znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 269/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. G., bytom N. S., ktorou namietal porušenie svojich práv postupom štátnych orgánov Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. G.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   A.   G.,   bytom   N.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12, čl. 13, čl. 16, čl. 18, čl. 19, čl. 24, čl. 36, čl. 47, čl. 127, čl. 141 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 4, čl. 6, čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 56/93, I. ÚS 5/97, Rvp 235/98, Rvp 1229/03, ako aj porušenie uvedených práv v konaniach všeobecných súdov, ktoré sťažovateľ bližšie nešpecifikoval, vedených pod sp.   zn.   11   C   1225/91,   13   Co   299/92,   15 C 747/94,   18   C   309/91,   11   Co   433/95, 11 Co 344/95,   Ncc 168/99,   4   C   321/77   a 11 Co 85/78.   V ďalšej   časti   svojho   podania z 30. septembra   2003   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   v dôsledku   politickej diskriminácie v období od roku 1970, v dôsledku ktorej utrpel zdravotnú ujmu, majetkovú ujmu a bol diskriminovaný z hľadiska spoločenského a pracovného uplatnenia. Sťažovateľ poukázal   aj   na   nedocenenie   jeho   pracovných   výsledkov   v období   roka   1964   počas pôsobenia „vo VSKaŠ n. p. závod Š. L.“.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažnosť   neobsahovala návrh   rozhodnutia   (petit),   vymedzený   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03). Sťažovateľ v sťažnosti neoznačil všeobecné súdy, na ktorých prebiehali, resp. prebiehajú ním uvedené konania, v ktorých namietal porušenie základných práv alebo slobôd. Sťažnosť neobsahovala   ani   náležité   odôvodnenie,   z ktorého   by   bolo   zrejmé,   k akým   konkrétnym zásahom do ktorých jeho základných práv malo v jednotlivých prípadoch dôjsť.

K sťažnosti   nebolo   pripojené   ani   splnomocnenie   pre   advokáta   alebo   komerčného právnika na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd listom z 29. októbra 2003 (doručeným sťažovateľovi podľa doručenky 3. novembra 2003) upozornil sťažovateľa na náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   jeho   sťažnosť   tieto   zákonom predpísané   náležitosti   nespĺňa.   Vyzval   ho,   aby   v lehote   do   14   dní   od   doručenia   výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránil (vrátane poučenia o tom, ako treba opravu a doplnenie sťažnosti urobiť) a doplnil ju o splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie   v konaní pred ústavným súdom,   pokiaľ   nemá byť odmietnutá podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   sťažnosť   doplnil   ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 13. novembra   2003,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Po   vydaní   zákona   87/91   Zb.   na zmiernenie   krívd   v období   komunist.   totalit.   systému,   žaloval   som   organizáciu s normalizátormi na súdnych inštitúciách, podľa spisových značiek v podaniach, doložených Vášmu súdu dňa 30. sept. 2003.

Zo súdnych spisov vyplýva hrubé porušenie zákona 87/91 Zb. v §§ 1, 2, 22 čím nebol rešpektovaný ústavný článok 12, čo sa opakuje dodnes, čím zločinnosť totalitného systému nebola zahataná, ale znásobovaná. (Nepoužil sa lustračný zákon.)

Súdy   porušili   O.   s.   p.   v   §§   125,   129   a 134   tým,   že   vlastné   spisy   neuznali   ako normalizačný doklad, ktorý to úkon bol aj inými dokladmi doložený.

Každé   súdne   pojednávanie   prebiehalo   v klíme   totalitného   systému   a pri   porušení článku   12   Ústavy,   čím   aj   ostatné   články   ľudských   práv   a slobôd   sú   v rozpore   tak s rozhodnutím,   ako   jeho   zdôvodnením   a preto   som   aj   pokladal   za   zbytočné,   hľadať v jednotlivých písomnostiach to, čo tam podľa zámerov a záverov súdov, ani nemôže byť. Všetky články boli zanedbané a mnou správne v globále uvedené.(...)“

V uvedenej sťažnosti sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľ však napriek výzve ústavného súdu neodstránil nedostatky sťažnosti z 30.   septembra   2003   (doručenej   ústavnému   súdu   9.   októbra   2003),   a to   ani   v rozsahu potrebnom na posúdenie, či sú splnené podmienky na to, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

1. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde vrátane požiadavky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní advokátom alebo komerčným právnikom.

