znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 predbežneprerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Elektro-inžiniering,   s.   r.   o.,   Rakytovskácesta 130, Banská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou ATTORNEYS GROUPs. r.   o.,   Kláry   Jarunkovej   2,   Banská   Bystrica,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokátJUDr. Ing. Miroslav Ďuraj, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63 Cb 32/2012-189z 28. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 96/2013-249 zo 16. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s. r. o (ďalejlen   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „žalobca“   alebo   „navrhovateľ“),   vo   veci   namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 41 Cob 96/2013-249 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok zo 16. októbra 2013alebo „namietaný rozsudok“) a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len„okresný   súd“)   č.   k.   63   Cb   32/2012-189   z 28. januára   2013   (ďalej   len   „rozsudokz 28. januára 2013).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobca   sa   v konaní   vedenomokresným súdom pod sp. zn. 63 Cb 32/2012 domáhala proti žalovanému úhrady istinys príslušenstvom na základe ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorej predmetom bol záväzokžalobcu   vypracovať   a odovzdať   žalovanému   projektovú   štúdiu   –   vstupné   údajepre Slovenskú elektrizačnú a prenosovú sústavu, a. s., týkajúcu sa stavby

a stavby „ “.

Okresný súd rozsudkom z 28. januára 2013 zamietol žalobu sťažovateľky a krajskýsúd rozsudkom zo 16. októbra 2013 potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudokokresného súdu z 28. januára 2013. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli k záveru,že nárok uplatnený sťažovateľkou nie je možné priznať, pretože v zmysle § 107 ods. 2Občianskeho zákonníka po vznesení námietky žalovaným došlo k jeho premlčaniu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, akoaj   rozsudkom   krajského   súdu   z 16.   októbra   2013   došlo   k porušeniu   jej   v sťažnostioznačených   práv,   pretože   podľa   jej   názoru   okresný   súd   a krajský   súd   pri   rozhodovanívo veci, ako už bolo na inom mieste tohto uznesenia uvedené, dostatočne „neobjasnili použitie   dĺžky   premlčacej   doby   z hľadiska   účelu   a zmyslu   bezdôvodného   obohatenia a uspokojili   sa   len   s konštatovaním,   že   premlčanie   v tomto   prípade   podlieha   režimu Občianskeho zákonníka“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   krajský   súd   a okresný   súdv rozsudkoch „...   dostatočne   nezdôvodnili,   prečo   prihliadli   na   námietku   premlčania vznesenú   žalovaným,   poukázali   jedine   na   novšiu   judikatúru   v tejto   veci,   vôbec   však nezohľadnili skutočnosť, že rozhodnutia, resp. závery v judikatúre predloženej žalovaným neodporujú sťažovateľom predloženej judikatúre, práve naopak, dopĺňajú ju o iné situácie. Oba súdy zároveň neobjasnili použitie dĺžky premlčacej doby z hľadiska účelu a zmyslu bezdôvodného   obohatenia   a uspokojili   sa   len   s konštatovaním,   že   premlčanie   v tomto prípade podlieha režimu Občianskeho zákonníka. V zmysle vyššie uvedeného mám za to, že reálne nedošlo k naplneniu obsahu základného práva na súdnu ochranu tak, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry ústavného súdu.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Právo   obchodnej   spoločnosti   Elektro-inžiniering,   s.r.o.,   so   sídlom   Rakytovská cesta 130, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 788 121 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru a právo podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/32/2012 - 189 zo dňa 28. 01. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob 96/2013 a zároveň prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vo veci č. k.   63Cb/32/2012,   začal   opätovne   konať   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmalju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv rozsudkomkrajského súdu zo 16. októbra 2013 a rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, a pretosa domáha ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie okresnému súdu. Ústavný súdvo vzťahu k preskúmaniu rozsudku okresného súdu z 28. januára 2013 konštatuje, že postupokresného   súdu   a jeho   rozsudok   boli   preskúmateľné   na   základe   dostupného   opravnéhoprostriedku – odvolania, ktorý sťažovateľka využila, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomocina jej prerokovanie a rozhodnutie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu zo 16. októbra 2013

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámciktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériomrozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnutédo ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práva slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorýzjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranua právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možnodomáhať   v medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr.III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súduzo 16. októbra 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:„Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   zistil,   že   navrhovateľ   síce   vypracoval   štúdiu

