znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 268/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov   Juraja Babjaka a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   I.   K.   K.,   bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 551/95 na neverejnom zasadnutí 24. marca 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bardejov   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   551/95 p o r u š i l základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   551/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   K.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania I. K. K. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti I. K. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 268/03-11   z 3.   decembra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 551/95.

Sťažovateľ uviedol, že podal na okresnom súde 21. decembra 1999 dovolanie proti uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   konania   sp.   zn.   7   C   551/95   z 8. januára   1996. Okresný   súd   v predmetnej   veci   sťažovateľovi   uznesením   z 18.   mája   1999   ustanovil právneho zástupcu. Proti spomínanému uzneseniu podal sťažovateľ 12. júna 2000 odvolanie a od tohto dátumu podľa neho okresný súd vo veci nekoná. Konanie na okresnom súde stále prebieha, takže zákonná lehota na podanie ústavnej sťažnosti je podľa neho zachovaná. Sťažovateľ   namietal,   že   okresný   súd   porušil   jeho   ústavou   garantované   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tým, že od 12. júna 2000 do dňa podania sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   veci   bezdôvodne   nekoná   a dosiaľ   spis   nepredložil   na rozhodnutie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ sa   vyjadril   aj k otázke využitia sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“): „(...) Na nečinnosť súdu som   sa   v tomto   konaní   sťažoval.   Konkrétne   sťažnosťou   z 11.   3.   1999   na   Krajský   súd v Prešove, ktorou sťažnosťou som sa domáhal podania správy o stave veci. Bolo to v takom štádiu   konania   keď   som   10.   1.   1996   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu v Bardejove   o zastavení   veci   a do   podania   sťažnosti   teda   do   11.   3.   1999   som   nemal doručené žiadne rozhodnutie súdu. Po podaní sťažnosti mi bolo dňa 4. 12. 1999 doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 22. 5. 1997. Od tej doby som sa na nečinnosť súdu v konaní nesťažoval, nakoľko som to považoval za zbytočné.“

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím nálezom „určil“, že v konaní na okresnom súde po podaní dovolania (21. decembra 1999) vo veci sp. zn. 7 C 551/95 bolo porušené jeho ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 100 000 Sk, ktoré by bol okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu, a taktiež aby zaviazal okresný súd zaplatiť mu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk.

V sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odôvodnil výšku požadovaného   finančného   zadosťučinenia   nasledovne: „(...)   Uvedené   finančné zadosťučinenie   požadujem   z dôvodu   spôsobenej   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   som   utrpel nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý od 12. 6. 2000 do dnešného dňa vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo a spis doteraz nepredložil Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 30. septembra 2003 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril   (podaním   sp.   zn.   Spr   640/03   z 30.   októbra   2003)   aj   okresný   súd.   Vo svojom vyjadrení okresný súd podrobne chronologicky popísal priebeh celého doterajšieho konania v predmetnej veci. V ďalšom texte uviedol: „Vychádzajúc z tejto chronológie úkonov je nesporné, že v konaní tohto súdu sp. zn. 7 C 551/95 došlo v čase od 28. 5. 2001 do 20. 9. 2002 k prieťahom, no napriek tomu nečinnosťou súdu v tomto období nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie každá nečinnosť súdu je totiž porušením skôr uvedeného ústavného práva. Pri posudzovaní otázky, či   touto   nečinnosťou   súdu   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   je   totiž nevyhnutné   prihliadnuť   na   okolnosti   prípadu,   na   skutočnosť,   či   na   tejto   nečinnosti   sa spolupodieľal aj sám sťažovateľ, ale najmä, či u sťažovateľa bol taký stav, ktorý možno hodnotiť ako stav právnej neistoty.

