znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. M., D., Írsko, zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a na rešpektovanie   rodinného   života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17   Em/1/2012,   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 CoP 521/2012 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. R. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013 doručená sťažnosť MUDr. R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em/1/2012, Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 521/2012 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: „Sťažovateľ je otcom maloletých detí Y. M... a M. M..., obe štátne občianky Írskej republiky...

Dňa 6. 1. 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila z Írska, krajiny ich obvyklého   pobytu   na   Slovensko   a   odmieta   sa   vrátiť.   Otec   nedal   matke   súhlas   s vysťahovaním na Slovensko.

Dňa   31.   1.   2011   sťažovateľ   doručil   Okresnému   súdu   Bratislava   I   návrh   na nariadenie   návratu   maloletých   detí...   na   územie   ich   obvyklého   pobytu   do   Írska. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011 nariadil návrat maloletých detí M. do Írska...

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26. 10. 2011, č. k. 20 CoP 57/2011 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil...

Keďže   matka   na   žiadosť   sťažovateľa,   aby   mu   odovzdala   deti   nereagovala   a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I., dňa 1. 2. 2012 poslal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Michalovce   návrh   na   súdny   výkon   rozhodnutia   o nariadenie návratu maloletých detí...

Dňa   13.   2.   2012   Okresný   súd   Michalovce   vyzval   matku   na   podrobenie   sa   a rešpektovanie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I zo dňa

1. 7. 2011 č. k. 1 P/50/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 10. 2011 č. k. 20 CoP/57/2011. Matka na výzvu nereagovala.

Dňa 1. 3. 2012 matka podala návrh na prerušenie konania... s odôvodnením, že podala   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   na   Najvyšší   súd...,   Generálnym prokurátorom...

Okresný súd Michalovce konanie o výkon rozhodnutia prerušil uznesením zo dňa 26. 3. 2012.

Dňa 19. 6. 2012 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy Generálnej prokuratúre SR... Generálna prokuratúra dňa 22. 6. 2012 na túto sťažnosť oznámila sťažovateľovi, že podnet matky na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený dňa 20. 2. 2012.

Sťažovateľ podal na Okresný súd... dňa 12. 7. 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že v čase, keď Okresný súd Michalovce konanie o súdny výkon   rozhodnutia   prerušil   (dňa   26.   3.   2012),   bol   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania už odložený (dňa 20. 2. 2012)...

Zároveň podal sťažovateľ Okresnému súdu... dňa 12. 7. 2012 návrh na pokračovanie v konaní.

Dňa   14.   8.   2012   Okresný   súd...   uznesením   zrušil   uznesenie   o   prerušení   výkonu rozhodnutia vydané Okresným súdom Michalovce dňa 26. 3. 2012 pod č. k. 17 Em/1/2012. Dňa   18.   10.   2012   Okresný   súd...   uznesením   zamietol   návrh   na   súdny   výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí...

Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal dňa 15. 11. 2012. Dňa 5. 4. 2013 podal sťažovateľ Krajskému súd... sťažnosť na prieťahy v konaní. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že v tejto veci ide o súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu   maloletých   detí   na   základe   Dohovoru   č.   119/2001   Z.   z.   o   občianskoprávnych aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   a   Nariadenia   rady   (ES)   č.   2201/2003   o   súdnej právomoci   a   uznávaní   a   výkone   rozsudkov   v   manželských   veciach   a   vo   veciach rodičovských práv a povinností (Brusel II bis), a podľa týchto ustanovení má súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa, konať o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré   mu   poskytuje   vnútroštátny   právny   poriadok,   pričom   vydá   rozsudok   najneskôr   do šiestich týždňov od podania žiadosti. Od podania odvolania uplynulo päť mesiacov, Krajský súd... však žiadne pojednávanie nenariadil a ani vo veci nerozhodol...“

Sťažovateľ tiež uviedol, že „postupom Okresného súdu... dňa 26. 3. 2012 pod č. k. 17 Em/l/2012   vo   veci   uznesenia   o   prerušení   konania   o   výkon   rozhodnutia   a   postupom Generálnej   prokuratúry   SR   vo   veci   podaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania“ bolo   porušené   jeho „právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6 Dohovoru...

