znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. D., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu   v Nitre   a jeho   uznesením   z 20.   septembra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn.   3   To   20/2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho uznesením zo 16. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 25/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2012   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   8.   októbra a 19. decembra 2012) E. D., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej len „krajský   súd“)   a jeho   uznesením   z 20.   septembra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 To   20/2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   a jeho   uznesením   zo   16.   mája   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 25/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 38/2010 z 9. marca 2011 uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov, ako aj trest prepadnutia veci.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 3 To/20/2011   z 20.   septembra   2011,   ktorým   odvolanie   ako   nedôvodné   podľa ustanovenia § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku uznesením sp. zn. 1 Tdo 25/2012 zo 16. mája 2012   odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: „Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takto došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd). V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Okresný súd Nitra porušil vydaním príkazu na domovú prehliadku č.k. OS-V-81- 1/2009-3Tp367/2009   zo   dňa   25.3.2009   ústavné   právo   sťažovateľa   na   domovú   slobodu podľa článku 21 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

Príkaz na domovú prehliadku musí obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 181 Tr. por., a s poukazom na § 181 ods. 2 a § 100 ods. 1 Tr. por. najmä odôvodnenie (článok 21 ods. 2 Ústavy SR).

Podľa   §   182   a   §   168   ods.   1   Tr.   por.   v   odôvodnení   súd   musí   uviesť,   o   ktoré skutočnosti svoje rozhodnutie oprel, akými úvahami sa pri vydaní príkazu spravoval. V príkazoch Okresného súdu Nitra na domové prehliadky v súvislosti so skutkom v bode 1. rozsudku, najmä v príkaze č.k. OS-V-81-1/2009-3Tp367/2009 zo dňa 25.3.2009 a rovnako ani v súhlasoch na odpočúvanie telefónnych hovorov v súvislosti so skutkom v bode 1. rozsudku súd neuviedol žiadnu skutočnosť a žiadny úkon, z ktorého by vyplývala dôvodnosť nariadenia domovej prehliadky a odpočúvania telefónnych hovorov.

Zákon   pritom   vyžaduje   odôvodnenie   primerané   odôvodneniu   rozsudku   (§   182 Tr. por.). Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu/príkazu   si   vyžaduje   relevantnú konkrétnu   vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom stanovené   podmienky   odôvodňujúce   zásah   do   práva   na   súkromie/domovú   slobodu (I. ÚS 274/05 zo dňa 14.6.2006).

V   tejto   súvislosti   poukazuje   dovolateľ   aj   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČR I. ÚS 3369/10 a na jeho odôvodnenie, ktoré sa dá aplikovať aj na daný prípad, pretože vychádza z ústavných práv, ktoré sú rovnaké ako v Slovenskej republike.

Rovnaký názor možno vyvodiť aj z rozhodnutia NS SR č.k. 1 Tdo V 3/2011 zo dňa 26.10.2011, pričom dovolateľ poukazuje na jeho odôvodnenie, najmä na stranách 11 a 12. Rozhodnutie NS SR vychádza z nálezu Ústavného súdu SR vyššie označeného, ktoré riešilo nedostatky odôvodnenia pri nariadení odpočúvania telefónu, v rozhodnutí NS SR ide o nedostatky odôvodnenia príkazu na použitie agenta, jeho závery sa v celej šírke vzťahujú aj na daný prípad.

Ani v danom prípade nebol ani jeden príkaz odôvodnený konkrétnymi skutkovými okolnosťami ani   vzhľadom   k   podozreniu   z   trestnej   činnosti   a   ani   vzhľadom   k   úmyslu spáchať trestný čin, príkazy nevysvetľujú, na podklade akých okolností nastalo dôvodné podozrenie,   že   bol   trestný   čin   spáchaný   alebo   má   byť   spáchaný,   bez   bližšieho   popisu skutkových okolností nespĺňajú príkazy požiadavku preskúmateľnosti, t.j. chýba relevantná konkrétne   vysvetľujúca   argumentácia,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom stanovené podmienky odôvodňujúce zásah do práva zaručeného ústavou (I. ÚS 274/2005 a NS SR 1 Tdo V 3/2011).

Veľmi   výrazné   je   porušenie   zákona   najmä   v   súvislosti   s   domovou   prehliadkou spojenou so skutkom v bode 1. rozsudku (príkaz č.k. OS-V-81-l/2009-3Tp367/2009 zo dňa 25.3.2009).

