znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. J., R., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   podľa   čl. 8   ods. 2   a   čl. 36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 66/2008 z 21. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. J.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2009 doručená   sťažnosť   D.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 66/2008 z 21. mája 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola rozsudkom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 27/2006 z 24. júna 2008 uznaná vinnou z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon) účinného do 31. decembra 2005, proti ktorému podala odvolanie.

Krajský súd jej odvolanie zamietol. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s jej obhajobou a ani sa ňou nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie arbitrárne.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   opisuje   postup   orgánov   činných v trestnom konaní a tvrdí, že v obžalobe okresného prokurátora v Trnave je uvedený iný skutok,   než   pre   ktorý   bolo   sťažovateľke   vznesené   obvinenie   vyšetrovateľom, skutok popísaný   v obžalobe   sa   nestal   a takisto   je   už   premlčaný.   Krajský   súd   sa   s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To 66/2008 zo dňa 21. 5. 2009 v trestnej veci sťažovateľky, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To 66/2008 zo dňa 21. 5. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že okresný súd rozsudkom uznal sťažovateľku   vinnou   z trestného   činu   sprenevery   podľa   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra   2005   a uložil   jej   trest   odňatia   slobody   v trvaní   štrnástich   mesiacov s odkladom   na   skúšobnú   dobu   v trvaní   dvoch   rokov.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že nie je dôvodné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne“. Právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v podstate namieta, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa s jej obhajobou vôbec nevysporiadal a rovnako sa nezaoberal otázkou, či sťažovateľka naozaj spáchala trestný čin, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, pretože po celý čas tvrdila, že skutok, ktorý sa stal, nie je trestným činom, a v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu bol už premlčaný.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   § 371   ods.   1   písm. c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa   § 371   ods.   1   písm. g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia...

Proti namietaným pochybeniam krajského súdu v odvolacom konaní pred krajským súdom, ktoré mali spočívať v porušení jej označených práv a ktoré namieta v konaní pred ústavným súdom, disponovala sťažovateľka dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy   –   dovolaním.   To,   či   sťažovateľka   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti uzneseniu   krajského   súdu sp. zn.   6 To 66/2008   z   21.   mája   2009   podala, v sťažnosti neuvádza.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   a   konštatuje,   že   povaha sťažovateľkiných   námietok   uvedených   v jej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   napĺňa danosť   dovolacích   dôvodov   v zmysle ustanovenia   §   383   Trestného   poriadku dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), d) g) a i) Trestného poriadku.

Ústavný súd je toho názoru, že existencia uvedených dovolacích dôvodov v spojení s § 377   Trestného   poriadku   zakladá   právomoc   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vecne preskúmať námietky sťažovateľky v rámci dovolacieho konania v zmysle ustanovenia § 384 Trestného poriadku.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 To 66/2008 z 21. mája 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu, aby mohol v uvedenej veci konať.

Z   toho   vyplýva,   že   v   konaní pred   ústavným   súdom   môže   sťažovateľka   uplatniť ochranu základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta, len vtedy, ak ju nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   obdobne   napr. III. ÚS 141/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie ústavného súdu o zrušení rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj rozhodnutie o vrátení veci na ďalšie konanie sú   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009