znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 266/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/68/2011 a jeho rozsudkom z 23. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 faxom a 24. mája 2012 osobne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   5 Sžf/68/2011 a jeho rozsudkom z 23. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Dňa   3.   11.   2006   vydal   Daňový   úrad   Košice   V   platobný   výmer č. 709/230/36922/06/ZIM,   ktorým   podľa   §   44   ods.   4   Zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov určil platiteľovi dane Ing. JUDr. K. M...- sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 244.385,- Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ dňa 8. 12. 2006 odvolanie... Dňa   15.   3.   2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   1/223/3970- 23406/2007/991545-r, ktorým prerušilo konanie vo veci odvolania podaného dňa 11. 12. 2006 Ing. JUDr. K. M. - sťažovateľom.

Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   č.   MF/21250/2007-71/1 zo dňa   8.   8.   2007   zrušilo   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   SR   č.   1/223/3970- 22365/2007/991545-r zo dňa 15. 3. 2007.

Dňa   12.   10.   2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   1/223/3970- 77374/2007/991545-r, ktorým Daňové riaditeľstvo SR podľa § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   odvolanie   proti   platobnému   výmeru   Daňového   úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM zo dňa 3. 11. 2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona č. 511/1992 Zb., ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 244.385,- Sk podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu Ing. JUDr. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   -   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky sp. zn. I/223/3970-77374/2007/991545-r zo dňa 12. 10. 2007 podal sťažovateľ na Krajský   súd   v   Košiciach   žalobu   na   jeho   preskúmanie   a   navrhol,   aby   súd   napadnuté rozhodnutie zrušil a zrušil platobný výmer Daňového úradu Košice V zo dňa 3. 11. 2006 č. 709/230/36922/06/ZIM, a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7 S 107/2007-121 zo dňa 2. 9. 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie,   o   ktorom Najvyšší súd SR rozhodol svojim rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 7/2009 zo dňa 1. 7. 2010 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 107/2007-121 zo dňa 2. 9. 2009 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie... Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   opätovne   vydalo   dňa   13.   12.   2010 rozhodnutie   sp.   zn.   1/223/20205-126051/2010/991545-r   zo   dňa   13.   12.   2010,   ktorým zamietlo odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V sp. zn. 709/230/36922/06/ZIM zo dňa 03. 11. 2006, ktorým bol určený sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 8 112,09 eur...

Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   sp.   zn.   6   S/31/2011   zo   dňa   8.   9.   2011 rozhodnutie žalovaného 1/223/20205-126051/2010/991545-r zo dňa 13. 12. 2010, ako aj platobný   výmer   Daňového   úradu   Košice   V   zo   dňa   3.   11.   2006   sp.   zn. 709/230/36922/06/ZIM zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/68/2011 zo dňa 23. 2. 2012 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   6   S/31/2011   zo   dňa   8.   9.   2011   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a účastníkom nepriznal náhradu trov konania...

Pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa sú významné aj ďalšie konania, ktoré sa týkali daňovej   kontroly,   v   dôsledku   ktorej   bola   sťažovateľovi   platobným   výmerom,   ktorý   bol potvrdený   posledným   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   SR   vyrubená   daň   z   pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001.

Ide predovšetkým o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/9/2007 zo dňa 19. 4. 2007, ktorým tento zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/41/2006-47 zo dňa 30. 11. 2006 tak, že rozhodnutie žalovaného sp. zn. 709/320/25,433/2006 zo dňa 10. 7. 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Predmetom   súdneho   prieskumu   bola   námietka   sťažovateľa   proti   postupu zamestnankýň správcu dane (v skutočnosti zamestnankýň miestne nepríslušného správcu dane), ktorá spočívala v tom, že tieto zamestnankyne nerešpektovali povinností správcu dane ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov zakotvenej v ustanovení § 30a ods. 7 a ods. 8 Zákona č. 511/1992 Zb...

Pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa je zásadným nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, ktorým tento zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 SžoKS 43/2006 zo dňa 27. 9. 2006, a vyslovil porušenie práva sťažovateľa na inú právnu   ochranu   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Predmetom   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   bolo   porušenie   práv   sťažovateľa citovaným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   v   konaní,   v   ktorom   rozhodoval   o   námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V, ktorým   poveril   na   výkon   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa,   ktorá   predchádzala   vydaniu rozhodnutia napadnutého v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý je predmetom tejto sťažnosti, zamestnankyne mieste nepríslušného správcu dane. Prvostupňový súd aj Najvyšší súd SR zamietli, resp. potvrdili zamietnutie žaloby proti   rozhodnutiu,   ktorým   nebolo   námietke   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane vyhovené...

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 5 Sžf/68/2011 zo dňa 23. 2. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo sťažovateľa na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovateľ na podporu svojich argumentov cituje v sťažnosti niektoré ustanovenia zákona   č.   511/1991   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), zákona č.   289/1995   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   platnom   do   31.   decembra   2001, judikatúru ústavného súdu a vychádzajúc z týchto zákonov a judikatúry je presvedčený, že najvyšší súd nepostupoval podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn.   II. ÚS   118/08   z   10.   decembra   2009   a   jeho   rozhodnutie „trpí   nedostatkom zrozumiteľného odôvodnenia v tej časti, v ktorej reaguje na žalobné námietky sťažovateľa“, čím porušil jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ tiež vo svojej sťažnosti uviedol, že vo svojej žalobe poukazoval na to, «že rozhodnutie žalovaného o potvrdení platobného výmeru, ktorým mu bola vyrubená daň z pridanej hodnoty za mesiac február 2001, vychádza z absurdnej konštrukcie žalovaného, že „napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala s daňovým subjektom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti kontrolná skupina u daňového subjektu nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly“. Žalovaný (Daňové riaditeľstvo SR) túto konštrukciu použil vo svojom rozhodnutí napadnutom v súdnom konaní, v ktorom bol vynesený rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý je predmetom tohto konania, súc si vedomý toho, že právny a skutkový záver, že došlo k splneniu podmienok pre určenie dane u sťažovateľa na základe pomôcok, musí zodpovedať prezumpcii, že boli naplnené kogentné podmienky, za ktorých možno daňovému subjektu určiť daň podľa pomôcok. Medzi týmito podmienkami je aj tá, že „daňový.subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu“ (§ 15 ods. 2 Zákona č. 511/1992 Zb.)...

Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je konštatovanie, že ústavný súd SR nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.

Ako už bolo citované vyššie Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 2009 vyslovil práve porušenie týchto práv. Preto nie je zrozumiteľné a pochopiteľné, čo týmto konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.

Pokiaľ Najvyšší súd SR argumentuje okrem iného aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR   sp.   zn.   5   Sžo/101/2010,   takáto   argumentácia   Najvyššieho   súdu   má   zjavné   logické nedostatky.   Najvyšší   súd   SR   totiž   ako   dôkaz   neodôvodnenosti   sťažovateľovej   námietky o nesprávnom   zložení   kontrolnej   skupiny   uvádza   také   rozhodnutie   NS   SR,   ktoré   práve rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol sťažovateľovu námietku vznesenú práve z dôvodu nesprávneho   zloženia   kontrolnej   skupiny,   zamietol.   Zjednodušene   povedané,   NS   SR vo svojom rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou dôvodí o správnosti zloženia kontrolnej skupiny používajúc pri tom iné rozhodnutie NS SR, ktoré však vyslovilo vo veci opačný právny názor a zrušilo rozhodnutie žalovaného, ktorým tejto námietke nevyhovel. Navyše, ako to vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SR sa vecou samotnou nezaoberal a sťažnosť sťažovateľa odmietol bez toho, aby ju vecne preskúmal, poukazujúc aj na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušilo rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ani výpočet ďalších uznesení najvyššieho súdu o odmietnutí sťažností sťažovateľa v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú   vec   žiadny   právny   význam.   Uznesenia   ústavného   súdu   SR   o   odmietnutí sťažností sťažovateľa totiž znamenajú, že ústavný súd sa podstatou sťažností sťažovateľa nezaoberal, teda nerozhodoval o tom, či práva sťažovateľa porušené boli, alebo nie. Preto tvrdenie Najvyššieho súdu SR o tom, že nebolo vyslovené v iných veciach porušenie práv sťažovateľa, je nezrozumiteľné. Sťažovateľ predpokladá, že Najvyšší súd SR vychádzajúc z predpokladu iura novit euria vníma, že v prípade, že ústavný súd neprijme sťažnosť na konanie, nerozhoduje ani o tom, či právo porušené bolo, alebo nie.

