znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. F., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P.,   P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, ako aj čl.   144 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   sp.   zn.   2   Co   10/05   z 30.   septembra   2005   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2008 doručená sťažnosť JUDr. R. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 10/05 z 30. septembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Dňa 12. 10. 1999 mi ako súdnemu exekútorovi bol doručený návrh na vykonanie exekúcie   zo   dňa   04.   10.   1999   o   vymoženie   sumy   3   570.425,70   Sk   s   prísl.,   v   ktorom oprávneným bola K., š. p. ú., B., a návrh smeroval voči povinnému - spoločnosti A. a. s., S. Na   základe   tohoto   návrhu   som   Okresný   súd   v   Spišskej   Novej   Vsi   požiadal   o   vydanie poverenia, predmetné poverenie - 5810 009161* bolo vydané dňa 14. 02. 2000, a bolo mi doručené dňa 16. 02. 2000. (...) Upovedomením o začatí exekúcie zo dňa 11. 04. 2000 som povinného upovedomil o začatí exekúcie a o výške vymáhanej sumy vrátane vyčíslenia predbežných trov exekúcie. Po uplynutí lehoty na podanie námietok, ktoré povinný nepodal, som riadne v exekúcii pokračoval (...)

V priebehu exekučného konania sa oprávnený s povinným dohodol na vysporiadaní povinnosti   povinného   uvedenej   v   exekučnom   titule   a   oprávnený   následne   podal   návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu splnenia povinnosti povinným (...)

Okresný súd v Spišskej Novej Vsi Uznesením zo dňa 27. 04. 2001, sp. zn Er 318/00 exekúciu čiastočne zastavil v sume istiny 3 570 425,70 Sk a trov základného konania v sume 142 816,- Sk. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi o trovách exekúcie nerozhodoval. (...) Vzhľadom na skutočnosť, že povinný v priebehu exekučného konania neuhradil trovy exekúcie, ktoré som riadne vyčíslil v Upovedomení o začatí exekúcie, a voči ktorým povinný nepodal námietky, vydal som Príkaz na úhradu trov exekúcie zo dňa 29. 06. 2001. Následne došlo k vymoženiu týchto trov exekučného konania z účtu povinného. (...)

Povinný   podal   dňa   02.   07.   2003   žalobu   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia na Okresný súd v Prešove, kde odo mňa žiada vrátenie sumy 742 660,- Sk s prísl. z dôvodu môjho   údajného   bezdôvodného   obohatenia   sa   vymožením   trov   exekúcie.   (...)   Povinný za moje   údajné   bezdôvodené   obohatenie   považuje   takmer   celú   sumu   vymožených   trov exekúcie (742.660,- Sk), jedinú sumu, ktorú nepovažoval za bezdôvodné obohatenie z mojej strany bola suma hotových výdavkov, ktoré boli vo výške 7.674,- Sk. (...)

Okresný súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 27. 09. 2004, sp. zn.: 9 C 103/03 rozhodol, že som povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 737 260,- Sk s 11 % úrokom z omeškania od 01. 09. 2001 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. (...) Proti Rozsudku Okresného súdu v Prešove som podal dňa 08.12.2004 odvolanie (...)

Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 30. 09. 2005 rozhodnutie prvostupňového súdu o mojej povinnosti zaplatiť sumu 737 260,- Sk potvrdil, výroky o úrokoch z omeškania a trovách konania zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

(...) dňa 28. 11. 2005 som podal Najvyššiemu súdu SR dovolanie proti napadnutému výroku Rozsudku Krajského súdu v Prešove. (...) Podané dovolanie bolo Najvyšším súdom SR Uznesením zo dňa 25. 10. 2007, sp. zn.: 2 Cdo 241/2006 odmietnuté. (...)

Tvrdenia povinného v tejto súvislosti o tom, že svoj záväzok uhradil dobrovoľne, že trovy vypočítané exekútorom sú vysoké, že exekútor nevymohol žiadnu čiastku, pretože došlo   k   dohode   medzi   oprávneným   a   povinným,   sú   teda   bezpredmetné.   (...)   Povinný v exekučnom   konaní   vôbec   nenamietal   výšku   trov   exekúcie.   (...)   Trovy   exekúcie pozostávajúce z odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času pri vykonaní exekúcie, boli vyrátané správne, pretože základ na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky. Základom na určenie odmeny bola výška vymáhanej pohľadávky, teda sumy vo výške   3.570.425,70   Sk   a   142.816,-   Sk,   t.   j.   spolu   3.713.241,70   Sk,   pričom   táto pohľadávka oprávneného,   bola   aj v priebehu   exekučného konania,   vzhľadom   na vyššie uvedené celkom uspokojená. (...) Trovy exekúcie, resp. odmena súdneho exekútora bola v exekučnom konaní vypočítaná v súlade s ust. § 16 a § 5 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. správne a v súlade so zákonom boli tieto trovy exekúcie aj vymožené. (...)

