znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H. vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/231/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/231/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na okresnom súde sa domáhala „zaplatenia sumy vo výške 1 595 Eur... odo dňa 16. 08. 2010“, pričom v petite žalobného návrhu uviedla,   že „je   povinná   vydať   žalovanému...   posuvné   interiérové   dvere,   spolu   s prechodovou lištou - prahom, krycou lištou posuvného mechanizmu, posuvným a úchytovým mechanizmom predmetných posuvných interiérových dverí...“.

Predmetné konanie bolo vedené najprv pod sp. zn. 6 Ro 268/2010 a 26. novembra 2010 vec bola prevedená do registra „C“.

Sťažovateľka viackrát telefonicky a 22. novembra 2010 aj písomne žiadala, aby v   uvedenej   veci   boli   odstránené   prieťahy   v konaní,   a   6.   apríla   2011   sa   obrátila na predsedníčku okresného súdu aj so sťažnosťou na prieťahy v konaní, ktorá jej sťažnosť však vyhodnotila ako nedôvodnú.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   nečinnosťou   okresného   súdu od 16. augusta 2010 do 26. novembra 2010, a potom aj v období do 6. apríla 2011 došlo k závažnému porušeniu jej označených práv.

V závere navrhuje, aby ústavný súd konštatoval porušenie v sťažnosti označených základných   práv nečinnosťou   okresného   súdu,   tomuto okresnému   súdu   prikázal konať vo veci, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy konania v sume 261,82 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/231/2010 (predtým pod sp. zn. 6 Ro 268/2010) dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresnému súdu bol 16. augusta 2010 doručený návrh sťažovateľky na začatie konania o zaplatenie „sumy vo výške 1 595 Eur... s prísl.“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

K tomu ústavný súd poznamenáva, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, I. ÚS 195/07). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04).

Z uvedenej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní, ktorého   dĺžka   pred   okresným   súdom   do   podania   sťažnosti   predstavuje   iba   necelých 10 mesiacov. Táto dĺžka sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   konštatovať   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote (obdobne napr. I. ÚS 136/2011). Navyše počas namietaného obdobia nečinnosti   okresný   súd   priebežne   aj   konal   (doručoval   žalobný   návrh   na   vyjadrenie žalovanému, zisťoval aj jeho pobyt a podobne), čo vyplýva z jeho vyjadrenia k sťažnosti.

Preto v prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03).

Ústavný súd v tejto veci vzal do úvahy aj dôvody uvedené v odpovedi okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, z ktorej je zrejmé, že súd v súčasnosti vykonáva úkony nevyhnutné pre postup v konaní. Tiež vzal do úvahy skutočnosť, že od odpovede   predsedníčky   okresného súdu   na sťažnosť sťažovateľky   do   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   neuplynul   ani   jeden   mesiac,   a   že   okresný   súd   sa   danou   vecou   bude zaoberať. Ústavný súd preto konštatuje, že opísaný skutkový stav neindikuje podľa jeho názoru možnosť prijatia záveru o takom postupe okresného súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 65/2011, I. ÚS 136/2011).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   bude   aj   neskôr   dochádzať k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011