znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 266/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcu Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí 16. decembra 2014 o sťažnosti M. Č., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, advokátska   kancelária,   Čapkova   2,   Bratislava,   vo veci namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 228/2012 z 5. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Č. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   11   Co   228/2012 z 5. decembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   11   Co   228/2012   z 5.   decembra   2012 z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   M. Č. uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Petra Arendackého, advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   13. februára 2013 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 228/2012 z 5. decembra 2012. Uznesením č.   k.   III.   ÚS   266/2014-10   z 24.   apríla   2014   prijal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania na strane odporcu, v rámci ktorého sa navrhovateľ proti nemu domáhal zaplatenia sumy 314 113   Sk   (10 426,64   €)   s príslušenstvom,   a   to   z titulu   náhrady   škody,   ktorú   mal sťažovateľ   navrhovateľovi   spôsobiť   tým,   že   ako   vodič   motorového   vozidla,   ktoré   mal navrhovateľ na základe lízingovej zmluvy v nájme, zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej bolo toto vozidlo devastačne poškodené. Okresný súd Senica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 29. mája 2006 rozhodol tak, že navrhovateľovi priznal časť z uplatneného nároku   v sume   157 056,50   Sk   (5 213,32   €)   s   príslušenstvom   a vo   zvyšnej   časti   návrh zamietol   s odôvodnením,   že   na základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k záveru,   že navrhovateľ   mal   na   spôsobenej   škode   spoluúčasť.   Na   základe   odvolania   navrhovateľa, podaného proti zamietavej časti tohto rozhodnutia odvolací súd uznesením z 11. septembra 2007 rozsudok v napadnutej časti zrušil   a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie a pripustení navrhovateľom iniciovanej zmeny návrhu okresný   súd   rozsudkom   z 24. apríla   2012   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi zvyšok uplatňovanej sumy, teda 5 213,32 € s príslušenstvom. O odvolaní podanom proti predmetnému   rozsudku   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn. 11 Co 228/2012 z 5. decembra 2012, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   v postupe   krajského   súdu   vidí   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V sťažnosti predkladá argumentáciu, v ktorej uvádza:

«V konaní pred všeobecnými súdmi boli v predmetnej veci sporné dve skutočnosti. Po prvé,   či   sťažovateľ   zavinil   dopravnú   nehodu,   pri   ktorej   vznikla   škoda,   teda   či   bol vodičom motorového vozidla a po druhé výška škody.

Pokiaľ ide o zavinenie nehody, súd ustálil vinu sťažovateľa, s čím síce sťažovateľ nesúhlasí, avšak rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v medziach zákona. Pokiaľ však ide o ustálenie výšky škody, musí sťažovateľ konštatovať, že rozhodnutie súdu vychádza z   takého hodnotenia   dôkazov,   ktoré je v   príkrom   rozpore   so   skutkovým stavom   a   z   aplikácie   právnych   predpisov,   ktorá   odporuje   významu   a   cieľu   zákonných ustanovení ako aj ustálenej súdnej praxi.

Pre úplnosť treba poznamenať, že rozhodnutie o náhrade škody v časti 5.213,32 € nadobudlo právoplatnosť v dôsledku nepodania odvolania zo strany sťažovateľa. Ako však je zrejmé zo súdneho spisu a ako bude ozrejmené aj nižšie v tejto sťažnosti, skutočná škoda, ktorú   bol   sťažovateľ   povinný   uhradiť   v   zmysle   právnych   predpisov   navrhovateľovi,   je dokonca nižšia ako polovica žalovanej sumy (t.j. ako sume priznaná rozsudkom zo dňa..., proti   ktorému   sťažovateľ   nepodal   odvolanie),   preto   súdy   mali   vo   zvyšku (t. j. v rozhodnutiach, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti) návrh zamietnuť.

K výške škody boli v konaní vykonané dva dôkazy: vyjadrenie leasingovej spoločnosti (v tom čase už v konkurze) a znalecký posudok.

Leasingová   spoločnosť   vo   svojom   vyjadrení   uviedla,   že   poškodený   jej   uhradil žalovanú   sumu   10.426,64   €   ako   hodnotu   vozidla,   táto   suma   neobsahovala   žiadne   iné poplatky a pod.

