znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. Č., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 NcC 47/2005-108 zo 6. júla 2005, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2005 doručená sťažnosť P. Č., bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC 47/2005-108 zo 6. júla 2005.

Sťažovateľ uviedol, že 31. marca 2004 podal na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanému, zastúpenému JUDr. B. K., žalobu o neplatnosť právneho úkonu, zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Predmetné konanie je vedené pod sp. zn. 6 C 172/04. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola táto vec pridelená na vybavenie zákonnej sudkyni JUDr. V. P. Neskôr sa však sťažovateľ dozvedel, že   zákonná   sudkyňa   19.   apríla   2004   oznámila   predsedovi   okresného   súdu   námietku zaujatosti, obsahom ktorej bola skutočnosť, že žalovaného osobne pozná, a preto sa cíti byť vo   veci   zaujatá,   pričom   zároveň   požiadala,   aby   vec   bola   pridelená   inému   zákonnému sudcovi. Na základe toho bola vec pridelená sudcovi JUDr. M. V.

Sťažovateľ uviedol, že tomuto konaniu predchádzalo iné konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 4 C 7/96, v rámci ktorého bola sťažovateľovi uložená povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode 1/2 spoluvlastníckeho podielu na žalobcu, ktorý je v spore vedenom pod sp.   zn.   6   C   172/04   žalovaným.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bola   táto   vec   pridelená na vybavenie sudcovi JUDr. J. K. Po právoplatnom skončení tohto konania podal žalobca proti sťažovateľovi žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti.   Predmetná   vec   vedená   pod   sp.   zn.   4   C   492/99   bola   pôvodne   pridelená sudcovi   JUDr.   J.   K.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bola   vec   6.   marca   2003   pridelená na vybavenie   sudcovi   JUDr.   M.   V.,   ktorý   rozsudkom z 21.   januára   2004 podielové spoluvlastníctvo   zrušil   a nehnuteľnosť   prikázal   do výlučného   vlastníctva   žalobcu.   Proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   ku   dňu   doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   teda   uviedol,   že   vec   vedená   pod   sp.   zn.   4   C   492/99   bola   pôvodne pridelená na vybavenie JUDr. J. K., ale vzhľadom na vznesené námietky o jeho zaujatosti bola   vec   pridelená   na   vybavenie   sudcovi   JUDr.   M.   V.   Následne   o   ďalšej   vznesenej námietke zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 NcC 40/03 z 8. septembra 2003 tak, že z prejednávania veci vylúčil niektorých sudcov   okresného   súdu,   nie   však   sudcov   JUDr. M.   V.   a   JUDr.   V.   P.   Proti   sudcovi JUDr. M. V.   vzniesol   neskôr   sťažovateľ   námietku   svedčiacu   o pochybnostiach   o jeho nezaujatosti   v prejednávanej   veci.   O námietke   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 NcC 66/03 z 24. novembra 2003 tak, že sudcu JUDr. M. V. z rozhodovania v danej veci nevylúčil.

Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru nemala byť sudkyňa JUDr. V. P. vylúčená z prejednávania vo veci vednej pod sp. zn. 6 C 172/04, aj keď uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá z dôvodu, že žalovaného osobne pozná. Podľa mienky sťažovateľa nebol dôvod na pridelenie predmetnej veci sudcovi JUDr. M. V., pretože práve uňho existujú pochybnosti o tom,   že   by   nestranne   a nezaujato   v danej   veci   rozhodol.   Svoje   tvrdenie   sťažovateľ odôvodnil tým, že sudca JUDr. M. V. bol advokátskym koncipientom u právneho zástupcu žalovaného, že obaja boli dávnejšie spoluvlastníkmi istej nehnuteľnosti, v ktorej sídlila ich advokátska kancelária, a že obaja sa dlhodobo poznajú. O námietke sťažovateľa rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   4 NcC   47/2005-108   zo   6.   júla 2005   tak,   že   JUDr.   M.   V. nevylúčil   z prejednávania   a rozhodovania   v danej   veci.   Podľa   mienky   sťažovateľa sa krajský súd nezaoberal so všetkými skutočnosťami uvádzaným sťažovateľom, pretože si nevyžiadal   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   492/99,   z ktorého   by   podľa   sťažovateľa „mohol zistiť nielen to, ako popísal sudca JUDr. M. V. svoje vzťahy k právnemu zástupcovi žalovaného, ale i to, že i v tejto súvisiacej veci rozhoduje JUDr. M. V. (...)“.

