znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. Ň., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/332/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. M. Ň.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011 doručená sťažnosť MVDr. M. Ň. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 CoP/332/2010 a jeho rozsudkom z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom   konania   o   zrušenie   vyživovacej   povinnosti,   ktorú   mal   určenú   voči   svojmu synovi–odporcovi M. Ň. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 31 C 62/2009-147 z 9. septembra 2010 vyživovaciu povinnosť sťažovateľa voči odporcovi zrušil od 1. júla 2010 do budúcna. V odvolacom konaní krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP/332/2010-190 z 23. februára 2011 zmenil rozsudok okresného súdu vo veci samej tak, že návrh zamietol. V okolnostiach prípadu je však podľa sťažovateľa podstatné, že ten istý   senát krajského súdu   v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, uznesením sp. zn. 8 CoP/349/2009 z 26. februára 2010 zrušil skoršie meritórne rozhodnutie okresného súdu vydané v sťažovateľovej veci, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vec mu vrátil   na   nové   konanie,   pričom   vo   veci   vyslovil   záväzný   právny   názor.   Vydaním napadnutého rozsudku však krajský súd „svoj vlastný právny záver, svoje vlastné právne stanovisko, ktorým právnym stanoviskom sa súd prvého stupňa riadil, úplne nepochopiteľne a diametrálne zmenil... Právne závery, ku ktorým mal súd prvého stupňa dospieť, stanovil vo svojom prvom zrušovacom rozhodnutí ten istý súd, ktorý sa od týchto svojich záverov úplne a bezprecedentne dištancoval.“.  

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za „nepredvídateľné súdne rozhodnutie, na základe ktorého sa navrhovateľ ocitol v nevýhodnej pozícii, voči nastoleniu ktorej nemal možnosť sa brániť, keďže mu bola rozhodnutím vo veci bez pojednávania odňatá možnosť konať pred súdom, odňatá možnosť byť oboznámený s odlišným právnym názorom odvolacieho súdu ako aj možnosť sa k tomuto názoru vyjadriť...“. Súčasne namieta porušenie   princípu   dvojinštančnosti,   keď   krajský   súd   vo   veci   nevydal „kasačné rozhodnutie“,   ale   rozsudok   okresného   súdu   zmenil,   a   tiež   porušenie   zásady   verejnosti konania,   ktoré   vidí   v   tom,   že   napadnutý   rozsudok   vydal   krajský   súd   bez   nariadenia pojednávania.   Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   o   trovách   konania,   sťažovateľ   krajskému   súdu vyčíta, že vo veci neboli žiadnym spôsobom zisťované dôvody hodné osobitného zreteľa, a tvrdenie krajského súdu, že na strane navrhovateľa niet prečo aplikovať ustanovenie § 150 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   označuje   za   nepravdivé.   Napadnutý rozsudok   krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárny a neodôvodnený, a tým aj v zmysle už opísaných dôvodov za porušujúci jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto rozhodnutie: „Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/332/2010 porušil právo MVDr. M. Ň. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/332/2010 zo dňa 23. 2. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v Košiciach   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   troch   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd si pri príprave predbežného prerokovania veci vyžiadal spis vedený okresným súdom v sťažovateľovej veci, z ktorého zistil, že po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu (28. marca 2011) sťažovateľ podaním doručeným okresnému   súdu   26.   apríla   2011   podal   proti   doručenému   rozsudku   krajského   súdu dovolanie,   o   ktorom   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté   a   ktoré   zatiaľ   nebolo   ani   predložené Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie. V dovolaní sťažovateľ uviedol obdobné dôvody nezákonnosti a neústavnosti napadnutého rozsudku, ktoré uviedol aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Dovolacie dôvody vidí sťažovateľ   predovšetkým   v   postupe   odvolacieho   súdu,   ktorým   mu   mala   byť   odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP]. Aj keď sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bolo z   jeho iniciatívy   začaté   aj dovolacie   konanie   voči   napadnutému   rozsudku,   ústavný   súd musel na túto skutočnosť prihliadnuť.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   ustálenú   judikatúru   konštatuje,   že   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010). Tento právny názor vyplýva z princípu subsidiarity, zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky proti rozsudku krajského súdu   č.   k.   8   CoP/332/2010-190   z   23.   februára   2011   uplatnil   aj   v   sťažnosti   podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nebolo dovolacie konanie skončené, bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako predčasne podanú, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Preto až po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná sťažnosť podaná ústavnému súdu za prípustnú (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010). Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd súčasne majúc na zreteli zmysel a účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu č. k. 8 CoP/332/2010-190 z 23. februára 2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, a to za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011