Ako vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ bol v tomto konaní v postavení žalovaného a keďže po podaní žaloby žalobcovia netrvali na svojej žalobe a teda vzdali sa svojich nárokov   voči   sťažovateľovi   a ďalším   žalovaným,   na   strane   sťažovateľa   nevznikol   stav právnej neistoty, ktorý by bolo možné odstrániť iba včasným a zákonným rozhodnutím súdu. Ak napriek tomu sťažovateľ podal nie len riadny opravný prostriedok, ale po tom, čo bol   v odvolacom   konaní   neúspešný   sa   rozhodol   podať   aj   dovolanie,   t.   j.   mimoriadny opravný prostriedok, urobil tak, podľa nášho úprimného presvedčenia, rovnako ako v iných právnych veciach, ktorých je účastníkom, iba z „trucu“. V tejto súvislosti si dovoľujem poznamenať, že sťažovateľ je účastníkom vo viac ako 50 sporoch vedených len na tomto súde. Aj keď sme si vedomí toho, že táto skutočnosť nezbavuje súd povinnosti konať vo veci bez zbytočných prieťahov, prieťah významnou mierou spoluzavinil aj samotný sťažovateľ, ktorý, rovnako ako v iných prípadoch, dovolanie podal bez splnenia zákonných náležitostí, pričom aj keď na výzvy súdu na odstránenie vád svojich veľmi častých podaní obvykle vždy reaguje,   ide   o reakcie   neadekvátne,   urážlivé   a neodstraňujúce   vady   jeho   podania. Nezodpovedá pritom skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že súd od 12. 6. 2000 vôbec nekoná, lebo ako vyplýva zo skôr uvedenej chronológie úkonov, až na obdobie od 28. 5. 2001 do 20. 9. 2002 súd vo veci konal a jeho úkony smerovali k odstráneniu vád podaní sťažovateľa, rozhodnutiu o ním uplatnenom nároku na oslobodenie od súdnych poplatkov a následnom predložení veci na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Dúfajúc, že ctený ústavný súd starostlivo zváži všetky okolnosti prípadu, sťažnosť sťažovateľa   ako   zrejme   bezdôvodnú   neprijme   na   ďalšie   konanie.   Dovoľujem   si   pritom dodať,   že   sťažovateľ   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   nevyužil   všetky   dostupné   právne prostriedky na dosiahnutie nápravy, keď nevyužil možnosť podania sťažnosti v zmysle § 17 a nasl. zákona číslo 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. januára 2004 právny zástupca sťažovateľa v podaní   z 20.   januára   2004   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   konaní   ústneho pojednávania v tejto veci a súhlasí s upustením od neho.

Okresný súd vo svojom podaní zo 17. februára 2004 ústavnému súdu taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou zo 14. novembra 1995 doručenou okresnému súdu 16. novembra 1995 sa žalobcovia   proti   žalovaným   vrátane   sťažovateľa   domáhali   vypratania   nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., zapísaných na LV č. 7421 ako parcela číslo 3090/1   (diely   2, 3 podľa   geometrického   plánu číslo   92439-341-059-88)   a parcela   číslo 3090/2 (diely 2, 6 podľa geometrického plánu číslo 92439-341-059-88).

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 551/95-16 z 8. januára 1996 konanie na základe späťvzatia návrhu žalobcami pred začatím pojednávania vo veci zastavil.

Dňa 10. januára 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení konania.

Okresný   súd   po doručení rozhodnutia všetkým   účastníkom   konania (okresný   súd zisťoval pobyt žalovaných v treťom až siedmom rade a žalovanej v druhej rade, ako aj osobe   označenej   ako   žalobca   v treťom   rade   doručoval   prostredníctvom   Obvodného oddelenia   Policajného   zboru   v   Bardejove)   predložil   vec   6.   marca   1996   na   rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   16   Co   144/96-35   z 22.   mája   1997 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 24. júna 1997 a právoplatnosť nadobudlo podľa vyznačenej doložky právoplatnosti 4. júla 1997.

Okresný súd rozhodnutie odvolacieho súdu doručoval 25. júna 1997. Rozhodnutie bolo doručené všetkým účastníkom konania 4. júla 1997.

Dňa   10.   septembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   sťažovateľa z 8. septembra 1999.

Pokynom súdnej kancelárii zo 16. septembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa pripojiť spis sp. zn. Spr. 1575/99.

Pokynom súdnej kancelárii z 27. septembra 1999 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať   sťažovateľa   na   predloženie   lekárskeho   potvrdenia   preukazujúceho,   že   v čase doručovania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   (od   27.   júna   1997   do   30.   júna   1997)   bol hospitalizovaný.

Sťažovateľ uvedené potvrdenie predložil okresnému súdu 15. októbra 1999.

Pokynom súdnej kancelárii z 18. októbra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa preveriť hospitalizáciu sťažovateľa u jeho ošetrujúceho lekára. Pokynom z 29. novembra 1999   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa   opakovane   doručiť   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája 1997 sťažovateľovi.

Sťažovateľ podaním z 20. decembra 1999 doručeným okresnému súdu 21. decembra 1999 podal proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 Co 144/96-35 z 22. mája 1997 dovolanie.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 5.   januára   2000   vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila vyzvať sťažovateľa na predloženie plnomocenstva udeleného advokátovi alebo právnikovi na   jeho   zastupovanie   vzhľadom   na   zákonom   ustanovené   povinné   právne   zastúpenie v dovolacom konaní.

