znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 267/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Jána Lukniša, bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na zákonného sudcu a verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Policajného   zboru   v Žiline   sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-216/20-ZA-2003 z 29. apríla 2004, uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 1 Pv 616/03-32 zo 7. júna 2004, protokolom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu   daňových   kontrol   Žilina,   č.   I/2227/8845/02   zo 7.   mája   2002,   dodatočným platobným výmerom Daňového úradu v Bytči č. 691/2100/19495/02/Sul z 19. júna 2002, rozhodnutím   Daňového   úradu   v Bytči   č.   691/230/22768/03/Sul   z   1.   decembra   2003, rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica,   Oddelenia výkonu   daňových   kontrol   Žilina,   č.   V/256/2304/04/Mat   z 18.   marca   2004,   zápisnicou o ústnom   pojednávaní   č.   I/2227/19286/01   z   27.   septembra   2001   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica,   Oddelenia   výkonu   daňových   kontrol   Žilina, a výzvou   na   predloženie   dokladov   sp.   zn.   I/2227/192282/01   z   27.   septembra   2001 Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Ing.   Jána   Lukniša   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich základných práv uznesením Okresného úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru v Žiline sp. zn. ČVS: OÚJP-216/20-ZA-2003 z 29. apríla 2004 a uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline č. k. 1 Pv 616/03-32 zo 7. júna 2004,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť Ing. Jána Lukniša   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Jána   Lukniša,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv na zákonného sudcu a verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a základného práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru uznesením Okresného úradu justičnej a kriminálnej   polície   Policajného   zboru   v Žiline   (ďalej   len   „okresný   úrad   justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: OÚJP-216/20-ZA-2003 z 29. apríla 2004, uznesením Okresnej   prokuratúry   v   Žiline   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   1   Pv   616/03-32 zo 7. júna 2004, protokolom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina, č. I/2227/8845/02 zo 7. mája 2002, dodatočným platobným výmerom Daňového úradu v Bytči č. 691/2100/19495/02/Sul z 19. júna 2002, rozhodnutím   Daňového   úradu   v Bytči   č.   691/230/22768/03/Sul   z   1.   decembra   2003, rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica,   Oddelenia výkonu   daňových   kontrol   Žilina,   č.   V/256/2304/04/Mat   z 18.   marca   2004,   zápisnicou o ústnom   pojednávaní   č.   I/2227/19286/01   z   27.   septembra   2001   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica,   Oddelenia   výkonu   daňových   kontrol   Žilina, a výzvou   na   predloženie   dokladov   sp.   zn.   I/2227/192282/01   z   27.   septembra   2001 Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   20.   októbra   2000   bola   začatá   daňová kontrola   v spoločnosti   Nikola   s   r.   o.   V zápisnici   o začatí   daňovej   kontroly   chýbajú náležitosti uvedené v § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov. Sťažovateľ namieta, že s ním neboli dohodnuté miesto a dátum daňovej kontroly, ktoré   správca   dane   určil   jednostranne,   a nie   na   základe   dohody   so   sťažovateľom. Z uvedeného dôvodu neboli splnené náležitosti začatia daňovej kontroly. Dňa 27. septembra 2001 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, avšak ani tu neboli termín a miesto dohodnuté s daňovým subjektom, ale iba jednostranne určené správcom dane. Dňa 19. júna 2002 Daňový úrad v Bytči vydal dodatočný platobný výmer proti spoločnosti Nikola s r. o., ktorým bola dorubená daň vo výške 84 800 Sk. Sťažovateľ ako konateľ spoločnosti Nikola s r. o. využil zákonné opravné prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku a podal žalobu Krajskému súdu v Žiline v mene spoločnosti Nikola s r. o. Ďalej poukazuje na to, že pracovníčka   Ing.   T.,   ktorá sa   zúčastnila daňovej kontroly, mala byť z tejto kontroly vylúčená, pretože bola podriadenou pracovníčkou sťažovateľa v spoločnosti Poľnonákup, a. s., Ž.