Sťažovateľ sa o podanom podnete na podanie mimoriadneho dovolania dozvedel až z uznesenia o prerušení konania o výkon rozhodnutia. Keďže dôvody na prerušenie konania uvedené   v   tomto   uznesení   považoval   za   odôvodnené,   odvolanie   proti   nemu   nepodal. Sťažovateľ nemohol vedieť,   že takého dôvody v čase vydania uznesenia prvostupňovým súdom neexistujú...“.

Sťažovateľ   poukazuje   v   sťažnosti   ďalej   na   to „že   bolo   porušené   jeho   právo   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy... a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru...“ tým, že „sťažovateľovi   bola   odňatá   možnosť   starať   sa   osobne   o   svoje   maloleté   deti   napriek právoplatným rozhodnutiam súdov. Keďže matka neumožňuje sťažovateľovi styk s deťmi, a to   ani   telefonicky,   s   deťmi   sa   nemôže   žiadnym   spôsobom   kontaktovať...“, a   takisto namieta   aj   porušenie   svojho „základného   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“, pretože „od podania návrhu na výkon rozhodnutia na Okresnom súde Michalovce dňa 4. 2. 2012 do dnešného dňa uplynulo 15 mesiacov... Okresný   súd...   sa   predtým   ako   vydal   uznesenie   o   prerušení   konania   o   výkon rozhodnutia neinformoval na generálnej prokuratúre o stave konania vo veci podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, a Generálna prokuratúra SR ani mesiac po tom ako rozhodla o odložení podnetu matky, neinformovala prvostupňový súd o tomto rozhodnutí. Nečinnosť a nespolupráca orgánov, ktoré sa majú podieľať na výkone, spôsobili prieťahy v dĺžke 5 mesiacov.

Krajský súd... napriek tomu, že nejde o zložitú vec a vec sa týka maloletých detí, od novembra 2012 až doteraz nerozhodol.

Samotné   deklarovanie   porušenia   základných   práv   a   slobôd   ústavným   súdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv za obdobie od 4. 2. 2012, kedy bol podaný návrh súdu na výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí, sa už nedá napraviť ani odstrániť.

Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa starať o svoje deti, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastali bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil:

„1. Právo MUDr. R. M. na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru... postupom Okresného súdu Michalovce vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012, a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Právo MUDr. R. M. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy... a právo na rešpektovanie svojho rodinného života podľa článku 8 Dohovoru... postupom Okresného súdu Michalovce vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012, postupom Generálnej prokuratúry... a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod spis. zn. 8 CoP/521/2012 porušené bolo.

3. Základné právo MUDr. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod spis. zn. 8 CoP/521/2012 porušené bolo.

4. Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/521/2012 konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   60   000   € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06).

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho rodinného života podľa čl. 8   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Em/1/2012   a   jeho   uznesením   z   26.   marca   2012,   ktorým   prerušil   konanie „o   výkon rozhodnutia“

Ústavný súd z namietaného uznesenia okresného súdu   zistil, že proti nemu bolo možné „podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach cestou tunajšieho súdu“.

