znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka, v konaní o sťažnosti V. Š., B., zastúpenej advokátkou Mgr. Ľ. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 51/87 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 51/87   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 51/87 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť V. Š. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky Mgr. Ľ. L., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 269/2012   z 19.   júna 2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 51/87.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3299/2012 doručeným ústavnému súdu 20. júla 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Prvý   úkon   vo   veci   bol   dňa   26.   3.   1987   a   to   výzva   na   vyjadrenie   odporkyne a pripojenie   spisu   sp.   zn.:   8   C 201/1985.   Odporkyňa   prevzala   výzvu   dňa   10.   5.   1987, nevyjadrila sa v určenej lehote. Opakovanú výzvu odporkyne na vyjadrenie z 10. 7. 1987, odporkyňa prevzala dňa 25. 7. 1989 a opätovne sa nevyjadrila v určenej lehote. Dňa 1. 9. 1987 bol určený termín pojednávania na deň 28. 9. 1987. Pojednávanie bolo odročené s tým,   aby   sa   odporkyňa   vyjadrila   k   jednotlivým   položkám   na   termín   26.   10.   1987... Pojednávanie   bolo   odročené   na   termín   11.   11.   1987   za   účelom   výsluchu   svedkov. Pojednávanie   dňa   11.   11.   1987   bolo   odročené   na   termín   dňa   2.   12.   1987   za   účelom opätovného predvolania svedka odporkyne.

Účastníci sa písomne vyjadrili vo veci, navrhovateľ 20. 11. 1987 a odporkyňa dňa 28. 10. 1987.

Pojednávanie dňa 2. 12. 1987 bolo odročené na termín 21. 12. 1987 za účelom znaleckého dokazovania na hodnotu nehnuteľnosti a hnuteľných vecí. Pojednávanie dňa 21. 12.   1987   bolo   odročené   na   termín   13.   1.   1988   a   bol   ustanovený   znalec   na   ocenenie nehnuteľnosti. Pojednávanie dňa 13. 1. 1988 bolo odročené za účelom výsluchu znalca na termín 27.   1.   1988.   Toto   pojednávame bolo odročené   na   neurčito   za účelom   vykonaní znaleckých dokazovaní - ustanovení znalci uznesením zo dňa 4. 3. 1988.

Dňa 12. 12. 1988 bol určený termín pojednávania na deň 23. 12. 1988, za účelom výsluchu   znalcov   a   svedka   bolo   pojednávanie   odročené   na   termín   12.   1.   1989. Pojednávanie 12. 1. 1989 bolo odročené na termín 2. 2. 1989, pretože sa nedostavili obaja účastníci,   pojednávanie   bolo   odročené   na   termín   2.   3.   1989,   bol   zamietnutý   návrh odporkyne   na   prerušenie   konania.   Dňa   2.   3.   1989   bol   určený   termín   23.   3.   1989. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia spisu Mestského súdu v Bratislave.

Dňa 22. 5. 1989 bol určený termín 15. 6. 1989, pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť odporkyne na termín 16. 6. 1989, toto pojednávanie bolo odročené na termín 6. 7. 1989, toto pojednávanie bolo odročené na neurčito pre zmenu sudcu.

Dňa 5. 10. 1989 nový sudca... určil termín 18. 10. 1989, toto pojednávanie pre neprítomnosť odporkyne bolo odročené na termín 21. 11. 1989 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudok bol vyhlásený a doručený účastníkom 5. a 6. 3. 1990.

Na odvolanie účastníkov Mestský súd v Bratislave uznesením sp. zn.: 7 Co 370/91 zo dňa 31. 12. 1991 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil ho na ďalšie konanie. Spis sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 24. 1. 1992.

Dňa 13. 5. 1992 bol určený termín 23. 6. 1992, nedostavili sa obaja účastníci a pojednávanie bolo odročené na termín 30. 7. 1992. toto pojednávanie bolo odročené na neurčito   s   tým,   že   účastníkom   bola   poskytnutá   lehota   na   špecifikáciu   ich   návrhov   na vykonanie dokazovania.

Dňa   17.   9.   1993   bol   určený   termín   pojednávania   na   termín   12.   10.   1993, pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   návrhov   odporkyne   na   vykonanie dokazovania. Dňa 8. 11. 1993 súd odporkyňu písomne vyzval na oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania. Odporkyňa výzvu prevzala 24. 11. 1993 a vyjadrila sa až 20. 12. 1993. Dňa   12.   1.   1994   bol   určený   termín   8.   2.   1994,   pojednávanie   bolo   odročené   za účelom, aby odporkyňa špecifikovala investície do nehnuteľnosti. Dňa 6. 4. 1994 bol určený termín na deň 3. 5. 1994, pojednávanie bolo odročené na termín 7. 6. 1994, pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť odporkyne a označenie dôkazov, ktoré žiadala, aby súd vykonal.