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Ústavný súd listom z 29. októbra 2003 podrobne poučil sťažovateľa o náležitostiach kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom a vyzval ho na doplnenie sťažnosti.

Po   doplnení   sťažnosti   sťažovateľom   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 13. novembra 2003 ústavný súd sťažnosť (vrátane sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho   zástupcu)   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   predbežne   prerokoval   a dospel k záveru, že nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na to, aby mu bol v konaní ustanovený právny zástupca, pretože v danom prípade ide zo strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv postupom a rozhodnutiami   ústavného   súdu,   ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou činnosťou   vyslovil,   že   je   oprávnený   chrániť   ústavnosť   spôsobom   upraveným   ústavou a zákonom o ústavnom súde.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať   opravný prostriedok.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 51 zákona o ústavnom   súde účastníci   konania sú   sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje.

Ústava ani zákon o ústavnom súde neupravujú osobitný typ konania, v ktorom by ústavnému súdu bola daná právomoc preskúmavať namietané porušenie základných práv alebo slobôd v niektorom z typov konaní pred samotným ústavným súdom.

Ústavou   a zákonom   ustanovené   podmienky   poskytovania   ústavnej   ochrany individuálnym   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám   na   základe   ich   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy umožňujú (zo strany ústavného súdu) preskúmavanie ústavnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, nie však ústavného súdu. Ústavná a zákonná úprava neupravuje ani žiadny opravný prostriedok, na základe uplatnenia ktorého by bolo možné preskúmať procesný postup alebo rozhodnutie ústavného súdu v konkrétnej veci. Naopak, ustanovenie čl. 133 ústavy opravný prostriedok proti rozhodnutiu ústavného súdu výslovne vylučuje.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   vo   vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv postupom a rozhodnutiami ústavného súdu, nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na to, aby mu   bol   v konaní   ustanovený   právny   zástupca,   pretože   v danom   prípade   ide   o   zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

4.   Sťažovateľ   aj   napriek   podrobnému   poučeniu   ústavného   súdu   nedoplnil   svoju sťažnosť v stanovenej lehote a ani neskôr (až do dňa jej predbežného prerokovania) v súlade s poučením a požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu z 29. októbra 2003.

V dôsledku   uvedenej   skutočnosti   sťažnosť   sťažovateľa   v čase   jej   predbežného prerokovania ústavným súdom neobsahovala v časti týkajúcej sa sťažovateľom namietaného porušenia   jeho   základných   práv   v označených   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi   ani v časti   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   základných   práv   v dôsledku   politickej   perzekúcie v období rokov 1970 – 1989 také konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom konania ústavného súdu v merite veci. Na základe uvedenej skutočnosti dospel ústavný súd k záveru,   že   aj   pokiaľ   ide   o túto   časť   sťažnosti,   nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené podmienky   na to,   aby   bol   sťažovateľovi   v konaní ustanovený   právny   zástupca,   pretože v danom prípade ide z jeho strany o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Ak ústavný súd primerane aplikujúc (§ 31a zákona o ústavnom súde) ustanovenia § 5 ods. 1 a § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú   možnosť   na   uplatnenie   ústavnej   ochrany   jeho   základných   práv   a slobôd   a poučí sťažovateľa   o   tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou povinnosťou   sťažovateľa   výzvu   ústavného   súdu   a pokyny   na   opravu   alebo   doplnenie sťažnosti   v nej   obsiahnuté   rešpektovať.   V prípade   nerešpektovania   uvedenej   povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne.

5.   Sťažnosť   sťažovateľa   v čase   jej   predbežného   prerokovania   ústavným   súdom nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde (vrátane požiadavky povinného právneho zastúpenia sťažovateľa   v konaní   kvalifikovaným   právnym   zástupcom),   pričom   ústavný   súd   pri   jej predbežnom   prerokovaní   (v   rámci   ktorého   prerokoval   aj   sťažovateľovu   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu) dospel k záveru, že nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky   na   to,   aby   mu   bol   v konaní   ustanovený   právny   zástupca,   pretože   v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003