znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 210/97, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 1/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2007   doručená   sťažnosť   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namietala   porušenie základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 210/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 1/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 18. júna 1997 okresnému súdu žalobu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 12 C 210/97. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 210/97-238 zo 7. novembra 2005. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa napadol, pokiaľ ide o výroky týkajúce   sa   merita   veci,   Ľ.   R.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Sťažovateľka   (ako   žalobkyňa v označenom   konaní)   napadla   odvolaním   výroky   týkajúce   sa   povinnosti   zaplatiť   trovy konania   a   súdny   poplatok.   O podaných   odvolaniach   rozhodoval   Krajský   súd   v Prešove (ďalej   len   „odvolací   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Co 26/06,   ktorý   uznesením č. k. 6   Co 26/06-314   z 27. júna 2007 potvrdil rozsudok okresného   súdu   zo 7. novembra 2005 v časti napadnutej odvolaním sťažovateľky a konanie o odvolaní podanom žalovaným zastavil z dôvodu jeho späťvzatia. V priebehu konania pred odvolacím súdom sťažovateľka namietala   nesprávne   vyrubenie   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie   a   podaním zo 6. marca 2006   požiadala   aj   o „oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   tento   úkon“. Odvolací   súd   uznesením   č.   k.   6 Co 26/06-292   z   13. marca 2006   nepriznal   sťažovateľke oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, proti čomu podala 31. marca 2006 odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Co 1/2006 zo 14. mája 2007 konanie   v   uvedenej   veci   zastavil   podľa   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku z dôvodu, že nie je funkčne príslušný na rozhodovanie o sťažovateľkou podanom odvolaní. Uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   14. mája 2007   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky doručené 8. júna 2007.

Podľa sťažovateľky dochádzalo v konaní vedenom okresným súdom „od samotného začiatku“ k zbytočným prieťahom, o čom svedčí aj skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 24. februára 1999. K zbytočným prieťahom však podľa nej dochádzalo aj v „ďalších štádiách konania“, čo sa prejavilo napríklad v dlhých časových odstupoch medzi nariadenými   termínmi   pojednávaní.   Okresný   súd   rozhodol   vo veci   až   rozsudkom   zo 7. novembra 2005. Neefektívnosť postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 1/2006 namieta sťažovateľka argumentujúc, že po predložení podkladov ohľadne jej majetkových a zárobkových pomerov na základe výzvy najvyššieho súdu tento potreboval trinásť   mesiacov   na   rozhodnutie   o zastavení   konania   z procesných   dôvodov   (nedostatok vecnej príslušnosti).

Sťažovateľka sa obrátila na ústavný súd (sťažnosť z 13. augusta 2007 bola podaná na poštovú prepravu 15. augusta 2007) žiadajúc vyslovenie porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 210/97, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 1/2006, priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

1. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľom pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (v danom prípade všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, II. ÚS 76/06).

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   v rozsahu   sťažovateľkou   namietaného   porušenia jej   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 210/97 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 1/2006.

2. Z obsahu sťažnosti   a   z   pripojených   príloh   (predovšetkým   z   kópií   príslušných rozhodnutí   okresného   súdu,   odvolacieho   súdu   a   najvyššieho   súdu   v   sťažovateľkou označených   konaniach   s   vyznačenými   dátumami   nadobudnutia   právoplatnosti, resp. ich doručenia účastníkom konania) je zrejmé, že v právnej veci sťažovateľky sp. zn. 12 C   210/97   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   zo   7. novembra 2005.   V časti   týkajúcej sa merita veci nadobudol tento rozsudok právoplatnosť 1. februára 2006 a v časti týkajúcej sa   výrokov   napadnutých   odvolaním   sťažovateľky   sa   tak   stalo   18. júla 2007   na   základe potvrdzujúceho   uznesenia   odvolacieho   súdu   č. k.   6 Co 26/06-314   z   27. júna 2007. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 6 Co 26/06-292 z 13. marca 2006, týkajúcom sa žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Co 1/2006 zo 14. mája 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť doručením právnemu zástupcovi sťažovateľky 8. júna 2007.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02,   III. ÚS 172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných   práv,   a v prípade,   že už   k   zásahu   došlo,   aby sa v porušovaní   týchto   práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne   konanie   o   námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľke už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (obdobne napr. I. ÚS 235/03).

V čase podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 15. augusta 2007, už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením konaní   vedených   okresným   súdom   pod   sp. zn.   12 C 210/97   a   najvyšším   súdom pod sp. zn. 1 Co 1/2006. Obe označené konania boli právoplatne skončené a k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky už nedochádzalo. Okresný súd ani najvyšší súd už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05).

Ústavný súd v nadväznosti na to podotýka, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľka mohla brániť (do právoplatného skončenia označených konaní vedených okresným súdom a najvyšším súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007