Sťažovateľ v sťažnosti aj uviedol, že odvolanie proti uzneseniu nepodal, „keďže dôvody na prerušenie konania uvedené v tomto uznesení považoval za odôvodnené“.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe subsidiarity. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti prihliadal   na   vymedzenie   svojej   právomoci   v   ustanovení   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   alebo mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 203/09).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti v tejto časti vychádzal zo svojej judikatúry a tiež   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   k   základným zásadám   spravodlivého   procesu   okrem   požiadavky   nezávislého   a   nestranného rozhodovania, vylúčenia ľubovôle v súdnej jurisdikcii a pod. náleží tiež ústavná požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa, pretože len tak sa naplňuje ústavne zaručené základné právo na súdnu ochranu a z nej vyplývajúce právo na spravodlivý proces (napr. m. m. III. ÚS 298/2012).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   mal   sťažovateľ   podľa   poučenia okresného súdu možnosť podať odvolanie, ale toto svoje právo iniciovať konanie v druhej inštancii nevyužil, ale priamo sa obrátil na ústavný súd. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   opravného   prostriedku   postup   okresného súdu   a jeho uznesenie   o   prerušení konania a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   m.   m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2.   Čo   sa   týka   postupu   generálnej   prokuratúry   v   bližšie   neoznačenom   konaní a porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru, ústavný súd konštatuje, že   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť v tejto časti   neobsahuje jasný návrh   rozhodnutia vo veci samej   (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   a   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej   je   neúplná   a   nezrozumiteľná,   keďže   neobsahuje   najmä konkrétne opatrenie smerujúce k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde (petit a odôvodnenie sťažnosti totiž neobsahuje označenie konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 8 dohovoru).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opätovne   pripomína,   že   nedostatky   zákonom predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľa   nie   je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru vecne neodôvodnil, nevymedzil žiadne relevantné obdobie v konaní, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, a preto ústavný súd s prihliadnutím na uvedené sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   vo vzťahu   ku   generálnej prokuratúre   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 521/2012

Pokiaľ mal sťažovateľ výhrady voči rýchlosti rozhodovania krajského súdu v jeho veci   a   namietal, že v zmysle „nariadenia   rady   (ES)   č.   2201/2003   o   súdnej   právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí“ mal vydať   krajský   súd   rozhodnutie „najneskôr   do   šiestich   týždňov   od   podania   žiadosti“, ústavný súd konštatuje, že od predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa (13. december 2012) aj krátkodobá nečinnosť krajského súdu po dobu viac ako piatich mesiacov ešte neznamená, že došlo v danom prípade k porušeniu označených práv sťažovateľa, ak navyše krajský súd v odpovedi na jeho sťažnosť v podaní z 3. mája 2013 ubezpečil sťažovateľa, že je predpoklad skončenia predmetnej veci najneskôr v júni 2013.Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010 a I. ÚS 96/2011).

Z   okolností   veci   je   taktiež   zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy pre porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ podal v tom istom mesiaci (máj 2013), v ktorom sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa aj predseda krajského   súdu   podľa   §   62   zákona č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo znamená, že sťažovateľ ani nedal krajskému súdu dostatočný priestor, aby sám napravil prípadné porušovanie jeho práv.

Ústavný súd v okolnostiach danej veci sa tiež stotožnil so stanoviskom krajského súdu k tomu, že nie je možné jednoznačne uplatniť pre rozhodnutie šesťtýždňovú lehotu zakotvenú „v nariadení rady (ES) č. 2291/2003 a dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí“ a krajský súd síce ešte nerozhodol o odvolaní sťažovateľa, ale Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje žiadnu konkrétnu procesnú lehotu na výkon rozhodnutia „vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa“.

Vzhľadom na dĺžku namietaného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP   521/2012   (iba   od   13.   decembra   2012),   nezáväznosť   výkladu   k   posudzovaniu urýchleného konania podľa „nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 v „Praktickej príručke“ pre justičné orgány v Slovenskej republike, ktorý argument uznal aj samotný sťažovateľ, a tiež predpoklad skončenia a rozhodnutia veci v júni 2013 ústavný súd konštatuje, že v danom   prípade   ústavný   súd   nezistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011 a III. ÚS 161/2013).

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak by krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a prípadne ďalší postup všeobecných súdov v namietanom konaní by nesmeroval plynule a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu, sťažovateľovi nebude nič brániť opätovne podať v tejto veci ústavnému súdu opätovne sťažnosť pre porušenie označených práv.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013