znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 268/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Karola   Havalu,   bytom   T.,   pre   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 a takto r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. Karola Havalu v čase do 7. mája 2003   o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

2. Sťažnosť Ing. Karola Havalu v čase po 7. máji 2003   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2004 doručená sťažnosť Ing. Karola Havalu, bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd porušil jeho základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95, a to aj napriek tomu, že ústavný súd 22. februára 2004 nálezom sp. zn. I. ÚS 10/00 rozhodol o porušení jeho základného práva. Napriek tomu,   že   vo   veci   rozhodol   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   konanie   vo   veci   nie   je skončené, čím i naďalej trvá porušenie základného práva zaručeného ústavou. Sťažovateľ opísal priebeh konania na krajskom súde v jeho veci po zrušení rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti,   ako aj zo spisov ústavného súdu   vyplýva, že vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trnava a krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 ústavný súd rozhodol 22. februára 2001 pod sp. zn. I. ÚS 10/00 a po novele ústavy 7. mája 2003 pod sp. zn. II. ÚS 81/02.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ v posudzovanej veci doručil sťažnosť ústavnému súdu 2. júla 2004 a táto sa týka tej istej veci, o ktorej ústavný súd už konal a rozhodol 7. mája 2003 pod sp. zn. II. ÚS 81/02.

Sťažovateľ sám uvádza, že v rokoch 2003 a 2004 sa konali pojednávania vo veci a pojednávanie je odročené na 7. september 2004.

Z podania   sťažovateľa,   ako   aj   z predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu vyplýva, že tento by mal konať a rozhodnúť vo veci, o ktorej už rozhodol.

V tejto   časti   právna   úprava   bráni   ústavnému   súdu   opätovne   konať   a rozhodnúť vo veci (bod 1 výroku).

Sťažovateľ   namietal   aj   nečinnosť   krajského   súdu   po   7.   máji   2003.   Uviedol,   že pojednávanie vo veci bolo stanovené na 27. november 2003, bolo však odročené, pretože sa nedostavil odporca. On sám senátu predložil dokumenty o svojom zdravotnom stave a nový termín   pojednávania bol   stanovený   na 11.   december 2003,   ale jeho zdravotný stav mu neumožnil zúčastniť sa pojednávania, a toto bolo odročené na 12. február 2004. Sťažovateľ 21. januára 2004 písomne požiadal krajský súd, aby uložil odporcovi v konaní predložiť zárobkové pomery a valorizáciu miezd, čo mu roky odmietal poskytnúť. Tieto doklady mu neboli zaslané na vedomie a pojednávanie bolo odročené na 15. apríl 2004, na ktorom bol poučený o možnosti podania žiadosti na oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie obhajcu. Dňa 19.   apríla 2004 požiadal   o upustenie od trov   konania. Pojednávanie bolo znovu odročené na 17. jún 2004, na ktorom predložil krajskému súdu ďalšie dôkazy. Dňa 17. júna 2004 bolo pojednávanie odročené na 7. september 2004. Uznesením z 23. apríla 2004 krajský súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 porušil jeho základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. Obrátil sa teda na ústavný súd s tvrdením, že aj po 7. máji 2003 (rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 81/02) krajský súd pokračuje v porušovaní jeho základného práva.

Aj pri väčšej prísnosti posudzovania postupu krajského súdu po náleze ústavného súdu dospel ústavný súd k názoru, že dĺžka uvedeného obdobia a úkony, ktoré krajský súd v tomto období vykonal, vylučujú záver, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 (v období po 7. máji 2003) sa vyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského   súdu   v predmetnom   konaní   po   prípadnom   prijatí   veci   (sťažnosti)   na   ďalšie konanie kvalifikoval bez ďalšieho ako porušenie označeného práva sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti (bod 2 výroku) podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   napr. I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04). Tým, že ústavný súd neprijal sťažnosť na ďalšie konanie, stalo sa bezpredmetným aj rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004