znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/09-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   C.   H.,   D.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia   bližšie   neurčeného   základného   práva   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 132/2009 z 27. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. H. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2009 doručená   sťažnosť   C.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   bližšie neurčeného   základného   práva   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 132/2009 z 27. mája 2009.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza, že 6. marca 2009 Okresný súd Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zamietol   jeho   žiadosť   o   povolenie   obnovy   konania. Po vyhlásení uznesenia bol sudcom poučený, že sa môže proti rozhodnutiu okresného súdu odvolať „na mieste, alebo do troch dní od doručenia rozsudku“. Po doručení rozhodnutia okresného   súdu   sťažovateľ „promptne   podal   písomnú   sťažnosť   ku   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici“.

Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2009 z 27. mája 2009 z dôvodu oneskoreného podania. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva skutočnosť, že sťažovateľovi bolo uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania oznámené na verejnom zasadnutí 6. marca   2009, „na ktorom   bol   prítomný   aj   odsúdený“.   Podľa   odôvodnenia   uznesenia krajského súdu   sťažovateľ na tomto pojednávaní po poučení o opravných prostriedkoch vyhlásil, „že   sa   vyjadrí   v   lehote   troch   dní“. Samotnú   sťažnosť   proti   uzneseniu   však sťažovateľ   podal   až   31.   marca   2009,   teda   podľa   názoru   krajského   súdu   oneskorene. Krajský súd oprel svoj právny názor o ustanovenia § 187 ods. 1 a § 179 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ uznesenie krajského súdu označil za „absurdné a zavádzajúce“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ žiada ústavný súd, aby „po preskúmaní mojej sťažnosti   nariadil   Krajskému   súdu   v B.   Bystrici   vo   veci   konať,   pretože   u mojej   osoby k oneskoreniu   nedošlo,   skôr   tu   Kraj.   súd   úmyselne   a jednostranne   vybavil   záležitosť v prospech   Okr.   súdu   vo   Zvolene   a to   spôsobom,   ktorý   priamo   predkladám   Ústavnému súdu, čím sa právom cítim dotknutý.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,c) proti komu sťažnosť smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   pričom   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikovaný návrh rozhodnutia vo veci samej, ktorý by bol vymedzený presne, určito a zrozumiteľne. Sťažovateľ v rámci odôvodnenia sťažnosti   síce   formuluje   požiadavku,   aby   ústavný   súd „nariadil   Kraj.   súdu...   konať“, čo by vzhľadom na celkový obsah sťažnosti bolo možné považovať za návrh rozhodnutia, avšak   aj   v prípade   akceptácie   takto   neurčito   vymedzeného   petitu   sťažnosti   je   nutné konštatovať, že tento po obsahovej stránke nezodpovedá požiadavkám zakotveným v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu   sťažnosti   absencia   akékoľvek   označenia   základných   práv   a slobôd sťažovateľa,   ktoré mali byť uznesením   krajského   súdu   porušené.   Označenie porušených základných práv alebo slobôd sťažovateľa sa nenachádza v celom obsahu sťažnosti.Ústavný   súd   ďalej   k zákonom   požadovaným   náležitostiam   sťažnosti   uvádza, že formulácia   časti   sťažnosti,   ktorú   je   možné   považovať   za   návrh   rozhodnutia   vo   veci samej, je v danom prípade neúplná, keďže sťažovateľ sa domáha iba rozhodnutia o uložení povinnosti krajskému súdu vo veci konať bez návrhu na vyslovenie porušenia základných práv   alebo   slobôd.   Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej zrušenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   predpokladá   nález   ústavného   súdu o porušení základných práv alebo slobôd (napr. IV. ÚS 251/04).

Sťažnosť v nadväznosti na už uvedené neobsahuje ani návrh na zrušenie uznesenia krajského   súdu   po   prípadnom   konštatovaní   zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa. Zároveň   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   neobsahuje   presnú   identifikáciu   rozhodnutia (spisovou značkou všeobecného súdu), ktoré má ústavný súd preskúmať.

V celom   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   nie   je   namietaná   neústavnosť   uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ poukazuje len na „porušenie zákona“, resp. „protizákonnosť“ rozhodnutia, ako aj na to, že rozhodnutie je „absurdné a zavádzajúce“.

K návrhu   na začatie konania je tiež podľa   § 20 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde potrebné   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   v   konaní,   ktoré   musí   byť   udelené advokátovi. Sťažovateľ takéto splnomocnenie ústavnému súdu nepredložil a ani nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009