znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Č., zastúpeného advokátom JUDr. P. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 6 C/10/2007 zo 7. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená   sťažnosť   I.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co/81/2009   z 31.   marca   2009   v   spojení s uznesením   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6 C/10/2007 zo 7. januára   2009.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 23. júla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že pred okresným súdom začalo 2. februára 2007   konanie   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“),   počas   ktorého   navrhovateľka   23.   decembra   2008   podala   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala,   aby   okresný   súd   zakázal   až   do   právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 6 C/10/2007 disponovať s nehnuteľnosťou. V návrhu označila   aj   sťažovateľa   ako   odporcu   v druhom   rade,   pretože   v priebehu   konania   došlo k darovaniu   nehnuteľnosti   odporcovi   v druhom   rade,   ktorý   pôvodne   nebol   účastníkom konania o vyporiadanie BSM.

Okresný súd rozhodol vo veci uznesením sp. zn. 6 C/10/2007 zo 7. januára 2009 tak, že   návrhu   navrhovateľky   vyhovel   a odporcovi   v prvom   rade   (bývalému   manželovi navrhovateľky)   a tiež   sťažovateľovi   zakázal „akýmkoľvek   spôsobom   previesť   vlastnícke právo ako i zaťažiť vecnými právami nehnuteľnosť...“ do právoplatného skončenia veci.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal, krajský súd však napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil uznesením sp. zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že v konaní pred všeobecnými súdmi „nebolo   vykonané   žiadne   dokazovanie,   najmä   nie   z   hľadiska   dôvodu   prevodu   tejto nehnuteľnosti na mňa, či som ja mal nejakú vedomosť o prípadnej pohľadávke žalobcu vo veci   o   vysporiadanie   BSM   a   či   sa   prevodom   nehnuteľnosti   skutočne   aj   sledovalo prípadné   skrátenie   žalobcu   na   jeho   právach   v   súvislosti   s   realizáciou   jeho   prípadnej pohľadávky voči odporcovi v I. rade.

Keďže   uvedené   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť,   dostal   som   sa   do   právnej a faktickej neistoty, kedy nehnuteľnosť si vyžaduje investície a stavebné úpravy, pričom získanie   finančných   prostriedkov   z   bankového   ústavu   je   v   mojom   prípade   vylúčené bez prípadného zriadenia vecného bremena - záložného práva, pri získaní úveru v prospech bankového ústavu. Nevykonaním stavebných úprav a opráv hrozí reálne poškodenie stavby, a to aj vzhľadom na extrémne počasie - extrémne dažde a búrky na severe Slovenska. Súd   pri   nariadení   predbežného   opatrenia však   nezaviazal   žalobcu,   aby   v lehote, ktorú mu určí, podal návrh na začatie konania na súde o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti, ale celkom nelogicky viazal existenciu predbežného opatrenia len na čas do právoplatného ukončenia konania o vysporiadaní BSM medzi žalobcom a žalovaným v I. rade.

Zdôrazňujem, že takýmto postupom, keďže nie som účastníkom žiadneho konania, predmetom   ktorého   by   bola   predmetná   nehnuteľnosť,   respektíve   právne   úkony   spojené s jej prevodom, som sa dostal do postavenia, kedy sa na základe rozhodnutia súdu nemôžem riadne o nehnuteľnosť starať a túto užívať a ani sa nemôžem brániť na súde, keďže žiadne konanie   týkajúce   sa   predmetnej   nehnuteľnosti,   kde   by   som   bol   účastníkom   konania, sa na súdoch nevedie.

Ako   vyššie   uvádzam   hmotné   právo   tu   bolo   porušené   v   súvislosti   s   porušením uvedených procesných ustanovení Ústavy SR, kedy som bol vylúčený z akejkoľvek možnosti brániť svoje právo pred súdom vyjadrovať sa dôkazom a tieto predkladať.

Keďže   postupom   a   rozhodnutiami   oboch   súdov   vznikla   situácia,   kedy   je   moje vlastnícke právo výrazne obmedzené ale nevedie sa žiadne konanie, predmetom ktorého je predmetná   nehnuteľnosť,   kde   by   som   ja   bol   účastníkom   konania   s   právami   z   toho vyplývajúcimi a v konečnom dôsledku bola uvedenými postupmi a rozhodnutiami vytvorená situácia, kedy ja ani nemám možnosť sa sám obrátiť na súd, aby som sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva v plnom rozsahu.“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, priznané v článku 20 ods. 1 a ods. 4 a výkon   jeho   práva   v   súvislosti   so   zamedzením   základného   práva   na   právnu   ochranu vlastníctva   a   zamedzenia   práva   prerokovania   sťažovateľovej   veci,   v   jeho   prítomnosti s právom   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   pred   súdom,   bolo   obmedzené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 03. 2009, č. k.: 5 Co/81/2009 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Čadci zo dňa 07. 01. 2009, č. k.: 6 C/10/2007, v rozpore so zákonom a bolo ním porušené ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok a domáhať sa ochrany vlastníckych práv na súde.

Rozsudok   Krajského   sudu   v   Žiline   zo   dňa   31.   03.   2009,   č.   k.:   5   Co/81/2009 a rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 07. 01. 2009, č. k.: 6 C/10/2007 sa zrušujú. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   čiastke 5.000,- EUR.

