časti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahuzrušenia ho vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Sťažovateľka so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozsudkukrajského súdu „nemôže súhlasiť, nakoľko“ tento rozsudok je podľa jej názoru„nekomplexný, nesprávny a jeho právny záver je arbitrárny“. Všeobecný súd podľajej názoru opomenul zohľadniť zásadnú skutočnosť, a to že bola „vlastníčkou bytu na ⬛⬛⬛⬛, za ktorý zaplatila 400,- Sk (správne má byť 400 000,- Sk, pozn.).Kúpna cena za na nadobudnutie členských a nájomných práv, a teda škoda, sťažovateľke nikdy nikým nebola nahradená a tejto škody sa napadnutý rozsudok ani len okrajovo nedotýka“. Podľa názoru sťažovateľky ak by v dôsledku protiprávneho konania žalovanéhoneboli všetky úkony vyhlásené za neplatné, vlastnila by naďalej byt na
a nevznikli by jej žiadne ďalšie náklady, ktoré musí teraz znášať. Sťažovateľkaby teda nemusela „vrátiť svoj byt na ⬛⬛⬛⬛ a nemusela čerpať úver na kúpu v poradí druhého bytu na ⬛⬛⬛⬛, ktorého splácanie má negatívny dopad na kvalitu života..., nakoľko všetky jej príjmy plynú na splátku úveru, nemusela by hradiť trovy súdnych konaní a pod. a len vtedy by jej nevznikla žiadna škoda. Vlastnila by byt na ⬛⬛⬛⬛ a nemusela vynaložiť ďalších viac ako 64.000.- € na zabezpečenie ďalšieho bytu.“. Ak by boli napadnuté súdne rozhodnutia správnea konaním žalovaného by jej nevznikla žiadna škoda, tak podľa jej názoru by „bola vlastníčkou dvoch bytov, aj bytu na ⬛⬛⬛⬛ aj bytu
“.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že aj keď nespôsobila neplatnosť žiadnehoprávneho úkonu, nekonala v rozpore so subjektívnym právom, ani v jednom zo súdnychkonaní nebolo prihliadané na jej práva a nároky z nich plynúce a nedostalo sa jej ochrany.Aj keď riadnym zákonným spôsobom nadobudla vlastníctvo k bytu na
od vlastníka, „žiadnym svojím konaním nedala príčinu k vzniku neplatnosti právnych úkonov, jedine ona bola v konečnom dôsledku neplatnosťou právnych úkonov postihnutá a jedine jej vznikla konaním žalovaného škoda. Pritom skutok žalovaného, ktorý bol jedinou príčinou vzniku neplatných úkonov, bol trestným súdom posúdený ako úmyselne protiprávny a bol za jeho spáchanie žalovaný aj právoplatne odsúdený, no podľa názoru súdov práve žalovaný nie je povinný znášať následky svojho protiprávneho konania. Sťažovateľka zastáva názor, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady stanovené v § 42 OZ k tomu, aby jej vzniknutú škodu žalovaný nahradil.“.
Sťažovateľka je presvedčená, že konajúce súdy sa nevysporiadali so skutkovoua právne relevantnou argumentáciou adekvátne, a tým porušili jej v sťažnosti označenépráva.
Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013-135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 11 C/379/2009-103 zo dňa 12. 12. 2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013-135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudok Okresného sudu Košice I sp. zn. 11 C/379/2009-103 zo dňa 12. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5.000,- €....
4. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000.- €....
5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 276,08 €....“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 768/2014).
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka protinapadnutému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnostiv časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutímokresného súdu.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresnéhosúdu bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolopreto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohoupri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity,v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou vpríslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhaťv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduobmedzila iba na tvrdenie, že odvolací súd (resp. konajúce súdy) sa „nevysporiadali so skutkovou a právne relevantnou argumentáciou adekvátne“.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahunapadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) a napadnutý rozsudok okresnéhosúdu v časti, v ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 64 584,43 € s prísl. zamietnutá, podľa§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.
Krajský súd ďalej uviedol, že z obsahu odvolania sťažovateľky vyplýva, i keď tovýslovne neuvádza, „že svoje odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.“.
Krajský súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod nie je daný, pretože„vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody súvisiaceho so zabezpečením iného bytu žalobkyňou súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil“.
V danom prípade rozhodujúcou otázkou pre posúdenie, či nárok na náhradu škodysťažovateľkou je (ne)dôvodný, bolo podľa názoru krajského súdu zistenie, „či sú splnené všetky štyri základné predpoklady zodpovednosti za náhradu škody, ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Pokiaľ, čo i len jeden zo základných predpokladov nie je splnený, nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady škody.“.
Pod pojmom škody krajský súd rozumel „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom“.Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodupodľa krajského súdu znamená, „že medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť vzťah a príčiny a následku. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, príp. i z porušenia ust. § 415 OZ. Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo z nedbanlivosti.“.