Naopak   znalecký   posudok   jasne,   bez   akýchkoľvek   pochybností,   určil,   že   škoda na vozidle predstavovala sumu nižšiu,   ako   bola suma žalovaná,   a to   sumu   8.858,22 €. Súčasne znalec výslovne uviedol, že v ním určenej výške škody nie je započítané poistné plnenie,   ktoré   leasingová   spoločnosť   obdržala   od   poisťovne   a   ktorú   sumu   tak   nemusel uhrádzať ani navrhovateľ.

Za   uvedeného   stavu   dokazovania   súd   uzavrel,   že   skutočná   škoda   na   vozidle predstavuje žalovanú sumu, t. j. 10.426,64 €. Dôvodom pre takýto postup bola skutočnosť, že leasingová spoločnosť potvrdila, že uhradená suma neobsahovala žiadne iné poplatky, iba dohodnutú cenu vozidla.

V zmysle § 442 ods. 1 OZ „uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk)“. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že poškodený môže požadovať náhradu škody iba vo výške zodpovedajúcej ujme, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére v dôsledku škody. Skutočnou škodou je pritom stratená (zničená) hodnota veci, ktorá je objektívne určiteľná, nie hodnota, na ktorej sa dohodne poškodený s tretím subjektom. Poškodený v žiadnom prípade nemá nárok na náhradu vyššej ako stratenej (zničenej)   hodnoty len preto, že sám ju kúpil za vyššiu než primeranú cenu.

Správnosť   uvedeného   výkladu   potvrdzuje   ustálená   súdna   prax   vrátane rozhodnutí najvyšších   súdov   SR   a   ČR,   príkladom   môže   byť   aj   rozhodnutie   NS   ČR, č.k. 25 Cdo 1618/2001 (publikovanom napr. v časopise Soudní judikatura pod č. 94/2003), v ktorom sa výslovne uvádza:

,,Skutočnou škodou je majetková ujma, která znamená zmenšení majetkového stavu poškozeného   oproti   stavu   pred   škodnou   udalosti.   Pri   škode   zpúsobené   na   starších, použitých či opotrebovaných věcech se vychází z obecné ceny, kterou mély veci v dobé, kdy k jejich poškození došlo. Nahrazuje-li se v rámci skutečné škody znehodnocení veci, je jednoznačné, že majetková ujma poškozeného (zmenšení jeho majetkového stavu) je dána rozdílem hodnoty veci pred poškozením a její hodnotou sníženou po poškození. V tomto smeru je právni názor odvolacího soudu zcela správny.“

Z citovaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že výška škody sa určuje z bežnej ceny   poškodenej   veci,   t.   j.   bez   ohľadu   na   to,   koľko   za   danú   vec   uhradil   poškodený. Z citovaného rozhodnutia ďalej bez ďalšieho vyplýva, že výška škody je daná rozdielom medzi hodnotou veci pred poškodením a po jej poškodení - túto určoval v konaní znalec a určil ju v nižšej výške, ako prvostupňový aj odvolací súd.»

Podľa   sťažovateľa «Z   uvedeného je zrejmé,   že súd   si   nesprávne   vyložil   zákonné ustanovenia   o   náhrade   škody,   tieto   nesprávne   aplikoval   a   v   dôsledku   toho   nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie.

V   tejto   súvislosti   treba   poznamenať,   že správnosť   záverov   znaleckého   posudku v konaní   nebola   žiadnou   zo   strán   spochybnená.   Správnosť   znaleckého   posudku nespochybnili   v   konečnom   dôsledku   ani   samotné   súdy, ktoré   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí neuvádzajú žiadne pochybenie znalca, ktoré by mali za následok nesprávnosť jeho   záverov,   ale   iba   nesprávne   interpretujú   pojem   skutočná   škoda,   v   dôsledku   čoho považovali za rozhodujúci dôkaz, ktorý je v skutočnosti pre vec úplne irelevantný.

V neposlednom rade treba poznamenať, že podľa § 443 OZ,,pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.“

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že leasingovou zmluvou sa navrhovateľ   zaviazal   uhradiť   cenu   vozidla   v   čase   uzatvorenia   zmluvy,   nie   v   čase poškodenia. Je teda zrejmé, že aj z tohto dôvodu z ceny určenej v leasingovej zmluve nebolo možné vychádzať pri určovaní výšky škody (§ 443 OZ). Ďalej treba podotknúť, že cena vozidla podľa leasingovej zmluvy je spravidla vyššia, než cena vozidla, pokiaľ by bolo kupované v hotovosti, resp. pokiaľ by kúpna cena bola uhradená iným spôsobom priamo pri kúpe.   V   skutočnosti   pri   leasingovej   zmluve   predajca   poskytuje   kupujúcemu   istú   formu úveru, za ktorý samozrejme kupujúci takisto platí, a to vo forme zvýšenej konečnej ceny vozidla. Rozdiel medzi v leasingovej zmluve dohodnutou kúpnou cenou a skutočnou škodou vypočítanou znalcom, nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa.

