znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   oznámením   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 358/12 zo 4. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 149 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn.VI/2 Pz 358/12 zo 4. mája 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Ešte dňa 2. VIII. 1991 som si rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 4 C 184/89 právoplatne vysúdil svoje predtým nezákonne stratené ústavné právo na prácu a teda aj na papieri a zo zákona trvajúci pracovný pomer, ktorý od tejto doby u nás povinný štát prostredníctvom nikoho u mňa nenaplnili. Preto bolo od tejto doby toľko veľa súdnych sporov na túto tému, ale až doposiaľ sú k ničomu.

Jedným z nich je aj táto kauza pod č. k. 5 C/133/07, ktorá sa u mňa začala pred Okresným súdom v Bardejove a pre mňa neúspešne ukončila na Krajskom súde v Prešove jeho   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   7/2011-149,   zo   dňa   23.   1.   2012.   A   keďže   plnohodnotné dovolanie   napriek   totálnemu   bezpráviu   prípustné   priamo   zo   zákona,   ale   ani   z   vôle odvolacieho súdu nebolo, svojím písomným podnetom na podanie mimoriadneho dovolania pred Najvyšší súd SR, zo dňa 17. II. 12 som sa obrátil na Generálnu prokuratúru SR, aby mi v tom pomohla zjednať nápravu. Lenže tento vrcholný orgán ochrany našej (ne) zákonnosti s týmto prípadom nezaoberal a svojím prípisom pod VI/3 Gc 49/12-5, zo dňa; 23. II. 12, mi oznámil, že moje podanie zo 17. 11. 12 postúpil na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v Prešove. V zápätí mi došlo ďalšie oznámenie z tejto krajskej prokuratúry o tom, že môj podnet povodne adresovaný GP-SR zo 17. II. 12 bol dňom 5. 3. 12 postúpený na riešenie Okresnej prokuratúre v B...

Prekvapilo ma aj to, že prečo si ma následne k výsluchu predvolala na deň 21. 3. 12 aj Okr. prokuratúra v B., ktorá so mnou spísala aj zápisnicu pod sp. zn. Pc 21/12-4 a ktorá je podľa mňa vlastne úplne k ničomu! A to ma doviedlo k podaniu opakovaného podnetu znovu na GP-SR, ktorý so napísal 29. 3. 12. Žiaľ ani týmto podnetom som sa spravodlivosti a zákonnosti u tejto najvyššej prokuratúry nedovolal!

Táto mi svojím listom sp. zn. VI/2 Pz 358/ /12-7, zo dňa 4. V. 12 totiž odpísala, že celý tento môj prípad odkladá bez prijatia akýchkoľvek opatrení, lebo vraj všetko je v naprostom poriadku! Preto je tu zákonný a kvalifikovaný dôvod na podanie tejto ďalšej ústavnej sťažnosti...“

Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra porušila základné právo „podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s jej čl. 149 a v kontexte s čl. 1 ústavy o tom, že sme práv. štát!“

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení s jej čl. 149 a v kontexte s čl. 124, ako aj práv Dohovoru v zmysle jeho ods. 1), čl. 6 a čl. 13, postupom Generálnej prokuratúry SR v kauze týkajúcej sa súdneho konania; vedeného na. Okresnom sude v Bardejove pod č. k. 5C 133/07 v jej finálnom vyjadrení sa listom pod sp.zn.VI/2 Pz 358/12-7, zo dňa 4.V.12, porušené boli.

2.) Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 99 tis. EUR..., ktoré je   mu   povinná   Generálna   prokuratúra   SR   zaplatiť   najneskôr   do   2-   och   mesiacov   od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3.) Ukladá Generálnej prokuratúre SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vyslovuje   so   svojej   sťažnosti   nespokojnosť   s   právnymi   závermi uvedenými   v   oznámení   generálnej   prokuratúry   zo   4.   mája   2012   sp.   zn.VI/2   Pz   358/12 a tvrdí,   že   týmto   oznámením   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania boli porušené jeho práva garantované ústavou (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 149 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 13 dohovorom).

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   nemožno   samo   osebe   považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný   súd   z   prílohy   k   sťažnosti   zistil,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry v predmetnom oznámení sp. zn. VI/2 Pz 358/12 zo 4. mája 2012, ktorým vybavil opakovaný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania, okrem iného uviedol:

«Na základe Vášho opakovaného podnetu z 29. marca 2012, doručeného Generálnej prokuratúre SR 3. apríla 2012, vo veci vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 5 C 133/2007, som v mene generálneho prokurátora SR preskúmal zákonnosť vybavenia Vášho prvého podnetu vo veci zo 17. februára 2012, ako aj Vami namietaný rozsudok Okresného súdu Bardejov z 11. októbra 2010 5 C 133/2007-122 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   Prešov   z   23.   januára   2012   č.   k.   2   Co   7/2011-149.   Dôvod   na   zmenu stanoviska, ktoré Vám bolo oznámené listom Krajskej prokuratúry Prešov zo 16. marca 2012 č. k. Kc 37/12-4, a teda' ani dôvody na podanie mimoriadneho dovolania proti Vami v podnetoch namietaným rozsudkom som nezistil.