Sťažovateľ podaním z 20. januára 2000 doručeným okresnému súdu 26. januára 2000 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Okresný súd ustanovil 18. mája 2000 uznesením č. k. 7 C 551/95-57 sťažovateľovi za právneho zástupcu v dovolacom konaní komerčného právnika JUDr. S. S., B.

Ustanovený právny zástupca sa proti uzneseniu okresného súdu 2. júna 2000 odvolal.

Podaním   z 12.   júna   2000   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   sa   proti rozhodnutiu o ustanovení právneho zástupcu odvolal sťažovateľ.

Pokynom súdnej kancelárii zo 6. novembra 2000 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať   sťažovateľa,   aby   v lehote   8   dní   predložil   okresnému   súdu   odvolanie   doplnené o zákonné náležitosti (mená a adresy účastníkov konania, podrobné odôvodnenie, dátum a podpis).

Sťažovateľ doplnil náležitosti odvolania podaním zo 16. novembra 2000 doručeným okresnému súdu 27. novembra 2000.

Okresný   súd   predložil   vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   (Krajskému   súdu v Prešove) 26. januára 2001.

Krajský   súd   v Prešove   vrátil   4.   apríla   2001   vec   okresnému   súdu   ako   predčasne predloženú   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   nerozhodol   ešte   o oslobodení   od   súdnych poplatkov, o ktoré žiadal sťažovateľ v podaní z 20. januára 2000.

Pokynom súdnej kancelárii z 5. apríla 2001 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať sťažovateľa,   aby   v lehote   8   dní   predložil   okresnému   súdu   potvrdenie   o výške   svojho mesačného príjmu.

Sťažovateľ reagoval podaním zo 17. apríla 2001, v ktorom oznámil okresnému súdu výšku svojho mesačného príjmu, avšak na potvrdenie svojho tvrdenia nepredložil okresným súdom žiadané potvrdenie.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 18.   mája   2001   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa opätovne vyzvať sťažovateľa, aby súdu   predložil   potvrdenie o výške svojho mesačného príjmu (vzhľadom na to, že na základe predchádzajúcej výzvy tak sťažovateľ neurobil).

Sťažovateľ reagoval podaním z 26. mája 2001 doručeným okresnému súdu 28. mája 2001,   v ktorom   oznámil,   že   dňom   21.   mája   2001   skončil   jeho   pracovný   pomer u zamestnávateľa AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. septembra 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa súdnej   kancelárii   vyzvať   sťažovateľa,   aby   v lehote   8   dní   predložil   okresnému   súdu potvrdenie o výške jeho mesačného príjmu, ako aj výške mesačného príjmu jeho manželky.

Sťažovateľ výzve okresného súdu, pokiaľ ide o výšku jeho príjmu, vyhovel podaním doručeným 8. októbra 2002.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo   4.   novembra   2002   jej   vo   veci   konajúca   sudkyňa uložila   vyzvať   AGRO,   spol.   s r.   o.,   Bardejovská   Nová   Ves,   aby   ako   zamestnávateľ sťažovateľovej manželky oznámila v lehote 7 dní okresnému súdu výšku ňou dosahovaného čistého mesačného príjmu počas obdobia roka 2002.

AGRO,   spol.   s r.   o.,   Bardejovská   Nová   Ves   výzvu   okresného   súdu   prevzala 6. novembra   2002,   keďže   na   ňu   nereagovala,   uložila   vo   veci   konajúca   sudkyňa 18. decembra 2002 súdnej kancelárii urgovať zaslanie požadovaných podkladov uvedenou spoločnosťou.

AGRO, spol. s r. o., Bardejovská Nová Ves oznámila okresnému súdu výšku čistého mesačného   príjmu   sťažovateľovej   manželky   v podaní   z 2.   januára   2003   doručenom okresnému súdu 7. januára 2003.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   551/95-75   z 12.   februára   2003   rozhodol,   že sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznáva.   Sťažovateľ   podal   proti uvedenému rozhodnutiu 28. februára 2003 odvolanie.

Okresný súd predložil vec 4. marca 2003 na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4 Co 119/03, 4 Co 14/04 z 26. januára 2004 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 551/95-75 z 12. februára 2003, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, a zároveň zrušil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   7   C   551/95-57   z 18.   mája   2000,   ktorým   okresný   súd   ustanovil sťažovateľovi za právneho zástupcu v konaní JUDr. S. S., a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesenie bolo okresnému súdu doručené 16. februára 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím vedúcim   k efektívnemu   vymoženiu   priznaného práva.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03).

