znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Annou   Lacovou,   Pražská   4,   Košice,   vo veci   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu KošiceI sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 2 Co111/2013 z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 111/2013z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu22. decembra 2009 domáhala zaplatenia sumy 64 694,30 € s príslušenstvom (ako náhradyškody – ktorá pozostávala zo sumy splátkového úveru v sume 64 494,43 €, nákladovza zhotovenie znaleckého posudku č. 30/2009 v sume 90 € a trov právneho zastúpeniavyplatených na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 56/2008 zo 7. októbra 2008v sume 109,87 €) od žalovaného ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný“) na tom skutkovomzáklade, že úmyselným protiprávnym konaním žalovaného bol vykonaný právny úkon a najeho   základe   ďalšie   právne   úkony,   ktoré   všeobecný   súd   vyhlásil   za   neplatné   a ktoréhonásledkom   bola   povinnosť   sťažovateľky   vrátiť ⬛⬛⬛⬛ 1-izbový   byt   č. na ⬛⬛⬛⬛, pričom následkom neplatnosti týchto právnych úkonov vzniklasťažovateľke škoda, ktorú vyčíslila v žalobnom návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C379/2009 z 12. decembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiťžalovanému trovy konania.

Proti   uvedenému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súdrozhodol   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudokprvostupňového   súdu   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby   o   zaplatenie   sumy   64   584,43   €s príslušenstvom   [pozostávajúcej   zo   splátky   úvery   a   nákladov   na   zabezpečenie   úveru(znalecký posudok)]. V ostatnej časti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahuzrušenia ho vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   so   závermi   krajského   súdu   vyslovenými   v   napadnutom   rozsudkukrajského   súdu „nemôže   súhlasiť,   nakoľko“ tento   rozsudok   je   podľa   jej   názoru„nekomplexný,   nesprávny   a jeho   právny   záver   je   arbitrárny“. Všeobecný   súd   podľajej názoru   opomenul   zohľadniť   zásadnú   skutočnosť,   a to   že   bola „vlastníčkou   bytu na ⬛⬛⬛⬛, za ktorý zaplatila 400,- Sk (správne má byť 400 000,- Sk, pozn.).Kúpna cena za na nadobudnutie členských a nájomných práv, a teda škoda, sťažovateľke nikdy   nikým   nebola   nahradená   a tejto   škody   sa   napadnutý   rozsudok   ani   len   okrajovo nedotýka“. Podľa názoru sťažovateľky ak by v dôsledku protiprávneho konania žalovanéhoneboli   všetky   úkony   vyhlásené   za   neplatné,   vlastnila   by   naďalej   byt   na

a nevznikli by jej žiadne ďalšie náklady, ktoré musí teraz znášať. Sťažovateľkaby   teda   nemusela „vrátiť   svoj   byt   na ⬛⬛⬛⬛ a nemusela   čerpať   úver na kúpu v poradí druhého bytu na ⬛⬛⬛⬛, ktorého splácanie má negatívny dopad na kvalitu života..., nakoľko všetky jej príjmy plynú na splátku úveru, nemusela by hradiť trovy súdnych konaní a pod. a len vtedy by jej nevznikla žiadna škoda. Vlastnila by byt   na ⬛⬛⬛⬛ a   nemusela   vynaložiť   ďalších   viac   ako   64.000.-   € na zabezpečenie   ďalšieho   bytu.“. Ak   by   boli   napadnuté   súdne   rozhodnutia   správnea konaním   žalovaného   by   jej   nevznikla   žiadna   škoda,   tak   podľa   jej   názoru   by „bola vlastníčkou   dvoch   bytov,   aj   bytu   na ⬛⬛⬛⬛ aj   bytu

