SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 268/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 1436/2, Košice, vo veci namietanéhoporušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 5 Co 506/2012 z 10. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. januára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),v ktorej namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 506/2012z 10. novembra 2015 [v časti potvrdzujúceho výroku o nepriznaní trov prvostupňovéhokonania a výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnutéuznesenie“)].
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenomOkresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 146/2011domáhal náhrady škody za nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvineniaČVS: PZ-51/BPK-V-2007 z 30. októbra 2007) podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) protiSlovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len„žalovaná“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 C 146/2011 zo 4. júla 2012 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu zo 4. júla 2012“) rozhodol tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľoviz titulu náhrady škody sumu 2 504,55 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 %ročne z tejto sumy od 15. septembra 2011 až do zaplatenia, ako aj sumu 8 000 € z titulunáhrady nemajetkovej ujmy. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol a žiadnemu účastníkovikonania nepriznal náhradu trov konania.
Výrok o náhrade trov konania okresný súd založil na aplikácii § 142 ods. 2 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konaniapomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trovkonania. V konkrétnostiach okresný súd uviedol, že„Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ mal (pokiaľ ide o náhradu škody) len čiastočný úspech v predmete sporu (z požadovaných 5.504.55,- EUR iba 2.504.55,- EUR, čo predstavuje cca 1/2) a odporca mal rovnako úspech (pokiaľ ide o vyčíslenú škodu) v jednej polovici predmetu sporu, rozhodol súd tak, že náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, hoci rozhodnutie o jej výške záviselo od úvahy súdu, a teda za okolností, že by bol navrhovateľ plne úspešný aj vo vzťahu k uplatňovanej náhrade Škody (čo nebol), tak by súd priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 3 OSP, súd citované ustanovenie však nemohol v danej veci aplikovať, nakoľko navrhovateľ nebol v plnom rozsahu úspešný v časti uplatňovanej náhrady škody (t.j. vo vzťahu k celému predmetu sporu nebol navrhovateľ úspešný resp. celá výška uplatňovanej náhrady nespočívala len na úvahe súdu).
Inak povedané, navrhovateľ sa žalobou domáhal zaplatenia škody v celkovej výške 5.504,55,- EUR a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- EUR. Podľa výsledku konania bol navrhovateľ v časti náhrady škody úspešný v % a v uplatňovanej nemajetkovej ujme len vo výške 8.000,- EUR zo 150.000,- EUR. Kým pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy by bolo možné postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa §142 ods. 3 OSP a priznať navrhovateľovi z priznanej sumy náhradu trov konania, súd tak nemohol postupovať, nakoľko v druhej časti predmetu sporu (v náhrade Škody) nebol navrhovateľ plne úspešný, pričom otravách treba rozhodovať v celkovom kontexte uplatňovaných nárokov (nemožno trovy rozdeľovať podľa jednotlivých nárokov). Z uvedeného súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 142 ods. 2 OSP stým, že súd vyslovil (je to právo súdu) že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nebol úspešný v celom predmete sporu, a žalovaná výška nároku nezávisela len na úvahe súdu.“.
Sťažovateľ (ako aj žalovaná) podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie,sťažovateľ okrem iného aj proti výroku o trovách prvostupňového konania. Sťažovateľv podanom odvolaní požadoval, aby sa o náhrade trov konania rozhodlo podľa § 142 ods. 3OSP, keďže„pre posúdenie nároku navrhovateľa a jeho výšky záviselo len na úvahe súdu“.
Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zo 4. júla 2012 potvrdil,náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, pričom výroko náhrade trov konania v odvolacom konaní založil na § 142 ods.2 OSP z rovnakýchdôvodov ako okresný súd.
Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd nepostupoval v súlade s Občianskymsúdnym poriadkom, pretože„výšku nemajetkovej ujmy určoval úvahou, a preto mal rozhodnutie o náhrade trov konania založiť na ust. § 142 ods.3 OSP, ktorý je špeciálnym ustanovením v pomere k ust. § 142 ods.2 OSP a platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou.
... Súd v otázke náhrady trov konania postupoval príliš formálne, mechanickým spôsobom posúdil výsledok sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Ak ja som navrhol odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 150 000 €, vychádzal som z toho, čo mi spôsobilo nespravodlivé trestné stíhanie trvajúce 3 roky, aké morálne utrpenie, pocit krivdy, čo doposiaľ sa neviem toho zbaviť, a vyjadril som to subjektívne, z pohľadu súdu, ktorý posudzuje tento nárok objektívne, bola táto suma prehnanú, neprimeraná, a priznal mi vo výške 8 000€ za použitia úvahy.
... Súd ale na druhej strane... dal za pravdu, že nespravodlivé trestné stíhanie trvajúce 3 roky pre závažný trestný čin a morálne odsúdeniahodný mi spôsobilo ujmu, ktorú nemožno odstrániť len oslobodzujúcim rozsudkom, a priznal mi aj škodu spočívajúcu v náhrade trov obhajoby. V súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím som bol v konečnom dôsledku úspešný, k porušeniu zákona orgánom verejnej moci voči mojej osobe, došlo.“.
