znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. Š. a E. Š., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 264/2009 a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 236/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. a E. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010 doručená sťažnosť D. Š. a E. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 264/2009   a   Krajskej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Kc 236/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   doručili   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím súdneho konania   proti   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „odporkyňa“).   Vo   svojom   návrhu poukázali   na   skutočnosť,   že   pokiaľ   odporkyňa   zriadi   záložné   právo   k   bytu,   ktorý sťažovatelia užívajú, nebudú môcť voči odporkyni uplatniť svoje predkupné právo v zmysle zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993 Z. z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vlastníctve bytov“), čím sa dlhodobo ocitnú v stave právnej neistoty.

Okresný   súd   o návrhu   sťažovateľov   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   20   C/124/2009 z 11. augusta   2009   tak,   že   ich   návrhu   vyhovel   a zakázal   odporkyni   nakladať s nehnuteľnosťou, ktorú užívajú sťažovatelia, a uložil sťažovateľom, aby do 30 dní odo dňa tohto uznesenia podali návrh na súd na začatie konania vo veci samej.

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   odporkyňa   odvolanie,   v   ktorom uznala,   že   je   obchodnou   spoločnosťou   s   účasťou   obce,   avšak   napriek   tomu   sa   na   ňu nevzťahuje povinnosť previesť do vlastníctva nájomcu byt za regulovanú cenu podľa § 18 ods.   1   až   4   zákona   o   vlastníctve   bytov,   pretože   podľa   jej   názoru   byt,   ktorý   užívajú sťažovatelia, nadobudla v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o vlastníctve bytov.

O   podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   17   Co/264/2009 z 30. septembra   2009,   ktorý   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a návrh   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol. Z toho dôvodu podaním z 13. novembra 2009 sťažovatelia podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podali podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorým sa domáhali zrušenia právoplatného uznesenia krajského súdu.

Krajská   prokuratúra   oznámením   č.   k.   Kc   236/09-6   z   18.   januára   2010   uvedený podnet odložila z dôvodu, že nebolo zistené porušenie zákona spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 243e a nasl. OSP.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   krajského   súdu   a   krajskej prokuratúry bolo porušené ich „základné právo upravené čl. 46 ústavy“, a preto žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označeného práva a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 398,68 €.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri prerokovaní sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde ho sťažovatelia bližšie nešpecifikovali,   pričom   ustálil   vychádzajúc   z obsahu   celej   sťažnosti,   že   sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo   spisu   okresného   súdu,   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 C 124/2009 z 11. augusta 2009 spolu s uznesením krajského súdu   sp. zn. 17 Co 264/2009 z 30. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2009 a sťažnosť bola na ústavnom súde podaná 8. apríla 2010, z čoho teda jednoznačne vyplýva, že sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   bola na ústavnom   súde podaná   po   uplynutí   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podali túto sťažnosť, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   oznámením   krajskej   prokuratúry č. k. Kc 236/09-6 z 18. januára 2010 o odložení ich   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   § 243e   a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne vyplýva,   že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho   prokurátora   podať   proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na vyhovenie ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd ich sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010