Ústavný   súd,   súc   viazaný   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   sa sťažnosťou   zaoberal   v rozsahu,   v akom   predmet   konania   vymedzil   právny   zástupca sťažovateľa,   a   konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   C   551/95   posudzoval v období po 21. decembri 1999, t. j. po doručení sťažovateľovho dovolania okresnému súdu.

A. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na vypratanie nehnuteľnosti.   Konanie   v predmetnej   veci   bolo   zastavené   na   základe   právoplatného rozhodnutia (uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 551/95-16 z 8. januára 1996 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   144/96-35   z 22.   mája   1997,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   4.   júla   1997),   pretože   navrhovatelia   svoj   návrh   ešte   pred   uskutočnením prvého pojednávania vzali späť v celom rozsahu. V predmetnom konaní teda vôbec nedošlo k prejednávaniu merita veci, resp. vecnej stránky sporu, a preto dĺžka konania okresného súdu v danej preskúmavanej fáze konania nemohla byť ovplyvnené právnou ani faktickou zložitosťou veci.

B) Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že prieťah v predmetnom konaní podľa neho „(...) významnou mierou spoluzavinil aj samotný sťažovateľ, ktorý, rovnako ako v iných prípadoch, dovolanie podal bez splnenia zákonných náležitostí, pričom aj keď na výzvy súdu na odstránenie vád svojich veľmi častých podaní obvykle vždy reaguje, ide o reakcie neadekvátne, urážlivé a neodstraňujúce vady jeho podania.(...)“

Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, sťažovateľ nerešpektoval výzvy okresného súdu na predloženie potvrdenia o výške jeho príjmov, ako aj výške príjmov jeho manželky, v dôsledku čoho bol okresný súd nútený ho k splneniu tejto povinnosti opätovne (dvakrát) urgovať,   čím   došlo   k predĺženiu   konania   o   takmer   štyri   mesiace.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu   súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu   a oznámením   potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   v rámci   tohto   konania   využil   svoje   procesné   práva,   napr.   podaním z 26. januára   2000   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj   o ustanovenie právneho   zástupcu   okresným   súdom,   proti   rozhodnutiu   o ustanovení   právneho   zástupcu podal   12.   júna   2000   odvolanie.   Rozhodovanie   o sťažovateľových   procesných   právach, najmä však zabezpečovanie podkladov pre tieto rozhodnutia a s tým súvisiaca nutná oprava, resp.   doplnenie   sťažovateľom   vykonaných   procesných   úkonov,   ktoré   nespĺňali   všetky náležitosti   požadované zákonom   (napr.   doplňovanie dôvodov   odvolania   proti   uzneseniu okresného súdu o ustanovení právneho zástupcu až na základe výzvy zo strany okresného súdu),   taktiež   prispeli   k predĺženiu   konania   v predmetnej   veci,   za   ktoré   však   nenesie zodpovednosť   okresný   súd.   Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   za neodstránenie   stavu   právnej   neistoty   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takom   prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Aj   podľa   skutkových   zistení   ústavného   súdu   teda   možno   konštatovať,   že k vzniknutým prieťahom v konaní, resp. k spomaleniu postupu okresného súdu prispelo aj správanie   sťažovateľa,   a   táto   skutočnosť   bola   ústavným   súdom   zohľadnená   pri   jeho rozhodovaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 26. mája 2001, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na jeho výzvu z 18. mája 2001, a trvalo takmer 16 mesiacov, teda až do 20. septembra 2002, keď nechal   vo   veci   konajúci   sudca   opätovne vyhotoviť   výzvu   sťažovateľovi   na predloženie potvrdenia o výške jeho príjmov. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri roky a dva mesiace. Z uvedenej doby počas obdobia jedeného roka a štyroch mesiacov dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci (do dňa   podania   ústavnej   sťažnosti   nebol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   odstúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o podanom dovolaní), ako aj dĺžku konania nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel „(...) nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý od 12. 6. 2000 do dnešného dňa vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo a spis doteraz nepredložil Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (jeden   rok   a štyri   mesiace)   a s nimi   spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa,   ale   aj   správanie   sťažovateľa   v konaní   pred   okresným súdom.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 8 796 Sk pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (príprava a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd) vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   3   x   128   Sk   v   zmysle   ustanovení   §   13   ods.   8 v spojení   s   §   1   ods.   3   a   §   19   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk v súlade s platným právnym predpisom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2004