znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 268/2010-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného   súdu Považská   Bystrica   z 30.   novembra   2009   v konaní vedenom   pod.   sp.   zn.   6   C 162/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 30/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010 doručená   sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 30. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 162/2003 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 30/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa svojim návrhom domáhal žalobou vrátenia bezdôvodného obohatenia v sume 373 000 Sk (12 381,33 €) ako náhrady za vložené investície do majetku a náhrady škody ako ušlého zisku v sume 5 482 000 Sk (181   969,06   €)   vychádzajúc   zo   skutočnosti   že   žalovaný   mu   v rozpore   so   zákonom a zmluvou o nájme zabránil podnikať v priestoroch, na ktoré mal platne uzavretú nájomnú zmluvu až do 31. decembra 2000.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   v časti   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil takto:

„Právny predchodca odporcu nerešpektoval nájomnú zmluvu a neplatne od nej odstúpil. Toto odstúpenie od zmluvy posúdil Najvyšší súd SR ako neplatné a to vo svojom rozsudku   č.k.   7Obo   147/2000   zo   dňa   26.1.2001.   Po   neplatnom   odstúpení   od   zmluvy previedol právny predchodca odporcu - správca konkurznej podstaty Ž., s.r.o vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na nového vlastníka - odporcu. Pre prípad, ak dôjde k zmene vlastníctva prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa (§ 680   ods.   2   Obč.   zák.)...   Odporca   od   1.3.1998   nerešpektoval   tento   nájomný   vzťah a zabránil mi naďalej v týchto zmluvne prenajatých priestoroch podnikať...

Na základe dohody s pôvodným prenajímateľom som do nehnuteľnosti investoval finančné prostriedky v hodnote pôvodne 373 000,- Sk, t.č. v platnej mene 12 381,33 €, ktorých výška je potvrdená znaleckým posudkom... Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť a tým aj   moje   investície   do   nej   užíva   naďalej   odporca   vzniklo   mu   na   môj   úkor   bezdôvodné obohatenie,   ktoré   je   v   zmysle   §   451   Obč.   zák.   povinný   vrátiť...   Okrem   toho   odporca zavádza ak tvrdí, že nevedel o ťarchách, ktoré viaznu na nehnuteľnosti vzhľadom na to, že nájomné   odo   mňa   prijímal   a   o   jeho   zaplatenie   podal   aj   žalobu   a   to   dňa   19.4.1999. O nájomnom vzťahu teda vedel a ako nájomca sám vystupoval... Prevodom vlastníctva a zmenou   v   osobe   prenajímateľa   prechádzajú   všetky   práva   na   nového   vlastníka,   t.j.   aj právo na náhradu investícii do majetku, ktorý som zveľaďoval a ktorý som nemohol užívať po neoprávnenom konaní zo strany odporcu a nie jeho právneho predchodcu... Pokiaľ súdy v ďalšom konaní dospeli k inému záveru porušili tým ust. § 226 Osp.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   konajúce   súdy   sa   nevysporiadali „so   skutočnosťou,   že odporca, ktorý vstúpil do práv a povinností predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti a tým do právneho postavenia prenajímateľa nehnuteľnosti nerešpektoval rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý posúdil odstúpenie od zmluvy o nájme zo strany Ž. s.r.o. ako neplatné“, a tiež   „nesprávne   posúdili   skutočnosť,   že   odporca   investície   uhradil   právnemu predchodcovi (správcovi konkurznej podstaty) v kúpnej cene, pričom túto skutočnosť nemali ničím preukázanú a kúpnou cenou sa vôbec nezaoberali“.