Sťažovateľ   uviedol,   že „je   nepochybné,   že   nestrannosť   sudcu   je   predovšetkým subjektívnou   psychickou   kategóriou   vyjadrujúcou   vnútorný   psychický   vzťah   sudcu k prejednávanej   veci   v širšom   zmysle,   keď   táto   zahŕňa   vzťah   k predmetu   konania,   jeho účastníkom, ich zástupcom. Už samotná skutočnosť, že konajúci sudca od roku 1979 do roku 1993 vykonával funkciu advokáta ako advokát v advokátskej poradni V., kde pracovali aj ďalší (iba) dvaja advokáti a to právny zástupca žalovaného a JUDr. Č. (...), ako aj okolnosti súvisiace so vznikom spoluvlastníctva k budove advokátskej poradne a prevodu spoluvlastníckeho podielu konajúceho sudcu   na právneho zástupcu žalovaného, zásadne spochybňuje nestrannosť   konajúceho sudcu.   Je vylúčené,   aby   dlhodobý   pracovný vzťah trvajúci   takmer   20   rokov   nezaložil   medzi   konajúcim   sudcom   a právnym   zástupcom žalovaného hlbšie vzťahy, než iba pracovné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa P. Č., trvale bytom V., domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy SR uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. 4 NcC 47/2005- 108 z 6. júla 2005 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4 NcC 47/2005-108 zo dňa 6. júla 2005 a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd Prešov je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia P. Č., trvale bytom V. na účet advokáta JUDr. P. K., K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať   ustanoveným   postupom svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených   prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   NcC   47/2005-108   zo   6.   júla   2005, ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa voči sudcovi tak, že JUDr. M. V. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 172/04.

V návrhu   na   vylúčenie   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   v uvedenej   veci sťažovateľ uviedol, že 31. marca 2004 podal okresnému súdu návrh na začatie konania. Vec bola pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. V. P.,   ktorá 19. apríla 2004 oznámila, že sa vo veci cíti byť zaujatá, pretože žalovaného osobne pozná, a preto žiadala, aby vec bola   pridelená   inému   zákonnému   sudcovi.   Na   základe   toho   bola   vec   pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. M. V.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom do 31. augusta 2005 (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Na základe toho sťažovateľ uviedol, že JUDr. M. V. bol advokátskym koncipientom u JUDr. B. K., ktorý v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 172/04 zastupuje žalovaného. Sťažovateľ sa vyjadril, že vo veci konajúci sudca a právny zástupca žalovaného „mali   spolu   otvorenú   Advokátsku   kanceláriu   vo V.   a obaja   boli   spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, v ktorej sídlila ich advokátska kancelária“.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa tieto skutočnosti potvrdil aj samotný sudca JUDr. M. V. vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 492/99, keď uviedol, že od roku 1979 do roku 1993 pôsobil ako advokát v Advokátskej poradni vo V. a bol v pracovnom pomere s Krajským združením advokátov v K.   V uvedenej   advokátskej   poradni   pracoval   s ďalšími   advokátmi,   a to   JUDr.   B.   K. a JUDr. D. Č. a istý čas ho mal ako advokátskeho koncipienta na starosti JUDr. B. K. V rámci   privatizácie   po   roku   1990   všetci   traja   advokáti   odkúpili   do   podielového spoluvlastníctva priestory, v ktorých vykonávali advokátsku prax. V roku 1993 však JUDr. M. V. pri svojom odchode z advokácie svoj spoluvlastnícky podiel k tejto nehnuteľnosti v rámci predkupného práva predal spoluvlastníkovi.