K   otázke   nesprávnej   aplikácie   právnych   predpisov,   k   následnému   arbitrárnemu hodnoteniu   vykonaného   dokazovania   a   najmä   k   vplyvu   týchto   pochybení   na   meritórne rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľ   považuje   za   vhodné   záverom   zhrnúť,   že   zo   znaleckého dokazovania   vykonaného   v   konaní,   výslovne   a   priamo   zo   záveru   znaleckého   posudku č. 64/2011 vyhotoveného J. K., ktorý nebol žiadnou zo strán spochybnený, jednoznačne vyplýva, že škoda na motorovom vozidle navrhovateľa vznikla vo výške 266.863,- Sk. t. j. 8.858,22 €.

Majúc   na   zreteli,   že   v   zmysle   ustanovení   OZ   má   poškodený   nárok   na   náhradu skutočnej   škody,   je   potom   už   z   porovnania   žalovanej   sumy   (10.426,64   €)   a   znalcom vyčíslenej škody (8.858,22 €) zrejmé, že žalobný návrh minimálne vo výške tohto rozdielu, t. j. 1.568,42 € (plus príslušenstva z tejto časti) nebol dôvodný.

K samotnej výške škody na poškodenom vozidle, ktorú určoval znalec vo svojom posudku,   je   potrebné   uviesť,   že   znalec   vo   svojom   posudku   vypočítal   čistú   výšku   škody na vozidle   a   nezaoberal   sa   náhradami,   ktoré   majiteľ   vozidla   (leasingová   spoločnosť) obdržal od svojej poisťovne. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný znalec vo svojom podaní zo dňa 12.8.2011, č.l. 257, keď uviedol, že výška poistného plnenia mu pri vyhotovovaní znaleckého posudku nebola známa a že nevidí dôvod, pre ktorý by ju pri výpočte škody na vozidle zohľadniť.

Z   vyúčtovania   k   leasingovej   zmluve   navrhovateľa   vyhotoveného   leasingovou spoločnosťou   (č.l.   II)   vyplýva,   že   poisťovňou   bolo   poskytnuté   poistné   plnenie   vo   výške 140.268,- Sk. t. j. 4.656.04 €. Poistné plnenie síce neobdržal priamo navrhovateľ, avšak ako vyplýva   z   vyúčtovania   k   leasingovej   zmluve,   suma,   ktorú   jej   bol   navrhovateľ   povinný uhradiť, bola o poistné plnenie ponížená. Pokiaľ preto potom platil navrhovateľ leasingovej spoločnosti   viac,   táto   časť   úhrady   nemala   pôvod   v   škode   samotnej,   ale   v   zmluvných dojednaniach medzi navrhovateľom a leasingovou spoločnosťou, za ktoré ale sťažovateľ nemôže zodpovedať, i keby o nich vedel.

Z   vykonaného   dokazovania   teda   vyplynulo,   že   skutočná   výška   škody   na   vozidle predstavovala sumu 8.858,22 €, z ktorej ale časť vo výške 4.656,04 € uhradila majiteľovi vozidla   poisťovňa,   a   teda   túto   časť   nebol   navrhovateľ   povinný   uhradiť   leasingovej spoločnosti. Aktívnu legitimáciu na vymáhanie tejto časti škody by mohla mať v rámci regresu poistného plnenia iba poisťovňa.

Z   vyššie   uvedeného   potom   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   povinný   uhradiť   a   ako náhradu škody uhradil majiteľovi vozidla sumu 4.202,18 €. Nakoľko rozsudok vo veci bol v časti náhrady škody vo výške 5.213,32 €, t. j. vo výške presahujúcej oprávnený nárok navrhovateľa,   už   pred   vydaním   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   právoplatný,   je zrejmé, že uplatnený nárok na časť náhrady škody, o ktorej rozhodoval súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom, bol absolútne nedôvodný.