Pokiaľ   ide   o druhý   žalovaný   nárok   (náhradu   ušlého   zisku),   sťažovateľ   videl nesprávnosť sťažnosťou napadnutých rozhodnutí v tom, že nerešpektovali už skôr ustálený právny záver krajského súdu formulovaný v uznesení z 21. júna 2006 sp. zn. 17 Co 174/06, v zmysle   ktorého   základný   predpoklad   zodpovednosti   odporcu   za   škodu,   ktorá   mala vzniknúť navrhovateľovi (a to porušenie právnej povinnosti), bol daný. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v nadväzujúcom konaní „sa súd mal zaoberať už iba ďalšími predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody... Existencia škody je zrejmá zo zmlúv, ktoré som predložil súdu,   v   ktorých   som   mal   dlhodobo   upravené   obchodné   vzťahy   z   partnermi   a   ktoré prvostupňový súd bez akýchkoľvek dôvodov spochybnil. Jej výška bola doložená znaleckým posudkom... Všetky námietky uvádzané odporcom a prevzaté súdom do odôvodnenia bez akéhokoľvek   vyhodnotenia   sú   vyvrátené   závermi   znaleckého   posudku...   Je   zvláštne,   že Krajský súd v Trenčíne v konaní 17Co 174/04 prišiel k záveru, že odporca porušil právnu povinnosť a zavinil vznik škody a v konaní 17Co/30/2010 už porušenie povinnosti zo strany odporcu   nepovažoval   za   relevantné.“. Napokon   sťažovateľ   sformuloval   dva   dôvody, v ktorých   vidí   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v súvislosti s uplatneným právom   na náhradu   škody,   a to   po   prvé,   že „súdy   nesprávne   vyhodnotili platnosť   zmlúv,   ktoré   som   mal   podpísané   so   svojimi   obchodnými   partnermi,   pričom bezdôvodne   spochybnili   ich   platnosť“, a po   druhé,   že „súdy   nesprávne   vyhodnotili skutočnosť, že som ukončil svoje živnostenské podnikanie bezdôvodne a nepreukázal som, že   som   mohol   živnosť   vykonávať   výlučne   v   predmetných   prenajatých   priestoroch. Neprihliadli   pritom   na   okolnosť,   že   k   tomuto   podnikaniu   som   bol   viazaný   na   blízkosť železničnej vlečky.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:„1. Základné práva J. P., B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ä č. 209/1992 Zb.) rozsudkami Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 6C 162/2003 zo dňa 30.11.2009 a Krajského súdu v Trenčíne rozsudkom č.k. 17Co 30/2010 zo dňa 16.3.2010   p o r u š e n é b o l i. 2.   Rozsudky   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.k.   6C   162/03   zo   dňa   30.11.2009 a Krajského súdu Trenčín č.k. 17Co/30/2010 zo dňa 16.3.2010 sa   z r u š u j ú   a vec sa vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi sa   p r i z n á v a   náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci, proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu z 30. novembra 2010 vydaným pod sp. zn. 6 C 162/2003, ústavný súd dospel k záveru, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že sťažovateľ   má právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd ako prvostupňový súd rozsudkom sp. zn. 6   C   162/2003   z 30.   novembra   2009   žalobu   sťažovateľa   v právnej   veci   o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody zamietol. Sťažovateľ sa v podanom odvolaní domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Prvostupňovému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku zo 16. marca 2010 sp. zn. 17 Co 30/2010.

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   ktorý   má   aj   kasačnú   právomoc.   Preskúmanie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   by   bolo   v rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označeného základného   práva   je   z ústavného   hľadiska   podstatné   a určujúce   preto   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu   z   30.   novembra   2010   vydaným   pod   sp.   zn.   17   Co   30/2010   ústavný   súd   jeho preskúmaním   vrátane   postupu,   ktorý   mu   predchádzal,   vyhodnotil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná súdom...

Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   zisťoval,   či   ním   mohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uplatnil dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o uplatnené právo na náhradu investícií (vydanie bezdôvodného obohatenia), v rozsudku sa okrem iného uvádza: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa nárok žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia,   posudzoval   podľa ust.   § 451   a nasl.   Občianskeho zákonníka,   upravujúcich otázku vydania bezdôvodného obohatenia. Z ust. § 451 Občianskeho zákonníka... vyplýva, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov... Vyplynulo už zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 17Co 174/2004-181, že pre rozhodnutie vo veci bude potrebné zistenie, či medzi účastníkmi konania vznikol určitý právny vzťah, na základe ktorého sa navrhovateľ môže úspešne domáhať vydania bezdôvodného obohatenia odporcu, či   uplatnený   nárok   považuje   za   bezdôvodné   obohatenie   podľa   §   451   Občianskeho zákonníka, teda či sú splnené podmienky pre vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska ust. § 456 Občianskeho zákonníka a nasl....