Je nesprávne a nezákonne, a v rozpore s Ústavou SR, aby súd v civilnom konaní, teda   v   konaní   odlišnom   od   exekučného   konania   vyčísľoval   nanovo   a   opätovne   trovy exekúcie,   a v podstate v už skončenej   exekúcii nanovo   rozhodol o trovách exekúcie.   Je nesprávne   a nezákonne,   a   v   rozpore   s   Ústavou   SR,   aby   civilný   súd   dokonca   následne vyslovil,   že   trovy   exekúcie,   ktoré   exekútor   riadne   vyčíslil   a   vymohol   a   proti   ktorým   v exekučnom konaní neboli podané žiadne opravné prostriedky, sú bezdôvodným obohatením sa súdneho exekútora. (...) V danom prípade je porušená základná zásada práva - právna istota, keď účastník, resp. súdny exekútor, si nemôže byť istý tým, že právoplatný právny stav   pri ukončení   exekúcie,   ktorý   nikto   v   exekučnom   konaní   nenamietal,   bude   platiť   v budúcnosti.   Zároveň   je   narušená   právna   istota   exekútora   v   dôvodné   očakávanie majetkového prírastku, keďže nesprávnymi rozhodnutiami civilných súdov, ktoré ani nemajú právomoc v danej veci konať, je nezákonne zmenšovaný majetok exekútora. (...)

Okresný súd v Prešove a následne aj Krajský súd v Prešove nesprávne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že k zastaveniu konania došlo za stavu, kedy nebola vymožená v prospech   oprávneného   žiadna   suma,   resp.   že   právny   dôvod,   ktorý   tu   bol   v   súvislosti s určením   predbežných   trov   exekúcie,   a   ktorý   oprávňoval   exekútora   postihnúť   majetok povinného v rozsahu predbežných trov exekúcie, dodatočne v rozsahu zastavenia exekúcie odpadol. (...)

Odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu, v ktorom súd konštatuje, že v prípade čiastočného zastavenia exekúcie sa pri rozhodovaní o trovách postupuje podľa ustanovení o zastavení exekúcie, je v tomto prípade nesprávne a nezákonné, pretože už v čase podania návrhu bola exekúcia v časti istiny a časti príslušenstva skončená - povinný splnil svoju povinnosť   z   rozhodnutia   -   exekučného   titulu.   (...)   Ak   podľa   názoru   Krajského   súdu v Prešove exekučnému súdu nič nebráni dodatočne vydať uznesenie o náhrade trov exekúcie a   následne   príslušný   exekučný   súd   v   Spišskej   Novej   Vsi   skutočne   ešte   len   rozhodne o náhrade   trov   exekúcie   ďalším   uznesením,   nemožno   do   právoplatnosti   takéhoto rozhodnutia exekučného súdu ani ustáliť, či došlo k bezdôvodnému obohateniu, prípadne na čí úkor a v akej výške sa mal niekto na úkor iného obohatiť. (...)

Napadnutým rozhodnutím Krajský súd v Prešove nesprávne a nezákonne postupoval, keď   revidoval   bez   ďalšieho   rozhodnutie   v   inom   súdnom   konaní   (exekučné   konanie je samostatným   konaním   a   je   pokračovaním   súdneho   konania   o   základe   veci)   a   bez zákonnej kompetencie a danej právomoci rozhodol o trovách exekúcie. (...) Krajský súd v Prešove rozhodol tak, že vymožené trovy exekúcie považoval za bezdôvodné obohatenie zo strany exekútora. Takýto postup je v rozpore so zákonmi, mojimi ústavou a medzinárodnými dokumentmi garantovanými právami a princípom demokratického právneho štátu. Takýto postup je podľa môjho názoru v rozpore so základnými princípmi Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku a tiež ďalších právnych predpisov.