-vstupné technické údaje pre SEPS, a.s., ktoré aj odporcovi odovzdal, avšak odvolací súd sa stotožňuje s tým, že navrhovateľ nepreukázal, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená ústna zmluva o dielo. Zároveň odvolací súd má jednoznačne preukázané, že za žalovaného odporcu v dobe, keď malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvnému vzťahu, boli oprávnení konať dvaja konatelia spoločne, čo sa v danom prípade nestalo. Prvostupňový súd teda dospel z vykonaného dokazovania k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade nedošlo k uzatvoreniu   zmluvy   o   dielo,   pričom   navrhovateľovi   vzniklo   právo   na   bezdôvodné obohatenie v rozsahu plnenia. Z dôvodu, že navrhovateľ účtoval cenu vykonaných prác podľa Sadzobníka Unica, ide o sumu obvyklú pre zhotovenie obdobnej štúdie. Prvostupňový súd   vykonal   dokazovanie   i   v   súvislosti   so   vznikom   nároku   navrhovateľa   na   vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a správne dospel k záveru, že má za preukázané, že odporca aj keď osobne od navrhovateľa štúdiu neprevzal, mohli ju prevziať tam pracujúce sekretárky odporcu a zároveň je preukázané, že štúdie boli osobne doručené spoločnosti SEPS a.s., čím prvostupňový súd dospel k správnemu názoru, že navrhovateľovi vzniká právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z dôvodu, že odporca namietol premlčanie nároku navrhovateľa v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd pristúpil k ustáleniu, či sa v danej veci jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, alebo o vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy. Prvostupňový súd mal za preukázané, že zo strany odporcu nedošlo k prejaveniu vôle uzavrieť zmluvný vzťah s navrhovateľom o takom obsahu, ktorý tvrdil   navrhovateľ,   a   preto   mal   za   to,   že   sa   jedná   o   prípad   vydania   bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Z tohto dôvodu prvostupňový súd sa priklonil k judikátom predloženým zo strany odporcu, a to napr. k rozhodnutiu NS ČR 28 Cdo 367/2009 zo dňa 10.   8.   2010,   v   ktorom   dovolací   súd   konštatoval,   že   úprava   premlčania   obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nie je vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu úpravou komplexnou. Obchodný   zákonník   predstavuje   v   rámci   posúdenia   premlčania   práva   na   vydanie bezdôvodného obohatenia lex specialis voči Zákonníku občianskemu. Z uvedeného vyplýva, že   otázky   Obchodným   zákonníkom   neupravené   sa   riešia   podľa   príslušných   ustanovení Zákonníka občianskeho. V prípadoch sinallagmatických (správne synalagmatických, pozn.)záväzkov   vznikajúcich   z   dvojstranných   neplatných   zmlúv   teda   musí   síce   prihliadnuť k ustanoveniam § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, čím však nie je vylúčená aplikácia ustanovenia § 457 a § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu, že prvostupňový súd nemal preukázané, že v danom prípade by sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, v danom   prípade   prichádza   do   úvahy   podľa   §   107   ods.   2   Občianskeho   zákonníka premlčacia lehota tri roky, pričom prvostupňový súd mal za preukázané, že k odovzdaniu projektovej štúdie navrhovateľom pre odporcu došlo dňom 27. 3. 2008, resp. 28. 3. 2008, teda   trojročná   lehota   na   uplatnenie   tohto   nároku   uplynula   dňom   28.   3.   2011,   pričom navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 23. 12. 2011, a preto súd v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nárok navrhovateľovi nepriznal.

Odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s právnym a skutkovým stavom, z ktorého vychádzal prvostupňový súd pričom k námietke navrhovateľa, že v danom prípade sa jedná o obchodno - právny vzťah, a teda že na premlčanie treba prihliadať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, podľa ktorého je štvorročná premlčacia lehota, a teda si uplatnil svoj nárok včas, odvolací súd uvádza, že ním predložené judikáty, o ktoré opiera svoj právny názor sú už judikatúrou prekonané, a preto je potrebné prihJiadať k judikatúre novšej, podľa ktorej je možné aplikovať ustanovenie § 457 a § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka   aj   na   záväzky   vznikajúce   z   dvojstranných   neplatných   zmlúv   s   prihliadnutím k ustanoveniu   §   394   ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Zároveň   odvolací   súd   uvádza,   že prvostupňový   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   dostatočne   a   v   celom   rozsahu   vysporiadal so všetkými vzniknutými skutkovými a právnymi námietkami účastníkov konania, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s prijatými závermi vyslovenými prvostupňovým súdom vo svojom rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd po preskúmaní veci rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne správny potvrdil...“

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajúz konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľnéa ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcichhmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietaný   rozsudokkrajského   súdu   aj   náležite   odôvodnený.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   tedanamietaný rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanoveníObčianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s namietanýmrozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoruústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byťporušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záverochs požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné   súdy   teda vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možnévnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovaťstanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS 331/09,III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07,I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Inými slovami, ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdovv prípade   sťažovateľky   by   teda   bola   možná   len   v tých   prípadoch,   ak   by   konaniea rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1   ústavy).   K   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,resp. analogického   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   dohovoru   by   mohlo   dôjsťrozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvekdomáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým,keby   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia(napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisunatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenúskutočnosť, ktorá by namietaný rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným,a   teda   vyžadujúcim   ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do základného   právasťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v namietanomrozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskehozákonníka   a Obchodného   zákonníka,   ktorá   by   bola   popretím   účelu   a významu   týchtoprávnych kódexov (pozri k tomu bližšie napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľkýkomentár, Bratislava : Eurokódex, 2011, s. 1230, alebo Weinhold, D.: Promlčení a prekluzev obchodních závazkových vztazích. Praha : C. H. Beck, 2000, s. 58   61). Rovnako̶ústavný súd nezistil, že by dôvody, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajskéhosúdu,   absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   aleboprávnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnomprerokovaní   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celkurozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   v nej   uplatnených   (zrušenienamietaného rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhradytrov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015