Práve odôvodnenie v súlade so zákonom by zabránilo situácii, ktorá reálne nastala v danom   prípade,   t.j.   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie   naozaj   konkrétne   by   zabránila nariadeniu prehliadky za situácie, že domová prehliadka bola nariadená bez toho, aby bolo dôvodné podozrenie, že vec dôležitá pre trestné konanie sa v byte nachádza a nie, že sa ešte len bude nachádzať.

Príkaz   Okresného   súdu   Nitra   na   domovú   prehliadku   č.k.   OS-V-81-l/2009- 3Tp367/2009 zo dňa 25.3.2009 bol vydaný dňa 25.3.2009 a prehliadka bola vykonaná až dňa 7.4.2009, čo je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého musí byť domová prehliadka vykonaná bez meškania.

Príkaz   na   domovú   prehliadku   dokonca rešpektuje stanovisko   uvedené   v   návrhu prokurátora, aby bol vydaný na dlhšie časové obdobie v rozpätí dva mesiace z dôvodu, aby domová   prehliadka   mohla   byť   vykonaná   neskôr,   pretože   v   čase   podania   návrhu   ešte neexistujú   konkrétne   informácie   o   prítomnosti   hľadaných   vecí   v   mieste   navrhovaného výkonu domovej prehliadky a musí sa počkať až keď tam veci skutočne budú.

Zákon dovoľuje vykonať domovú prehliadku len na vec, ktorá sa na mieste jej výkonu už nachádza (§ 99 ods. 1 Tr. por.).

Postup, kedy je nariadená domová prehliadka, hoci sa vec, ktorá má byť pri domovej prehliadke nájdená na mieste jej výkonu nenachádza, je zneužitím zákona.

Ani   Krajský   súd   v   Nitre   ani   Najvyšší   súd   SR   na   nezákonnosť   takýchto   dôkazov neprihliadali,   pričom   celé   trestné   konanie   je   opreté   o   výsledky   domovej   prehliadky vykonanej na základe príkazu Okresného súdu Nitra na domovú prehliadku č.k. OS-V-81- 1/2009-3Tp367/2009 zo dňa 25.3.2009.

V trestnom konaní pred Okresným súdom Nitra bolo bolo prijaté súdom vyhlásenie o vine spoluobžalovaných J. M. a F. B. a súd potom nedovolil sťažovateľovi klásť otázky týmto spoluobžalovaným, o ktorých mal súd dojem, že sa týkajú iba ich a rozsahu, v ktorom sa priznali ku spáchaniu skutku.

Skutok v bode 1. rozsudku sa však týka vo všetkom v otázke viny aj sťažovateľa, preto dokazovanie   súd   nemohol   takýmto   spôsobom   zužovať,   porušil   tým   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, čo všetky vyššie súdy akceptovali.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti   nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny   a jeho práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označenými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

V podaní   formulovanom   bez   participácie   kvalifikovaného   právneho   zástupcu doručenom ústavnému súdu 8. októbra 2012 sťažovateľ prezentoval „doplnenie petitu“.V doplnení   sťažnosti   formulovanom   prostredníctvom   advokáta   doručenom ústavnému   súdu   19.   decembra   2012   sťažovateľ   formulované   námietky   porušenia základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom označených v petite sťažnosti opieral o argumentáciou, v ktorej poukazoval na nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení konajúcich súdov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   vysporiadal   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   sa po podaní sťažnosti pokúsil rozšíriť petit sťažnosti, čo prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojho právneho zástupcu označenom ako „Doplnenie“ doručenom ústavnému súdu   8.   októbra   2012.   Ústavný   súd   v tomto   kontexte   zdôrazňuje,   že   povinné   právne zastúpenie   v konaní   pred   ústavným   súdom   nie   je   samoúčelné   a   má   svoje   racionálne zdôvodnenie. Vytvára procesný filter zachytávajúci nekvalifikované podania nespĺňajúce základné   procesné   parametre   poskytnutia   ochrany   ústavnosti,   ktoré   by   inak   zbytočne narúšali   plynulosť   činnosti   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti. Elementárnou súčasťou tohto procesno-právneho inštitútu je, že od momentu doručenia   splnomocnenia   ústavnému   súdu   (až   do   eventuálneho   oznámenia   zániku zastúpenia)   môže   účastník   konania   realizovať   svoje   dispozičné   oprávnenia   vo vzťahu k ústavnému   súdu   výlučne   prostredníctvom   právneho   zástupcu.   Od takto   stanoveného pravidla   by   prichádzalo   do   úvahy   výnimočne   upustiť,   ak   by   sa   potenciálne   odborné nedostatky   podania   právneho   zástupcu   mali   prejaviť   na   úkor   samotného   sťažovateľa. V konkrétnom   prípade   sťažovateľa   nejde   o takúto   situáciu,   sťažovateľom   formulované námietky   obsiahnuté   v označenom „Doplnení“ sa   totiž   vyznačujú   neurčitosťou   svojho obsahu a celkovou absenciou právne relevantnej argumentácie, a preto ústavný súd obsahu označeného   podania   sťažovateľa   podaného   vo   svojom   mene   nemohol   pripísať   právne účinky.

