znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   apríla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.   a R.   L.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Evou Borovskou,   Advokátska   kancelária,   Štefánikova   17,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C 154/2009-191 z 27. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 155/2013-223 zo 17. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a R. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2013 doručená sťažnosť M. L. a R.   L. (ďalej len „sťažovatelia“),   vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 154/2009-191 z 27. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 155/2013-223 zo 17. septembra 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa ako navrhovatelia v konaní vedenom   pred okresným súdom   pod sp. zn. 6 C 154/20096 domáhali   proti   odporkyni   D.   P.   (ďalej   len   „odporkyňa“),   zaplatenia   sumy   7   642,90   € s príslušenstvom, a to z titulu zmluvnej pokuty a titulu náhrady škody.

Sťažovatelia   s odporkyňou   uzavreli   27.   augusta   2008   písomnú   zmluvu   o budúcej zmluve, ktorou sa zaviazali predať odporkyni rodinný dom a záhradu. Z uzavretej zmluvy vplývalo,   že   odporkyňa   vyzve   sťažovateľov   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   najneskôr do 22. septembra 2008 a v prípade nesplnenia tejto jej povinnosti sú sťažovatelia oprávnení kedykoľvek   vyzvať   odporkyňu   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy.   Súčasne   uzavretá   zmluva o budúcej   zmluve   zakotvovala   povinnosť   zaplatiť   zmluvnú   pokutu   200   000   Sk   tou zmluvnou   stranou,   ktorá   odmietne   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   a svoj   záväzok   nesplní ani po písomnej výzve druhej zmluvnej strany.

Keďže   odporkyňa   nevyzvala   sťažovateľov   najneskôr   do   22.   septembra   2008 na uzavretie   kúpnej   zmluvy,   títo   listom   z 8.   októbra   2008   vyzvali   na   jej   uzavretie. Doručenie tejto výzvy odporkyňa poprela. Účastníci zmluvy sa však 3. novembra 2008 stretli u notára na účel podpísania kúpnej zmluvy a zloženia peňazí do úschovy. Pre neúčasť notára   však   k tomu   nedošlo,   a preto   sa   zmluvné   strany   dohodli,   že   sa   znovu   stretnú 12. decembra   2008.   Sťažovatelia   však   listom   zo   6.   novembra   2008   opätovne   vyzvali odporkyňu   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   najneskôr   do   15.   novembra   2008   s tým, že ak do uvedeného   termínu   kúpna   zmluva   uzavretá   nebude,   k 16.   novembru   2008 odstupujú   od   zmluvy   a budú   trvať   na   zaplatení   zmluvnej   pokuty.   Účastníci   zmluvy o budúcej zmluve sa 12. decembra 2008 znovu stretli u notára a spísali notársku zápisnicu o zložení 4 500 000 Sk do notárskej úschovy, pričom sťažovatelia zaplatili za poskytnuté právne   služby   790   Sk.   Neskôr   účastníci   pôvodnej   zmluvy   o budúcej   zmluve   uzavreli 24. apríla 2009 kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 154/2009-191 z 27. novembra 2012 žalobný návrh sťažovateľov zamietol. Za nesporné považoval, že k 16. novembru 2008 došlo k odstúpeniu od zmluvy od budúcej zmluve, čo „malo za následok, že zmluva o budúcej zmluve zanikla od   počiatku“.   Následne   okresný   súd   konštatoval,   že   sťažovatelia „neuniesli   dôkazné bremeno   a jednoznačne   nepreukázali,   že   dôvodom   ich   odstúpenia   od   zmluvy   zo   dňa 06.11.2008   bolo   odmietnutie   odporkyne   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu...   Je   síce   pravdou, že ku dňu   22.09.2008   nedošlo   k uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy,   avšak   nie   je   zrejmé, či na základe písomnej výzvy navrhovateľov zo dňa 08.10.2008 došlo k stretnutiu účastníkov na notárskom úrade dňa 03.11.2008, kde podľa navrhovateľov mala byť zložená kúpna cena do notárskej úschovy a podľa odporkyne a svedka P. mala byť podpísaná aj kúpna zmluva.   Pre   neúčasť   notára   bol   dohodnutý   iný   termín   až   12.12.2008.   Účastníci   bližšie nevysvetlili,   či   sa   tak   dohodli   už   priamo   dňa   03.11.2008   alebo   až   dodatočne.   V tomto prípade   dôkazné   bremeno   preukázania   zavinenia   odporkyne,   t.   j.   že   odmietla   uzatvoriť kúpnu zmluvu, bola na strane navrhovateľov. Z ich tvrdení a navrhnutých dôkazov však nie je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb dospieť k záveru, že odporkyňa zavinila odstúpenie navrhovateľa od zmluvy o budúcej zmluve, a teda že navrhovatelia majú nárok na dohodnutú zmluvnú pokutu. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že k jednaniu strán ohľadne kúpy   a predaja   predmetnej   nehnuteľnosti   prebiehalo   medzi   účastníkmi   aj   po   odstúpení od zmluvy o budúcej zmluve... Dôsledkom týchto jednaní bolo uzatvorenie kúpnej zmluvy, v ktorej bola navýšená kúpna cena v prospech navrhovateľov 120.000,- Sk“.

