SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 268/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s. r. o., Rakytovskácesta 130, Banská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou ATTORNEYS GROUPs. r. o., Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokátJUDr. Ing. Miroslav Ďuraj, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63 Cb 32/2012-189z 28. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 96/2013-249 zo 16. októbra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s. r. o (ďalejlen „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“ alebo „navrhovateľ“), vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)č. k. 41 Cob 96/2013-249 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok zo 16. októbra 2013alebo „namietaný rozsudok“) a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len„okresný súd“) č. k. 63 Cb 32/2012-189 z 28. januára 2013 (ďalej len „rozsudokz 28. januára 2013).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobca sa v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 63 Cb 32/2012 domáhala proti žalovanému úhrady istinys príslušenstvom na základe ústne uzavretej zmluvy o dielo, ktorej predmetom bol záväzokžalobcu vypracovať a odovzdať žalovanému projektovú štúdiu – vstupné údajepre Slovenskú elektrizačnú a prenosovú sústavu, a. s., týkajúcu sa stavby „
“ a stavby „ “.
Okresný súd rozsudkom z 28. januára 2013 zamietol žalobu sťažovateľky a krajskýsúd rozsudkom zo 16. októbra 2013 potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudokokresného súdu z 28. januára 2013. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli k záveru,že nárok uplatnený sťažovateľkou nie je možné priznať, pretože v zmysle § 107 ods. 2Občianskeho zákonníka po vznesení námietky žalovaným došlo k jeho premlčaniu.
Sťažovateľka poukazuje na to, že rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, akoaj rozsudkom krajského súdu z 16. októbra 2013 došlo k porušeniu jej v sťažnostioznačených práv, pretože podľa jej názoru okresný súd a krajský súd pri rozhodovanívo veci, ako už bolo na inom mieste tohto uznesenia uvedené, dostatočne „neobjasnili použitie dĺžky premlčacej doby z hľadiska účelu a zmyslu bezdôvodného obohatenia a uspokojili sa len s konštatovaním, že premlčanie v tomto prípade podlieha režimu Občianskeho zákonníka“.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že krajský súd a okresný súdv rozsudkoch „... dostatočne nezdôvodnili, prečo prihliadli na námietku premlčania vznesenú žalovaným, poukázali jedine na novšiu judikatúru v tejto veci, vôbec však nezohľadnili skutočnosť, že rozhodnutia, resp. závery v judikatúre predloženej žalovaným neodporujú sťažovateľom predloženej judikatúre, práve naopak, dopĺňajú ju o iné situácie. Oba súdy zároveň neobjasnili použitie dĺžky premlčacej doby z hľadiska účelu a zmyslu bezdôvodného obohatenia a uspokojili sa len s konštatovaním, že premlčanie v tomto prípade podlieha režimu Občianskeho zákonníka. V zmysle vyššie uvedeného mám za to, že reálne nedošlo k naplneniu obsahu základného práva na súdnu ochranu tak, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry ústavného súdu.“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Právo obchodnej spoločnosti Elektro-inžiniering, s.r.o., so sídlom Rakytovská cesta 130, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 788 121 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/32/2012 - 189 zo dňa 28. 01. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob 96/2013 a zároveň prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vo veci č. k. 63Cb/32/2012, začal opätovne konať do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmalju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv rozsudkomkrajského súdu zo 16. októbra 2013 a rozsudkom okresného súdu z 28. januára 2013, a pretosa domáha ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie okresnému súdu. Ústavný súdvo vzťahu k preskúmaniu rozsudku okresného súdu z 28. januára 2013 konštatuje, že postupokresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmateľné na základe dostupného opravnéhoprostriedku – odvolania, ktorý sťažovateľka využila, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomocina jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu zo 16. októbra 2013
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámciktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutiavšeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretožeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériomrozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnutédo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práva slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorýzjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranua právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu,ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možnodomáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovochápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súduzo 16. októbra 2013.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:„Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ síce vypracoval štúdiu
-vstupné technické údaje pre SEPS, a.s., ktoré aj odporcovi odovzdal, avšak odvolací súd sa stotožňuje s tým, že navrhovateľ nepreukázal, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená ústna zmluva o dielo. Zároveň odvolací súd má jednoznačne preukázané, že za žalovaného odporcu v dobe, keď malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvnému vzťahu, boli oprávnení konať dvaja konatelia spoločne, čo sa v danom prípade nestalo. Prvostupňový súd teda dospel z vykonaného dokazovania k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, pričom navrhovateľovi vzniklo právo na bezdôvodné obohatenie v rozsahu plnenia. Z dôvodu, že navrhovateľ účtoval cenu vykonaných prác podľa Sadzobníka Unica, ide o sumu obvyklú pre zhotovenie obdobnej štúdie. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie i v súvislosti so vznikom nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka a správne dospel k záveru, že má za preukázané, že odporca aj keď osobne od navrhovateľa štúdiu neprevzal, mohli ju prevziať tam pracujúce sekretárky odporcu a zároveň je preukázané, že štúdie boli osobne doručené spoločnosti SEPS a.s., čím prvostupňový súd dospel k správnemu názoru, že navrhovateľovi vzniká právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z dôvodu, že odporca namietol premlčanie nároku navrhovateľa v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd pristúpil k ustáleniu, či sa v danej veci jedná o vydanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, alebo o vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy. Prvostupňový súd mal za preukázané, že zo strany odporcu nedošlo k prejaveniu vôle uzavrieť zmluvný vzťah s navrhovateľom o takom obsahu, ktorý tvrdil navrhovateľ, a preto mal za to, že sa jedná o prípad vydania bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Z tohto dôvodu prvostupňový súd sa priklonil k judikátom predloženým zo strany odporcu, a to napr. k rozhodnutiu NS ČR 28 Cdo 367/2009 zo dňa 10. 8. 2010, v ktorom dovolací súd konštatoval, že úprava premlčania obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nie je vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu úpravou komplexnou. Obchodný zákonník predstavuje v rámci posúdenia premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia lex specialis voči Zákonníku občianskemu. Z uvedeného vyplýva, že otázky Obchodným zákonníkom neupravené sa riešia podľa príslušných ustanovení Zákonníka občianskeho. V prípadoch sinallagmatických (správne synalagmatických, pozn.)záväzkov vznikajúcich z dvojstranných neplatných zmlúv teda musí síce prihliadnuť k ustanoveniam § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, čím však nie je vylúčená aplikácia ustanovenia § 457 a § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu, že prvostupňový súd nemal preukázané, že v danom prípade by sa jednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, v danom prípade prichádza do úvahy podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčacia lehota tri roky, pričom prvostupňový súd mal za preukázané, že k odovzdaniu projektovej štúdie navrhovateľom pre odporcu došlo dňom 27. 3. 2008, resp. 28. 3. 2008, teda trojročná lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula dňom 28. 3. 2011, pričom navrhovateľ podal návrh na súd až dňa 23. 12. 2011, a preto súd v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nárok navrhovateľovi nepriznal.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s právnym a skutkovým stavom, z ktorého vychádzal prvostupňový súd pričom k námietke navrhovateľa, že v danom prípade sa jedná o obchodno - právny vzťah, a teda že na premlčanie treba prihliadať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, podľa ktorého je štvorročná premlčacia lehota, a teda si uplatnil svoj nárok včas, odvolací súd uvádza, že ním predložené judikáty, o ktoré opiera svoj právny názor sú už judikatúrou prekonané, a preto je potrebné prihJiadať k judikatúre novšej, podľa ktorej je možné aplikovať ustanovenie § 457 a § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka aj na záväzky vznikajúce z dvojstranných neplatných zmlúv s prihliadnutím k ustanoveniu § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zároveň odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne a v celom rozsahu vysporiadal so všetkými vzniknutými skutkovými a právnymi námietkami účastníkov konania, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s prijatými závermi vyslovenými prvostupňovým súdom vo svojom rozsudku.
Z uvedených dôvodov odvolací súd po preskúmaní veci rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne správny potvrdil...“
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľnéa ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcichhmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietaný rozsudokkrajského súdu aj náležite odôvodnený. Podľa názoru ústavného súdu nemožno tedanamietaný rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny,t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanoveníObčianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.
V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s namietanýmrozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoruústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byťporušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záverochs požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy teda vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možnévnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovaťstanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Inými slovami, ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdovv prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konaniea rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu,resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsťrozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvekdomáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým,keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia(napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisunatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenúskutočnosť, ktorá by namietaný rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným,a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného právasťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby krajský súd v namietanomrozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskehozákonníka a Obchodného zákonníka, ktorá by bola popretím účelu a významu týchtoprávnych kódexov (pozri k tomu bližšie napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľkýkomentár, Bratislava : Eurokódex, 2011, s. 1230, alebo Weinhold, D.: Promlčení a prekluzev obchodních závazkových vztazích. Praha : C. H. Beck, 2000, s. 58 61). Rovnako̶ústavný súd nezistil, že by dôvody, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajskéhosúdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej aleboprávnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom rozpores princípmi spravodlivosti. V dôsledku už vysloveného názoru ústavný súd pri predbežnomprerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celkurozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenienamietaného rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhradytrov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015