znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., B., zastúpenej JUDr. G. H., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   3   Cob/289/2008-49 z 2. apríla   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Obdo/21/2009 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená   sťažnosť   J.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/289/2008-49 z 2. apríla 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo/21/2009 z 28. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:«Dňa   18.   08.   1997   bola   spoločenskou   zmluvou   založená   verejná   obchodná spoločnosť T. v. o. s., B., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č.: 385/B (ďalej len „spoločnosť“ alebo „T.“). Ako štatutárny orgán spoločnosti bola zapísaná pani J. H... Pani J. H. bola zároveň poverená aj obchodným vedením tejto spoločnosti...

Na podnet spoločníkov spoločnosti – M. a E. Š. boli v roku 2007 zrealizované sporné zápisy spoločnosti v obchodnom registri. Konkrétne dňa 5. 9. 2007 bol vykonaný nezákonný zápis   zmeny   štatutára   spoločnosti   (v   zmysle   údajného   uznesenia   valného   zhromaždenia spoločnosti uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007), pričom dňa 21. 12. 2007   bolo   vykonaný   ďalší   nezákonný   zápis   (na   základe   uznesenia   údajného   valného zhromaždenia   uvedených   spoločníkov   spoločnosti   zo   dňa   13.   12.   2007),   a to   ohľadom zmeny spôsobu konania štatutára spoločnosti. S poukazom na skutočnosť, že nebola platne zmenená spoločenská zmluva spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka z pozície   štatutárneho   orgánu   spoločnosti   rozhodnutím   údajného   valného   zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj na zmenu spôsobu konania štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá bola vykonaná zase uznesením M. a E. Š. zo dňa 21. 12. 2007. Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj v spôsobe konania štatutára spoločnosti je platná zmena existujúcej spoločenskej zmluvy spoločnosti, a to súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti, čo však jednoznačne nebolo splnené. Preto sa sťažovateľka podaním zo dňa 9. 11. 2007, doplneným podaniami z 12. 12. 2007, 7. 1. 2008 domáhala začať konanie vo veci dosiahnutia zhody zápisu údajov v   obchodnom   registri   so   skutočným   stavom,   a   to   konkrétne   údajov   týkajúcich   sa štatutárneho orgánu a spôsobu jeho konania za spoločnosť T. v. o. s...

Súd   prvého   stupňa   potom   čo   uznesením   zo   dňa   11.   4.   2008   začal   konanie o dosiahnutie   zhody   zápisu   v   obchodnom   registri   so   skutočným   stavom   pri   spoločnosti T. v. o. s., následne svojím uznesením č. k. 36 Exre/250/2007-31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9. 2008 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že pri obchodnej spoločnosti T... sa vymazáva z obchodného registra štatutárny orgán M. Š..., vznik funkcie 28. 8. 2007, ako aj sa vymazáva spôsob konania M. Š. v mene verejnej obchodnej spoločnosti a zapisuje sa do obchodného registra:

Štatutárny orgán: spoločník: J. H..., vznik funkcie: 1. 1. 1998 Spôsob konania v mene verejnej obchodnej spoločnosti: V mene spoločnosti koná a podpisuje   štatutárny   orgán   J.   H.   samostatne   s   výnimkou   záväzkov,   ktorých   celková hodnota je vyššia ako 50 000,- Sk, v uvedenom prípade je nutné splnomocnenie ostatných spoločníkov...

Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že do dnešného dňa nedošlo k zmene pôvodnej spoločenskej zmluvy spoločnosti zo dňa 18. 8. 1997, a preto je potrebné zosúladiť stav zápisu štatutárneho orgánu spoločnosti a spôsob jeho konania v obchodnom registri so skutočnosťou.   Štatutárnym   orgánom spoločnosti je v zmysle prvostupňového rozhodnutia J. H., keďže touto funkciou ju poverila existujúca a nateraz platná spoločenská zmluva   spoločnosti.   Spoločenská   zmluva   môže   byť   zmenená   len   so   súhlasom   všetkých spoločníkov spoločnosti...

Voči   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   M.   Š.   ako   údajný   štatutárny   orgán spoločnosti   odvolanie.   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   svojím uznesením   zo   dňa   2.   4.   2009,   č.   k.   3   Cob   289/2008-49,   rozhodol   tak,   že   uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 36 Exre/250/2007-31, Sr 385/B, zo dňa 17. 9. 2008 zrušil a konanie zastavil, pričom tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania...

Voči   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   17.   9.   2008   bolo   zo   strany sťažovateľa   podané   dňa   21.   5.   2009   dovolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky. Najvyšší súd rozhodol o tomto dovolaní uznesením zo dňa 28. 10. 2010 tak, že dovolanie voči napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zamietol, žiadnemu z účastníkov konania   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania,   pričom   v   odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave.»