Rovnako aj vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody (790 Sk) okresný súd uviedol, že sťažovatelia „neuniesli   dôkazné   bremeno   a nepreukázali,   že   na   základe   dohody účastníkov mala odporkyňa platiť náklady spojené so spísaním notárskej zápisnice“.

Sťažovatelia   napadli   zamietavý   rozsudok   okresného   súdu   odvolaním, v ktorom dôvodili,   že „3.   11.   2008   nemohlo   dôjsť   k uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy, pretože odporkyňa nevinkulovala kúpu cenu, nemala potvrdenie banky, čo bolo podmienkou uzatvorenia kúpnej zmluvy, a preto ani nie je rozhodujúce, na aký podnet sa mali stretnúť dňa   12.   12.   2008,   pretože   uplynula   lehota,   ktorú   podľa   zmluvy   o budúcej   zmluve   mali poskytnúť odporkyni na uzavretie kúpnej zmluvy. Nárok na zmluvnú pokutu im tak vznikol uplynutím štrnástich dní po doručení výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy. Dodali, že splnili svoju   povinnosť   –   v konaní   preukázať,   že   odporkyni   poskytli   lehotu   a že   postupovali podľa zmluvy o budúcej zmluve. Poukázali na to, že odporkyni dali ešte jednu možnosť na uzavretie   kúpnej   zmluvy,   keď   ju   listom   zo   dňa   6.   11.   2008   opätovne   vyzvali   na   jej uzavretie   do   15.   11.   2008   a v tejto   súvislosti   poukázali   tiež   na   list   realitnej   kancelárie zo dňa 12. 11. 2008, ktorá v ňom potvrdila, že dôvodom neuzatvorenia kúpnej zmluvy bola výlučne   nečinnosť   odporkyne.   Namietali   preto   závery   súdu   prvého   stupňa   v tom, že nepreukázali,   že   odporkyňa   odmietla   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu...   Podotkli,   že   kúpna zmluva uzatvorená v marci 2009 bola iného znenia ako znenie zmluvy, ktorá mala byť podpísaná podľa zmluvy o budúcej zmluve...“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 155/203-223 zo 17. septembra 2013 odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Zhodne   s okresným   súdom   konštatoval, že „odporkyňa   nezavinila   porušenie   povinnosti   uzatvoriť...   kúpnu   zmluvu...   Pokiaľ   totiž navrhovatelia listom zo dňa 8.10.2008 vyzvali odporkyňu na uzatvorenie kúpnej zmluvy, je zrejmé, že táto neodmietla pristúpiť k jej uzavretiu, čomu nasvedčuje stretnutie účastníkov na   notárskom   úrade   dňa   3.   11.   2008   za   účelom   podpísania   kúpnopredajnej   zmluvy a zloženia kúpnej ceny do notárskej úschovy, k čomu však nedošlo pre dôvody na strane odporkyne, ale pre neúčasť notárky... Svedok P. potvrdil, že k stretnutiu u notárky malo dôjsť na výzvu navrhovateľov a že na žiadosť navrhovateľky mala byť kúpna cena zložená do   notárskej   úschovy,   čo   vyplýva   aj   z listu   navrhovateľov   zo   dňa   6.11.2008,   v ktorom vyzývajú odporkyňu zabezpečiť podpis kúpnej zmluvy a na zloženie celej kúpnej ceny do notárskej úschovy... Pokiaľ si tak navrhovatelia pred stretnutím u notárky dňa 3.11.2008 vymienili   zloženie   kúpnej   ceny   do   úschovy;   napriek   v zmluve   o budúcej   zmluve dojednanému   spôsobu   zaplatenia   kúpnej   ceny   vinkuláciou   na   účte   v banke; ktorú požiadavku odporkyňa akceptovala, keď sa zaviazala túto zložiť do notárskej úschovy, možno   nepochybne   dovodiť,   že   odporkyňa   nemohla   zaviniť   nesplnenie   svojho   záväzku uzavrieť   kúpnu   zmluvu   s obsahom   dohodnutým   v zmluve   o budúcej   zmluve,   nakoľko podľa zmluvy o budúcej zmluve sa zaviazala uzavrieť kúpnu zmluvu, v ktorej v článku II mala byť dohodnutá vinkulácia kúpnej ceny na spoločnom účte. Z uvedeného teda vyplýva, že   pôvodná   verzia   kúpnej   zmluvy   už   za týchto   zmenených   podmienok   nemohla   obstáť, preto nemožno odporkyni pričítať zavinenie na odmietnutí jej uzatvorenia...“.

