znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/2010-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., S., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 371/2009 z 22. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 371/2009 z 22. februára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 25. 6. 2009 sp. zn. 6 C 126/08 bol zamietnutý môj návrh na obnovu konania, ktoré sa viedlo na tamojšom súde pod sp. zn. 6 C 513/02.

Mnou podané odvolanie proti uzneseniu OS o zamietnutí návrhu odvolací Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22. 2. 2010 sp. zn. 5 Co 371/2009 zamietol a potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 4. 2010, teda túto Ústavnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote.

Predmetom   sporu   v   základnom   konaní   bolo   doplatenie   dedičského   podielu   trom žalobcom - spoludedičom po nebohom poručiteľovi Š. M. v zmysle Osvedčenia o dedičstve vydaného Okresným súdom Bratislava II.   zo dňa 11.   6.   2001 č. k. D 1383/2000,   Dnot 218/2000.   Týmto   dedičským   rozhodnutím   mi   o.   i.   bola   uložená   povinnosť   vyplatiť ustupujúcim spoludedičom z trhovej hodnoty družstevného bytu 750 000,- Sk ich dedičské podiely s tým, že náklady spojené s užívaním predmetného bytu znášajú všetci dedičia, teda aj traja žalobcovia v spomínanom základnom konaní. Ich dedičské podiely som nevyplatila v plnej výške, pretože v zmysle uvedenej klauzuly o znášaní nákladov spojených s užívaním predmetného bytu som odpočítala na každého žalobcu pripadajúci podiel nákladov. Žalobe žalobcov o doplatenie rozdielu bolo vyhovené v podstate z dôvodu, že som nepreukázala   a   nešpecifikovala   tzv.   odpočítateľné   položky   tvoriace   náklady   spojené s užívaním bytu, teda neuniesla som dôkazné bremeno.

Odvolací   Krajský   súd   v Košiciach potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   v podstate z tých istých dôvodov neunesenia dôkazného bremena.

Je pravdou, že v priebehu základného konania som nemala k dispozícii podklady na preukázanie výšky a dôvodnosti týchto nákladov. Až dňa 28. 5. 2007 sa mi podarilo získať „Súpis výdavkov po neb. Š. M. - stav k 20. 5. 2001“, z ktorého vyplýva výška a špecifikácia uvedených   nákladov.   Toto   bola   pre   mňa   nová   skutočnosť,   ktorú   som   bez   vlastného zavinenia   nemohla   preukázať   v   základnom   konaní,   pretože   som   tento   dôkaz   nemala   k dispozícii.

Keďže tento súpis výdavkov v spojení aj s inými dôkazmi, ktoré existovali v čase pôvodného   konania   mohol,   podľa   môjho   presvedčenia,   privodiť   pre   mňa   výrazne priaznivejšie rozhodnutie vo veci, v zmysle § 228 ods. 1, pís. a, b, podala som na okresný súd v Spišskej Novej Vsi dňa 19. 8. 2008 návrh na obnovu konania, ktorý bol uznesením zo dňa   25.   6.   2009   sp.   zn.   6   C   126/08   zamietnutý   a   odvolací   súd   na   základe   môjho odvolania   prvostupňové   uznesenie   potvrdil   uznesením   zo   dňa   22.   2.   2010   sp.   zn. 5 Co 371/2009.

Tieto   rozhodnutia   súdov   považujem   za   nesprávne   a   nezákonné,   pretože   bolo preukázané, že som nemohla predložiť rozhodujúci dôkaz o mojich tvrdeniach,   teda už uvedený súpis výdavkov po neb. Š. M., ktorý sa dostal do mojej dispozície až po skončení pôvodného konania. Taktiež som navrhovala ako nový dôkaz vypočutie svedkyne Mgr. J. B., ďalšej spoludedičky, ktorá mohla potvrdiť, že taktiež nevedela, kde sa predmetný súpis nachádzal, že teda nebol k dispozícii v priebehu súdneho sporu v pôvodnom konaní a bolo povinnosťou súdu tento dôkaz vykonať.