Prekážka res iudicatae (prekážka právoplatne rozhodnutej veci) vylučuje, aby súd už raz rozhodnutú vec znovu prejednal, táto zásada je uvedená v ust. § 159 ods. 3 OSP. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. K porušeniu tejto zásady dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené tieto tri podmienky 1) začne sa opätovne konať vo veci, hoci v nej už bolo právoplatne rozhodnuté 2) začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi 3) začne sa opätovne konať o tej istej veci. 1) Vec bola podľa môjho názoru právoplatne rozhodnutá tým, že povinný nepodal námietky voči trovám exekúcie, ktoré boli vyčíslené v Upovedomení o začatí exekúcie. (...) 2) Mám za to, že je splnená aj druhá podmienka, že sa koná medzi tými istými účastníkmi. Súdny exekútor od povinného v exekučnom konaní vymohol trovy exekúcie a povinný - žalobca od súdneho exekútora v civilnom konaní požaduje tieto trovy exekúcie naspäť z titulu bezdôvodného obohatenia. Odôvodnenie napadnutého Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 241/06 zo dňa 25. 10. 2007, že účastníkmi exekučného konania boli oprávnený a povinný a účastníkmi civilného konania je povinný a súdny exekútor, a že z tohoto dôvodu nejde o totožnosť účastníkov,   považujem   vzhľadom   za   okolnosti   veci   za   nesprávne.   (...)   3)   Podľa   môjho názoru sa vo veci (trovy exekúcie) opätovne koná, pretože právna kvalifikácia podanej žaloby   bolo   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   údajne   neoprávnene   vypočítané a vymožené   trovy   exekúcie   zo   strany   exekútora.   Skutkovo   a   právne   je   vec   totožná aj v exekučnom konaní aj v civilnom konaní. (...)“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 10/05 zo dňa 30. 09. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 10/05 zo dňa 30. 09. 2005 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 10/05 zo dňa 30. 09. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované čl. 144 ods. 1 Ústavy SR

Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 241/06 zo dňa 25. 10. 2007 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   2   Co   10/05   zo   dňa   30.   09.   2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 10/05 z 30. septembra 2005, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 11. januára   2008.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností   ústavný   súd   zistil, že rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   10/05   z 30.   septembra   2005   bol   právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 31. októbra 2005. Zo sťažnosti zároveň vyplýva, že proti tomuto   právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   28.   novembra   2005 dovolanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím   na dátum   doručenia   rozsudku krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (31. októbra 2005), ako aj so zreteľom na deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (11.   januára   2008)   ústavný   súd   považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   156/06,   III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 241/06 z 25. októbra 2007. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   25/05,   I. ÚS 74/05, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej   istej   veci   sa   už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 243b ods. 4 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Keďže   tá   časť   sťažnosti,   ktorá   smerovala   voči   rozsudku   krajského   súdu   a ktorej odôvodneniu   sa   sťažovateľ   venoval   v prevažnej   miere,   bola   odmietnutá   ako   podaná oneskorene, pri prerokovaní zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z námietok, ktoré smerovali voči uzneseniu najvyššieho súdu. Podstatou týchto námietok boli teda tvrdenia sťažovateľa o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol pre nezistenie vád podľa § 237 OSP aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol o veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   2.   júla   2003   bola Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba A., akciová spoločnosť, S.   (ďalej   len   „A.“),   ktorá   v pôvodnom   exekučnom   konaní   vedenom   sťažovateľom   ako súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   Ex   628/1999   vystupovala   ako povinný.   Predmetnou žalobou sa A. domáhala voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 742 660 Sk s príslušenstvom z titulu   bezdôvodného   obohatenia.   A.   tento   svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   na   návrh oprávneného   K.,   štátny   peňažný   ústav,   B.   (ďalej   len   „konsolidačná   banka“),   bola   voči nej sťažovateľom   ako   súdnym   exekútorom   vedená   exekúcia   o vymoženie   istiny   v sume 3 570 425,70 Sk, trov konania v sume 142 816 Sk a trov exekúcie. Dňa 31. októbra 2000 však konsolidačná banka podala návrh na zastavenie exekúcie, na základe čoho Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „exekučný súd“) uznesením č. k. Er 318/00-21 z 27. apríla 2001 exekúciu v sume 3 570 425,70 Sk a v sume 142 816 Sk čiastočne zastavil. Následne sťažovateľ 29. júna 2001 vydal príkaz na úhradu trov exekúcie č. 628/1999-84, na základe ktorého   bola   z účtu   A.   v prospech   účtu   sťažovateľa   odpísaná   suma   750   334   Sk pozostávajúca zo sumy 742 660 Sk ako odmeny sťažovateľa (súdneho exekútora) a sumy 7 674 Sk ako hotových výdavkov. Vzhľadom na to, že A. sa domnievala, že tento postup sťažovateľa   nebol   súladný   so zákonom,   keďže   v rámci   exekúcie   nevymohol   v prospech oprávneného žiadnu sumu z dôvodu, že medzi ňou ako povinným a konsolidačnou bankou ako oprávneným došlo k dohode, teda k splneniu povinnosti, podala návrh na vydanie sumy 742 660 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom týmto akceptovala len   sumu   7 674   Sk   ako   účelne   vynaložené   výdavky   sťažovateľa   v rámci   exekučného konania.  

