znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   jej základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   1   Co   100/2006 z 11. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2007 faxom   a následne   21.   júna   2007   poštou   doručená   sťažnosť   E.   K.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 100/2006 z 11. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Sťažovateľka podala návrh na začatie konania o ochranu osobnosti proti JUDr. M. P., súdnej exekútorke. Toto konanie sa viedlo na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 7 C 291/2005. (...) Dňa 6. 2. 2006 bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený rozsudok Okresného sudu v Trebišove sp. zn. 7 C 291/2005 zo dňa 23. 1. 2006, ktorým súd návrh zamietol   a   navrhovateľke   uložil   povinnosť   nahradiť   odporkyni   trovy   konania   v   sume 20.414,- Sk (...).

Proti tomuto rozsudku podala dňa 21. 2. 2006 sťažovateľka odvolanie. (...) Dňa 26. 4. 2007 bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 100/2006 zo dňa 11. 1. 2007, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. (...)

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva   podľa   názoru   sťažovateľky   nepochybne,   že   rozhodnutím   odporcu   -   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   1 Co 100/2006 zo dňa 11.   1.   2007 bolo porušené jej právo

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR,

-   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na ochranu proti zasahovaniu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru.

Z doteraz uvádzaných skutočností je nesporné, že JUDr. M. P., súdna exekútorka, viedla proti sťažovateľke exekučné konanie. V rámci tohto exekučného konania, opakovane na obálkach zásielok adresovaných sťažovateľke, uvádzala rodné číslo sťažovateľky. Sťažovateľka sa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, domáhala v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu osobností, satisfakcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za toto konanie, ktoré bolo zásahom do jej práva na súkromie a na zverejňovanie jej osobných údajov. V   konaní,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   bolo   nesporne preukázané,   že   ku   konaniu,   ktoré   sťažovateľka   považovala   za   zásah   do   svojich osobnostných práv, zo strany súdnej exekútorky došlo.

Ani   súd   I.   stupňa,   ani   odvolací   súd,   proti   ktorému   táto   sťažnosť   smeruje,   však nevyhoveli návrhu sťažovateľky na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže   podľa   ich   názoru,   nárok   na   takúto   formu   satisfakcie   sťažovateľke   nevznikol. Súd I. stupňa   vo   svojom   rozhodnutí   sa   vyhol   čo   i   len   konštatovaniu   v   rámci   časti odôvodnenia, týkajúcej sa skutkových zistení, že k zásahu do práv sťažovateľky zakotvených v § 11 Občianskeho zákonníka došlo. (...)

Krajský súd v Košiciach na rozdiel od I. stupňového súdu vo svojom rozhodnutí vyslovene konštatoval, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva: „ Že zo strany odporkyne   došlo   k   zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľky   spočívajúceho   v   tom, že porušila ustanovenie zákona o ochrane osobných údajov tým, že zverejnila rodné číslo navrhovateľky v rámci vykonávania exekučnej činnosti“.

Zotrval však na názore vyslovenom súdom I. stupňa, že pre poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť preukázané, že neoprávnený zásah spôsobil ujmu (nemajetkovú   ujmu)   a   to   nielen   v   bežnej,   ale   v   značnej   miere.   Odvolací   súd   vyjadril skutkový   záver,   že   z   listín,   ktoré   sťažovateľka   predkladala   v   rámci   I.   stupňového,   aj odvolacieho konania, nevyplynulo, že by sa bránila konaniu odporkyne - označeniu jej rodného   čísla   a z toho   vyplýva,   že   nevnímala   túto   skutočnosť   ako   zásah   do   svojich osobnostných práv. Osobitne zdôraznil, že túto skutočnosť neuvádzala vo svojich podaniach v exekučnom konaní.

Odvolací súd zároveň skonštatoval, že pokiaľ navrhovateľka (sťažovateľka) tvrdila, že konanie odporkyne pociťovala ako zásah do súkromia, je potrebné uviesť, že takéto jej tvrdenie bolo len v rovine jej všeobecného tvrdenia, v tomto smere neprodukovala žiadne dôkazy a preto nemožno vyvodiť záver, že neoprávnený zásah jej spôsobil nemajetkovú ujmu, ale to nielen v bežnej, ale aj v značnej miere. (...)