Ďalej   krajský   súd   dôvodil,   že   sťažovatelia „opätovne   vyzvali   odporkyňu   listom zo dňa 6. 11. 2008 k uzavretiu kúpnej zmluvy do 15. 11. 2008, na čo odporkyňa reagovala listom zo dňa 14. 11. 2008, ktorým neodmietla podpísať zmluvu, len požiadala o predĺženie termínu   do   12.12.2008...   Navrhovatelia   uvedený   termín   akceptovali,   čoho   dôkazom   je ďalšie stretnutie účastníkov na notárskom úrade dňa 12. 12. 2008, kde účastníci spísali zápisnicu o zložení sumy 4 500 000,- Sk do notárskej úschovy. Odvolací súd však, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že pokiaľ navrhovatelia akceptovali požiadavku odporkyne na predĺženie termínu na uzatvorenie kúpnej zmluvy a ďalej s ňou pokračovali v rokovaní,   nemohli   listom   zo   dňa   6.   11.   2008   právne   účinným   spôsobom   od   zmluvy o budúcej zmluve odstúpiť. Navyše pre odstúpenie od zmluvy neboli splnené podmienky pokiaľ   od   odporkyne   požadovali,   pod   hrozbou   odstúpenia   od   zmluvy,   uzavretie   kúpnej zmluvy   v rozpore   so znením,   ktoré   sa   zaviazala   v zmluve   o budúcej   zmluve   podpísať. Napokon je potrebné poznamenať, že pôvodná verzia kúpnej zmluvy, na uzavretie ktorej sa odporkyňa   zaviazala,   nemohla   obstáť   ani   vzhľadom   na   dodatočne   zistené   obmedzenia prevádzaného vlastníckeho práva, v ktorej súvislosti muselo dôjsť aj k zmene jej článku IV. o jeho   doplnenie   o navrhovateľmi   udelený   súhlas   s vedením   prívodu   elektrickej   energie spolu   s potrubím   na odvádzanie   dažďovej   vody   cez   prevádzanú   nehnuteľnosť.   Výsledky vykonaného dokazovania tak súd prvého stupňa správne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že odporkyňa neodmietla uzatvoriť kúpnu zmluvu a už vôbec nezostala nečinná, pretože na výzvy   navrhovateľov   reagovala   a k predĺženiu   termínu   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   došlo v súvislosti   s novou   požiadavkou   navrhovateľov   na   zloženie   kúpnej   ceny   do   úschovy a v súvislosti s potrebou geodetického overenia hranice pozemkov v teréne.“.

Krajský   súd   sa   stotožnil   aj   so   závermi   okresného   súdu   týkajúcimi   sa   časti uplatneného nároku, ktorý spočíval v náhrade škody.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   viackrát   zdôrazňujú presvedčenie, že vzhľadom na dôkaznú situáciu v konaní pred okresným súdom a neskôr i pred   krajským   súdom „bolo   jednoznačne   preukázané,   že   odporkyňa   neuzatvorila v dohodnutej dobe kúpnu zmluvu za podmienok dohodnutých v Zmluve o budúcej zmluve“, resp. že „si nesplnila svoju zmluvnú povinnosť, na ktorú bola viazaná zmluvná pokuta“. Na základe toho potom sťažovatelia formulujú záver, podľa ktorého rozhodnutím okresného súdu   o tom,   že „sťažovatelia   neuniesli dôkazné bremeno,   ktoré   spočívalo   v preukázaní, že dôvodom   odstúpenia   od   zmluvy   bolo   odmietnutie   odporkyne   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu na nehnuteľnosť, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko sťažovatelia sa v prvom rade domáhali splnenia zmluvnej povinnosti odporkyne – uhradiť zmluvnú pokutu, pričom   dokazovanie   –   odmietnutia   resp.   neodmietnutia   podpísať   kúpnu   zmluvu   nemalo vplyv na uplatenie zmluvnej pokuty, ale rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že reálne nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v zmysle čl. I. bod 1.3. Zmluvy o budúcej zmluve“.