Dňa   3.   8.   1994   určený   termín   8.   10.   1994,   pojednávanie   bolo   odročené   pre neprítomnosť odporkyne na termín 21. 10. 1994, toto pojednávanie bolo pre neprítomnosť odporkyne odročené na 13. 12. 1994, toto pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť odporkyne na termín 9.   2.   1995,   kedy bol vyhlásený rozsudok.   Rozsudok bol doručený účastníkom dňa 6. 4. 1995 a 24. 3. 1995. Dňa 24. 4. 1995 bola vyznačená právoplatnosť rozsudku dňom 18. 4. 1995.

Dňa 18. 5. 1995 sa dostavila odporkyňa s tým, že proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo podané odvolanie dňa 7. 4. 1995. Po vykonanom šetrení súd predložil spis Mestskému súdu   v   Bratislave   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Uznesením   Mestského   súdu   v   Bratislave sp. zn.: 12 Co 242/95 zo dňa 21. 12. 1995 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie rozhodnutie. Spis sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 30. 1. 1996. Dňa 13. 5. 1996 bol určený termín 20. 6. 1996, konanie bolo prerušené do skončenia veci Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.: 6 C 516/95 a 6 C 955/97 o neplatnosť kúpnej zmluvy   k   rodinnému   domu,   ktorý   bol   predmetom   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   a   bol   predaný   bez   súhlasu   odporkyne   v   čase,   keď   bola   vyznačená právoplatnosť rozsudku zo dňa 9. 2. 1995. Konanie bolo prerušené do 13. 8. 2004, keď rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k.: 6 C 955/97-124 zo dňa 3. 7. 2003 nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 4. 2004. Dňa 13. 10. 2004 bol určený termín pojednávania 23. 11. 2004. Pojednávanie bolo odročené za účelom znaleckého dokazovania hodnoty domu a bytu. Dňa 26. 1. 2005 bol ustanovený znalec a znalecké posudky boli vyhotovené dňa 31. 5. 2005 a dňa 25. 5. 2005. Znalečné bolo znalcovi priznané uznesením zo dňa 14. 9. 2005 a bol určený termín dňa 29. 11. 2005, toto pojednávanie bolo odročené na termín 16. 2. 2006, toto pojednávanie bolo odročené na termín 11. 4. 2006, toto pojednávanie bolo odročené na termín dňa 1. 6. 2006. Toto pojednávanie bolo odročené na termín 26. 9. 2006, toto pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozsudku dňa 29. 9. 2006, kedy bol vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa.

Na   odvolanie   odporkyne   súd   prvého   stupňa   predložil   spis   na   Krajský   súd   v Bratislave dňa 13. 11. 2006, Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.: 8 Co 478/04 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na nové konanie. Spis sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 25. 9. 2008.

Dňa   29.   9.   2008   bol   určený   termín   pojednávania   18.   11.   2008,   nedostavil   sa navrhovateľ a na žiadosť odporkyne určený termín až na deň 24. 2. 2009, toto pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť navrhovateľa na termín 26. 3. 2009, toto pojednávanie bolo odročené pretože odporkyňa nebola pripravená na pojednávanie na termín 28. 4. 2009.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   termín   11.   6.   2009,   pre   neprítomnosť navrhovateľa bolo odročené na termín 10. 9. 2009, toto pojednávanie bolo odročené na termín 2. 10. 2009. Toto pojednávanie bolo odročené na termín 19. 11. 2009, kedy bol vyhlásený   rozsudok.   Rozsudok   bol   účastníkom   doručený   22.   12.   2009   a   11.   1.   2010. Odvolanie   odporkyne   bolo   predložené   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa   8.   4.   2010. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2 Co 78/10 zo dňa 2. 11. 2011 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vrátený na nové konanie. Spis sa vrátil na súd prvého stupňa dňa 11. 11. 2011.

Dňa 14. 11. 2011 bol určený termín pojednávania 19. 1. 2012. Dňa 8. 12. 2011 na žiadosť odporkyne bol termín pojednávania zmenený na deň 9. 2. 2012. Odporkyňa dňa 9.2.2012 oznámila, že navrhovateľ zomrel, preto súd uznesením zo dňa 7. 3. 2012 konanie prerušil do skončenia dedičského konania. V dedičskom konaní nebolo zatiaľ rozhodnuté. Predmetná vec o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je skutkovo aj právne náročný spor, vzhľadom na predmet sporu a tiež aj na dĺžku konania, ktorá medzičasom uplynula 25 rokov. Dĺžku konania ovplyvnila tá skutočnosť, že konanie bolo najskôr prerušené od 20. 6. 1996 do 13. 8. 2004, t. j. 8 rokov a opakovane od 7. 3. 2012 doposiaľ.