K   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   46   ods.   1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru:

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (...) Z citovaného zákonného ustanovenia, ktoré   je jedným   z ustanovení,   ktorými   sa   vykonáva   právo   konať   zákonom   ustanoveným spôsobom pred súdom vyplýva, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemôže tvrdiť, že v konaní určité dôkazy neboli predložené alebo naopak, že také dôkazy predložené boli. Sťažovateľka tým   neupiera   súdu   jeho   výlučné   právo   hodnotiť   vykonané   dôkazy,   ale   tomuto   právu nezodpovedá oprávnenie dôkazy v konaní vykonané ignorovať. Ak ich súd nezohľadní, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia jasné, prečo takýto postup zvolil a musí ho súd presvedčivo odôvodniť.   V   predmetnej   veci   tak   odvolací   súd   nepostupoval.   Odvolací   súd   totiž konštatoval, že: „Z podaní navrhovateľky nevyplývalo, že by sa bránila konaniu odporkyne (označeniu   osobných   údajov   navrhovateľky   -   rodného   čísla   na   jednotlivých   podaniach adresovaných   navrhovateľke)   a   teda   túto   skutočnosť   nevnímala   ako   zásah do jej osobnostných   práv,   keďže   v   uvedenom   období   sa   vo   svojich   podaniach   ohľadne tejto skutočnosti nezmieňovala“.

Toto   konštatovanie   odvolacieho   súdu   nie   je   pravdivé.   V   podaniach,   ktoré navrhovateľka (sťažovateľka) predložila odvolaciemu súdu v rámci doplnenia dokazovania, ktoré   tento   súd   vykonával   a   na   ktoré   sa   tento   súd   aj   odvoláva,   je   totiž   jednoznačne a zrozumiteľne   vyjadrená   jej nespokojnosť   s uvádzaním jej   rodných čísel   na zásielkach exekútora. (...)

Sťažovateľka   opakovane   poukazovala   na   nezákonnosť   konania   súdnej   exekútorky v ďalších   podaniach   adresovaných   orgánom   činným   v   trestnom   konaní.   Nie   je   teda pravdou, že sťažovateľka sa vo svojich podaniach sťažovala len na priebeh, len na podľa nej nezákonnú   exekúciu,   ale   upozorňovala   a   dožadovala   sa   nápravy   aj   vo   vzťahu zverejňovaniu jej rodného čísla súdnou exekútorkou. (...)

Odvolací súd však neuviedol, prečo dôkazy, ktoré boli v priebehu konania predložené sťažovateľkou, nebral do úvahy, ale naopak, tvrdil, že takéto dôkazy v konaní neexistujú. Na základe takéhoto právo na spravodlivé súdne konanie a na možnosť konať pred súdom zákonom ustanoveným postupom potom dospel k skutkovým a právnym záverom o tom, že sťažovateľka ujmu, ktorej náhradu v konaní požadovala, v skutočnosti nepociťovala. K porušeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR a na rešpektovanie súkromného a rodinného života a   na   ochranu   proti   zasahovaniu   do   výkonu   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru: (...)

Sťažovateľka totiž považuje za prekonaný názor, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v   peniazoch vzniká   len   v prípade,   ak   bola v značnej   miere znížená vážnosť   a   dôstojnosť   osoby   v   spoločnosti.   Napriek   tomu,   že   v   súdnej   praxi   neustále pretrváva tento anachromizmus, sťažovateľka poukazuje na to, že ani ustanovenie § 13 ods. 2   OZ   nevylučuje   poskytnutie   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   v   iných   ako   v   tých prípadoch, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Sťažovateľka poukazuje na to, že zásah do práva na ochranu osobnosti častokrát spôsobuje vážnu ujmu bez toho, aby táto ujma, jej vážnosť sa stala známou na verejnosti. (...)   Je   nesporné,   že   vzhľadom   na   to,   že   predmetom   ochrany   podľa   ustanovenia   §   11 Občianskeho zákonníka sú také zložky osobnosti, ktoré vo svojom súhrne tvoria integritu fyzickú aj duševnú určitej osoby, je každý zásah do tejto integrity prežívaný poškodenou osobou citlivo a vážnosť zásahu, spôsob prežívania tohto zásahu a jeho následkov, v zásade nijako nesúvisí s tým, či o takejto udalosti vie širší alebo len úzky okruh osôb. (...)»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR,

-   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na ochranu proti zasahovaniu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 100/2006 zo dňa 11. 1. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. Co 100/2006 zo dňa 11. 1. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk,