V nadväznosti na citované sťažovateľ uvádza, že„všeobecné súdy postupovali v rozpore s ustálenou súdnou praxou, podľa ktorej i v otázke náhrady trov konania nesmie byť len mechanickým spôsobom posudzovaný výsledok sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.
Pokiaľ súd prvého i druhého stupňa bez akejkoľvek opory v zákone sa rozhodol nepriznať mne sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, keď sám súd konštatoval, že nie je možné ujmu, ktorá mi vznikla odstrániť ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezomrozhodol, že„Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10.11.2015 sp.zn. 5Co/506/2012-214 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5 Co/506/2012-214, v časti potvrdenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I. z 4.8.2012 sp.zn. 26C 146/2011-158 vo výroku o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania žalobcovi ako aj výrok o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalobcovi a rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 26C/146/2011-158 vo výroku o náhrade trov konania sa zrušuje.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úlohaústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektoréhoz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či totopreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd tedamôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľada bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdunávrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti (porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu(krajský súd), ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy alebo medzinárodnej zmluvy, ktorésťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považuje v súlade so svojoujudikatúrou iba za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatnenezaoberá (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, I. ÚS 356/2015).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada zrušiť aj rozsudok okresného súduzo 4. júla 2012 bez toho, aby žiadal vysloviť porušenie svojich práv aj týmto rozhodnutím.Ústavný súd je oprávnený v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušiť označenérozhodnutie len za predpokladu, že vysloví porušenie základných práv alebo slobôd týmitorozhodnutiami. Keďže sťažovateľ tak neurobil, ústavný súd ustálil, že predmetomsťažovateľovej sťažnosti je porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu sp. zn. 5 Co 506/2012 z 10. novembra 2015, v časti potvrdzujúceho výrokuo nepriznaní trov prvostupňového konania a výroku o nepriznaní náhrady trov odvolaciehokonania.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru sa zaručuje každému základné právona spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou jeratione materiaeaj právo na rozhodnutieo trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojenékráľovstvo z 23. 9. 1997).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelýchprípadoch a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkomvýnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuťdo rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého súdneho konania.
Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania (zákonná úpravaplatenia a náhrady trov konania je obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku), trebavykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnuochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právona súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konaniaza predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postaveniev konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradutrov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môžemu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti aleboak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdompriznaného plnenia.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňaplatia i pre odvolacie konanie.
Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériomna priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťujetak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovanej). Miera úspechu vo veci závisíod vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobenývo veci samej. Z dispozície citovaných § 142 ods. 2 a 3 OSP ďalej vyplýva, že čiastočnýúspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť troma spôsobmi, a to tak,že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí, (ii) náhradu trov konania nepriznážiadnemu účastníkovi konania alebo (iii) náhradu trov konania v plnom rozsahu prizná tomuúčastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak rozhodnutieo výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeaj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudsképráva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, žena každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnostiodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Z uvedeného však nevyplýva zárukavydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názoromsťažovateľky.
K porušeniu dohovorom garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak bytento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právona všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, beználežitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa privýklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadneiný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbána to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V súvislosti s rozhodnutím o odvolaní proti výroku o trovách prvostupňovéhokonania, ako aj o trovách odvolacieho konania dospel krajský súd k záveru o dôvodnostiaplikácie pravidla obsiahnutého v § 142 ods. 2 OSP, pričom sa v plnom rozsahu podľa§ 219 ods. 2 OSP stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresnéhosúdu (odôvodnenie rozsudku okresného súdu zo 4. júla 2012 pozri v časti I tohtorozhodnutia) aj v časti náhrady trov konania a obmedzil svoje odôvodnenie konštatovanímsprávnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Krajský súd nepriznal žiadnemuz účastníkov ani náhradu trov odvolacieho konania, a to z tých istých dôvodov, akoprvostupňový súd nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania pred súdomprvého stupňa.
Poukázaním na § 219 ods. 2 OSP bol postup krajského súdu v súlade s uvedenýmustanovením umožňujúcim mu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku a odkázaťv ňom na dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, pretože krajský súdsa s odôvodnením rozsudku okresného súdu aj v tejto časti plne stotožnil.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,v ktorom sa plne priklonil k odôvodneniu okresného súdu, a s postupom, ktorým využilmožnosť danú mu zákonom na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným.
Preto ak krajský súd (v spojení s okresným súdom) v odôvodnení napadnutéhorozhodnutia podčiarkol najmä to, že sťažovateľ mal v priebehu celého konania iba čiastočnýúspech, a žalovaná výška nároku nezávisela len na úvahe súdu, čo v tomto smere podľanázoru ústavného súdu opodstatňovalo prijať záver o aplikácii § 142 ods. 2 OSP a vysloviť,že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, pretože tento postup výslovne– ako jednu z možných alternatív − pripúšťa znenie § 142 ods. 2 OSP, tak podľa názoruústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie ústavne akceptovateľnýmspôsobom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtoodôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a následná aplikácia zistenej právnej normy v danejveci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.
Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského súduprejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípadeargumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné totouznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné (IV. ÚS 574/2013).
Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovaniaporušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom v rámcimeritórneho prejednania predloženej sťažnosti. To vedie ústavný súd k odmietnutiusťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016