A.

Ťažiskom   námietok   sťažnosti   je   sťažovateľovo   tvrdenie   o nezákonnosti   procesu dokazovania   v   rámci trestného   stíhania   vedeného   proti   jeho   osobe,   a to   tvrdenie o obsahových nedostatkoch príkazov na domovú prehliadku a o nedostatkoch týkajúcich sa jej   vykonania   znamenajúcich   podľa   sťažovateľa   porušenie   jeho   domovej   slobody, premietajúcich sa tak podľa sťažovateľa do porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 8 ods. 2 listiny. Porušenie týchto svojich práv vidí sťažovateľ aj v okolnostiach predstavujúcich podľa jeho názoru porušenie jeho práva na obhajobu.

A.1.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 20. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/20/2011

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo inom   zásahu dozvedieť.   Pri   právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom súde   rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   označené   druhostupňové rozhodnutie krajského súdu   už v minulosti   na ústavnom   súde   napadol, a   to sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. novembra 2011 (ďalej len „sťažnosť z 18. novembra 2011“), ktorá bola uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 228/2012-15 zo 4. júla 2012 odmietnutá. Do sťažnosti z 18. novembra 2011 (ktorá, čo sa týka rozsahu formulácie namietaného porušenia článkov ústavy, listiny a dohovoru, korešponduje so súčasnou sťažnosťou) však sťažovateľ námietky týkajúce sa tvrdení o obsahových nedostatkoch príkazov na domovú prehliadku a o nedostatkoch týkajúcich sa jej vykonania, ako aj námietky o porušení jeho práva na obhajobu nesubsumoval, a tieto predostrel až v súčasnej sťažnosti. Táto okolnosť vylučuje   možnosť   garantovať   sťažovateľovi   zachovanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   proti   označenému   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   aj   keď dovolacie   konanie   v prípade   sťažovateľa   bolo   ukončené   procesným   rozhodnutím o odmietnutí jeho dovolania pre neprípustnosť.

Vychádzajúc z uvedeného záveru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu túto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

A.2.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu zo 16. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 25/2012

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   hneď   v   úvode   poukázať   na svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom   na ich   rozhodnutie,   keď   sa   úloha ústavného súdu   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V intenciách   uvedeného   teda   pristúpil   ústavný   súd   k preskúmaniu   namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu (ktoré v sebe subsumuje aj postup trestného konania vrátane posúdenia zákonnosti príkazov na vykonanie domovej prehliadky), aby posúdil, či výkon právomoci najvyššieho súdu neprekročil limity sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny   a dohovoru,   a teda   preskúmal,   či   dovolací   súd   svoje   skutkové   a právne   závery náležitým spôsobom zdôvodnil a či tieto závery neodporujú účelu a podstate aplikovanej právnej úpravy.

Z obsahu sťažnosti a obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c),   g)   a i)   Trestného   poriadku.   V   kontexte námietok   prezentovaných   v ústavnej   sťažnosti   v dovolaní   sťažovateľ   dôvodil   naplnením dovolacích dôvodov podľa ustanovení   § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku. V rámci dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku namietal nezákonnosť   príkazov   na   domovú   prehliadku   pre   ich   nepreskúmateľnosť,   keďže   podľa názoru sťažovateľa neobsahovali skutočnosti   odôvodňujúce ich   vydanie.   Sťažovateľ bol toho   názoru,   že   domová   prehliadka   bola   nariadená   bez   súčasnej   existencie   dôvodného podozrenia, že by sa v byte nachádzala vec dôležitá pre trestné konanie, a takisto že domová prehliadka nebola vykonaná bez meškania. Pokiaľ ide o uplatnený dovolací dôvod podľa § 371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   sťažovateľ   v dovolaní   predostrel   tvrdenie o porušení jeho práva na obhajobu, keď konajúci súd prijal vyhlásenie spoluobvinených o vine a neumožnil sťažovateľovi týmto klásť spoluobvineným otázky.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd interpretoval podstatu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a na tomto mieste   uviedol,   že dovolací   dôvod   v zmysle   označeného   ustanovenia   bude   spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe (§ 37). Najvyšší súd   vysvetlil, že v prípade, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že išlo o povinnú obhajobu, potom je tento dovolací dôvod naplnený spravidla   vtedy,   ak   orgány   činné   v trestnom   konaní   alebo   súd   v tomto   čase   reálne vykonávali   úkony   smerujúce   k vydaniu   meritórneho   rozhodnutia,   ktoré   bolo   napadnuté dovolaním.