Podľa   názoru   sťažovateľov „smerovanie   dokazovania   k preukazovaniu   zavinenia odstúpenia   od   zmluvy   zo   strany   sťažovateľov,   nebolo   pre   daný   skutkový   stav   právne významné,   nakoľko   k odstúpeniu   od   Zmluvy   došlo   až   následne   t.   j.   po   tom,   čo   nebola splnená podmienka – uzatvoriť kúpnu zmluvu v dohodnutom termíne...“.

S poukazom   na   konkrétne,   v zmluve   o budúcej   zmluve   zakotvené   povinnosti odporkyne sťažovatelia formulujú hodnotenie, podľa ktorého „v priebehu konania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané a odporkyňa to ani nespochybnila, že odporkyňa nikdy nevyzvala sťažovateľov na uzavretie kúpnej zmluvy, pričom sťažovatelia jednoznačne preukázali,   čo   potvrdili   i listinnými   dôkazmi   a v konečnom   dôsledku   to   konštatoval i prvostupňový súd, že sťažovatelia listom zo dňa 8.10.2008 zaslaný odporkyni doporučenou poštou,   vyzvali odporkyňu na uzatvorenie kúpnej zmluvy.   Sťažovatelia preukázali aj to, že do 14 dní odo dňa doručenia výzvy odporkyňa neuzatvorila kúpnu zmluvu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dňa 3.11.2008 a účastníci stretli u notárky, pričom k podpisu zmluvy ani k zloženiu kúpnej ceny nedošlo. Odporkyňa pred podpisom zmluvy nezložila peniaze   do   notárskej   úschovy,   ani   podľa   čl.   II   bodu   2.1   písm.   b/   nevinkulovala   druhú splátku kúpnej ceny na účte v prospech predávajúcich a tak ani k uzavretiu kúpnej zmluvy dňa 03.11.2008 nemohlo dôjsť. Pretože v uvedenom bode sa práve odporkyňa zaviazala, najneskôr   v deň   uzatvorenia   riadnej   kúpnej   zmluvy,   preukázať,   že   kúpna   cena   bola vinkulovaná a doklad o tom... predloží predávajúcim pri podpise zmluvy.“.

Sťažovatelia   kritizujú   aj   kvalitu   odôvodnenia   oboch   napadnutých   rozhodnutí, lebo tieto „nielenže nedávajú sťažovateľom odpoveď na otázku prečo súdy pri posudzovaní skutkového   stavu   vôbec   neprihliadli   na   čl.   I.   bod   1.3   Zmluvy   o budúcej   zmluve, z ktorého titulu si uplatňovali nárok na zmluvnú pokutu, pričom rozhodnutia sú v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale aj s princípmi právnej istoty, kedy v prípade porušenia zmluvnej povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, vzniká oprávneným nárok na vyplatenie predmetnej zmluvnej pokuty. Súdy tak popreli základné princípy zmluvných vzťahov, keď svojim rozhodnutím poskytli ochranu odporkyni, ktorá nielenže nesplnila svoje zmluvné povinnosti, ale sa i vyhýbala kontaktu so sťažovateľmi, ako aj následne v súdnom konaní   si   nepreberala   súdne   zásielky   a neposkytli   tak   súdnu   ochranu   sťažovateľom... čím došlo nielen k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Európskeho dohovoru..., ale i porušenia rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko sa svojimi rozhodnutiami priklonili a stranu odporkyne.“.