Napriek tomu, súd v rozpore so znením právnych predpisov, v rozpore s ustálenou súdnou praxou, v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore s objektívnym hodnotením dôkazov uviedol, že skutočnou škodou v danom prípade bola nielen škoda na vozidle, ale aj všetky   finančné   prostriedky,   ktoré   navrhovateľ   vynaložil   v   súvislosti   s   obstaraním poškodeného vozidla a v súvislosti s ukončením leasingovej zmluvy.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uvedené   pochybenie   súdu   dosahuje   vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   takú   intenzitu,   ktorá   odôvodňuje   záver   o   arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, a teda aj o porušení základných práv sťažovateľa. Ďalším   porušením   práva   sťažovateľa   na   obdržanie   predvídateľného   rozhodnutia, súvisiacim   s   dôvodmi   uvedenými   pod   bodom   A.   tejto   časti   sťažnosti,   no   zároveň samostatným,   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   priamom   rozpore   so   svojím predchádzajúcim rozhodnutím v tej istej veci bez zmeny relevantných právnych predpisov či preukázaných skutkových okolností.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   Krajský   súd   v   Trnave   v   prejednávanej   veci   zrušil v napadnutej   časti   predchádzajúci   rozsudok   prvostupňového   súdu   (zo   dňa   29.5.2006), pričom v odôvodnení svojho   rozhodnutia   (zo dňa   11.9.2007.   č.k.   9Co   241/06)   v rámci svojho   záväzného   právneho   názoru   konštatoval,   že,škodca,   ktorý   poškodil   vozidlo vo vlastníctve leasingového prenajímateľa nezodpovedá leasingovému nájomcovi za ujmu vzniknutú tým, že účastníci leasingovej zmluvy dohodli pre prípad jej predčasného zrušenia také   podmienky,   ktoré   viedli   k   tomu, že   aj   keď   sa   nájomca   nestal   vlastníkom   vozidla, zaplatil   zo   svojho   pohľadu   nevýhodne   vysoké   čiastky   za   nájom   vozidla a   platby   s   tým spojené“, (str. 5)

Odvolací súd tak v tej istej veci, bez zmeny právnych predpisov alebo skutkových okolností   v   jedno   rozhodnutí   neuznal   ako   skutočnú   škodu   dohodnutú   cenu   leasingu prevyšujúcu objektívnu hodnotu vozidla v čase nehody a naopak,   v druhom rozhodnutí skutočnú   škodu   definoval   nad   rámec   objektívnej   hodnoty   vozidla   (vrátane   sumy,   ktorú poškodený preplatil v dôsledku zmluvných ustanovení).

Sťažovateľ rešpektuje právo zákonných sudcov na vlastný právny názor,   zároveň však poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   ako   opakovane   konštatoval   aj   Ústavný   súd   SR (napr. III. ÚS 192/06) právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), v zmysle   ktorého   súdy   majú   v   rovnakých   alebo   analogických   situáciách   rozhodovať rovnako. V rámci právneho štátu je neprípustné, aby ten istý súd vyslovil (bez viazanosti odlišným   právnym   názorom   vyššieho   súdu) v   jednej   a   tej   istej   veci   dva   absolútne protichodné   právne   závery bez   toho,   aby   ho   k   tomu   oprávňovali   zmeny   v   platných a účinných   právnych   predpisoch,   alebo   vo   vykonanom   dokazovaní.   Zo   sťažnosťou napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho súdu   relevantné zmeny   v   predpisoch či   zistenom skutkovom stave nevyplývajú. Odvolací súd sa navyše s odlišnou argumentáciou vo svojom predchádzajúcom   rozhodnutí   absolútne   nevysporiadal,   hoci   bol   sťažovateľom   na   obsah svojho predchádzajúceho rozhodnutia v odvolaní osobitne upozornený.

C.

V   neposlednom   rade   Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   porušil   práva sťažovateľa na spravodlivý proces tým. že hoci poznal predchádzajúcu rozhodovaciu prax, a to jednak Najvyššieho súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu ČR, nijako sa v odôvodnení s týmito nevysporiadal napriek tomu, že sám sa od tejto rozhodovacej praxe odchýlil. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, potvrdenú aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej príkladom môže byť nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 192/06, v ktorom Ústavný súd SR výslovne uviedol, že „podľa názoru ústavného súdu pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“.»

Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľ v sťažnosti   žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 228/2012 z 5. decembra 2012, označený rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský   súd   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   13.   júna   2014 prezentoval argumentáciu, v ktorej popísal priebeh konania vo veci sťažovateľa a odkázal na   odôvodnenie   namietaného   rozhodnutia,   ktoré   považoval   za   súladné   s všeobecne záväznými právnymi predpismi   a dostatočne odôvodnené v súlade s ustanovením   § 157 ods. 2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“). Vo svojom   stanovisku krajský súd vyjadril názor, že k namietanému porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   nedošlo,   na   základe   čoho   navrhol „sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť“.

Predseda krajského súdu v liste zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 11. júla 2014 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu sťažovateľ zotrval na argumentačnej podstate sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci,   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej relevantných príloh zistil a zrekapituloval si tieto rozhodujúce skutočnosti:

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   6/2004   z 29.   mája 2006   bol   sťažovateľ zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   157 056,50   Sk   (5 213,32   €)   s   príslušenstvom, pričom   vo   zvyšku   bol   návrh,   ktorým   navrhovateľ   požadoval   zaplatenie   celkovej   sumy 314 113   Sk,   zamietnutý.   Okresný   súd   v rozsudku   konštatoval,   že   sťažovateľ,   ktorému navrhovateľ   požičal   vozidlo,   ktoré   mal   na   základe   lízingovej   zmluvy   v nájme,   svojím zavinením   spôsobil   navrhovateľovi   škodu   v dôsledku totálnej likvidácie   vozidla pri dopravnej   nehode.   Zamietnutie   návrhu   vo   zvyšku   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že navrhovateľ „uzrozumený   v zmysle   bodu   5   všeobecných   podmienok   zmluvy   o nájme s právom kúpy prenajatej veci, že nesmie dať predmet nájmu na užívanie inej osobe, sám si čiastočne   porušením   zmluvných   povinností   zapríčinil   vznik   škody,   pričom   súd   jeho spoluúčasť na vzniknutej škode ustálil vo výške 50 %“.

Na   základe   odvolania   podaného   navrhovateľom   proti   výroku   o zamietnutí   časti návrhu   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   Co   241/2006   z 11.   septembra   2007   rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd bol toho   názoru,   že   okresný   súd   vec   nesprávne   posúdil   po   právnej   stránke,   keď za spoluzavinenie navrhovateľa považoval porušenie povinností vyplývajúcich z lízingovej zmluvy, ktorá upravuje vzťah medzi leasingovou spoločnosťou a navrhovateľom, a ktoré ako také nemá žiaden vplyv na vznik škody, ktorú navrhovateľovi spôsobil sťažovateľ. Odvolací   súd   tak   vylúčil   spoluúčasť   navrhovateľa,   pričom   súčasne   konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu z hľadiska špecifikácie výšky spôsobenej škody.   Na   tomto   mieste   formuloval   krajský   súd   svoj   právny   názor,   že „škodca,   ktorý poškodil   vozidlo   vo vlastníctve   leasingového   prenajímateľa   nezodpovedá   leasingovému nájomcovi za ujmu vzniknutú tým, že účastníci leasingovej zmluvy dohodli pre prípad jej predčasného zrušenia také podmienky, ktoré viedli k tomu, že aj keď sa nájomca nestal vlastníkom vozidla zaplatil zo svojho pohľadu nevýhodne vysoké čiastky za nájom vozidla a platby s tým spojené. Bude preto potrebné preukázať podmienky dohodnuté v leasingovej zmluve   ohľadne   platieb,   predčasného   skončenia   zmluvy,   z čoho   pozostávala   leasingová splátka, hodnotu vozidla v čase vzniku škody, čo všetko vyúčtovala spoločnosť pri ukončení zmluvy, keďže toto vyúčtovanie je nezrozumiteľné a nejasné.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 6/2004 z 24. apríla 2012 zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi zvyšok uplatňovanej sumy, teda sumu 5 213,32 € s príslušenstvom. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol: „Predmetom tohto konania teda zostalo zistiť výšku skutočnej škody, ktorá vznikla navrhovateľovi v dôsledku škodového konania odporcu. Súd mal preukázané, že škodové konanie odporcu malo za následok devastačné poškodenie   vozidla.   Podľa   znalca,   bola   všeobecná   hodnota   vozidla   pred   poškodením 10.949,45 € (329.863,- Sk) a náklady na opravu poškodeného vozidla boli znalcom určené v sume 13.509,92 € z čoho je zrejmé, že motorové vozidlo bolo totálne zničené, keď náklady na opravu prevyšujú hodnotu vozidla pred poškodením. Pokiaľ ide o výšku škody v sume