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   neodôvodnenosti   namietaného rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 291/2005 z 23. januára 2006, na základe ktorého bol jej návrh na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie práv spojených s ochranou osobnosti zamietnutý. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd v ňom neuviedol, z akého dôvodu   nezohľadnil   vykonané   dôkazy,   pričom   okrem   toho   uviedol   aj   skutočnosti, ktoré podľa vyjadrenia sťažovateľky neboli pravdivé. Sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd mal k dispozícii všetky dôkazy svedčiace o tom, že k zásahu do jej práv spojených s ochranou   osobnosti   došlo,   ale   nepriznal   jej   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   hoci   podľa jej udania tento zásah výrazným spôsobom zasiahol do jej osobnej integrity.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 tohto článku dohovoru štátny orgán   nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade so zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 291/2005 z 23. januára 2006 bol návrh sťažovateľky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 000 Sk z titulu porušenia práv spojených   s ochranou   osobnosti   zamietnutý   a sťažovateľke bola zároveň uložená povinnosť nahradiť odporkyni trovy konania v sume 20 414 Sk.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.   Sťažovateľka   dôvodila   tým,   že   konaním   odporkyne   sa   cítila   byť znevážená a dotknutá, keďže odporkyňa ako súdna exekútorka na obálkach jej adresovaných uvádzala jej rodné číslo, ktoré sa tak stalo známym neurčitému počtu osôb, čím podľa jej názoru došlo   k významnému zásahu do   jej   práv   spojených   s ochranou   osobnosti.   Sťažovateľka sa zároveň   nestotožnila   s konštatovaním   súdu   prvého   stupňa,   že   k priznaniu   náhrady nemajetkovej   ujmy   je   potrebné   zníženie   vážnosti   alebo   dôstojnosti   osoby   v spoločnosti v značnej   miere,   a v tejto   súvislosti   dodala,   že   vzhľadom   na   to,   že odporkyňa   už   voči nej nevedie exekučné konanie, si ani nevie predstaviť iný spôsob odstránenia následkov, ako   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch.   Na   základe   toho   sťažovateľka žiadala, aby krajský   súd zmenil rozsudok   okresného   súdu   tak,   že by jej návrhu   v celom rozsahu vyhovel a odporkyňu by zaviazal nahradiť všetky trovy konania.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 100/2006-175 z 11. januára 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V napadnutom   rozsudku   krajský   súd   uviedol   obsah   prvostupňového   rozhodnutia, zosumarizoval   argumenty   sťažovateľky   obsiahnuté   v odvolaní,   ako   aj   argumenty odporkyne,   ktorá   vo   svojom   vyjadrení   žiadala   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny potvrdiť, a aj po doplnení dokazovania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:   „Odvolací   súd   s   poukazom   aj   na   vyššie   uvedené   má   za   to,   že   z   vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že zo strany odporkyne došlo k zásahu do osobnostných práv   navrhovateľky,   spočívajúceho   v   tom,   že   porušila   ustanovenia   zákona   o   ochrane osobných   údajov   tým,   že   zverejnila   rodné   číslo   navrhovateľky   v   rámci   vykonávania exekučnej činnosti. Táto skutočnosť vyplýva aj z opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov SR, na ktorý sa navrhovateľka v tejto súvislosti obrátila a ktorý opatrením zo dňa 8. 6.   2005   uložil   odporkyni   bezodkladne   ukončiť   využívanie   všeobecne   použiteľného identifikátora   v   poštovom   styku   s   dotknutými   osobami,   a   teda   poskytol   v   tomto   smere ochranu   navrhovateľke   aj   týmto   rozhodnutím.   Pri   posudzovaní   dôvodnosti   nároku uplatneného   na   súde,   je   potrebné   aj   k   tejto   skutočnosti   prihliadnuť,   nakoľko   týmto rozhodnutím došlo k zamedzeniu pokračovania zásahov zo strany odporkyne.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, má teda odvolací súd za to, že základ nároku na ochranu osobnosti je daný, a preto s prihliadnutím na navrhovateľkou zvolený právny prostriedok súdnej   ochrany osobnosti,   ktorým je   súd viazaný, odvolací   súd posudzoval, či sú v danej veci splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ (...).