Sťažovatelia   zvýrazňujú   význam   niektorých   v konaní   vykonaných   dôkazov   (list sprostredkovateľa kúpy nehnuteľností),   pričom   oba v ich   veci   konajúce súdy   neskúmali čl. I.   bod   1.3   spornej   zmluvy, „predmetné   zmluvné   ustanovenie   neaplikovali   na   daný skutkový stav, ale ani sa nevysporiadali s tým, prečo ho neaplikovali, čím v danom prípade prijaté závery so zreteľom na daný skutkový stav sú rozhodnutia súdov zjavne nedôvodné, a arbitrárne a tým i z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   navrhujú   sťažovatelia   ústavnému   súdu rozhodnutie vo veci samej nálezom takto:

„1. Základné právo M. L. a R. L.

-   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR

bolo porušené

rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   sp.   zn.   6   C   154/2009-191   zo   dňa 27.11.2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava sp.   zn.   8 Co   155/2013-223 zo   dňa 17.09.2013

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   sp.   zn.   6   C   154/2009-191   zo   dňa 27.11.2012   a rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   8   Co   155/2013-223   zo   dňa 17.09.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.

4. R. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.

5. Porušovateľ v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť trovy konania vo výške 331,15 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €, 2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81 Eur, 20% DPH, t. j. Eur) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Eve Borovskej, a to do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   označených základných práv a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvostupňovým rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 154/2009-191 z 27. novembra 2012, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu, a to tým   spôsobom,   že sťažovatelia   majú   právo   domáhať   sa   ochrany   základných   práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak im túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06).   Podstatou   účinnej   ochrany základných práv sťažovateľov bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý vo vzťahu   k základným   právam   a   slobodám,   porušenie   ktorých namieta,   využili a ktorý im umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidia porušenie svojich základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu ako   súdu   prvostupňového,   pretože   ho   preskúmal   krajský   súd   v konaní   o   odvolaní sťažovateľov. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľov odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 155/2013-223 zo 17. septembra 2013 ústavný súd uvádza, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Dôvody, na ktorých sťažovatelia založili svoj sťažnostný návrh, majú spoločný znak, a to výhrady k záverom o právne významnej dôležitosti jednotlivých v konaní preukázaných skutočností.   Sťažovatelia v prvom   rade   poukazujú na nespochybniteľný skutkový záver, ktorým   bolo   neuzatvorenie   kúpnej   zmluvy   v lehotách   plynúcich   z uzatvorenej   zmluvy o budúcej   kúpnej   zmluve.   Sťažnostná   argumentácia,   tak   ako   je   viackrát   citovaná v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, dokazuje, že podľa názoru sťažovateľov samotné   neuzatvorenie   očakávanej   kúpnej   zmluvy   malo   mať   v zmysle   zmluvných ustanovení uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve za následok vznik povinnosti odporkyne zaplatiť zmluvnú pokutu v dohodnutej sume.

Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd na strane 6 odôvodnenia svojho   rozsudku   celkom   jasne   a zrozumiteľne   konštatoval,   že „odporkyňa   nezavinila porušenie povinnosti uzatvoriť na výzvu navrhovateľov kúpnu zmluvu“ a že „odporkyňa nemohla zaviniť nesplnenie svojho záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu s obsahom dohodnutým v zmluve o budúcej zmluve...“.

Z rekapitulovaných obsahových čŕt sťažnosti i napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovatelia v dôvodoch ich sťažnosti opomenuli vysporiadať sa s podstatným právnym aspektom plynúcim z § 545 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého ak z dohody nevyplýva   niečo   iné,   nie   je   dlžník   povinný   zmluvnú   pokutu   zaplatiť,   ak   porušenie povinnosti   nezavinil.   Na   toto   ustanovenie   pritom   poukázal   krajský   súd   na   strane   4 odôvodnenia svojho rozsudku.

Celé   odôvodnenie   potvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu   v časti   týkajúcej   sa žalovanej zmluvnej pokuty sa nesie v duchu absencie zavinenia odporkyne pri porušení zmluvnej povinnosti. Krajský súd nespochybnil záver, že očakávaná kúpna zmluva nebola uzatvorená v lehotách plynúcich z uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve. Avšak pre záver o povinnosti odporkyne zaplatiť zmluvnú pokutu sťažovateľom bolo nevyhnutné preukázať podľa   §   545   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   aj   zavinenie   odporkyne,   pričom   dôkazné bremeno v tejto otázke spočívalo na pleciach sťažovateľov.