8.858,23 € (266.863,- Sk), znalec sa jednoznačne vyjadril, že spôsob výpočtu, akým bola škoda vypočítaná sa používa v prípade totálneho zničenia vozidla. Pokiaľ ide o uvádzanú sumu 8.858,23 € (266.863,- Sk) súd dospel k záveru, že túto sumu nemožno stotožňovať so sumou, ktorá predstavuje skutočnú škodu vzniknutú navrhovateľovi. Súd vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 442 ods. 1 OZ v spojení so zisteným skutkovým stavom majúc na zreteli   spravodlivé   usporiadanie   veci   je   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   skutočná škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi t. j. ujma, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére ako poškodeného   je   v   žalovanej   sume   10.426,64   €   (314.113,-   Sk).   Súd   mal   jednoznačne preukázané, že navrhovateľ za účelom vyplatenia v tom čase už zničeného motorového vozidla zaplatil prenajímateľovi sumu celkom 10.426,64 € (314 113,-Sk), pričom táto suma de   facto   bola   sumou,   ktorej   plnením   došlo   k   zániku   záväzku   navrhovateľa   voči prenajímateľovi. Táto nezahŕňala v sebe žiadne iné poplatky, ani úroky, platby za nájom vozidla, ani sankcie za predčasné zrušenie zmluvy. Súd je tiež toho názoru, že v danom prípade   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   navrhovateľ   vynaložil   zo   svojho   majetku na zničené motorové vozidlo sumu 10.426,64 € (314.113,- Sk), a teda o túto sumu sa reálne znížil jeho majetok. Nakoľko už bolo vyššie uvedeným rozsudkom právoplatne rozhodnuté o časti   tejto   škody,   predmetom   tohto   konania   je   už   len   jej   zostávajúca   časť   v   sume 5.213,32 €, ktorú sumu súd týmto rozhodnutím priznal navrhovateľovi v celom rozsahu.“

O podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 228/2012 z 5. decembra 2012, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v predmetnom rozsudku dôvodil takto: „Odvolací súd sa stotožnil so záverom   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   určil   výšku   škody,   ktorú   spôsobil   odporca navrhovateľovi sumou 5.213,32 eur. Už v zrušujúcom uznesení zo dňa 11.9.2007 odvolací súd skonštatoval, že odporca nezodpovedá leasingovému nájomcovi, teda navrhovateľovi za ujmu, vzniknutú tým, že si navrhovateľ s leasingovou spoločnosťou dohodol pre prípad predčasného zrušenia zmluvy také podmienky, ktoré viedli k tomu, že aj keď sa nájomca nestal vlastníkom vozidla, zaplatil zo svojho pohľadu nevýhodne vysoké čiastky za nájom vozidla a platby s tým spojené. Leasingová spoločnosť opakovane vo svojich písomných vyjadreniach oznámila, že navrhovateľ zaplatil len cenu vozidla, neplatil žiadne finančné čiastky za predčasné zrušenie leasingovej zmluvy, ani iné čiastky za nájom vozidla a platby s   tým   spojené,   takže   odvolací   súd   sa   takisto   stotožnil   s   tým,   že   suma,   ktorú   zaplatil navrhovateľ   leasingovej spoločnosti predstavuje ujmu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére konaním odporcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ   porušenie   označených   práv   vidí   v aplikácii   právneho   predpisu, odporujúcej podľa jeho názoru zmyslu a účelu dotknutej právnej úpravy, ako aj ustálenej súdnej praxi.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu (s ktorého   závermi sa krajský súd v namietanom rozhodnutí ako s vecne správnymi stotožnil a tieto prevzal) vyplýva, že okresný súd pri určení výšky škody spôsobenej sťažovateľom definuje spôsobenú   škodu ako „devastačné poškodenie vozidla“, teda ako škodu na veci. Na tomto mieste prezentuje okresný súd v konaní obstaraný znalecký posudok, kde znalec vyčíslil výšku spôsobenej škody v zmysle pravidla zakotveného v ustanovení § 443 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veci vychádza z ceny veci v čase poškodenia. Okresný súd však, formálne sa odvolávajúc na všeobecné ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka o rozsahu náhrady škody, označené pravidlo zásadne sa uplatňujúce pri určení výšky škody spôsobenej na veciach neguje a za výšku sťažovateľom spôsobenej škody bez akejkoľvek opory v zákonnej úprave označuje v podstate tzv. nadobúdaciu cenu zničeného motorového vozidla,   dôvodiac, „že   navrhovateľ   vynaložilo   zo   svojho   majetku   na   zničené   motorové vozidlo sumu 10.426,64 € (314.113, -Sk), a teda o túto sumu sa reálne znížil jeho majetok“.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie súdu, resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak orgán   verejnej   moci   nekoná   v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   protirečí príkazu ústavnej normy.