.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že aj keď nespôsobila neplatnosť žiadnehoprávneho úkonu, nekonala v rozpore so subjektívnym právom, ani v jednom zo súdnychkonaní nebolo prihliadané na jej práva a nároky z nich plynúce a nedostalo sa jej ochrany.Aj   keď   riadnym   zákonným   spôsobom   nadobudla   vlastníctvo   k   bytu   na

od vlastníka, „žiadnym svojím konaním nedala príčinu k vzniku neplatnosti právnych úkonov, jedine ona bola v konečnom dôsledku neplatnosťou právnych úkonov postihnutá a jedine jej vznikla konaním žalovaného škoda. Pritom skutok žalovaného, ktorý bol jedinou príčinou vzniku neplatných úkonov, bol trestným súdom posúdený ako úmyselne protiprávny a bol za jeho spáchanie žalovaný aj právoplatne odsúdený, no podľa názoru súdov   práve   žalovaný   nie   je   povinný   znášať   následky   svojho   protiprávneho   konania. Sťažovateľka zastáva názor, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady stanovené v § 42 OZ k tomu, aby jej vzniknutú škodu žalovaný nahradil.“.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   konajúce   súdy   sa   nevysporiadali   so   skutkovoua právne   relevantnou   argumentáciou   adekvátne,   a tým   porušili   jej   v sťažnosti   označenépráva.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013-135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 11 C/379/2009-103 zo dňa 12. 12. 2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co/111/2013-135   zo   dňa 21. 11. 2013   a   rozsudok   Okresného   sudu   Košice   I   sp.   zn.   11   C/379/2009-103   zo   dňa 12. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5.000,- €....

4. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000.- €....

5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 276,08 €....“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 768/2014).

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka protinapadnutému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o sťažnostiv časti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   rozhodnutímokresného súdu.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanieako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresnéhosúdu bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolopreto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jeho   úlohoupri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom subsidiarity,v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak jevylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou vpríslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako ajkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhaťv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľkina argumentácia sa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduobmedzila   iba   na   tvrdenie,   že   odvolací   súd   (resp.   konajúce   súdy)   sa „nevysporiadali so skutkovou a právne relevantnou argumentáciou adekvátne“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   posúdením   obsahunapadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľky v rozsahu vyplývajúcom z § 212ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) a napadnutý rozsudok okresnéhosúdu v časti, v ktorej bola žaloba o zaplatenie sumy 64 584,43 € s prísl. zamietnutá, podľa§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd ďalej uviedol, že z obsahu odvolania sťažovateľky vyplýva, i keď tovýslovne neuvádza, „že svoje odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.   s.   p.,   t.   j.   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.“.

Krajský súd dospel k záveru,   že uplatnený odvolací dôvod nie je daný, pretože„vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody súvisiaceho so zabezpečením iného bytu žalobkyňou súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil“.

V danom prípade rozhodujúcou otázkou pre posúdenie, či nárok na náhradu škodysťažovateľkou je (ne)dôvodný, bolo podľa názoru krajského súdu zistenie, „či sú splnené všetky   štyri   základné   predpoklady   zodpovednosti   za   náhradu   škody,   ako   to   správne skonštatoval aj súd prvého stupňa, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Pokiaľ, čo i len   jeden   zo   základných   predpokladov   nie   je   splnený,   nie   sú   splnené   podmienky   pre priznanie náhrady škody.“.

Pod pojmom škody krajský súd rozumel „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom“.Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodupodľa krajského súdu znamená, „že medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť vzťah a príčiny a následku. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, príp. i z porušenia ust. § 415 OZ. Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo z nedbanlivosti.“.

Ako ďalej uviedol krajský súd, v danom prípade sťažovateľka za škodu považuje„výšku úveru, vrátane príslušenstva a nákladov na zabezpečenie tohto úveru, v súvislosti s kúpou iného bytu, ktorý si bola nútená zadovážiť, keďže byt, ktorý nadobudla neplatným právnym úkonom bola povinná vrátiť vlastníkovi bytu“. Krajský súd sa stotožnil so záveromsúdu prvého stupňa, že „v danom prípade výška týchto nákladov nepredstavuje u žalobkyni škodu   vo   vzťahu   k   žalobcovi   v   súvislosti   s   jeho   protiprávnou   činnosťou,   za   ktorú   bol rozsudkom uznaný vinným zo spáchania trestného činu“. Krajský súd potreboval na tomtomieste   zdôrazniť,   že   sťažovateľka „je   vlastníčkou   bytu,   ktorý   nadobudla   z   finančných prostriedkov získaných predmetným   úverom, teda   nemožno konštatovať,   že   došlo u   nej v tejto súvislosti k ujme, ktorá nastala v majetkovej sfére. V danom prípade sa totiž hodnota úveru pretavila do hodnoty bytu, ktorého v súčasnej dobe je vlastníčkou.“.