Po doplnení dokazovania v tomto smere, odvolací súd zistil že v uvedenom období sa navrhovateľka   cítila   byť   diskriminovaná   a   poškodzovaná   a   to   predovšetkým   z   toho dôvodu,   že   samotnú   exekúciu   voči   nej   považovala   za   neprípustnú   a   nedôvodnú   (...). Je potrebné   uviesť,   že   z   podaní   navrhovateľky   nevyplývalo,   že   by   sa   bránila   konaniu odporkyne (označeniu osobných údajov navrhovateľky - rodného čísla na   jednotlivých podaniach   adresovaných   navrhovateľke),   a   teda   túto   skutočnosť   nevnímala   ako   zásah do jej osobnostných práv, keďže v uvedenom období sa v svojich podaniach ohľadne tejto skutočnosti nezmieňovala.

Za takejto situácie, a to s poukazom aj na vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že vzhľadom   na   okolností   a   formu   zásahu   zo   strany   odporkyne,   za   ktorých   došlo k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľky,   by   bola   primeraným zadosťučinením   -   satisfakcia   v   morálnej   forme,   a   to   v   ospravedlnení,   ktoré by korešpondovalo   so spôsobom neoprávneného zásahu,   keďže takáto forma z hľadiska jej poškodenia, je formou primeranou. Takúto formu zadosťučinenia však navrhovateľka neuplatnila. (...)

Pokiaľ   totiž   navrhovateľka   tvrdila,   že   konanie   odporkyne   pociťovala   ako   zásah do súkromia,   je   potrebné   uviesť,   že   takéto   jej   tvrdenie   bolo   len   v   rovine   všeobecného tvrdenia,   v tomto   smere   neprodukovala   žiadne   dôkazy,   a preto   nemožno   vyvodiť   záver, že neoprávnený zásah takúto ujmu aj spôsobil a to nielen v bežnej ale v značnej miere, čo je však potrebné preukázať.

S údajmi navrhovateľky skutočne prišli do styku len pracovníci poštového úradu, prípadne   exekútorského   úradu,   ktorí   sú   povinní   chrániť   takéto   údaje   a   sú   viazaní mlčanlivosťou.   Navrhovateľka   len   uviedla,   že   konaním   odporkyne   sa   cíti   byť   dotknutá, keďže nemôže mať istotu, že v budúcnosti táto okolnosť (t. j. zverejnenie rodného čísla) voči nej   nebude   zneužitá.   Takéto   vyhlásenie   navrhovateľky   sa   rozporuje   s   ňou   tvrdenými (nepreukázanými) rozsiahlymi následkami. (...)

Keďže navrhovateľka si nezvolila primeraný prostriedok súdnej ochrany osobnosti, pričom súd je viazaný uplatneným nárokom (petitom návrhu) neostávalo ani odvolaciemu súdu iné, len zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa ohľadne ňou uplatnenej nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,-Sk potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. (...)“

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

V   konaniach   o ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v súlade   s   §   13   ods.   2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch,   ak došlo   k zníženiu   jej   dôstojnosti   či   vážnosti   v spoločnosti.   Pri   určení jej výšky   prihliada   všeobecný   súd   hlavne   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy, ako aj na okolnosti,   za   akých   k porušeniu   práv   konkrétneho   účastníka   konania   došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však   nemôže   byť   bezbrehá,   ale   musí   spočívať   na   logických   a legitímnych   faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená,   že   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   musí   mať   pre   určitý okruh zásahov do práv spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký alebo že vzniknutý   zásah musí byť automaticky   spojený   s verdiktom   súdu   o nepriznaní takejto   náhrady.   Podstatná   je   jedinečnosť   prípadu   a s tým   spojená   konkrétna   intenzita zásahu   a jej   následky.   Na   základe   toho   potom   všeobecný   súd   rozhodne   o návrhu na priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za porušenie   práv   a v odôvodnení svojho   rozhodnutia   predstaví   dôvody,   ktoré   ho k vyslovenému   záveru   viedli   (obdobne III. ÚS 238/08).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bol podrobený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou. V tejto súvislosti mal ústavný súd na pamäti, že jeho pozícia nespočíva v kontrole skutkových a právnych záverov súdov nižšieho stupňa, pokiaľ sú tieto závery zlučiteľné so zásadami spravodlivého procesu. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľke jasne prezentoval svoje názory a zreteľne vysvetlil, prečo potvrdil rozhodnutie okresného   súdu   o zamietnutí   jej   návrhu   na priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených s ochranou osobnosti. Je zrejmé, že krajský súd porušenie týchto práv nespochybnil, na základe dôkazov získaných súdom prvého stupňa, ako aj na základe doplnených dôkazov dospel k záveru, že konaním súdnej exekútorky, ktoré spočívalo v uvádzaní rodného čísla sťažovateľky na obálkach jej adresovaných, došlo k zásahu do osobnej integrity sťažovateľky. Zároveň poukázal na to, že na základe opatrenia Úradu   na   ochranu   osobných   údajov   Slovenskej   republiky   z 8.   júna   2005,   na   ktorý sa sťažovateľka obrátila, bolo súdnej exekútorke uložené bezodkladne ukončiť uvádzanie rodného čísla sťažovateľky na obálkach jej adresovaných. Podľa názoru krajského súdu týmto došlo k zamedzeniu pokračovania zásahov súdnej exekútorky do práv sťažovateľky spojených s ochranou osobnosti.