Dĺžku konania ovplyvnilo aj to, že účastníci nereagovali na výzvy zo strany súdu, navrhovateľ 1x, odporkyňa minimálne 4x. Ďalším dôvodom pre prieťahy v konaní zo strany účastníkov bolo aj to, že pojednávania boli odročené pre ich neprítomnosť alebo pre ich nepripravenosť. U navrhovateľa sa jednalo o štyri pojednávania a u odporkyne o jedenásť pojednávaní.

Dĺžku konania ovplyvnila aj tá skutočnosť, že v deväťdesiatich rokoch bol do odd. 6 C neprimerane vysoký nápad, čo ilustrujú aj vyššie uvedené konania o neplatnosť právneho úkonu z tohto odd. a ich spisové značky 6 C 516/95 resp. 6 C 955/97.

S poukazom na uvedené navrhujem Ústavnému súdu..., aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 51/87 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jej význam pre sťažovateľku.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o sporové konanie, ktoré nie je právne zložité (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, III. ÚS 336/07), pretože v ňom možno využiť   stabilizovanú   judikatúru   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   preto   neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že išlo o právne zložitú vec. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť predmetného sporu, ústavný súd konštatuje, že žiadna prípadná skutková zložitosť veci, ako to   uviedol   okresný   súd,   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   dobu   tohto   konania   bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

2.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   sťažovateľka   podstatnou   mierou   neprispela ku vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní tak, ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti tým, že „nereagovala na výzvy zo strany súdu... minimálne 4x“, a preto   okresný   súd   musel pojednávania   odročiť   viackrát   pre   neprítomnosť sťažovateľky   alebo   pre   jej   nepripravenosť.   Naopak,   ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátmi, z neúčasti na pojednávaniach sa prevažne ospravedlnila   zo   zdravotných   dôvodov   a   uvádzané   skutočnosti   v okolnostiach   daného prípadu nemali výrazný vplyv na doterajší priebeh konania.

Na druhej strane ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka ako účastníčka konania podávala aj odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu, v dôsledku čoho sa spis viackrát nachádzal na odvolacom súde (spolu 58 mesiacov). Hoci mala nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobila, ale v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania však neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).   V   súlade   s touto   judikatúrou   preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie o sťažovateľkou   uplatnených   procesných   právach   ústavný   súd   nezapočítal   do   doby zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu.   Obdobne   do   tejto   doby   ústavný   súd nezapočítal obdobie, keď bolo konanie prerušené (od roku 1996 do roku 2004), teda viac ako 8 rokov.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní.   Predmetom   posúdenia   je   konanie,   ktoré   začalo   v   marci 1987,   avšak   vzhľadom na skutočnosť,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno skúmať,   či   došlo,   alebo nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy, sa začalo len 15. februára 1993. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo,   alebo nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Ústavný   súd   predovšetkým   zastáva   názor,   že   napadnuté   konanie,   ktoré   nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 25 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne vyhodnocovať a uvádzať prípadne jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu (m. m. IV. ÚS   280/2011),   pretože   v okolnostiach   danej   veci   už   samotná   dĺžka   konania   je z ústavnoprávneho   hľadiska   neakceptovateľná   a ničím   neospravedlniteľná.   Tu   je   však potrebné uviesť, že činnosť okresného súdu bola najmä neefektívna a nesústredená, pretože i keď vo veci nariaďoval pojednávania a štyrikrát aj rozhodol, jeho rozhodnutia boli vždy nadriadeným   súdom   z dôvodu   nedostatočného   zisteného   skutkového   stavu   a z dôvodu rôznych procesných   a iných   vád zrušené, dosiaľ vo   veci   právoplatne nerozhodol   a stav právnej neistoty neodstránil (II. ÚS 217/06, III. ÚS 129/2012).

V súčasnosti je predmetné konanie uznesením zo 7. marca 2012 prerušené z dôvodu úmrtia navrhovateľa.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05).

Pri posudzovaní sťažnosti sa   ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil tým, že v „deväťdesiatich rokoch bol do odd. 6 C neprimerane vysoký nápad“. Vyjadrenie okresného súdu v tomto smere ústavný súd   neakceptoval,   pretože   už   viackrát   uviedol   (napr.   I.   ÚS   23/03,   I.   ÚS   141/03, II. ÚS 153/06), že nadmerné množstvo vecí (vysoký nápad), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 51/87 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, hoci je konanie v súčasnosti opäť prerušené (úmrtie navrhovateľa).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 51/87 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd považoval priznanie sumy 7 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia (ako to požadovala v sťažnosti), a to za dva úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   – vykonané v roku 2012) v sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012