Ako ďalej uviedol krajský súd, v danom prípade sťažovateľka za škodu považuje„výšku úveru, vrátane príslušenstva a nákladov na zabezpečenie tohto úveru, v súvislosti s kúpou iného bytu, ktorý si bola nútená zadovážiť, keďže byt, ktorý nadobudla neplatným právnym úkonom bola povinná vrátiť vlastníkovi bytu“. Krajský súd sa stotožnil so záveromsúdu prvého stupňa, že „v danom prípade výška týchto nákladov nepredstavuje u žalobkyni škodu vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s jeho protiprávnou činnosťou, za ktorú bol rozsudkom uznaný vinným zo spáchania trestného činu“. Krajský súd potreboval na tomtomieste zdôrazniť, že sťažovateľka „je vlastníčkou bytu, ktorý nadobudla z finančných prostriedkov získaných predmetným úverom, teda nemožno konštatovať, že došlo u nej v tejto súvislosti k ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére. V danom prípade sa totiž hodnota úveru pretavila do hodnoty bytu, ktorého v súčasnej dobe je vlastníčkou.“.
Krajský súd sa takisto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že „v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, keďže ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala vznik škody“.
Krajský súd sa síce nestotožnil plne so závermi súdu prvého stupňa v súvislostis porušením právnej povinnosti a zavinením. Uvedená skutočnosť však podľa jeho názorunemala vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že „v danom prípade nebola splnená podmienka pre priznanie náhrady škody žalobkyni, pretože ako už bolo vyššie uvedené pre splnenie podmienok na náhradu škody sa vyžaduje splnenie všetkých štyroch vyššie uvádzaných základných predpokladov, čo v danom prípade preukázané jednoznačným spôsobom nebolo“.
V tej časti rozsudku okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil, sa uvádza, žežalovaný bol síce v trestnom konaní „odsúdený, avšak poškodeným v uvedenom konaní bol, ktorý bol následne odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný sa nedopustil žiadneho trestného činu vo vzťahu ku žalobkyni. Žalobkyňa podala síce na žalovaného trestné oznámenie z titulu, že bol spáchaný trestný čin, avšak orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie žalobkyne uznesením odložili. Ďalej poukazuje aj na to že žalovaný nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, resp. s ňou neuzatvoril žiadny právny úkon. Neplatný právny úkon, dohodu o prevode členských práv v bytovom družstve bol uzatvorený medzi prevodcom ⬛⬛⬛⬛ a žalobkyňou ako nadobúdateľkou.
Z pripojených listinných dokladov a rozsudkov bolo zistené, že prevodca na žalobkyňu previedol viac práv než sám mal, keďže aj tento nadobudol členské práva na základe neplatného právneho úkonu. ⬛⬛⬛⬛ ako prevodca pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádzal z predpokladu, že je riadnym držiteľom práv. Žalovaný bol v právnom vzťahu výlučne s ⬛⬛⬛⬛, ktorej dňa 15. 8. 2001 previedol členské práva a povinnosti v bytovom družstve. Právny úkon – dohoda o prevode vlastníctva družstevného bytu bol uzatvorený medzi prevodcom ⬛⬛⬛⬛ a žalobkyňou ako nadobúdateľkou. Žalovaný nebol účastníkom ani tohto právneho úkonu. Žalovaný teda nenesie zodpovednosť za neplatnosť právnych úkonov, ktorých nebol účastníkom. Právne úkony sú prejavom vôle osôb, ktoré tento právny úkon robia. Žalovaný nemal žiadnu možnosť ovplyvniť prejavy vôle účastníkov uvedených neplatných právnych úkonov.
Žalobkyňa si škodu vyčíslila vo výške 64.694,30 €, pričom táto pozostávala z úveru, ktorý si zobrala, platby spojené s úverom, platba za vypracovaný znalecký posudok a trovy konania, ktoré musela vyplatiť advokátke. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by došlo k zmenšeniu majetku žalobkyni, nakoľko táto nadobudla do svojho vlastníctva byt. V ďalšom žalobkyňa nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi tým, že žalovaný spáchal trestný čin voči poškodenému ⬛⬛⬛⬛, medzi určením neplatnosti právnych úkonov súdom a medzi následkom spočívajúcim v tom, že si kúpila byt.“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavnýsúd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebolnáležite zdôvodnený, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermivyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadals námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti podanejústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavneneopodstatnenej.
Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd neuprelsťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej právpred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavneakceptovateľným spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 OSP zdôvodnené, pričom krajský súdaplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskehosúdneho poriadku a Občianskeho zákonníka) rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnejochrany vyplývajúcej z právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravnýmsúdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, ženámietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú zjavneneopodstatnené, keďže medzi týmto rozsudkom krajského súdu a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd moholvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015