znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava,zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta6170/102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutiaorgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 2353/1, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenie základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len„rada“) v rozhodnutí č. RP/048/2014 z 26. augusta 2014 vyslovila porušenie povinnostisťažovateľky ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisiia o zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z.   o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov(ďalej   len   „zákon   o vysielaní   a retransmisii“)   tým,   že   na   programovej   službe   JOJodvysielala 11. februára 2014 v čase pred a po programe Šport približne o 19:59 h a 20:08 hkomunikát s označením sponzora relácie, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1zákona   o vysielaní   a retransmisii,   a to   bez   jeho   rozpoznateľného   a zreteľného   oddeleniaod iných   častí   programovej   služby,   tak   aby   nebol   zameniteľný   s inými   zložkamiprogramovej služby. Za porušenie uvedenej povinnosti uložila rada sťažovateľke pokutupodľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii vo výške 3 319 €. Radavo svojom rozhodnutí po popise skutkového stavu uviedla, že sponzorovanie a reklama súv zmysle § 31a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii dve samostatné formy mediálnejkomerčnej komunikácie, ktoré majú samostatné zákonné definície a vyplývajú z nich rôznepráva a povinnosti. Predmetný komunikát, ktorý sťažovateľka odvysielala ako sponzorskýodkaz,   naplnil   podľa   rady   definíciu   reklamy   podľa   §   32   ods.   1   zákona   o vysielanía retransmisiu,   a preto   mal   byť   v zmysle   §   34   ods.   1   zákona   o vysielaní   a retransmisiizreteľne oddelený od sponzorských odkazov a iných zložiek programovej služby.

Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka včas odvolanie, v ktorom navrhla, abynajvyšší súd napadnuté rozhodnutie rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyššísúd rozhodnutím sp. zn. 3 Sž/17/2014 z 24. februára 2015 potvrdil rozhodnutie rady, keďžepodľa neho rozhodla v súlade so zákonom. Sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdnypoplatok a nepriznal jej právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľky k zásahu a porušeniu jej práv došlo postupom najvyššieho súdutým, že „najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice o vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady“.

Sťažovateľka tvrdí, že „nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu“. Dôkaz podľa sťažovateľky nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 2a 4 a § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Namieta nevyhotovenie zápisniceo vykonanom dôkaze, resp. jeho nevykonanie, keď „má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali“. Ak by totiž rada (jej členovia) vykonala dôkaz a vzhliadla obrazovo-zvukovýzáznam, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia§ 22 ods. 2 a3 Správneho poriadku.

Sťažovateľka k veci ďalej dodáva:

«V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane poukazuje   na skutočnosť,   že sa so záznamami   oboznámila,   ide   o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom...

Problematika dôkazných prostriedkov v správnom konaní má inherentne aj ústavnú dimenziu. Dokazovanie v správnom konaní, najmä v citlivej oblasti správneho trestania, kam   sankčné   konania   pred   Radou   nepochybne   patria,   musí   spĺňať   ústavné   parametre dokazovania a rešpektovania ústavnej a medzinárodnej prizmy spravodlivého procesu.»

Sťažovateľka ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci, t. j. či odvysielanýsporný komunikát je reklamou alebo sponzorským odkazom. V sťažnosti uvádza pravidlá,podľa ktorých mal byť vyslovený záver o sledovanom účele odvysielaného komunikátu,keďže   tento   je   jediným   rozlišovacím   kritériom   pre   určenie,   či   ide   o reklamu   alebosponzorský odkaz. Zároveň poskytuje v sťažnosti aplikáciu uvedeného testu na predmetnýkomunikát,   z ktorého   jej   vyplynulo, „že   ani   jeden   z čiastkových   hodnotiacich   faktorov nenasvedčuje tomu, že by predmetný komunikát napĺňal hoci len čiastkový znak reklamy, naopak   z uvedeného   testu   vyplýva,   že   vo   všetkých   čiastkových   faktoroch,   ako   aj   z ich komplexného   posúdenia   vyplýva,   že   komunikát   napĺňal   definičné   znaky   sponzorského odkazu, čím sú závery Rady právne nesprávne“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnomprerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sž/17/2014 zo dňa 24.02.2015, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sž/17/2014   zo   dňa   24.02.2015   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,, trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súduboli   porušené   jeho   základné   práva   označené   v petite   jej   sťažnosti   zaručené   ústavoua dohovorom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   si   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   a právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom rady pri vykonávaní dôkazova jej nesprávnym právnym posúdením veci a prístupom najvyššieho súdu k jej námietkam.

Najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní uviedol: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   vecne   príslušný   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní súdu dňa 24.02.2015 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj   s   obsahom   pripojeného   administratívneho   spisu   č.   377/SKO/2014,   s   obsahom rozhodnutia   Rady   č.   RP/048/2014   zo   dňa   26.08.2014,   ako   aj   s   obsahom   obrazovo- zvukového záznamu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 377/SKO/2014 zo dňa 29.04.2014, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 10.05.2014. V spise je   pripojený   obrazovo-zvukový   záznam   predmetného   programu,   opätovná   výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 26.08.2014 a rozhodnutie Rady č. RP/048/2014 zo dňa 26.08.2014.

Úlohou   najvyššieho   súdu   v   zmysle   námietok   navrhovateľky   bolo   posúdiť,   či navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom... Treba poznamenať, že hranica medzi reklamou a sponzorským odkazom je často veľmi tenká a odlíšiť tieto dva druhy mediálnej komerčnej komunikácie je mnohokrát veľmi náročné. Nie je možné jednoznačným spôsobom určiť, tak ako to uvádza navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku, že dlhší komunikát mediálnej komerčnej komunikácie bude   skôr   reklamou,   prípadne   komunikát,   ktorý   má   dynamický   charakter   bude pravdepodobne reklamou, prípadne ak komunikát nemá presviedčavý charakter, prípadne neobsahuje   porovnávanie   s   inými   výrobkami   alebo   službami   nemôže   ísť   o   reklamu. Aj reklama môže obsahovať len také informácie, ktoré majú za cieľ posilniť povedomie recipientov o výrobcoch, či ich produktoch, prípadne môže poukazovať len na určité životné situácie, v ktorých by bolo vhodné uvažovať o kúpe prezentovaných výrobkov, či služieb. To znamená,   že   reklama   nemusí   mať   nevyhnutne   dlhší   časový   rozsah   s   reklamným príbehom,   ktorý je   dynamicky spracovaný,   obsahuje   agresívne   presvedčovacie   techniky s porovnaním s inými výrobcami, výrobkami, službami a pod. V rámci sponzorského odkazu je možné propagovať nielen osobu sponzora, ale aj jeho tovary a iné aktivity, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. Obsah sponzorského odkazu tak môže   zahrňovať   nielen   právnickú,   či   fyzickú   osobu,   logo,   obchodné   meno,   ochrannú známku identifikujúcu   sponzora,   ale   aj   ďalšie   prvky,   keďže   ustanovenie   §   38   zákona č. 308/2000 Z. z. ich použitie nezakazuje. Obsahom sponzorského odkazu tak môžu byť aj výrobky či služby sponzora. Rovnako je možné pri propagácií týchto výrobkov či služieb použiť   aj   slogan,   teda   určité   slovné   spojenie,   ktorý   si   priemerní   spotrebitelia s prezentovaným   výrobkom   či   službou   spájajú   a   je   pre   výrobcu,   výrobok   či   službu charakteristické.

Základným účelom sponzorovania je v zmysle § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vytvoriť, resp. udržať dobré meno sponzora a jeho produktov. A práve tento účel slúži ako základné   odlišujúce   kritérium   medzi   reklamou   a   sponzorovaním.   V   prípade,   ak   by sponzorský odkaz podporoval predaj, nákup či nájom tovaru, tak ako je to uvedené v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., išlo by už o reklamu a nie o sponzorský odkaz.

Z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť obsah   komunikátu.   Je   úlohou   odporkyne   v   rámci   správnej   úvahy   posúdiť,   či   obsah konkrétneho   komunikátu   zahrňuje   informácie   informatívneho   charakteru,   alebo   už   ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb. Dôležité sú   prostriedky,   ktoré   v   ňom   boli   použité   a   rovnako   aj   určité   kvalitatívne   hodnotenie konkrétneho   produktu.   V   reklame   je   možné   použiť   subjektívne   hodnotiace   komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt   propagovať.   V   sponzorskom   odkaze   takéto   výrazové   prostriedky   nie   je   možné použiť, teda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné prvky vyskytnú aj v sponzorskom odkaze, je nevyhnutné takýto sponzorský odkaz považovať za reklamu s tým, že sa na neho vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Ak teda sponzorský odkaz naplní definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je nutné, aby spĺňal všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre reklamu.

Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá by bolo vhodné zohľadňovať v posúdení, či ide o sponzorský odkaz alebo o reklamu. Senát najvyššieho súdu uvádza, že dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo o sponzorský odkaz relevantná, nakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska objektu   komunikátu   môže   byť   predmetom   sponzorského   odkazu   nielen   samotná   osoba sponzora, ale aj jeho   produkty a   služby,   čo aj   priamo   vyplýva   z § 38   ods. 1   zákona č. 308/2000 Z. z., preto ani toto kritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné. Dynamickosť   komunikátu   taktiež   sama   osebe   neposilňuje   reklamný   charakter,   pričom výsledný záver možno určiť až v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu. Zaradenie a označenie komunikátu výlučne závisí od konania vysielateľa a je len na ňom, ako vysielané komunikáty označí a zaradí, preto tieto kritériá nemôžu slúžiť na posúdenie rozdielu   medzi   reklamou   a   sponzorským   odkazom.   Označenie,   že   určitý   program   je sponzorovaný je v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. nevyhnutnou súčasťou sponzorského   odkazu.   Ak   to   vysielateľ   nevykoná,   koná   tak   v   rozpore   s   uvedeným ustanovením   za   čo   mu   môže   byť   uložená   sankcia.   Označovať   sponzorské   odkazy   je nevyhnutné,   aby   boli   diváci   informovaní   o   tom,   že   určitý   program   je   sponzorovaný. Rovnako   aj   kritériá,   ktoré   uviedla   navrhovateľka,   a   to   presviedčavý   charakter a porovnávanie   senát   najvyššieho   súdu   vyhodnotil   ako   nerelevantné.   Presviedčavý charakter,   ktorým   by   bol   divák   nútený   do   kúpy   určitého   výrobku,   prípadne,   ktorý   by obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu o výhodnosti produktov, informáciu o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané v súčasnosti, preto nie je možné postupovať spôsobom,   ktorý   uviedla   navrhovateľka.   Obdobne,   mnohé   reklamy   neobsahujú   žiadne porovnávanie s konkurenciou a ani neuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti produktov v porovnaní s inými produktmi. Uvedené kritériá teda nemôžu slúžiť sa posúdenie rozdielov medzi reklamou a sponzorským odkazom.

Z hľadiska rozlišovania medzi reklamou a sponzorským odkazom je nevyhnutné, aby Rada   v   rámci   správnej   úvahy   posudzovala   odvysielané   komunikáty   komplexne.   Musí zohľadniť   všetky   rozhodujúce   aspekty   vo   vzájomných   súvislostiach   a   posúdiť   celkové vyznenie odvysielaného komunikátu z hľadiska priemerného diváka. Sponzorský odkaz má spravidla veľmi krátke trvanie, často len pár sekúnd, čo však ale nevylučuje ani dlhšie komunikáty, vysielané ako sponzorské odkazy. Objektom sponzorského odkazu môže byť tak fyzická či právnická osoba, ako aj jednotlivý výrobok, tovar, služba, ochranná známka, logo,   ako   aj   iné   aktivity   sponzora.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   pre   rozlíšenie   medzi sponzorským odkazom a reklamou je podstatný obsah komunikátu, ktorý je potrebné posúdiť komplexne so zohľadnením všetkých jeho častí.