O žalobe A. rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 103/03-53 z 27. septembra 2004   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   zaplatiť   A.   sumu   737   260   Sk   s príslušenstvom, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť A. trovy konania.  

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Co   10/05-83 z 30. septembra   2005   tak,   že   napadnutý   rozsudok   vo   výroku   o povinnosti   sťažovateľa zaplatiť A. sumu 737 260 Sk potvrdil a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po doručení rozhodnutia krajského súdu 28. novembra 2005 podal sťažovateľ proti jeho potvrdzujúcemu výroku dovolanie odvolávajúc sa na ustanovenie § 237 písm. d) OSP. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že napadnutý rozsudok je nesprávny z dôvodu, že sa ním rozhodlo   o   veci,   o ktorej   už   skôr   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   že   súd,   ktorý   vo veci rozhodoval,   nebol   súdom   príslušným,   a že   uvedený   rozsudok   spočíva   aj v nesprávnom právnom posúdení veci.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 241/2006 z 25. októbra 2007 tak, že ho odmietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol   podstatu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní. Keďže vyjadrenie A. k dovolaniu nebolo podané, najvyšší súd túto skutočnosť spomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Prekážka res iudicatae (právoplatne rozhodnutej veci), ktorá vylučuje, aby súd vec znovu prejednal, je vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O. s. p. Ku porušeniu dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené tri podmienky: 1) začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne   rozhodnuté,   2)   začne   sa   opätovne   konať   medzi   tými   istými   účastníkmi,

3) a o tej istej veci. Za tú istú vec v zmysle ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p. treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten   istý   právny   dôvod   vyplývajúci   z   totožného   skutkového   stavu.   Pokiaľ   ide o rozhodnutie o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 737 260,- Sk tvoriaceho trovy exekúcie, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku rozsúdenej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p, Totižto uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 27. apríla 2001, č. k. Er 318/2000-21 bola exekúcia vydaná súdnym exekútorom R. F. pod sp. zn. Ex 628/99 zastavená   čiastočne   na   sumu   –   istinu   3   570   425,70   Sk   a sumu   142   816,-   Sk   trovy základného   konania   bez   toho,   aby   bolo   rozhodnuté   o   trovách   exekúcie.   Z   uvedeného je zrejmé, že prvá podmienka „začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté“,   nebola   splnená.   Nebola   splnená   ani   druhá   podmienka,   keďže   účastníkmi v tomto exekučnom konaní bola K. B. a A. a. s., S., pričom v skúmanej veci sú účastníkmi A. a. s., S. a R. F., súdny exekútor. Taktiež nebola ani splnená tretia podmienka, že ide o tú istú vec, keď v exekučnom konaní bol nárok vymôžeme pohľadávky 3 570 425,70 Sk a trov základného konania, kdežto v skúmanej veci ide o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 742 660,- Sk, ktorý sa neopiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu.   Nemožno   preto   vyvodiť,   že   preskúmavaným   rozhodnutím,   v   ktorom   sa rozhodlo o vydaní bezdôvodného obohatenia a zároveň o trovách exekúcie súdneho exekútora R. F., by bránilo exekučné konanie vedené na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. Er 318/2000.   Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že dovolateľom   tvrdená   vada konania (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo - § 237 písm. d) O. s. p.) nie je daná. K otázke vecnej príslušnosti namietanej dovolateľom je potrebné uviesť, že vecne príslušný v exekučnom konaní je v každom prípade okresný súd. V zmysle ustanovenia § 45 ods.   2   prvá   veta   miestne   príslušným   súdom   je   všeobecný   súd   povinného.   Z   tohto ustanovenia však nie je úplne zrejmé, aký vzťah je medzi vecnou príslušnosťou exekučného súdu   podľa   odseku   1   a   touto   miestnou   príslušnosťou.   V   praxi   by   mohlo   dôjsť   k   tomu (a toto je aj skúmaný prípad), že vecne príslušným súdom by mohol byť iný okresný súd než je   v   čase   začatia   exekučného   konania   miestne   príslušný   súd,   t.   j.   všeobecný   súd povinného.   Záverom   je   potrebné   uviesť,   že   namietaná   vada   vecnej   príslušnosti   nepatrí medzi   procesné   vady   uvedené   v   §   237   písm.   a)   až   g)   O.   s.   p.   a taktiež   ani   námietka nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   ku   ktorým   však   dovolací   súd   môže   prihliadnuť len za podmienky   prípustnosti   dovolania,   v   dôsledku   ktorej   sa   tak   otvorí   možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu (...)“