Ústavný súd SR týmto priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky... odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia Okresného súdu v Čadci zo dňa 07. 01. 2009, č. k.: 6 C/10/2007, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 03. 2009, č. k.: 5 Co/81/2009...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením okresného súdu sp. zn. 6   C/10/2007   zo 7.   januára   2009 a s   tým   výrokom   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009, ktorým bolo potvrdené uvedené uznesenie okresného súdu, pričom   sťažovateľ   tvrdí,   že   oba   súdy   rozhodli   bez   vykonania   dokazovania   a   nevzali do úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania   o vyporiadanie   BSM a ani iného ďalšieho konania, ktoré by posudzovalo nároky k nehnuteľnosti, ktorú reálne vlastní a ktorá mu bola odporcom v prvom rade darovaná počas tohto konania.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   označených   základných   práv   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C/10/2007 zo 7. januára 2009.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C/10/2007 zo 7. januára 2009, pretože ochrany jeho práv, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol   domáhať a   aj sa   domáhal podaním   odvolania   proti   nemu,   o   ktorom   rozhodoval krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 C/10/2007 zo 7. januára 2009, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde ďalej odmietol, a to z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti,   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smerovala proti   uzneseniu   krajského súdu sp. zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto nedostatky nevykazuje.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ustanovením § 212 ods.   1 O.   s. p.   a bez nariadenia   pojednávania (§ 214 ods.2 O.   s.   p.)   uznesenie okresného súdu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. (novela č. 384/2008 Z. z.) ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia I. stupňového súdu, v ktorom nenašiel nijaké vecné, ani procesné pochybenie.

Pokiaľ   ide   o   námietku   odporcu   v   rade   2),   že   mu   I.   stupňový   súd   uvedeným predbežným   opatrením   ako   tretej   osobe,   čiže   osobe,   ktorá   nie   je   účastníkom   konania, zakázal previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, odvolací súd má za to, že odporca   v   rade   2)   je   v   zmysle   §   90   O.   s.   p.   účastníkom   konania,   keďže   bol navrhovateľkou v návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   označený   ako odporca. Čo sa   týka   tvrdenia   odporcu   v   rade   2),   že   odporca   v   rade   1)   nepoprel   skutočnosť, že navrhovateľka   vložila   do   predmetného   rodinného   domu   investície,   avšak   uvedený rodinný dom nikdy nevlastnila je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti budú predmetom rozhodovania v konaní vo veci samej. Odporca v rade 21 poukazoval i na ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať plody a úžitky a nakladať sním. Odvolací súd   konštatuje,   že   nariadením   predbežného   opatrenia   I.   stupňovým   súdom   nebolo vlastníkovi zakázané predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať plody a úžitky, avšak bolo   mu   zakázané   iba   akýmkoľvek   spôsobom   previesť   vlastnícke   právo,   ako   aj   zaťažiť vecnými právami (scudziť) nehnuteľnosti vedené na LV č. 1050 v kat. úz. S., Správa katastra Č. a ro až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Záverom je potrebné dodať, že predbežným opatrením sa neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej a je opatrením dočasného charakteru.“

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu pri odôvodňovaní právneho záveru v napadnutom výroku uznesenia sp. zn. 5 Co/81/2009 z 31. marca 2009 vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie   je   opravným   súdom   skutkových   omylov   a   právnych   názorov   všeobecných   súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor   krajského   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   sťažnosť   aj   z hľadiska právnej povahy inštitútu predbežného opatrenia a v tejto súvislosti sa zaoberal aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd. V tejto rovine je podstatné, že sťažnosť smerovala proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia.

Ako už bolo uvedené, významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného   súdu   v   konaní o   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby vyjadrenou   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   je,   že   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa,   porušenie   ktorých   pred   ústavným   súdom   namieta,   nerozhoduje   iný   súd. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj tejto časti sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia   jeho   práv.   Uvedené   sa   v   plnom   rozsahu vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v   ktorých   sa   namieta   porušenie   základných   práv   a   slobôd postupom   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   vrátane   ich   rozhodnutí   o   predbežných opatreniach.

Hoci rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom   účinného   právneho prostriedku nápravy   dostupného   účastníkovi   konania   pred   všeobecnými   súdmi (I. ÚS 102/05, II. ÚS 159/09).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na   predbežné   opatrenie   možno   predovšetkým   považovať   za   súčasť   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami.

Sťažovateľ   musí   byť   pripravený   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu dočasne upraviť predbežným opatrením (aj keď sám nevystupoval v konaní o vyporiadanie BSM).   Tento   účel   predbežného   opatrenia   sa   dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevylučuje,   aby   všeobecný   súd   poskytol v konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta   v inom samostatnom konaní, v ktorom si uplatní prípadne ochranu svojich práv. Sťažovateľ je ďalej oprávnený navrhnúť aj zrušenie predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec   neexistovali   dôvody   jeho   nariadenia.   Táto   možnosť   vyplýva   priamo   zo   zákona [§ 77 ods. 2 OSP (obdobne napr. I. ÚS 148/03, I. ÚS 102/05, II. ÚS 159/09)].

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti však nepreukázal a ani netvrdil, že nemal možnosť požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa § 77 ods. 2 OSP alebo zvoliť prípadne   iný   postup   vyplývajúci   z   platných   zákonov   na   ochranu   svojich   práv 0prostredníctvom všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy základných   práv,   porušenie   ktorých   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta.   Týmto účinným   právnym   prostriedkom   bol   v   danom   prípade   návrh   na   zrušenie   predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP, ktorý sťažovateľ nevyužil.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť v celom rozsahu aj pre nedostatok svojej právomoci (obdobne II. ÚS 159/09).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009