Kto   je   v   rámci   zodpovednosti   za   bezdôvodné   obohatenie   pasívne   legitimovaný, vyplýva z ust. § 451 Občianskeho zákonníka... Je ním ten, ktorého majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil, alebo u neho nedošlo ku zmenšeniu majetku, ktoré malo po práve nastať...   V prejednávanej veci dôvod na úhradu vynaložených nákladov zo zmluvy uzavretej medzi vlastníkom a investujúcim nevyplýva (žalobca túto skutočnosť v konaní netvrdil). V tomto prípade, ak nie je daný na úhradu vynaložených nákladov konkrétny právny   dôvod,   získal   vlastník   veci   bezdôvodné   obohatenie.   V   prejednávanej   veci   teda náklady na cudziu vec boli vynaložené na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Žalobca v danom prípade sa podľa jeho skutkových tvrdení domáha od žalovaného vydania bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   malo   spočívať   v   tom,   že   vynaložil   investície   do nehnuteľnosti vlastnícky patriacej právnemu predchodcovi žalovaného, t.j. Ž. a.s. B., ktoré mali za následok zhodnotenie tejto nehnuteľnosti o 373.600.-Sk.

Bezdôvodné obohatenie,   ktoré vzniklo   vložením investícií   do nehnuteľnosti a   tým došlo   k   jej   zhodnoteniu   vzniká   zásadne   vlastníkovi   nehnuteľnosti,   teda   vlastník nehnuteľnosti   je   tým   povinným   subjektom,   ktorému   nastalo   zväčšenie   jeho   majetkových hodnôt. V tom prípade súd prvého stupňa však vyslovil správny právny názor, že takýmto subjektom bola spoločnosť Ž. a.s., ktorej majetok sa prípadnými investíciami zo strany žalobcu   mohol   zväčšiť   a   tým   bola   aj   ovplyvnená   cena,   za   ktorú   tieto   nehnuteľnosti odpredal. Právny nástupca pôvodného vlastníka v tomto smere nemôže preberať za svojho právneho   predchodcu   žiadne   záväzky   a   teda   ani   záväzok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nemôže vznikať s poukazom na to, že užíva nehnuteľnosti, ktoré vlastnými investíciami zhodnotil žalobca. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému preto nemohla byť úspešná.“

V časti   žalobcom   uplatneného   práva   na   náhradu   ušlého   zisku   podstata   právnych záverov rozsudku krajského súdu je sformulovaná takto:

V konaní bolo nepochybne preukázané..., že právny predchodca žalovaného (Ž. a.s. B.) a žalobca uzavreli nájomnú zmluvu, podľa ktorej mal žalobca predmet nájmu užívať do 31.12.2000 na obchodnú činnosť - prevádzkovanie skladu a predaj stavebného materiálu. Rovnako nie sú pochybnosti o tom, že žalobca nemohol predmet nájmu užívať od augusta 1997 z dôvodu odstúpenia od zmluvy správcom konkurznej podstaty právneho predchodcu žalovaného.   …Krajský   súd   vyslovil   vo   vyššie   citovanom   uznesení   názor,   že   je   dané porušenie právnej povinnosti vo forme neplatného odstúpenia od zmluvy, a preto pre ďalšie konanie je nenáležité skúmať platnosť nájomnej zmluvy…

Podľa žalobcu škoda vo forme ušlého zisku mala vzniknúť tým, že od 1.4.1998 do konca   roku   2000   nemohol   vykonávať   podnikateľskú   činnosť   v   pôvodne   prenajatých priestoroch, pretože mu to žalovaný neumožnil. Súd prvého stupňa vyvodil svoj záver o tom, že   na   strane   žalobcu   v   dôsledku   porušenia   právnej   povinnosti   zo   strany   žalovaného nevznikla škoda, vyhodnotením listinných dôkazov v spojitosti s výpoveďami svedkov... Súd prvého stupňa pre posúdenie otázky, či žalobcovi vznikla v dôsledku nemožnosti užívania nebytových priestorov škoda vo forme ušlého zisku, hodnotil predovšetkým zmluvy, ktoré mal uzavrieť žalobca s B. a.s. S. a spoločnosťou J. s.r.o. B... vykonal dôkazy podľa návrhov účastníkov, týkajúce sa existencie škody vo forme ušlého zisku. Dôvodne nevychádzal len zo znaleckého   posudku   znalca   Ing.   Č.,   pretože   tento   znalecký   posudok   bol   vyhotovený   na žiadosť   účastníka   konania   (žalobcu),   v dôsledku   čoho   za   situácie,   keď   s jeho   obsahom protistrana   nesúhlasí,   možno   tento   považovať   len   za   listinný   dôkaz.   Okrem   dôvodov neplatnosti a nevieryhodnosti týchto zmlúv súd prvého stupňa nemal preukázanú ani tú skutočnosť, že v dovtedajšom období boli vykonávané dodávky, prípadne špedície tovarov s uvedenými obchodnými partnermi   žalobcu   v takom   rozsahu,   aby   bolo s ním   dôvodné predpokladať,   že   aj   v   období   do   1. augusta   1997   od   31.12.2000   by   bol   vykonávaný obchodný obrat v uvedenej miere.