Najvyšší súd v nadväznosti na to argumentoval: „Dovolací súd z predloženého spisu zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. mája 2010 vyhlásil spoluobvinený J. M., že je vinný zo skutkov v bode 1/, 2/, 3/ obžaloby a F. B., že je vinný zo skutkov v bode 1/ a 4/ obžaloby.

V zmysle ust. § 257 Tr. por. je právom obvineného urobiť vyhlásenie o svojej vine alebo   nevine,   pričom   toto   právo   mu   nemožno   odoprieť.   Po   vyhlásení   o   svojej   vine a kladných odpovediach na otázky položené súdom v zmysle ust. § 333 Tr. por., rozhodne súd o prijatí alebo neprijatí vyhlásenia. Nakoľko v daných prípadoch súd nezistil prekážky, vyhlásenia obvinených prijal a pri uvedených spoluobvinených vykonal dokazovanie iba vo vzťahu k výške uloženého trestu, ochranného opatrenia a náhrady škody.

Vzhľadom na to, že pri spoluobvinených M. a B. už nebolo potrebné riešiť otázku viny,   súd   neumožnil   dovolateľovi   klásť   otázky   v   rozsahu,   v   ktorom   sa   títo   priznali. Z takéhoto zákazu však nemožno vyvodiť porušenie práva na obhajobu, pričom súd v otázke viny   obvineného   D.   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   z   ktorého   mal   za preukázané,   že obvinený E. D. spáchal skutok tak, ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu.“

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   subsumovanej   pod   dovolací   dôvod obsiahnutý v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ   sa   jedná   o   nezákonnosť   príkazov   na   vykonanie   domovej   prehliadky a súhlasov s odpočúvaním telefónnych hovorov, ani v tomto smere najvyšší súd nezistil pochybenie. Predmetné príkazy a súhlasy boli riadne odôvodnené dôvodným podozrením vyplývajúcim z návrhov prokurátora, že v byte nachádzajúcom sa na T., ktorého vlastníkom je I. D., v byte na T., ktorého vlastníkmi sú J. D. a I. D., rod. R., v byte a priestoroch patriacich   k nemu   na   T.,   ktorej   vlastníkom   je   E.   V.,   v   byte   nachádzajúcom   sa   na   T., patriacom Bytovému družstvu v T., so sídlom T., v byte na T., patriacom R. D. a I. D., rod. S., obvinený prechováva omamné látky, psychotropné látky, jedy a prekurzory, s ktorými následne obchoduje. Uvedené podozrenie sa pri domových prehliadkach a prehliadke iných priestorov a pozemkov aj preukázalo, keď v pivnici patriacej E. V. a v motorovom vozidle patriacom   B.   B.,   ktoré   používal   obvinený,   boli zaistené   pomôcky a   predmety   určené na váženie, balenie a skladovanie drog spolu so stopami po metamfetamíne.

V   zmysle ust.   § 100   ods.   1   Tr.   por.   sa   pritom   v príkaze   na domovú   prehliadku vyžaduje opis veci, ktorá sa má zaistiť, iba ak je známa. Z dovtedy vykonaného dokazovania vyplývalo podozrenie, že v predmetných bytoch a priestoroch patriacich k nim sa nachádza konope   a   pervitín,   pričom   z   objektívnych   dôvodov   súd   nemohol   špecifikovať   množstvo drogy,   konkrétne   prekurzory   určené   na   jej   výrobu,   ani   ďalšie   predmety   slúžiace na manipuláciu s drogou. Na zákonnosť príkazov nemalo vplyv ani dlhšie časové obdobie ich platnosti, nakoľko v čase ich vydania súd ani orgány činné v trestnom konaní nemohli mať objektívne vedomosť, v ktorý deň sa v daných priestoroch bude nachádzať predmet záujmu. Takýto poznatok získali príslušníci OČTK až z ďalšej operatívnej činnosti. Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda nie je daný.“

Najvyšší   súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích   dôvodov   v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   podrobne   vysvetlil   konkrétny, sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný §   371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   (porušenie   práva   na   obhajobu   zásadným   spôsobom),   a   teda   podmienky   jeho aplikovateľnosti. Na tomto mieste v nadväznosti na obsah dovolacej námietky sťažovateľa najvyšší   súd   interpretoval   právnu   úpravu   obsiahnutú   v §   257   Trestného   poriadku (tzv. vyhlásenie obžalovaného). Na základe interpretácie tohto procesného inštitútu potvrdil najvyšší   súd   zákonnosť   postupu   prvostupňového   súdu   v danom   konkrétnom   prípade sťažovateľa, a teda rešpektovanie procesných práv sťažovateľa súvisiacich s jeho právom na obhajobu v danej etape trestného konania, čím vylúčil danosť sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestnoprocesného kódexu.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom).