Obsahom námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcu JUDr. M. V. je aj skutočnosť, že prejednával a rozhodoval súvisiacu vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 492/99, kde   sťažovateľovu   protistranu   zastupoval   taktiež   JUDr.   B.   K.   Z uvedených   dôvodov sa sťažovateľ   domnieval,   že   tým   sú   dané   dôvody   na   vylúčenie   sudcu JUDr.   M.   V. z prejednávania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 172/04. Uvedené doplnil tým, že skutočnosť,   či   je sudca   nestranný, musí byť skúmaná jednak zo subjektívneho hľadiska samotného sudcu, či sa cíti v danej veci zaujatý, ale zároveň aj z objektívneho hľadiska, a teda či existujú skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Na základe podanej námietky rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 NcC 47/2005-108 zo 6. júla 2005 tak, že sudcu JUDr. M. V. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 172/04.

Krajský   súd   v uznesení   uviedol,   že   sťažovateľ   12.   mája   2005   vzniesol   námietku zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi   JUDr.   M.   V.   z dôvodu,   že   bol   advokátskym koncipientom u JUDr. B. K., že mali spolu otvorenú Advokátsku kanceláriu vo V. a boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, v ktorej advokátska kancelária sídlila. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že sudca JUDr. M. V. má vzťah k účastníkom konania, respektíve k právnemu zástupcovi žalovaného.

K námietke sťažovateľa sa vyjadril zákonný sudca, ktorý uviedol, že daná vec mu bola na okresnom súde pridelená na prejednanie a rozhodnutie generátorom v rámci rozvrhu práce. Uviedol, že s JUDr. B. K. nemal spoločnú advokátsku kanceláriu, pretože do roku 1989 boli všetci spomínaní advokáti členmi Krajského združenia advokátov v Košiciach a od roku 1989 (krajský súd uviedol v odôvodnení rok 1999, ale podľa ústavného súdu ide o rok   1989,   čo   vyplýva   aj   z obsahu iných   príloh   sťažnosti)   mal   každý   advokát   vlastnú advokátsku   kanceláriu.   V rámci   privatizácie   po   roku   1990   advokáti,   ktorí   vykonávali advokátsku   prax   v priestoroch   advokátskej   poradne,   túto   nadobudli   do   podielového spoluvlastníctva.   V roku   1993   pri   príležitosti   odchodu   z advokácie   predal   svoj spoluvlastnícky podiel spoluvlastníkovi. Na základe toho konštatoval, že sa vo veci necíti byť zaujatý, pretože s právnym zástupcom JUDr. B. K. nemá iné ako služobné a pracovné vzťahy.

Na základe príslušných zákonných ustanovení, predovšetkým v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 OSP krajský súd konštatoval: „Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo   veci   predpokladá   takú   situáciu,   že   možno   mať   pochybnosti   o tom,   že   sudca   i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, zástupcom účastníka alebo nebude mať záujem na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto   situáciu   predpokladá   najmä   príbuzenský   vzťah   k účastníkom   alebo   k zástupcom, priateľský alebo nepriateľský pomer   k týmto   osobám,   osobný alebo ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne.“   Krajský súd konštatoval, že nezistil také okolnosti, ktoré by svedčili o zaujatosti zákonného sudcu v danej veci, pričom argumenty sťažovateľa neuznal   za   dôvodné   na   to,   aby   sa   mohla   spochybniť   nezaujatosť   konajúceho   sudcu. Z uvedených dôvodov krajský súd vyslovil záver, že sudca JUDr. M. V. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 172/04.