Z   uvedeného   preto   vyplýva,   že   nepovolením   obnovy   konania,   resp.   potvrdením nezákonného rozhodnutia okresného súdu odvolacím krajským súdom bolo porušené moje ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Taktiež sa domáham ochrany podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktoré nebolo zachované.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Sťažovateľke   M.   M.   bolo   porušené   ústavné   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde a právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 2. 2010 sp. zn. 5 Co 371/2009.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 2. 2010 sp. zn. 5 Co 371/2009 a prikazuje sa tomuto súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

3. Sťažovateľke sa priznáva právo na náhradu všetkých trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   porušení   zásad   spravodlivého procesu   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 126/08 z 25. júna 2009, ktorým bol zamietnutý jej návrh na povolenie obnovy konania. Sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutia všeobecných   súdov   v   danej   veci   považuje   za   nesprávne   a   nezákonné,   pretože   je presvedčená, že v pôvodnom konaní, o ktorého obnovu žiadala, nedisponovala dôkazom, ktorý nemohla nie z vlastnej viny predložiť a ktorý by podľa jej názoru mohol privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ale aj napriek tomu vo veci konajúce súdy obnovu konania nepovolili.

Sťažovateľka   domáhajúc   sa   ústavnoprávnej   ochrany   formulovala   svoje   námietky vo všeobecnej podobe a bližšie ich, až na označenie konkrétneho dôkazu, ktorý mal svedčať pre povolenie obnovy konania, nešpecifikovala.

Inými   slovami,   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom predostrela svoje námietky tak, akoby od ústavného súdu očakávala uplatnenie právomoci ako ďalšej opravnej inštancie. Svoje tvrdenia oprela len o skutočnosť, že jej návrhu na obnovu konania malo byť zo strany všeobecných súdov vyhovené, pretože tu existoval dôkaz, ktorý nemohla predložiť v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 513/02. Týmto dôkazom mal byť podľa nej súpis výdavkov po poručiteľovi, ktorý sa do jej dispozičnej sféry dostal až 28. mája 2007, teda po právoplatnom skončení konania na okresnom súde.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z hľadiska   splnenia   predpokladu   odôvodnenia sťažnosti   (§   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   sťažovateľka   nepredložila   žiadne argumenty, ktorými by prezentovala neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť či svojvoľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľka z hľadiska ústavnoprávnej relevancie vôbec neuviedla, v čom spočíva porušenie jej práv, v čom krajský súd pochybil alebo v čom spočíva   ústavná   nekonformnosť   jeho   záverov.   Z odôvodnenia   sťažnosti   taktiež   nie   je zjavné,   či   sťažovateľka   namietala   skutočnosť,   že   krajský   súd   mal   aplikovať   konkrétnu právnu   normu   a túto   neaplikoval,   alebo   či   mala   v úmysle   namietať   ústavne   nesúladnú interpretáciu aplikovaných právnych predpisov či nezákonný spôsob vykonávania dôkazov. Námietka sťažovateľky bola formulovaná len v tom zmysle, že obnova konania mala byť povolená, pretože tu existoval dôkaz, ktorý v pôvodnom konaní nemohla predložiť. Takáto „holá“ námietka však nie je spôsobilá vymedziť priestor pre posúdenie ústavného súdu o tom, či v danom prípade boli, alebo neboli porušené označené práva sťažovateľky.

Sťažovateľka   neidentifikovala   pochybenia   krajského   súdu,   ktoré   by   ústavný   súd mohol z hľadiska dodržania záruk garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdiť v konaní podľa čl. 127 ústavy.

Okrem toho, že sťažnosť neobsahovala všetky obligatórne náležitosti, aké vyplývajú z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (odôvodnenie návrhu), nespĺňala ani predpoklad podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   pretože   k nej   nebola   pripojená   kópia právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 371/2009 z 22. februára 2010, ktoré sťažovateľka namietala.

Ústavný   súd   zároveň   uvádza,   že   vzhľadom   na   charakter   nedostatkov   podania nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku na ich odstránenie, a to i s poukazom na to, že je v konaní zastúpená advokátom, ktorý je podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a o zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonávať advokát tak, aby boli objektívne a spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (obdobne   napr.   II.   ÚS   117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 5/08).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010