Okrem toho krajský súd vyjadril aj svoj názor, že sťažovateľka nezvolila vhodnú formu   satisfakcie   za   porušenie   jej   práv,   keď   žiadala   len   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   vzhľadom   na   vzniknutú   ujmu   by   ako zadosťučinenie bola vhodná morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia, pričom v tejto súvislosti   poukázal na okolnosti   a charakter   zásahu a súčasne vysvetlil,   z akého dôvodu nepovažoval daný zásah za zásah takej intenzity, ktorý by odôvodňoval aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k závažnosti a následkom tohto zásahu odvolací súd uviedol osoby,   ktoré   bezprostredne   prišli   do   kontaktu   s osobným   údajom   sťažovateľky   a ktoré sú pri vykonávaní   svojej   práce   viazané   povinnosťou   mlčanlivosti,   pričom   zároveň neprihliadol na argumenty sťažovateľky o možnom budúcom zneužití týchto jej údajov, ktoré   by   sa   neskôr   mohli   stať   známymi   neurčitému   počtu   osôb.   Krajský   súd   teda konštatoval, že uvedené tvrdenia sťažovateľky boli len v rovine dohadov a že vo vzťahu k tvrdeniu   o výraznom   zásahu   do   jej   súkromia,   ktoré   by   malo   za   následok   zníženie jej vážnosti či dôstojnosti v značnej miere, nepredložila žiadne dôkazy.

Sťažovateľka poukazovala na tvrdenie krajského súdu, že spomínaný zásah súdnej exekútorky   nevnímala   nejako   citlivo,   keďže   podľa   jeho   vyjadrenia   sa   o tomto   zásahu v inkriminovanom   období   vo   svojich   podaniach   nezmieňovala.   Uvedenú   konštatáciu krajského súdu sťažovateľka pokladala za nepravdivú. Ústavný súd však vzhľadom na svoju pozíciu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti a orgánu verejnej moci, ktorý nepôsobí   ako   ďalšia   opravná   inštancia   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných   súdov, zastáva   názor,   že   skúmanie prípadných   skutkových   omylov   všeobecných   súdov   nepatrí do jeho   právomoci,   pretože   jeho   pozornosť   je   sústredená   na   ochranu   sťažovateľa   pred takými zásahmi, ktoré majú za následok porušenie základných práv. Keďže krajský súd v dostatočnej miere ozrejmil všetky skutočnosti, ktoré ho viedli k tomu, aby prvostupňové rozhodnutie znamenajúce zamietnutie návrhu sťažovateľky potvrdil   a tieto jeho tvrdenia sa nedostali   do   rozporu   so   zákonnými   ustanoveniami   upravujúcimi   ochranu   osobnosti, uvedenie   takéhoto   argumentu,   na   výhradne   ktorom   odvolací   súd   nepostavil   svoje rozhodnutie,   nepovažuje   ústavný   súd   za   tak   zásadné,   aby   to   mohlo   viesť   k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je   nepochybné,   že   bolo   úlohou   krajského   súdu   vyhodnotiť   intenzitu,   charakter, okolnosti vzniku zásahu do práv spojených s ochranou osobnosti sťažovateľky, zároveň bolo jeho úlohou posúdiť vzniknuté následky, a tak aj dospieť k záveru, či boli dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Krajský súd na základe zadovážených dôkazov nezistil, aby uvedenými zásahmi súdnej exekútorky bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť sťažovateľky v značnej miere, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.   Svoje   rozhodnutie   s prihliadnutím   na   príslušné   ustanovenia   Občianskeho zákonníka aj odôvodnil spôsobom, o ktorom sa ústavný súd domnieva, že je zlučiteľný so zásadami spravodlivého procesu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa čl. 19 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   8   dohovoru,   pretože   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   orgánu verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru   (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008