Najvyšší súd poukázal na § 100 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého   príkaz na domovú   prehliadku   musí   byť   vydaný   písomne   a   musí   byť   odôvodnený,   pričom   sa v príkaze   uvedie   opis   veci,   ktorá   sa   má   zaistiť   pri   domovej   prehliadke,   ak   je   známa. Najvyšší   súd   prezentujúc konkrétny   obsah   príkazov   na   domovú   prehliadku   (formulácia dôvodného podozrenia, že sa v označených obydliach nachádzajú omamné a psychotropné látky, s ktorými sa následne obchoduje) a interpretujúc dotknutú právnu úpravu potvrdil rešpektovanie   limitov   uvedeného   zákonného   ustanovenia   a uzavrel,   že   príkazy   spĺňali požiadavku náležitého odôvodnenia.

Podľa § 99 ods. 1 Trestného poriadku   domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné   podozrenie,   že   v   obydlí   je   vec   dôležitá   pre   trestné   konanie.   V intenciách uvedeného ustanovenia Trestného poriadku najvyšší súd vyvrátil aj tvrdenie sťažovateľa o nezákonnosti   vykonaných   domových   prehliadok,   kde   sťažovateľ   dôvodil,   že   domové prehliadky neboli vykonané bezodkladne po vydaní príkazov. Najvyšší súd sťažovateľovi na tomto mieste logickým výkladom vysvetlil, že k vykonaniu domových prehliadok, tak ako to uvádza citované ustanovenie, bolo možné pristúpiť až po objektívnom preverení dôvodného   podozrenia   výskytu   predmetu   záujmu   v dotknutých   obydliach   zo   strany príslušných   zložiek   polície,   ktoré   sú   na   rozdiel   od   súdu   a orgánov   činných   v trestnom konaní na získanie takýchto aktuálnych a objektívnych poznatkov spôsobilé.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   aj   z označených   čiastkových   záverov   (okrem   iného) skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku], ako aj ďalšie relevantné časti Trestnoprocesného kódexu a vo vzťahu k nim posúdil opodstatnenosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o porušení   jeho   práva   na   obhajobu   a tvrdení   o   nezákonnosti   procesu   dokazovania. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   a rozhodol   o odmietnutí   dovolania   pre   jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod   na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento   postavil   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   tak   považuje   jeho   rozhodnutie za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu procesu dokazovania a jeho právne posúdenie z pohľadu   sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru   o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy   a ďalších označených práv zaručených listinou a dohovorom.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného   porušenia   označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru predmetným uznesením   najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

B.

V doplnení   sťažnosti   v rámci   podania   doručeného   ústavnému   súdu   19.   decembra 2012 sťažovateľ formulované námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu podporil argumentáciou o nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení konajúcich súdov.

B.1.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   identické   námietky   sťažovateľa   formulované   ako porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením   z 20.   septembra   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn.   3   To   20/2011   už   ústavný   súd   preskúmal   v rámci   konania   vedeného pod sp. zn. II. ÚS 228/2012, v ktorom o nich rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 228/2012-15 zo 4.   júla   2012   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v danej   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti sa sťažnosť sťažovateľa týka veci, o ktorej už   ústavný   súd   rozhodol,   ústavný   súd   ju   v danej   časti   podľa   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

B.2.

Pokiaľ   ide   o   označené   námietky nesprávnosti   a neúplnosti   skutkových   zistení konajúcich   súdov   formulované   sťažovateľom   vo   vzťahu   k namietanému   postupu najvyššieho   súdu   a jeho   uzneseniu   zo   16.   mája   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 25/2012, ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni ich prerokovaniu,   a síce   prekážky   tzv.   oneskorenosti   sťažnosti,   preto   sťažnosť   v tejto   časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 25/2012 zo 16. mája 2012 doručené 12. júla 2012. Doplnenie sťažnosti, v ktorom   sťažovateľ   predmetné   námietky   prezentoval,   bolo   ústavnému   súdu   doručené 19. decembra   2012,   teda   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty,   ktorá   začala sťažovateľovi   plynúť   odo   dňa   doručenia   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   teda od 12. júla 2012, a skončila 12. septembra 2012.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   svoje   závery   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013