V októbri   2003   bol   sťažovateľ   vypočúvaný   na   okresnom   úrade   justičnej a kriminálnej polície. Dňa 13. mája 2004 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin skrátenia dane. Proti uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť,   ktorú   doplnil   17.   a   21.   mája   2004.   Rozhodnutím   okresnej   prokuratúry   bola sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   zamietnutá   ako   nedôvodná. Sťažovateľ namieta, že v rozhodnutí okresnej prokuratúry chýba zmienka, že svoju sťažnosť doplnil aj podaním zo 17. mája 2004.

Podľa sťažovateľa bolo konaním označených orgánov porušené jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ústavy a podľa čl. 6 dohovoru a základné právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základné právo na zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a základné právo na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru tým, že   s ním   neboli   dohodnuté   miesto   a   čas   výkonu   daňových   kontrol,   rozhodovalo   sa   na základe   nekompletných   podkladov,   falšovali   sa   doklady,   a tým   bol   vylúčený   z daňovej kontroly.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   považuje   za   primerané,   aby   mu   bolo   poskytnuté primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške,   ktorú   má   určiť   ústavný   súd.   Nárok   na priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   mu porušením   jeho   základných   práv   vznikla   ujma.   V doplnení   sťažnosti   zo   14.   júla   2004 uvádza, že za primerané považuje finančné zadosťučinenie vo výške 100 až 150 tisíc Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Slovenská   republika   v zastúpení   Daňový   úrad   Bytča,   Daňové   riaditeľstvo v Žiline,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   v Žiline,   Okresná   prokuratúra   v Žiline porušila práva voči Ing. Jánovi Luknišovi... v zmysle čl. 48 Ústavy SR a článkov 6, 13, 14 a 17 Európskeho Dohovoru o ľudských právach a slobodách.

2. Ústavný súd ruší:

-Uznesenie ČVS: OÚJP-216/20-ZA-2003 z 13. 5. 2004, OÚJP v Žiline

-Uznesenie č. 1 Pv 616/03-32 z 7. 6. 2004 Okresnej prokuratúry

-Protokol č. I/2227/8845/02 z 7. 5. 2002 Daňové riaditeľstvo v Žiline

-Dodatočný platobný výmer č. 691/2100/19495/02/Sul z 19. 6. 2002 DU Bytča

-Rozhodnutie č. 691/230/22768/03/Sul 1. 12. 2003 DU v Bytči

-Rozhodnutie č. V/256/2304/04/Mat z 18. 3. 2004 Daňové riaditeľstvo ZA

3. Slovenská republika je povinná vyplatiť Ing. Jánovi Luknišovi... zadosťučinenie výšku nech určí Ústavný súd SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal predbežné opatrenie tohto znenia:„Ústavný súd SR nariaďuje, aby sa:

-OÚJP v Žiline

-Okresná prokuratúra v Žiline

-Daňový úrad v Bytči

-Daňové riaditeľstvo v Žiline zdržali   akýchkoľvek   krokov   v tejto   veci   až   do   vynesenia   rozsudku   Ústavným   súdom   SR v predmetnej veci.“

V doplnení sťažnosti zo 14. júla 2004 sťažovateľ namieta taktiež zápisnicu o ústnom pojednávaní č. I/2227/19286/01 z 27. septembra 2001 a aj výzvu na predloženie dokladov sp. zn. I/2227/192282/01 z 27. septembra 2001 Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Uznesením   okresného   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-216/20-ZA-2003 z 29. apríla 2004 bol sťažovateľ obvinený z trestného činu skrátenia dane a poistného   podľa   §   148   ods.   1   Trestného   zákona,   ktorého   sa   mal   dopustiť   na   tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti Nikola s r. o. nepodal daňové priznanie k cestnej dani za rok 1999, podal neúplné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 1999 bez účtovných výkazov, kde vykázal stratu vo výške 444 772 Sk, avšak následnou daňovou kontrolou bez spolupráce s daňovým subjektom podľa výpisov z účtov, faktúr od dodávateľov a odberateľov obchodných partnerov tejto spoločnosti bolo zistené, že   sťažovateľ   ako   konateľ   spoločnosti   Nikola   s   r.   o.   ukrátil   na   dani   štátny   rozpočet o 88 300 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť 13. mája 2004, ktorú doplnil 17. a 21. mája 2004. Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 616/03 zo 7. júna 2004 bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná.

