znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods.   1 Listiny základných   práv a slobôd uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   14   C/53/2010   z   20.   októbra   2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala na okresnom súde v apríli 2010 návrh   na   začatie   konania   o „vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov“, v ktorom jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením okresného súdu zo 16. apríla 2010.

Okresný súd rozsudkom z 20. októbra 2011 jej však odňal oslobodenie od súdnych poplatkov priznané uznesením okresného súdu zo 16. apríla 2010, a to z dôvodu, že „v konaní o vyporiadanie BSM nadobudla majetok v hodnote 46 686, 36 € a je teda dôvod na to, aby jej súd podľa § 138 ods. 2 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov odňal“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľka   podala   odvolanie,   v   ktorom   tiež poukázala   na   skutočnosť,   že   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov «nemožno   v   žiadnom prípade   posudzovať   podľa   ustanovenia   §   138   ods.   2   OSP.   U   sťažovateľky   nedošlo od začiatku   konania   vo   veci   až   po   jej   skončenie   na   okresnom   súde   k   žiadnej   zmene pomerov.   Nadobudnutie   majetku   v   hodnote   46   686,   36   €   (nehnuteľnosť)   do   výlučného vlastníctva sťažovateľky ešte neznamená, že jej majetkové pomery sa zmenili...

Nadobudnutím   nehnuteľného   majetku   do   výlučného   vlastníctva   sťažovateľka nezískala dodatočné finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku a tieto by mohla získať len predajom bytu príp. jeho zariadenia, čím by ohrozila svoju existenciu ako aj existenciu svojich detí.

Návrh na vyporiadanie BSM dávala sťažovateľka za účelom nadobudnutia týchto vecí   do   výlučného   vlastníctva   pre   potreby   svoje   a   svojich   deti   a   nie   za   účelom   ich nadobudnutia a odpredaja, aby bola schopná uhradiť súdne trovy. Sťažovateľka bola od platenia   súdnych   poplatkov   právoplatne   oslobodená   pre   to,   že   tu   boli   zákonné   dôvody a sťažovateľka   má   za   to,   že   tieto   dôvody   stále   trvajú   a   rozsudkom   Okresného   súdu o vyporiadaní BSM   sa vôbec nezmenili.   Pri tých istých pomeroch účastníka,   ktoré boli zistené pri priznaní oslobodenia, je súd svojím pôvodným rozhodnutím viazaný. /R22/1971/ Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   Rozsudkom   č.   k.   13   Co/347/2011-246;   rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

V   časti   týkajúcej   sa   odňatého   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   sa   vo   svojom odôvodnenie opätovne pridržal ustanovenia § 138 ods. 1 a ods. 5, keď uviedol, že zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, ale je nepochybné, že musí ísť 'o pomery majetkové, ktoré majú základ v okolnostiach nie dočasnej, či prechodnej povahy, teda poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo jej splnenie nemožno spravodlivo od účastníka požadovať. Každý občan ma ústavou SR garantované právo ha súdnu a inú právnu ochranu. Je potom jeho slobodným rozhodnutím, či ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu využije. Ak áno, je prirodzené, že. s uplatnením práva sú spojené náklady súvisiace so zaplatením súdneho poplatku, v súdenej veci   z   návrhu   na   začatie   konania   a   za   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov. Pri hodnotení majetkových pomerov súd nemôže vychádzať len z výšky, príjmu. žalobkyne   a   množstva   disponibilných   finančných   prostriedkov,   ale   musí   prihliadnuť   na celkové pomery účastníka konania...

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom oboch súdov, ktorí,čo sa týka oslobodenia od súdneho poplatku, zastávajú právny názor, že toto oslobodenie nie je dôvodné, nakoľko sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v značnej hodnote a teda sa u nej zmenili okolnosti rozhodujúce pre oslobodenie od súdneho poplatku.

Sťažovateľka má za to, že k zmene okolností v zmysle ustanovenia § 138 ods. 5 OSP nedošlo. Je síce pravdou, že sťažovateľka nadobudla do svojho výlučného vlastníctva byt v ktorom aj predtým bývala a o ktorý sa starala a to aj spolu s bytovým: zariadením, ale získanie tohto majetku nie je možné posudzovať ako zmenu pomerov, ktorú má na mysli zákon. Na podporu našich tvrdení poukazujeme opätovne aj na rozhodnutie R.22/1971... Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   jej   nepriaznivú   ekonomickú   situáciu   nemožno hodnotiť ako prechodný alebo dočasný jav. Jej ekonomická situácia je bez akejkoľvek., finančnej   zmeny   a   vzhľadom   na   nutnú   dlhodobú   starostlivosť   o   chorú   dcéru   nie   je predpoklad   ani   jej   možnej   výraznej   zmeny.   Práve   ekonomická,   ale   zároveň   aj   rodinná situácia sťažovateľky, ako aj zdravotná situácia jej dcéry, je typickým príkladom, keď', by bolo absolútne nespravodlivé žiadať od nej zaplatenie súdneho poplatku pre ňu v nemalej výške. Sťažovateľka má mesačný príjem celkom 310,02 €, jej výdaje za mesiac predstavujú sumu 450 €. Bez pomoci svojich rodičov by nebola schopná sama uživiť svoju rodinu. Z jej príjmov   jej   neostáva   na   splácanie   záväzkov   žiadna   čiastka   a   túto   si   bude   musieť   len dlhodobo požičať. Preto aj čiastka 1 466,50 €, ktorá spolu predstavuje, požadovaný súdny poplatok, je pre ňu veľmi vysoká.».