Ústavný súd zastáva názor, že podstatou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné   právne   predpisy   vzťahujúce   sa   na   ten-ktorý   prípad   (III.   ÚS   32/08,   obdobne III. ÚS 124/08).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd   dospel   k záveru,   že   z uznesenia najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by bola popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo právne   závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi   zreteľnú   odpoveď na nastolené   námietky,   pričom   svoje   tvrdenia   odvolávajúc   sa   na   príslušné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   náležite   odôvodnil.   Dovolací   súd   sťažovateľovi predovšetkým ozrejmil, na základe akých dôvodov nepovažoval rozsudok krajského súdu sp.   zn.   2   Co   10/05   z 30.   septembra   2005   za rozhodnutie,   ktorým   by   došlo   k založeniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. d) OSP, teda že ide o vec, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo.   Najvyšší   súd   danú   problematiku   dostatočne   rozobral   a jednotlivo   sa   venoval každému z troch pojmových znakov, ktoré ako celok charakterizujú res iudicatae. V tejto súvislosti   odôvodnil,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   o zaplatení   sumy   737   260   Sk predstavujúcej   trovy   exekúcie,   k zaplateniu   ktorej   bol   voči   A.   zaviazaný   sťažovateľ ako súdny exekútor z titulu bezdôvodného obohatenia, nemožno stotožňovať s exekučným konaním vedeným sťažovateľom ako súdnym exekútorom v prospech konsolidačnej banky. Uvedené   konanie   bolo totiž   uznesením   exekučného   súdu   čiastočne   zastavené   bez toho, aby bolo rozhodnuté o trovách exekúcie. Okrem toho najvyšší súd poukázal na rozdielnosť účastníkov v rámci konania o vydanie bezdôvodného obohatenia (A. a sťažovateľ) a v rámci exekučného   konania (konsolidačná banka a A.).   Napokon   dovolací   súd dôvodil   aj tým, že nie   je   daná   ani totožnosť   veci,   keďže   rozhodnutie   o zaplatení   sumy   z titulu bezdôvodného obohatenia nevychádzalo z rovnakého právneho dôvodu a s tým spojeného skutkového stavu ako rozhodnutie o čiastočnom zastavení exekučného konania. Dovolací súd okrem toho reagoval aj na námietku sťažovateľa týkajúcu sa vecnej príslušnosti súdu, pričom správne svoj názor uzavrel tým, že v danom prípade nejde o procesnú vadu podľa § 237 písm. a) až g) OSP.

Keďže   najvyšší   súd,   ako   vyplýva   z odôvodnenia   namietaného   uznesenia,   nezistil prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP ani podľa § 238 OSP, v súlade s § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP dovolanie odmietol bez toho, aby sa z hľadiska sťažovateľom nastolených námietok zaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   teda   nezistil,   aby   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v odôvodnení rozhodnutia   najvyšší   súd   svoje   názory   jasne   formuloval   a niet   pochybností   o tom, že prezentované   tvrdenia   o nesplnení podmienky podľa   §   237   písm.   d)   OSP   aj náležite odôvodnil.   A práve   odôvodnenosť   tohto   rozhodnutia   v rozsahu,   ako   ho   ústavný   súd už predstavil, vylučuje podozrenie o možnom porušení označených práv sťažovateľa.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nastolenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008