Všeobecné ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa okresný súd formálne odvoláva, upravuje rozsah náhrady škody, a to pre všetky druhy spôsobenej škody. Osobitným   ustanovením   aplikovateľným   v prípadoch   škody   spôsobenej   na   veci upravujúcim spôsob určenia výšky takejto škody je však ustanovenie § 443 Občianskeho zákonníka, ktoré v záujme reparačnej funkcie zodpovednosti za škodu zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veciach zásadne vychádza z ceny veci v čase poškodenia, a nie z ceny v čase nadobudnutia veci (poškodeným).

Okresný súd, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil protiprávne konanie sťažovateľa ako „škodové konanie odporcu“ majúce za následok „devastačné poškodenie vozidla“, definoval spôsobenú škodu ako škodu na veci. Bolo povinnosťou okresného súdu na   takto   ustálený   skutkový   stav   aplikovať   hmotnoprávne   ustanovenie   Občianskeho zákonníka upravujúce spôsob špecifikácie výšky škody na veci, teda ustanovenie § 443 citovaného zákona, ktoré však okresný súd nerešpektoval.

Namietané rozhodnutie krajského súdu,   ktorý   sa s označeným pochybením   súdu prvého stupňa stotožnil, je výsledkom konania, ktoré nerešpektovalo relevantnú zákonnú normu.

Ústavný   súd   bral   do   úvahy   sťažovateľom   prezentovanú   argumentáciou,   avšak za oveľa   podstatnejší   nedostatok   postupu   konajúcich   súdov   považuje   skutočnosť, ktorú hodnotí   ako   zjavnú   primárnu   arbitrárnosť   v posudzovanom   súdnom   konaní,   ktorú nebolo   možné   vzhľadom   na   jej   charakter   prehliadnuť.   Konajúce   súdy   totiž v rozpore s ustálenou judikatúrou   (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 198/2007 z 30. septembra 2008, ako aj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 267/2005 z 29. marca 2007 a sp. zn. 25 Cdo 78/2001 z 30. októbra   2002)   priznali   navrhovateľovi   ako   lízingovému   nájomcovi,   ktorý   nebol vlastníkom zničenej veci – motorového vozidla, aktívnu vecnú legitimáciu na   uplatnenie nároku   na náhradu   škody   spôsobenej na veci.   Na tomto mieste zdôrazňuje ústavný súd relevantnú   okolnosť,   ktorá   umocňuje   závažnosť   pochybenia   konajúcich   súdov,   a to skutočnosť, že preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou   každého   súdneho   konania,   pričom   súd   vecnú   legitimáciu   skúma   vždy   aj   bez návrhu   a aj   v prípade,   že   ju   žiaden   z účastníkov   konania   nenamieta   (pozri   rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   205/2009   z 29.   júna   2010),   kde zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.

Takýto   zjavný   exces   v postupe   konajúceho   súdu,   ktorý   opomenie   vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci   súd   ex   offo   viazaný,   protirečí   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak na základe všetkých uvedených skutočností dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva sťažovateľa zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľa   zaručeného   ústavou   a listinou,   ako   aj práva   sťažovateľa   zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   kde   výšku   špecifikoval sumou 417,98 €.

Ústavný súd vychádzal pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   s tým,   že   predmet   konania   pred ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Pri určení výšky náhrady trov bola relevantná priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti), kde za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,81 €. Za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie sťažovateľa k stanovisku   krajského   súdu)   ústavný   súd   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania nepriznal,   pretože   vyjadrenie   nepovažoval   za   také,   ktoré   by   bližšie   prispelo k objasneniu veci.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v   celkovej   sume 275,94 €, ktorú   je krajský   súd povinný zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014