Odvysielaný   komunikát,   propagujúci   internetový   obchod   Alza.sk   Rada v napadnutom   rozhodnutí   popísala   nasledovne:   „Obrazová   zložka:   Zelená   postavička mimozemšťana   ťuká   do   klávesnice   notebooku,   vedľa   neho   tri   na   sebe   uložené   škatule označené   ako   „alza.sk“.   Pod   škatuľami   označenie   „Sponzor   programu.“   Následne   sa v dolnej lište objavuje biela lišta, v rámci nej nápis „Spoľahlivý internetový obchod“ a žltý kruh s čiernym orámovaním, v rámci kruhu veľké čierne V. Postavička sa ramenom opiera o horný okraj lišty. Potom sa v zábere objavuje opäť zelená postavička mimozemšťana, ktorá prstom ukazuje na nápis nad svojou hlavou pozostávajúci z bieleho písmena „a“ v rámci modrého skoseného Štvorca, za tým „alza.sk“. Postavička na záver ťuká akoby do monitora   obrazovky   pred   sebou.   Verbálna   zložka:   Program   vám   prináša   spoľahlivý internetový obchod alza sk. Počítače, elektronika a hračky, www.alza.sk. Hihi.“ Podľa najvyššieho súdu dochádza v posudzovanom komunikáte z zvýrazneniu reklamných prvkov práve slovom „spoľahlivý“, tak vo verbálnej, ako aj obrazovej zložke, ako to aj uviedla Rada   v   predmetnom   rozhodnutí.   Uvedené   slovo   zdôrazňuje   kvalitu,   dôveryhodnosť, serióznosť propagovaného internetového obchodu,   čím je jednoznačne zdôraznená jeho pozitívna vlastnosť. Uvedené slovné spojenie „spoľahlivý internetový obchod“ nie je možné považovať za slogan predmetného internetového obchodu, nakoľko ide len o opis vlastnosti. Reklama a sponzorovanie sú dva odlišné druhy mediálnej komerčnej komunikácie, pre ktoré sú zákonom stanovené rozdielne pravidlá. Z toho dôvodu sa musia od seba odlišovať nielen formálnou stránkou, ale najmä svojím obsahom, ktorý musí byť v súlade s účelom, ktorý pre každý tento inštitút stanovuje zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanoveniach § 32 ods. 1 a § 38 ods. 1. Sponzorovanie má za cieľ propagovať názov alebo obchodné meno,   ochrannú   známku,   dobrú   povesť,   tovary   alebo   aktivity   právnickej   alebo   fyzickej osoby, ktorá plnenie poskytla. Táto propagácia však nesmie prekročiť hranicu reklamy, a teda propagovať samotný predaj, nákup alebo nájom. Ak má sponzorský odkaz charakter reklamy, musí sa takýto sponzorský odkaz aj ako reklama posudzovať a vysielateľ musí splniť všetky podmienky a obmedzenia, ktoré sú stanovené pre vysielanie reklamy. V tomto smere judikatúra najvyššieho súdu prešla určitým vývojom, avšak v tejto súvislosti je možné poukázať na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/11/2012 zo dňa 29.11.2012, kde najvyšší súd dospel k záveru, že ak sponzorský odkaz naplnil reklamný zámer, je potrebné ho podľa týchto ustanovení aj posudzovať, rovnako je to tomu aj v rozhodnutiach sp. zn. 6Sž/21/2012 zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 2Sžo/16/2013 zo dňa 18.06.2014. V prípade, ak by komunikátom - sponzorský odkaz, bolo porušené iné ustanovenie, týkajúce sa sponzorských odkazov,   je   potrebné   postupovať   podľa   ustanovení   vzťahujúcich   sa   na   vysielanie sponzorských odkazov. Ak však komunikát - sponzorský odkaz, naplní reklamný obsah, je potrebné postupovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na reklamu.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   obsahu   pripojeného administratívneho   spisu   je   zrejmé,   že   v   preskúmavanom   konaní   Rada   v   dostatočnej miere zistila   skutkový   stav   veci   a   správne   aplikovala   príslušné   ustanovenia   zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež správna úvaha, ktorú odporkyňa použila v napadnutom rozhodnutí vychádza z logických argumentov. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto s námietkami navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov nestotožnil. Najvyšší súd   z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   mal   preukázané,   že   odporkyňa v dôvodoch rozhodnutia uviedla skutkové zistenia, ktoré boli podkladom jej rozhodnutia, skutkové   okolnosti   náležité   vyhodnotila,   zaoberajúc   sa   odlišnosťami   reklamy a sponzorského   odkazu,   pričom   správne   zhodnotila,   že   odvysielaný   komunikát   naplnil definíciu   reklamy,   čo   aj   dostatočne   odôvodnila.   Z   uvedených   dôvodov   je   napadnuté rozhodnutie odporkyne vecne správne.»

Z citovaného   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sž/17/2014z 24. februára   2015   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   podrobne   zaoberal   otázkou   právnehoposúdenia veci a rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom v súlade so svojoujudikatúrou a uviedol jednoznačné dôvody, prečo sporný komunikát považoval v zhodes rozhodnutím rady za reklamu, a nie za sponzorský odkaz. Uvedené odôvodnenie považujeústavný súd za ústavne akceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názoromnajvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenieporušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie jeopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka   tiež   vytýka   nedostatočné   vykonanie   dôkazov   radou,   ktoré   spočívav tom, že rada o vykonanom dokazovaní obrazovo-zvukovým záznamom z televíznehovysielania nevyhotovila zápisnicu, pričom túto námietku mala vzniesť v odvolaní. Sťažovateľka neposkytla ústavnému súdu dôkaz o obsahu odvolania, ktorý podalaproti   rozhodnutiu   rady,   a z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   bola   tátonámietka   obsahom   odvolania   a tiež   predmetom   konania   v pojednávaní   pred   najvyššímsúdom. Ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, najvyšší súd prijal závery, «ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky».

Z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj správneho orgánu jednoznačnevyplýva, že sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, ktorý tvorí prílohuspisu, ten bol po jeho vykonaní radou jasne a zrozumiteľne popísaný a stal sa podkladompre rozhodnutie rady podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

Ústavný   súd   zároveň   uvádza,   že   námietka   sťažovateľky   o   nespísaní   zápisniceo vykonaní dôkazu nie je vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia rady.Takáto interpretácia ustanovení správneho poriadku by viedla k prílišnému formalizmu bezracionálneho opodstatnenia.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutomrozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou eštedodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie jev poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľky.   Taktiežpoukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúraEurópskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právoúčastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotilkonkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniťústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu   a   nezistil,   že   by   najvyšším   súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015