Krajský súd sa takisto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že „v danom prípade   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   porušením   právnej   povinnosti a škodou, keďže ako už bolo vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala vznik škody“.

Krajský súd sa síce nestotožnil plne so závermi súdu prvého stupňa v súvislostis porušením právnej povinnosti a zavinením. Uvedená skutočnosť však podľa jeho názorunemala vplyv na správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že „v danom prípade nebola splnená podmienka pre priznanie náhrady škody žalobkyni, pretože ako už bolo vyššie uvedené pre splnenie podmienok na náhradu škody sa vyžaduje splnenie všetkých štyroch vyššie   uvádzaných   základných   predpokladov,   čo   v   danom   prípade   preukázané jednoznačným spôsobom nebolo“.

V tej časti rozsudku okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil, sa uvádza, žežalovaný bol síce v trestnom konaní „odsúdený, avšak poškodeným v uvedenom konaní bol, ktorý bol následne odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného teda vyplýva,   že   žalovaný   sa   nedopustil   žiadneho   trestného   činu   vo   vzťahu   ku   žalobkyni. Žalobkyňa podala síce na žalovaného trestné oznámenie z titulu, že bol spáchaný trestný čin, avšak orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie žalobkyne uznesením odložili. Ďalej poukazuje aj na to že žalovaný nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, resp. s ňou neuzatvoril žiadny právny úkon. Neplatný právny úkon, dohodu o prevode členských práv v bytovom družstve bol uzatvorený medzi prevodcom ⬛⬛⬛⬛ a žalobkyňou ako nadobúdateľkou.

Z   pripojených   listinných   dokladov   a   rozsudkov   bolo   zistené,   že   prevodca na žalobkyňu previedol viac práv než sám mal, keďže aj tento nadobudol členské práva na základe neplatného právneho úkonu. ⬛⬛⬛⬛ ako prevodca pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádzal z predpokladu, že je riadnym držiteľom práv. Žalovaný bol v právnom vzťahu výlučne s ⬛⬛⬛⬛, ktorej dňa 15. 8. 2001 previedol členské práva a povinnosti v bytovom družstve. Právny úkon – dohoda o prevode vlastníctva družstevného bytu bol uzatvorený medzi prevodcom ⬛⬛⬛⬛ a žalobkyňou ako nadobúdateľkou. Žalovaný nebol účastníkom ani tohto právneho úkonu. Žalovaný teda nenesie zodpovednosť za neplatnosť právnych úkonov, ktorých nebol účastníkom. Právne úkony sú prejavom vôle osôb, ktoré tento právny úkon robia. Žalovaný nemal žiadnu možnosť ovplyvniť prejavy vôle účastníkov uvedených neplatných právnych úkonov.

Žalobkyňa si škodu vyčíslila vo výške 64.694,30 €, pričom táto pozostávala z úveru, ktorý si zobrala, platby spojené s úverom, platba za vypracovaný znalecký posudok a trovy konania, ktoré musela vyplatiť advokátke. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by došlo k zmenšeniu majetku žalobkyni, nakoľko táto nadobudla do svojho vlastníctva byt. V ďalšom žalobkyňa nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi tým, že žalovaný spáchal   trestný   čin   voči   poškodenému ⬛⬛⬛⬛,   medzi   určením   neplatnosti právnych úkonov súdom a medzi následkom spočívajúcim v tom, že si kúpila byt.“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavnýsúd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebolnáležite zdôvodnený, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu(I. ÚS 19/02,   I. ÚS 50/04).   Krajský   súd   (v   spojení   so   skutkovými   a   právnymi   závermivyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra2012)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadals námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti podanejústavnému   súdu,   pozn.),   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavneneopodstatnenej.

Preskúmaním   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   neuprelsťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej právpred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavneakceptovateľným spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 OSP zdôvodnené, pričom krajský súdaplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskehosúdneho poriadku a Občianskeho zákonníka) rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnejochrany vyplývajúcej z právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravnýmsúdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejtoprávomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanejjudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak byten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, ženámietky   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sú   zjavneneopodstatnené, keďže medzi týmto rozsudkom krajského súdu a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd moholvysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25ods. 2 zákona o   ústavnom súde   ústavný súd odmietol   sťažnosť   v tejto   časti ako zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015