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   OSP   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti.   Podľa   odseku   3   citovaného ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1   uplatniť námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať a   rozhodnúť. O tomto práve prvostupňový súd účastníkov poučí. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník   môže   uplatniť   námietku   zaujatosti   podľa   odseku   1   najneskôr   na   prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr podanú námietku zaujatosti súd prihliadne len vtedy, ak účastník nebol poučený podľa odseku 1. Citované ustanovenie v odseku 3 ustanovuje, že v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. (...)

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do desiatich dní od jej podania nadriadenému súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne   do   desiatich   dní   od   predloženia   veci   nadriadený   súd   v   senáte.   O   vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o vylúčení   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   veci   z dôvodu   pochybností   o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri posudzovaní sťažovateľovej námietky zaujatosti sudcu JUDr. M. V. vychádzal z príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uznesenia   krajského   súdu č. k. 4 NcC 47/2005-108   zo 6.   júla   2005   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až 16 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republiky vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné   súdy.   Základom   nezávislosti   a nestrannosti   súdu   je   docieliť   právnu   istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko z 1. októbra 1982, kde išlo o posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a procesných   prejavoch   sudcu   a jeho   vzťahu   k prejednávanej   veci a k účastníkom konania.

Z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   subjektívne   hľadisko   sudcovskej   nestrannosti sa musí   podriadiť   prísnejšiemu   kritériu   objektívnej   nestrannosti,   aby   neexistovali pochybnosti   o nezaujatosti   sudcu   k účastníkom   konania,   prípadne   ich   zástupcom   alebo k prejednávanej veci. V   namietanom prípade sudca JUDr. M. V. uviedol, že s právnym zástupcom JUDr. B. K. nemá iné ako služobné a pracovné vzťahy. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne ich   zástupcom   je   potrebné   akceptovať   a predpokladať,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak, že nezakladajú dôvod jeho predpojatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ snažil spochybniť   nestrannosť   sudcu   JUDr.   M.   V.   Ústavný   súd   je   však   toho   názoru, že sťažovateľove argumenty týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu sú síce podstatné, ale   nie   zásadné   pre   rozhodnutie.   Skutočnosť,   že   zákonný   sudca   pred   12   rokmi   predal právnemu zástupcovi žalovaného na základe predkupného práva spoluvlastnícky podiel, ako aj skutočnosť, že tento pred viac ako 12 rokmi vykonával advokátsku prax vo V. spolu s právnym zástupcom žalovaného, nezakladá pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu k prejednávanej   veci   ani   k účastníkom   konania.   Je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť, že spoločenské   vzťahy   v najširšom   slova   zmysle   sú   vzťahmi   vzájomného   pôsobenia, kontaktu   a interakcie medzi členmi spoločnosti. Týka sa to predovšetkým nevyhnutných vzťahov osôb patriacich do určitej skupiny, a teda v danom prípade osôb vykonávajúcich právnické povolanie. V namietanom prípade bol súčasťou takéhoto vzťahu zákonný sudca a právny zástupca žalovaného pred viac ako 12 rokmi, pričom prikladať tomuto vzťahu intenzitu   a závažnosť,   ktorá   by   založila   pochybnosť   o nezaujatosti   zákonného   sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu samo osebe za nesprávne.

K námietke sťažovateľa, že zákonný sudca, ktorého zaujatosť sťažovateľ namietal v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   172/04,   bol   aj   sudcom prejednávajúcim vec medzi totožnými účastníkmi konania (a tým aj totožným zástupcom žalovaného) vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 492/99, ústavný súd uvádza, že   táto   skutočnosť   nemôže   byť   dôvodom   pre   vznik   pochybností   o nezaujatosti   sudcu. Ústavný súd konštatuje, že aj ESĽP vo svojom rozhodnutí Gillow c. Spojené kráľovstvo z 24.   novembra   1986   konštatoval,   že   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   z pohľadu   objektívnej   nestrannosti   súdu   nemožno   hľadať   ani   v paralelnom trestnom konaní o vine a treste a občianskom súdnom konaní o náhrade škody spôsobenej predmetným trestným činom, ak obidve konania vykonáva ten istý sudca.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005