Arbitrárnosť,   svojvôľa   a   ústavná   nekonformnosť   napadnutého   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a jeho právnych záverov vyplýva aj zo skutočnosti. Najvyšší súd SR rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžf/3/2012   zo   dňa   20.   3.   2012,   3   Sžf   39/2011   zmenil   odvolaním napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sťažovateľa. Tieto rozsudky sa týkali žalôb sťažovateľa smerujúcich proti rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR, ktorým potvrdil   platobné   výmery,   ktorými   boli   sťažovateľovi   vyrubené   pokuty   z   rozdielu   dane z pridanej   hodnoty   priznanej   daňovými   priznaniami   sťažovateľa   a   platobnými   výmermi vydanými   na   základe   tej   istej   kontroly,   resp.   pomôcok.   V   obidvoch   prípadoch   išlo o rozhodnutia   žalovaného,   ktoré   boli   vydané   na   základe   právoplatných   platobných výmerov,   ktoré   boli   podrobené   súdnemu   prieskumu   a   žaloby   žalobcu   proti   nim   boli právoplatne   rozhodnuté.   Napriek   tomu   Najvyšší   súd   SR   skonštatoval   v   obidvoch rozhodnutiach,   že   aj   keď   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   majú   svoj   skutkový   základ   v právoplatných   rozhodnutiach   o   určení   dane   z   pridanej   hodnoty,   ktoré   nie   sú   zrušené, ústavný aspekt (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009) nemôže zostať   opomenutý,   „keďže existuje relevantný nález,   ktorý sa zásadne   vyslovil   správnej praxi daňových orgánov“.

Najvyšší   súd   SR   v   rozsudku   napadnutom   touto   sťažnosťou   však   celkom   zjavne ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“.

Týmto rozhodnutím a postupom zároveň odmietol poskytnúť sťažovateľovi ochranu, ktorú   je   mu   povinný   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR poskytnúť. Zároveň tým, že nenapravil pochybenie správnych   orgánov   v   konaní,   v   ktorom   bolo   predmetom   preskúmanie   ich   postupu a rozhodnutia, porušil aj sťažovateľove právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a to domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne SR, ktorého ochrancom a garantom súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku má byť.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na právnu ochranu na inom orgáne   Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/68/2011 dňa 23. 2. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 5 Sžf/68/2011 zo dňa 23. 2. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv   zaručených   ústavou   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012.

Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identických sťažnostiach (vychádzajúcej z takmer totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol napr. uzneseniami sp. zn. II. ÚS   98/2012   z   19.   apríla   2012   a sp.   zn.   I.   ÚS   286/2012   z   13.   júna   2012,   ktorým sťažovateľove sťažnosti ako zjavne neopodstatnené odmietol. Keďže III. senát ústavného súdu sa pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 v zásade stotožňuje s právnym názorom a závermi I. a II. senátu ústavného súdu rozhodujúcich vo veci sp. zn. II. ÚS 98/2012 a sp. zn. I. ÚS 286/2012, bude na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv zaručených   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   najmä   v   spôsobe   nedostatočného   a   svojvoľného odôvodnenia   rozhodnutia   najvyšším   súdom   (považuje   ho   za   nezákonné   a   arbitrárne), pretože nereagovalo na všetky námietky sťažovateľa uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6   S/31/2011 z 8. septembra   2011   a   nerešpektovalo   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra 2009, ktorý vyslovil porušenie jeho základných práv.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 6 S/31/2011-88 z 8. septembra 2011) sú zlučiteľné s označeným článkami ústavy.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   namietaného   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu č. k. 6 S/31/2011-88 z 8. septembra 2011 ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   najskôr uviedol   vecné   a   právne   závery   krajského   súdu,   ktorý   zrušil   rozhodnutie   žalovaného správneho orgánu (daňového riaditeľstva, ktorým bola sťažovateľovi právoplatne uložená povinnosť   zaplatiť   určený   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty   za   február   2001   v   sume 8 122, 09 €).   V   tomto   rozhodnutí   krajský   súd   vyslovil,   že   žalovaný   v   tomto   konaní sa neriadil   záväzným právnym názorom   najvyššieho súdu   v rozsudku   sp.   zn.   8 Sž/7/2009 z 1. júla   2010,   ktorý   vychádzal   z   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra 2009. Tento názor krajského súdu je opísaný na s. 2 až s. 4.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (správny orgán) odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne a skutkové posúdenie veci (konkrétne dôvody sú uvedené na s. 4 až s. 6 rozhodnutia najvyššieho súdu).

K   odvolaniu   žalovaného   sa   vyjadril   sťažovateľ   ako   žalobca,   ktorý   v   podaní z 18. novembra 2011 navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd následne „... ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1   veta   prvá   OSP)   preskúmal   v   medziach   podaného   odvolania   (§   212   ods.   1   OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo,   odvolanie   prejednal   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).“.

Z   jeho   rozhodnutia   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   citoval (aj interpretoval) právne normy týkajúce sa danej veci na s. 8 až s. 11, a to ustanovenia § 250i ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 250i ods. 3 OSP, § 107 ods. 4 OSP, ako aj § 2 ods. 1, § 29 ods. 6, § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 a § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 19 zákona o správe daní, ako aj iných právnych predpisov, a to „zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov“ a   k   meritu   veci   uviedol: «Najvyšší   súd... preskúmajúc   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   ako   i   obsah   súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca nenamieta vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.

Z   obsahu   žaloby   a   vyjadrenia   žalobcu   k   podanému   odvolaniu   v   tejto   veci   pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra   2009,   a   to   konkrétne   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   na   určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca   odvolávajúc   sa   na   obsah   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti   žalobcu   na   DPH   za   zdaňovacie   obdobia   február   až   december   2001,   čo v konečnom   dôsledku   spôsobuje   nezákonnosť   začatej   daňovej   kontroly   a   absenciu podmienok   na   určenie   predmetnej   dane   podľa   pomôcok.   Žalobca   taktiež   poukazuje na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

Naopak,   žalovaný   nevidí   povinnosť   bezvýhradného   aplikovania   právneho   záveru obsiahnutého   v   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny   záver   vychádza,   t.   j.   neuskutočnenie   spornej   daňovej   kontroly   z   dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia Ústavného súdu... č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu... č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým   odmietol   ústavnú   sťažnosť   žalobcu   proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 5 Sžo/101/2010   z   26.   októbra   2010   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Uvedeným   rozsudkom Najvyšší súd... zmenil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak,   že   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r   z   27.   júna   2005   a   vec   vrátil   žalovanému   na   nové konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30.   mája   2005   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   (predstaveného   -   riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny...

Právny   názor   Najvyššieho   súdu...   vyslovený   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd... vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu...

Právny   názor   Najvyššieho   súdu...   vyslovený   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Sžo/101/20I0 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd... vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu..., vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby   na   úseku   správy   daní   u   iného   správcu   dane,   a   to   po   predchádzajúcom   súhlase Daňového   riaditeľstva...   ako   spoločne   nadriadeného   orgánu   a   zamestnávateľa zamestnancov   daňových   úradov   v   jeho   pôsobnosti,   bol   Ústavným   súdom...   v   jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 z 04. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II, ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011   považovaný   za   ústavne   akceptovateľný,   nemajúci   znaky   výkladovej   svojvoľnosti   a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu ha inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy...