Sám sťažovateľ neuviedol, v čom vidí porušenie jeho práv podľa čl. 48 ústavy a čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru zo strany vyšetrovateľa a prokurátora, ktorý rozhodoval o sťažnosti.

Práve naopak, orgány činné v trestnom konaní majú ústavnú povinnosť vyšetrovať trestnú   činnosť   a zisťovať   ich   páchateľov   (prokurátor   stíha   trestné   činy,   o ktorých   sa dozvie).   Obvinený,   teda   aj   sťažovateľ,   môže   v súlade   s ústavnou   úpravou   byť   stíhaný a obvinený len na základe zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Postup (procedurálny) orgánov činných v trestnom konaní neznamená, že osoba (sťažovateľ), ktorá sa v takomto konaní zúčastní, bude v ňom aj úspešná. Nikto nemá ústavný nárok, aby jeho podaniu (sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania) bolo vyhovené.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 88/99 uviedol, že nikto nemá nárok, aby výsledok   trestného   konania   zodpovedal   jeho   predstave.   V prípade,   že   takúto   predstavu sťažovateľa nespĺňa, nie je možné ho hodnotiť ako porušenie základných práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom.

Vo veci bolo začaté konanie o vznesení obvinenia sťažovateľom, ktoré má povahu prípravného konania, ktoré je zavŕšené podaním obžaloby, o ktorej rozhodne všeobecný súd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd je príslušný na konanie vo veci sťažnosti, ak vo veci nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sa vo viacerých svojich veciach zaoberal otázkou subsidiarity, pričom uviedol,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Vo veci sp. zn. II. ÚS 54/02 ústavný súd uviedol, že ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený   prijímať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu sťažnosti bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosti dospel k záveru, že uzneseniami okresného úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-216/20-ZA-2003 z 29. apríla 2004 a okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 616/03-32 zo 7. júna 2004 nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 48 ústavy a čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, a v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu (bod 1 výroku uznesenia).

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na to, že daňová kontrola, v rámci ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv, sa vzťahovala na daňový subjekt Nikola, s. r. o, Š., v ktorej je sťažovateľ konateľom, je sťažnosť ústavnému súdu podaná vo zvyšnej časti osobou zjavne neoprávnenou. Z protokolu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia   výkonu   daňových   kontrol   Žilina,   č.   I/2227/8845/02   zo   7.   mája   2002, z dodatočného   platobného   výmeru   Daňového   úradu   v   Bytči   č.   691/2100/19495/02/Sul z 19.   júna   2002,   z   rozhodnutia   Daňového   úradu   v Bytči   č.   691/230/22768/03/Sul z 1. decembra 2003, z rozhodnutia Daňového riaditeľstva   Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina, č. V/256/2304/04/Mat z 18. marca 2004,   zo   zápisnice   o ústnom   pojednávaní   č.   I/2227/19286/01   z   27.   septembra   2001 Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica, Oddelenia výkonu daňových kontrol Žilina, a z výzvy na predloženie dokladov sp. zn. I/2227/192282/01 z 27. septembra 2001   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica,   Oddelenia   výkonu daňových kontrol Žilina, vyplýva, že tieto rozhodnutia a procesné úkony boli uskutočnené voči   daňovému   subjektu   Nikola,   s.   r.   o,   Š.,   kde   je   sťažovateľ   konateľom,   a nie   voči sťažovateľovi   ako   fyzickej   osobe.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu podaná sťažovateľom ako fyzickou osobou, a nie v mene spoločnosti Nikola s r. o., ústavný súd odmietol túto sťažnosť vo zvyšnej časti ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená a vo zvyšnej časti ako podaná zjavne neoprávnenou osobou, ústavný súd zamietol aj návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktoré v sťažnosti navrhol vydať.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004