Mimoriadne dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len výnimočne za podmienok stanovených zákonom. V danej veci tieto zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania splnené nie sú, nie je totiž daný ani jeden zo zákonných predpokladov   uvedených   v   §   243f   OSP,   ktorým   by   bolo   možné   podanie   mimoriadneho dovolania   úspešne   odôvodniť.   Úspešne   nemožno   v   danom   prípade   spochybniť   nielen skutkové, ale ani právne závery súdu...

Vo veci sa predovšetkým stotožňujem so stanoviskom a dôvodmi, ktoré Vám oznámila Krajská prokuratúra Prešov, keďže zo súdneho spisu vyplýva, že 14. februára 2012 bolo súdu doručené dovolanie, ktorého rozsah a dôvody sú totožné ako tie, ktoré ste uplatnili v podnete na podanie mimoriadneho dovolania. Ochranu Vašich práv a zákonom chránených záujmov možno preto dosiahnuť podaným dovolaním, ktoré (keďže sa ním napáda totožný výrok a uplatňuje totožný dovolací dôvod) má prednosť pred mimoriadnym dovolaním. V podrobnostiach   preto   v   tejto   časti   poukazujem   na   vecne   správne   dôvody   a   stanovisko Krajskej prokuratúry Prešov, ktoré Vám bolo oznámené listom zo 16. marca 2012 č. k. Kc 37/12-4 a s ktorými sa stotožňujem.

Rozhodnutiu súdu napokon nemožno nič vytknúť ani z hľadiska vecného, zodpovedá zákonu a zistenému skutkovému stavu veci. Preskúmaním spisu som nezistil, že by vo veci došlo, ako ste uviedli v podnete, k „totálnemu bezpráviu“, naopak, súd v konaní postupoval a rozhodoval vecne správne v súlade so zákonom, vzhľadom na vykonané dôkazy a zistený skutkový stav nemal inú možnosť, ako Vašu žalobu zamietnuť.

Vzhľadom na uvedené, keďže zákonné dôvody na podanie mimoriadneho dovolania absentujú Váš opakovaný podnet som odložil. Ďalšie opakované podnety vybaví prokurátor len vtedy, ak obsahujú nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákona o prokuratúre)..

Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu bol v súlade so zákonom o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom oznámení, ktoré je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá.   To   zároveň   znamená,   že   sťažovateľ   nemá   ústavou   garantované   právo, prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu,   ktorým   sa   domáhal   podania   mimoriadneho dovolania.

Ústavný   súd   k   tomu   zdôrazňuje,   že   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať ešte dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako vo veci sťažovateľa vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 123/2011 a sp. zn. IV. ÚS 354/2011).

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05 atď.).

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   odložením   podnetu sťažovateľa   oznámením   generálnej   prokuratúry   nie   je   v   priamej   príčinnej   súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným právom, a preto namietaným postupom ani namietaným prípisom   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného práva   na inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   generálnej   prokuratúry   súvisiacim   s   vybavovaním   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   a   jeho   oznámením   sp.   zn.   VI/2   Pz   358/12   zo   4.   mája   2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Orgánom prokuratúry, ktoré sa zaoberali jeho podnetom na podanie mimoriadneho dovolania,   sťažovateľ   vyčíta   taktiež   porušenie   čl.   149   ústavy.   Obsahom   označeného ustanovenia ústavy je vymedzenie ústavnej pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky zahŕňajúcej   ústavnú   povinnosť   chrániť   práva   a   zákonom   chránené   záujmy   fyzických a právnických   osôb   a   štátu.   Ustanovenie   čl.   149   ústavy   nezakotvuje   žiadne   konkrétne základné právo alebo slobodu.

Ústavný súd preto poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných   práv   garantovaných   ústavou   a   ani   práv   garantovaných   dohovorom   či   inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy   zverená   funkcia   chrániť   práva   a   zákonom   chránené   záujmy   fyzických   osôb a právnických   osôb,   nemôže   plniť   túto   funkciu   nad   rámec,   či   dokonca   v   rozpore so zákonom, pretože aj na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd na záver k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru tiež poznamenáva, že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   toto   ustanovenie   dohovoru vzťahuje iba na prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami   zákona   o   prokuratúre.   To,   že   po   posúdení   všetkých   okolností   prípadu generálna prokuratúra dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   13   dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05, III. ÚS 162/08). Preto ani napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 358/12 zo 4. mája 2012 nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto návrh sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený (obdobne napr. IV. ÚS 28/06).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012