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu... č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.   decembra 2009   za   ojedinelé   vybočenie z   prevažujúcej   ustálenej judikatúry Ústavného súdu...

V   predchádzajúcom   súdnom   prieskume   žalobou   napádaného   prvostupňového rozhodnutia   Najvyšší   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf/7/2009   z   01.   júla   2010   konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 7 S/107/2007-121 z 02. septembra   2009   zmenil   tento   rozsudok   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   žalovaného č. I/223/3970-77374/2007/991545-r   z   12.   októbra   2007,   ktorým   žalovaný   zamietol   proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM z 03. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2001. V tomto rozsudku Najvyšší súd... poukazujúc na záver Ústavného súdu... obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval, že „správca dane   v   tomto   prípade   mal   rozhodnúť   o   námietke   zaujatosti   podanej   voči   všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“, pričom vyjadril   názor,   že   v   ďalšom   konaní   bude   úlohou   žalovaného   vadu   konania   odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a   z   obsahu   vyjadrenia   žalovaného   k   žalobe,   žalovaný   sa   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 8 Sžf/7/2009 z 01. júla 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak   žalovanému   v   odvolacom   konaní   proti   platobnému   výmeru   o   určení   dane podľa   pomôcok   neprislúcha   podrobnejšie   preverovanie   zákonnosti   priebehu   namietanej daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných   žalobcom   voči   všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V a v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku... bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. US 159/2011-19 z 13 apríla 2011).

Preskúmanie   postupu   správcu   dane   v   naznačenom   smere   je   predmetom   konania žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane - Daňového úradu Košice V.

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej   daňovej   kontroly u   žalobcu   odvolací   súd   poznamenáva,   že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov   ako   prejav   zásady   proporcionality   medzi   právami   štátu   a   právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu   používa   na   obhajobu   svojho   tvrdenia,   že   neboli   splnené   podmienky   na   určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte • so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

• s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,

• ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona,

nemožno   bezvýhradne   súhlasiť   s   vyššie   uvedenou   argumentáciou   žalobcu,   a   to predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti   žalobcu   s   orgánmi   daňovej   správy   ako.   i   s   prihliadnutím   na   následne   sa vyvíjajúcu   judikatúru   Najvyššieho   súdu...   je   vo   veciach   súdneho   prieskumu   rozhodnutí žalovaného   zamietajúcich   pre   neodôvodnenosť   odvolania   žalobcu   proti   prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd   dáva   do   pozornosti   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3   Sžf/74/2008 zo 04. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf/1/2009 a 3 Sžf/2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf768/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf/3/2009 z 03. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods.   7 zákona o   správe   daní a   poplatkov   nevzťahujú,   pričom   pre prípad,   kedy   daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15j ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Najvyšší   súd na margo   uvedeného dopĺňa,   že žalobcovi nič nebránilo,   aby   pred určením   dane   podľa   pomôcok   správcovi   dane   predložil   daňové   doklady   a   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania,   v rámci ktorého,   v pre správne určenie daňovej povinnosti,   záujme riadneho   zistenia   skutočností   rozhodujúcich   taktiež   možno   dopĺňať   a   vykonávať dokazovanie...

Najvyšší   súd...   s   poukazom   na   vyššie   uvedené,   zmenil   rozsudok   krajského   súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol...»

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   je   vyčerpávajúce   a   ústavne   akceptovateľné, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   vyjadrení   k   odvolaniu   žalovaného z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, pretože dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav,   k   čomu   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   vychádzajúc z   uvedeného   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže sťažovateľovi   nebolo   postupom   (a   ani   rozhodnutím   najvyššieho   súdu)   odňaté   právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd nepovažuje opätovne citovať aj nosnú, zásadnú a podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 98/2012 z 19. apríla 2012 (pozri bod 7), s ktorou sa aj III. senát v zásade stotožňuje (táto bola tiež citovaná v závere uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 286/2012 z 13. júna 2012).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012