znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajskej prokuratúry v Prešove v súvislosti s odložením jeho podnetu z 23. marca 2006 listom č. k. Kc 2044/06-13 z 23. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2006 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) v súvislosti s odložením podnetu sťažovateľa z 23. marca 2006 listom č. k. Kc 2044/06-13 z 23. mája 2006.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 30. decembra 2004 Okresnému súdu B. (ďalej aj „okresný súd“) proti O. v B. (ďalej aj „žalovaný“) žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti platobného výmeru žalovaného. Konanie v predmetnej veci je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 3 C 301/04. Okresný súd vyzval 31. januára 2005 sťažovateľa, aby doplnil svoju žiadosť z 19. januára 2005 o oslobodenie od súdnych poplatkov v označenom konaní. Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním zo 7. februára 2005. Okresný súd však uznesením z 21. apríla 2005 sťažovateľovi oslobodenie   od súdnych   poplatkov   nepriznal   s odôvodnením,   že   to   pomery   sťažovateľa neodôvodňujú (v danom prípade malo ísť o súdny poplatok vo výške 1 000 Sk). Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu 22. júna 2005 odvolanie, no Krajský súd v P. (ďalej aj „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 225/05 z 11. januára 2006 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   podal   23.   marca   2006   podnet   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako tvrdí „... pre porušenie zákonnosti, ako takej a teda nie len pre vady konania (...) v predmetných rozhodnutiach súdov absentuje hmotný zákon, ktorý tu bol obídený (...) ďalej som argumentoval tým, že súdy povrchne a neúplne zistili aj skutkový stav,   na   základe   ktorého   nesprávne   po   právnej   stránke   ho   aj   vyhodnotili   (...)   O to   je zarážajúcejšie to, čo mi píše vo svojej písomnej odpovedi Krajská prokuratúra v Prešove sp. zn. Kc 2044/06-13, zo dňa 23. V. 06, v ktorom uvádza, že orgány prokuratúry sa mojou vecou zaoberať nebudú, pretože tu vraj nie sú splnené podmienky na postup Generálneho prokurátora SR podľa §- 243e, ods. 1/ OSP, s čím absolútne nesúhlasím a preto sa (...) obraciam formou tejto ústavnej sťažnosti práve na Ústavný súd SR“.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta: „Myslím   si,   že   v danom   prípade   Krajská prokuratúra v Prešove nesplnila si svoju povinnosť, ani poslanie v zmysle čl. 149 platnej Ústavy SR, keď môj podnet odmietla a nebránila moje právo dovolávať sa spravodlivosti v tom, aby mohlo byť súdmi rozhodnuté aj vo veci samej. Ja nesúhlasím s takým záverom prokuratúry, že podaním riadneho dovolania len pre vady konania sa automaticky vylúčuje podanie   aj   mimoriadneho   dovolania,   keď   v danom   prípade   ide   o obídenie   zákona o životnom minime, ktoré ako také, nie je možné pred Najvyšším súdom SR postihnúť podľa §-u 237 OSP, keď v tomto prípade je iná možnosť riadneho dovolania v zmysle §-u 239 OSP neprípustná! Inak povedané, že v takomto prípade je možné túto nezákonnosť odstrániť dovolacím súdom len prostredníctvom Generálneho prokurátora SR, lenže on by musel takýto podnet podať (...) všeobecné súdy ignorovali zákon o životnom minime čís. 125/98 Z. z. v platnom znení a obišli ho (...) možnosť konať pred súdom je odňatá vždy, keď sa nemôže konať pred ním vo veci samej len preto, že navrhovateľ nie je schopný zaplatiť súdny poplatok, takže v takýchto prípadoch prokurátor nesmie stáť bokom...“

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáhal rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s odložením podnetu sťažovateľa z 23. marca 2006 listom č. k. Kc 2044/06-13 z 23. mája 2006, prikázal krajskej prokuratúre konať vo veci podania mimoriadneho dovolania „... v právnej veci vedenej na okresnom súde v B. pod č. k. 3 C 301/04...“, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom krajskej prokuratúry, ktorá listom č. k. Kc 2044/06-13 z 23. mája 2006 odložila jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom proti uzneseniu Krajského súdu v P. sp. zn. 2 Co 225/05 z 11. januára 2006, ktorým bola v spojení s uznesením Okresného súdu B. sp. zn. 3 C 301/04 z 21. apríla 2005, právoplatne zamietnutá žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní vedenom v prvom stupni na Okresnom súde B. pod sp. zn. 3 C 301/04.

Krajská   prokuratúra   sťažovateľovi   listom   č.   k.   Kc   2044/06-13   z 23.   mája   2006 oznámila: „... Na základe Vášho podnetu tunajšia krajská prokuratúra požiadala Okresný súd v B. o zapožičanie súdneho spisu sp. zn. 3 C 301/04.