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol „v rozpore s ust. § 221 OSP, ktoré oprávňuje odvolací súd rozhodnutie zrušiť a konanie zastaviť iba v taxatívne vymedzenom okruhu prípadov...“, a „... týmto konaním a rozhodnutím súdu bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a taktiež porušené právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.“ Okrem toho „došlo aj k procesnému pochybeniu a nesprávnemu právnemu posúdeniu celej veci   zo   strany   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Krajský   súd   v Bratislave protizákonne rozhodol, že na základe zápisnice údajného valného zhromaždenia verejnej obchodnej spoločnosti, na ktorej neboli prítomní všetci spoločníci a nedošlo na ňom ani k zmene spoločenskej zmluvy, na ktorú by podľa zákona boli oprávnení iba všetci spoločníci, bola sťažovateľka v priamom rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka o verejných obchodných spoločnostiach a taktiež v rozpore s platnou spoločenskou zmluvou odvolaná z funkcie   štatutárneho   orgánu,   napriek   tomu,   že   sa   na   predmetných   valných zhromaždeniach nezúčastnila a tým pádom je jednoznačné, že nemohlo dôjsť ani k platnej zmene spoločenskej zmluvy, ktorou by bola z funkcie štatutárneho orgánu tejto verejnej obchodnej spoločnosti odvolaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky však toto rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,   ktoré je v priamom rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka   týkajúcimi   sa   verejných   obchodných   spoločností,   potvrdil   a   dovolanie sťažovateľa zamietol, pričom podľa nášho názoru došlo k opätovnému porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušovaniu práva na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   článku   6   ods.   1   dohovoru,   nakoľko   zákonom ustanovená   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   zistiť   správne   a v dostatočnom   rozsahu skutkový   stav   v   nimi   rozhodovanej   veci   –   bez   ohľadu   na   jej   prípadnú   obtiažnosť   – predstavuje nielen jednu zo základných podmienok pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov ústavne ustanoveného postupu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a   ochrany   práv.   Preto   prílišná   formálnosť   alebo   povrchnosť   dôkazného   konania   je v rozpore s ústavnými princípmi právneho a demokratického štátu.

Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhodnotil konanie Krajského súdu v Bratislave   ako   protiprávne,   zaujal   týmto   konaním   chybný   právny   názor   a   svojím uznesením   o   zamietnutí   nášho   dovolania   potvrdil   protiprávnosť   rozhodnutia   Krajského súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   2.   4.   2009,   sp.   zn.   3   Cob/289/2008-49   a   právoplatným   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   10.   2010,   sp.   zn.   6   Obdo/21/2009, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn. 3 Cob/289/2008-49 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   10.   2010,   sp.   zn. 6Obdo/21/2009, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v prvom   rade   považoval za potrebné   ustáliť,   porušenie   akých   základných   práv   a slobôd   sťažovateľka   namieta. Sťažovateľka námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy do návrhu   na   rozhodnutie   (petitu),   ktorým   je   ústavný   súd   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde viazaný, nezahrnula a ani osobitne neodôvodnila, preto sa ústavný súd touto   námietkou   nezaoberal   a   prerokoval   len   námietku   porušenia   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Cob/289/2008-49 z 2. apríla 2009, ústavný súd dospel k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   danom   prípade   sa   sťažovateľka   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu domáhala podaním dovolania, o ktorom najvyšší súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo/21/2009 z 28. októbra 2010.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd v konaní podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom spoločnosti T., v. o. s., „nevyhodnotil konanie Krajského súdu v Bratislave ako protiprávne, zaujal týmto konaním chybný   právny   názor   a   svojím   uznesením   o   zamietnutí   nášho   dovolania   potvrdil protiprávnosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, čím jasne porušil sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj právo na spravodlivé súdne konanie“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 231/04, I. ÚS 4/00 a iné).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. US 13/00, IV. ÚS 43/04 a iné).

Podľa ustanovenia § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:„Dovolací   súd sa stotožnil s právnym   záverom   odvolacieho súdu,   že   v priebehu konania o zhode neboli ex offo zistené ani predložené žiadne nové skutočnosti, ktoré by nastali po vykonaní resp. zapísaní zmeny uznesením sp. zn. 9 Re/1308/2007 4. septembra 2007 a rozhodnutia zo 14. decembra 2007, sp. zn. 5 Re/1516/2007.

Navrhovateľka nepreukázala na súde I. stupňa a ani v odvolacom konaní splnenie podmienky začatia konania o zhode v zmysle ust. § 200a O. s. p., t. j., že sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, keďže po právoplatnosti rozhodnutí registrového súdu sp. zn. 9 Re/1308/2007 zo 4. 9. 2007 a rozhodnutia sp. zn. 5 Re/1516/2007   zo   14.   12.   2007   nedošlo   ku   žiadnym   právnym   skutočnostiam,   ktoré   by vyžadovali podanie návrhu resp. podnetu na konanie o zhode v zmysle ust. § 200a O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol, keďže v predmetnej veci nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a to podľa § 243b ods. 1 O. s. p.“

Ústavný súd zároveň vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 31/07, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 103/09). Dôvody odmietnutia dovolania sú v napadnutom uznesení najvyššieho súdu formulované stručne, ale sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutočnosti, že neboli splnené podmienky   dovolania   tak,   ako   to   predpokladá   §   237   v spojení   s   §   241   ods.   2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (obdobne III. ÚS 286/08, I. ÚS 258/09). Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a pri skúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru,   že   v posudzovanom   prípade   absentujú   predpoklady   prípustnosti   súdneho prieskumu na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že ústavný súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m.   III.   ÚS   222/08, IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou, ktoré sa vzťahujú na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011