Vo   svetle   uvedených   skutočností   strácajú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody sťažovateľov   prednesené   v ich   sťažnosti   podstatnú   argumentačnú   silu,   čím   sa   stávajú neopodstatnenými.   Tento   nedostatok   nie   je   spôsobilé   zhojiť   ani   nadväzujúce   tvrdenie sťažovateľov,   podľa   ktorého „smerovanie   dokazovania   k preukazovaniu   zavinenia odstúpenia   od   zmluvy   zo   strany   sťažovateľov,   nebolo   pre   daný   skutkový   stav   právne významné,   nakoľko   k odstúpeniu   od   Zmluvy   došlo   až   následne   t.   j.   po   tom,   čo   nebola splnená   podmienka   –   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   v dohodnutom   termíne“.   Krajský   súd (a ani okresný   súd)   neorientovali   dokazovanie   na   (ne)preukázanie   zavinenia   odstúpenia od zmluvy,   ale   na   (ne)preukázanie   zavinenia   pri porušení   povinnosti   uzatvoriť   kúpnu zmluvu, čo je v reláciách posudzovaného prípadu v nadväznosti na spomenutý § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka podstatný rozdiel.

Pokiaľ   ide   o kritiku   hodnotenia   dôkazu,   ktorým   bol   list   právneho   zástupcu sprostredkovateľa očakávanej kúpy a z ktorého explicitne vyplýva, že neuzatvorenie kúpnej zmluvy „spočíva   výlučne   v nečinnosti   kupujúceho“,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 735/2013).

V hodnotení dôkazov vykonanom okresným súdom (s čím sa krajský súd takmer výlučne   stotožnil)   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebadať   signály   ústavnej nekonformnosti.   Oba   všeobecné   súdy   zjavne kládli   dôraz   na   hodnotenie   dôkazov   v ich vzájomných súvislostiach, čím rešpektovali príkaz plynúci z § 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov.   Dôsledkom   takéhoto   postupu potom   bolo   aj   vyhodnotenie   obsahu   samotného   dôkazu,   ktorý   sťažovatelia   v dôvodoch sťažnosti zvýrazňujú.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   procesu   ustaľovania   skutkového   stavu   v konaní o žalobe sťažovateľov nechýba náležité využitie pravidiel formálnej logiky. Krajský súd na strane 6 odôvodnenia svojho rozsudku s poukazom na výpoveď sťažovateľov, svedka P. i na obsah zmluvy o budúcej zmluve jasne vysvetlil, že ak si sťažovatelia „pred stretnutím u notárky   dňa   3.11.2008   vymienili   zloženie   kúpnej   ceny   do   úschovy;   napriek   v zmluve o budúcej   zmluve   dojednanému   spôsobu   zaplatenia   kúpnej   ceny   vinkuláciou   na   účte v banke; ktorú požiadavku odporkyňa akceptovala, keď sa zaviazala túto zložiť do notárskej úschovy,   možno   nepochybne   dovodiť,   že   odporkyňa   nemohla   zaviniť   nesplnenie   svojho záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu s obsahom dohodnutým v zmluve o budúcej zmluve, nakoľko podľa zmluvy o budúcej zmluve sa zaviazala uzavrieť kúpnu zmluvu, v ktorej v článku II mala byť dohodnutá vinkulácia kúpnej ceny na spoločnom účte“.

Citované   dôvody   krajského   súdu,   v ktorých   sa   odráža   i hodnotenie   dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa, nesignalizujú podľa názoru ústavného súdu žiadnu mieru svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bola spôsobilá viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľmi označených práv. Krajský súd výstižne poukázal na zmenu spôsobu zaplatenia kúpnej ceny požadovanú sťažovateľmi, ktorú odporkyňa akceptovala, čo skutočne možno interpretovať ako pretrvávajúci záujem na uzatvorení kúpnej zmluvy a súčasne ako chýbajúci úmysel neuzatvoriť očakávanú kúpnu zmluvu. Citovaná pasáž odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ale aj jeho ďalšie časti, tak ako sú rekapitulované v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, súčasne vedú ústavný súd   k záveru   o dostatočnosti   dôvodov,   na   ktorých   založil   svoj   potvrdzujúci   záver v procesnom vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu. Preto aj námietka nedostatočnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je   podľa   názoru ústavného súdu nedôvodná.

Ústavný súd tak dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   k záveru   o nedôvodnosti   sťažnostných   námietok voči nemu   vznesených,   preto   v predmetnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu v nej formulovaného petitu nebolo už potrebné rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej   (navrhované   zrušenie   napadnutých   rozsudkom   okresného súdu   i   krajského   súdu,   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   požiadavka na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014