znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 268/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní   o sťažnosti   JUDr.   P.   P.,   Ž., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. P. P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 268/07 z 1. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06.

Predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3678/2007 doručeným ústavnému súdu faxom 17. októbra 2007 a poštou 24. októbra 2007 predložila k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedla: „Vašu výzvu vrátane uznesenia III. ÚS 268/07-11 zo dňa 01. 10. 2007 a sťažnosti sťažovateľa zo dňa 16. 08. 2007, predsedníčka krajského súdu dňa 10. 10. 2007 postúpila na   vyjadrenie   predsedníčke   senátu   3   Co,   ktorá   k veci   predložila   spis   sp.   zn.   3   Co 314/2006... Vec   bola   predložená   v dôsledku   podaného   odvolania   odporcu,   doručeného   dňa 30. 05. 2006, krajskému súdu na rozhodnutie dňa 07. 07. 2006. Z obsahu vyjadrenia predsedníčky senátu zo dňa 20. 06. 2007 je zrejmé, že na jej pokyn zo dňa 20. 12. 2006 bol vyšším súdnym úradníkom urobený dňa 04. 06. 2007 prvotný úkon podľa ustanovenia § 211 ods. 1 zákona č. 40/2006 Z. z. - Občiansky súdny poriadok... Dňa   17.   05.   2007   bola   krajskému   súdu   doručená   sťažnosť   navrhovateľa,   ktorú krajský súd vybavil odpoveďou zo dňa 18. 06. 2007. Z obsahu predmetnej odpovede je zrejmé,   že   vo   veci   došlo   k objektívnym,   nie   však   k   zbytočným   prieťahom,   spôsobeným krajským súdom v tomto súdnom konaní (viď príloha č. l. 132). Krajský súd iné návrhy na ďalšie dokazovanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky nepredkladá.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   októbra 2007   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podanie   krajského   súdu   z   16.   10.   2007   neobsahuje   žiadne   rozumné   a   prijateľné vysvetlenie dôvodov dlhodobej nečinnosti súdu. K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave sťažovateľ poznamenáva, že ušlo pozornosti tohto súdu, že v súčasnosti sťažovateľova vec vedená pred všeobecným súdom na prvom stupni Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 27 C 2/01 a nie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 12 C 477/00. Pre sťažovateľa zostáva záhadou aký prvotný úkon bol urobený vyšším súdnym úradníkom dňa 04. 06. 2007 podľa ust. § 211 ods. 1 O. s. p. vzhľadom k tomu, že odvolanie odporcu k dnešnému dňu nebolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa. Sťažovateľ naďalej zastáva názor, že zbytočné prieťahy v konaní sú dôsledkom ústavne neospravedlniteľnej nečinnosti odvolacieho súdu pričom sťažovateľ sa žiadnym spôsobom na zbytočných prieťahoch nepodieľa.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného krajským súdom:

Dňa 7. júla 2006 bol krajskému súdu predložený spis Okresného súdu Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   27 C 2/01   spolu   s opravným   prostriedkom   podaným 30. mája   2006   žalovanými   v prvom   a druhom   rade   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 20. apríla   2006,   ktorým   bolo   pripustené   pristúpenie   M.   do   konania   ako   žalovaného v 3. rade, o ktorom krajský súd 28. septembra 2007 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čo   platí   aj   pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS 41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd prihliada   aj   na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posudzovaného   konania   vedeného krajským súdom bolo rozhodovanie o odvolaní žalovaného v prvom a druhom rade   proti procesnému uzneseniu prvostupňového súdu. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako právne a ani skutkovo zložité (obdobne IV. ÚS 184/07). Navyše sťažovateľ k vyjadreniu k odvolaniu   žalovaných   uviedol   zákonné   dôvody,   podľa   ktorých   malo   byť   odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. b) OSP]. Preto zložitosť veci nemohla mať žiadny vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, sťažovateľ sa prerokovania veci aktívne domáhal a podal   aj   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   (podanie   sťažovateľa   adresované krajskému súdu zo 6. februára 2007 a 14. mája 2007).

3. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od predloženia veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (7. júla 2006) do rozhodnutia o odvolaní (28. septembra 2007) trvalo takmer 15 mesiacov. Dobu odvolacieho konania (o procesnej otázke) vzhľadom na predmet (na prvostupňovom súde ide konanie o ochrane osobnosti) a jeho význam pre sťažovateľa však považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú a vyznačujúcu sa nečinnosťou bez toho, aby postupu krajského súdu bránila akákoľvek zákonná prekážka.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd neakceptoval obranu krajského súdu, že „... vo   veci   došlo   k objektívnym,   nie   však   zbytočným   prieťahom   spôsobeným   krajským súdom v tomto súdnom konaní...“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaným   postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pred rozhodnutím ústavného súdu týmto nálezom krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 Co 314/06 z 28. septembra 2007. Vzhľadom na to sa tá časť návrhu sťažovateľa, v ktorej žiadal, aby krajskému súdu bolo prikázané vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 314/06 konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou a ústavný súd už o nej nerozhodoval.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodňuje okrem iného „pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý vyplýva   zo   situácie,   keď   má   faktický   a právny   záujem   na   ochrane   svojej   osobnosti. Sťažovateľ je doslova bezradný vo vzťahu k nečinnosti odvolacieho súdu, pretože všetky dostupné prostriedky, ktorými upozorňoval na nečinnosť súdu bezúspešne vyčerpal“.Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06 a berúc do úvahy skutočnosť, že predmetom sporu na prvostupňovom súde je konanie   týkajúce   sa   osobného   statusu   sťažovateľa,   ako   aj   to,   že   o odvolaní   bolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   už   rozhodnuté,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku   primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú. Preto jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T.   P., uplatnených v podaní z 23. októbra 2007 v sume 9 444 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   z 23.   októbra   2007   doručené   ústavnému   súdu 30.   októbra   2007   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2007