V   nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1.   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   20.   10.   2011,   č.   k. 14 C/53/2010-213. a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č, k.   13   Co/347/2011-246,   bolo   porušené   jej   základné   právo   zakotvené   v   čl.   11   ods.   1/ úst. zákona č. 23/1991 Zb. v platnom znení, rovnako jej základné právo zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR... a základné právo zakotvené v čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č, 23/1991 Zb. a v čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR...

Zároveň   sťažovateľka   navrhuje   Ústavnému   súdu   SR,   aby   rozhodnutie   Okresného súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   20.   10.   2011,   č.   k.   14   C/53/2010-213   a   rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 3. 2012, č. k. 13 Co/347/2011-246, v časti odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľke   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastupovania   spolu   vo   výške 108,76 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 88/07, II. ÚS 43/2012).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany ústavného súdu   domáha   prehodnotenia   záverov   všeobecných   súdov   spôsobom,   ktorý   by   mal nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti odňatia oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom   v sťažnosti uvádza rovnaké argumenty, s ktorými sa   už všeobecné súdy vysporiadali. Súčasne v súvislosti s už raz priznaným úplným oslobodením od súdnych poplatkov namietala protiústavnosť jeho odňatia (§ 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej aj „OSP“), a tým zásah do jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 v časti, ktorým jej odňal oslobodenie od súdnych poplatkov priznané uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 zo 16. apríla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   14   C/53/2010   z   20.   októbra   2011   odvolanie,   o   čom   vedela,   a   riadny   opravný prostriedok aj využila a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27.   marca   2012.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co/347/2011 z 27. marca 2012 v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 14 C/53/2010 z 20. októbra 2011 o odňatí oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   priznaného   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 14 C/53/2010 zo 16. apríla 2010

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.   13   Co/347/2011   z 27.   marca   2012   (vrátane jemu predchádzajúceho   rozhodnutia okresného   súdu   sp.   zn.   14   C/53/2010   z   20.   októbra   2011)   uvádza,   že   krajský   súd v odvolacom   konaní napadnutým   uznesením   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým vyporiadal   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov   a   ktorým   bolo   do   vlastníctva sťažovateľky prikázaná (nehnuteľnosť - 3 izbový byt a hnuteľné veci) v celkovej sume 54 061   €.   Sťažovateľke   tiež   bolo   týmto   rozsudkom   uložené   zaplatiť   odporcovi na vyrovnanie podielov sumu 7 374,79 €, súdny poplatok v sume 1 400,50 € a odňaté jej oslobodenie od súdneho poplatku z návrhu v sume 66 €.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým odňal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   V   podstatnej   časti   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd vychádzal jednak zo znenia § 138 ods. 1 OSP, ale najmä zo   znenia   §   138   ods.   5   OSP,   podľa   ktorého   priznané   oslobodenie   súd   kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.

Toto   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   slúži   na   to,   že   ak   sa   zmenia okolnosti,   z   ktorých   súd   pri   rozhodnutí   o   priznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ   je   teda   plne   v   kompetencii   všeobecných   súdov   zhodnotiť   zákonom   ustanovené predpoklady   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   je   z   rovnakého   hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania pri zistení nových okolností,   resp.   ich   zmeny,   rozhodnúť   o   odňatí   takéhoto   oslobodenia   aj   so   spätnou účinnosťou.   Je   teda   zrejmé,   že   zákonodarcom   zvolené   riešenie   možno   posúdiť   ako proporcionálne a vyvážené, a ústavný súd preto nenašiel tvrdené dôvody protiústavnosti rozhodnutia všeobecných súdov opierajúce sa o ustanovenia § 138 ods. 1 a 5 OSP a reálnu možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny v tomto prípade.

Ústavný súd potom, ako konštatoval nedôvodnosť sťažovateľkiných tvrdení, skúmal v súvislosti s napadnutým čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, či súdy neaplikovali normy jednoduchého práva bez rozumného odôvodnenia či prepojenia s ústavne chráneným účelom,   resp.   či   právne   závery   všeobecných   súdov   neboli   v   extrémnom   nesúlade so skutkovými zisteniami. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd   zistil,   že   postupoval   v   konaní   v   zhode   s   ustanoveniami   procesného   kódexu (Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktoré   upravujú   priebeh   konania,   a   v jeho   rozhodnutí nemožno   badať   prejav   ľubovôle,   pretože   na   riadne   zistený   skutkový   stav   aplikoval a interpretoval právne normy spôsobom, ktorý má racionálny podklad.

Pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný súd v súlade s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo najavo, rovnako pri posudzovaní   skutočností   svedčiacich   pre   odňatie   priznaného   oslobodenia   od   súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že záver o zmene majetkových pomerov oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodnuté, bol uskutočnený na základe   novozistených   skutočností   (získania   majetku   nehnuteľného   i   hnuteľného do výlučného   vlastníctva   sťažovateľky   na   základe   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyporiadaní BSM). V tejto súvislosti preto neobstojí jej argument, že má stále tie isté majetkové pomery, ktoré boli zistené pri priznaní oslobodenia, a že súd mal byť svojím pôvodným rozhodnutím viazaný (R 22/1971).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecný   (krajský)   súd   hodnotil   majetkové   pomery sťažovateľky   dostatočne   a   objektívne,   úvahy   súdu   sú   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vyložené, a preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky o   zásahu   do   jej   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny.   Ústavný   súd   preto   považuje sťažnosť sťažovateľky v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012