Pre záver o existencií škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, je významné aj zistenie súdu prvého stupňa o tom, že žalobca zrušil svoje živnostenské oprávnenie dňa 23.7.1998...   Tvrdená príčinná súvislosť medzi tým,   že   žalobca   zrušil   živnostenské   oprávnenie   v   dôsledku   neplatného   odstúpenia   od nájomnej zmluvy, nebola preukázaná. Žalobca totiž nepreukázal a ani netvrdil, že by jeho podnikateľská činnosť bola takého charakteru, že by ju bolo možné vykonávať výlučne len v predmetných priestoroch. Žalobca preto súdu prvého stupňa nedôvodne vyčíta nesprávne právne posúdenie aj v otázke ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom v celom rozsahu potvrdený.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 Co 30/2010 zo 16.   marca   2010   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   potvrdenie rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Ústavný   súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmito   súdmi   podľa   čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako vyplynulo ústavnému súdu z preskúmaného spisu   vedeného   vo   veci   okresným   súdom,   vydaniu   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku krajského súdu predchádzalo pomerne zdĺhavé súdne konanie, v ktorom okresný súd trikrát meritórne   rozhodol   (rozsudkom   z 25.   marca   2004,   rozsudkom   z 19.   marca   2007 a rozsudkom   z 30.   novembra   2009),   pričom   dvakrát   boli   tieto   prvostupňové   rozsudky zrušené krajským   súdom   (uznesením   z   21.   júna 2005,   rozsudkom   z   29.   januára 2008 a uznesením   z 23.   júna   2009).   Otázka   žalovaným   uplatnenej   námietky   premlčania   bola dokonca   predmetom   preskúmania   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v   dovolacom   konaní (uznesenie   sp.   zn. 2   Cdo   118/2008 z 26.   februára 2009). Ustáleniu právnych záverov, ktoré boli v konečnom rozhodnutí všeobecných súdov formulované,   predchádzalo   niekoľkokrát   doplňované   dokazovanie,   pričom   pozornosti ústavného súdu neušlo, že sám sťažovateľ čiastočne menil zdôvodnenie uplatneného nároku (najskôr   sa   domáhal   len   náhrady   škody,   aby   neskôr,   v kontexte   právneho   posúdenia uznesenia krajského súdu z 21. júna 2005 vo veci nárok na náhradu investícií do prenajatej veci preklasifikoval na bezdôvodné obohatenie). Sťažovateľ sa v spore dôsledne neriadil zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži práva) a v dôsledku toho neuniesol dôkazné bremeno o vzniku skutočnej škody, pokiaľ išlo o nárok na náhradu ušlého zisku. Ústavný súd   sa   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca nerešpektoval rozsudok najvyššieho súdu, ktorý posúdil odstúpenie od zmluvy ako neplatné, keďže zo znenia odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva presný opak, keď uvedenú skutočnosť považuje krajský súd za nespornú a skúmať ďalšiu platnosť nájomnej zmluvy považuje za nenáležité (s. 8 rozsudku).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   závery   všeobecných   súdov   boli   svojvoľné   alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v zrejmom   omyle   a v   nesúlade   s   platnou právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní právnej   veci   odchýlili   od   ustálenej   judikatúry   (sťažovateľ   to   ani   netvrdil).   Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania,   ktoré   skončilo   nepriaznivým   výsledkom   pre   neho,   čo   však   nemožno   spájať s pojmom základného práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu práva   na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Uvedené   platí   aj   vtedy, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor   konajúcich   súdov.   Krajský   súd   rozhodol   spôsobom,   s ktorým   sťažovateľ   síce nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a rozhodnutím krajského súdu zo 16. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 30/2010 nemohlo dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označeného   článku   ústavy   ani   dohovoru,   a   preto   jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010