V správe   sudkyne   Okresného   súdu   v B.   bolo   uvedené,   že   požadovaný   spis   nie   je možné zapožičať, pretože bolo podané dovolanie a spis bude predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

Podľa § 243e/ ods. 1 OSP, ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Ochrany   Vašich   práv   a zákonom   chránených   záujmov   ste   sa   rozhodli   dosiahnuť inými   právnymi   prostriedkami   –   dovolaním,   preto   podmienky   na   postup   generálneho prokurátora SR podľa § 243e/ ods. 1 OSP nie sú splnené. Z uvedeného dôvodu Váš podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle ust. § 243e/ Občianskeho súdneho poriadku odkladám.“

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nespochybňuje skutkové tvrdenia uvádzané   v   liste   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   2044/06-13   z 23.   mája   2006,   z ktorého vyplýva, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 225/05 z 11. januára 2006, ktorým bola   (v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   C   301/04   z 21.   apríla   2005), právoplatne zamietnutá jeho žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, podal dovolanie. Namieta, že v ním podanom dovolaní nemôže vzhľadom na platnú právnu úpravu uplatniť tie   námietky   týkajúce   nezákonnosti   označených   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského súdu, ktoré uviedol v podnete na podanie mimoriadneho dovolania adresovanom orgánom prokuratúry.

3. Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 písm. f) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   242   ods.   1   OSP   dovolací   súd   preskúma   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v rozsahu,   v   ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý.   Ak   nejde   o vady   uvedené   v   §   237, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 243b OSP dovolací súd dovolanie rozsudkom zamietne, ak dôjde k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne; inak napadnuté rozhodnutie rozsudkom zruší (ods.   1).   Ak   dovolací   súd   zruší   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   vráti   mu vec na   ďalšie konanie. Ak má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd aj toto rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (ods. 2).

Podľa § 243d ods. 1 prvej vety OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, proti nezákonným a nespravodlivým rozhodnutiam súdu, ktorými   bol   porušený   zákon   za   okolností   vyžadujúcich   prelomenie   všeobecnej   právnej zásady nemeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v záujme účinnej ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb alebo štátu v občianskom súdnom konaní za situácie, keď túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, vrátane iných mimoriadnych opravných prostriedkov (dovolania, príp. návrhu na obnovu konania).

Jeho výnimočnosť (na rozdiel od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov v civilnom konaní) spočíva tom, že procesnú legitimáciu na jeho podanie zveruje zákon generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky,   teda   orgánu   štátnej   moci   v zásade odlišnému od pôvodných strán sporu, resp. účastníkov konania. Uplatnenie toho osobitného opravného prostriedku (ktorého výnimočnosť naznačuje už samotný názov „mimoriadne dovolanie“) je najmä v prípadoch uvedených v § 243e ods. 1 OSP spojené s ingerenciou štátneho   orgánu   do   právoplatne   skončeného   súdneho   konania   prebiehajúceho   pôvodne medzi autonómnymi a rovným účastníkmi, v dôsledku čoho je možnosť jeho uplatnenia limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého môže generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podať, len ak ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej   rozhodnutím   súdu),   ktorá   sa   jeho   podania   podnetom   domáha,   nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) musí súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v každej veci posúdiť, či   zákonom   ustanovené podmienky   na jeho podanie boli splnené.   Pritom   je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Ak vo veci ešte neboli vyčerpané všetky právne prostriedky ustanovené zákonom potom ani neboli dané právne relevantné dôvody na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   (pozri   mutatis   mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M – Sždo V 3/00).

Za danej situácie krajská prokuratúra, skúmajúc splnenie zákonných predpokladov pre podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľov podnet odložila, konštatujúc nesplnenie uvedenej podmienky v zmysle § 243e ods. 1 OSP s odôvodnením, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv a zákonom chránených záujmov domáha v dovolacom konaní pred najvyšším súdom a to na základe podaného dovolania.

Sťažovateľ   síce   tvrdí,   že   argumentáciu   obsiahnutú   v podnete   na   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   (porušenie   zákonnosti,   „obídenie“ zákona o životnom minime, nesprávne právne posúdenie veci) nemôže s úspechom uplatniť v dovolacom konaní na základe ním podaného dovolania, zároveň však tvrdí, že dôsledkom nezákonnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co 225/05 z 11. januára 2006 a uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 C 301/04 z 21. apríla 2005, ktorými bola právoplatne zamietnutá jeho žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní vedenom v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 301/04, je pre neho odňatie možnosti konať pred súdom v jeho veci, nakoľko „...možnosť konať pred súdom je odňatá vždy, keď sa nemôže konať pred ním vo veci samej len preto, že navrhovateľ nie je schopný zaplatiť súdny poplatok...“.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP treba rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok, vrátane zabránenia žalobcovi, aby bol jeho žalobný návrh posudzovaný meritórne, ak pre taký postup neboli dané zákonné dôvody (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 70/93 z 30. 6. 1993).

Sťažovateľ   sa   teda   v ďalšom   priebehu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 3 C 301/04 môže účinne domáhať ochrany svojho práva na prejednanie veci súdom prostredníctvom dovolania [§ 237 písm. f), § 242 ods. 1, § 243b, § 243d ods. 1 OSP], preto ním označeným postupom krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru je navyše potrebné uviesť, že sťažovateľovou žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní vedenom na Okresnom súde B. pod sp. zn. 3 C 301/04 sa zaoberali tak súd prvého stupňa, konajúci v merite   veci,   ako   aj   odvolací   súd.   Generálny   prokurátor   pritom   nie   je   orgánom rozhodujúcim o právach a zákonom chránených záujmoch sťažovateľa v predmetnej veci. Nemá postavenie súdneho orgánu a jeho rozhodnutie o tom, či využije svoje oprávnenie podať mimoriadne dovolanie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006