znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 266/2011-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   V.   H.   a   T.   Ď.,   všetci   vo   väzbe,   zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   a   uzneseniami Okresného súdu Považská Bystrica zo 7. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a Krajského súdu v Trenčíne z 23. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 14/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2011 doručená sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. (ďalej aj „sťažovatelia“ alebo aj „sťažovateľ 1, 2 a 3“) v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 248/2010 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tos 14/2011, ktorou namietajú porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti so základným právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   právom   na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu a na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru v súvislosti s právom   byť   považovaný   za   nevinného,   dokiaľ   vina   nebola   preukázaná   zákonným spôsobom.

Sťažovatelia v sťažnosti podrobne opisujú priebeh trestného konania (tak ako to je aj v ich prijatej sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 116/2011), ktoré sa proti nim vedie od septembra 2007. Z nej tiež vyplýva, že 1. apríla 2010 boli opätovne vzatí do väzby na základe rozhodnutia okresného súdu z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a 30. septembra 2010 podal na sťažovateľov obžalobu prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „prokurátor“)   pre   prečin krivej výpovede a krivej prísahy.

Dňa 22. decembra 2010 sťažovatelia opätovne doručili okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú neskôr doplnili ponúknutím písomného sľubu a návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, u sťažovateľa 1 aj zárukou dôveryhodnej osoby.

Okresný súd sa ich žiadosťou o prepustenie z väzby nezaoberal, pretože v žiadostiach o prepustenie z väzby neboli uvedené iné dôvody ako v predchádzajúcej žiadosti, ktorá bola doručená okresnému súdu 17. septembra 2010 a o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté 16. decembra 2010.

Následne   uznesením   zo   7.   februára   2011   okresný   súd   zamietol   sťažnosti sťažovateľov o prepustenie z väzby a ich doplnenie zo 16. januára 2011 a 31. januára 2011. Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažnosť, o ktorej následne rozhodol krajský súd 23. februára 2011 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľom bolo rozhodnutie krajského súdu doručené 2. marca 2011. Konanie o žiadostiach o prepustenie z väzby podľa sťažovateľov trvalo viac ako 70 dní, teda postupom okresného a krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby. V závere sťažnosti sťažovatelia dopĺňajú dôvody porušenia svojich „práv na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby (čl. 17 ods. 2 Ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru)“ o konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   na   strane   5   až   7   napádajú   arbitrárnosť a   nepreskúmateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   v   súvislosti   s   preskúmaním   zákonnosti ďalšieho   trvania   väzby,   domnievajú   sa,   že   na   ich   argumenty   uvedené   v   žiadostiach   o prepustenie   z   väzby   a   doplnení   im   všeobecné   súdy   nedali   žiadnu   odpoveď,   svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili a „absolútne nijakým spôsobom krajský súd nereagoval na skutočnosť, že sťažovatelia boli v priebehu konania na slobode 6 mesiacov, počas ktorých sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania, čo nesporne vyvracia potrebu väzobného stíhania...“.

Na základe uvedeného tvrdia, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, opierajúc sa o judikatúru ESĽP a aj ústavného súdu, že všeobecné súdy nedbali na to,   aby   doba   ich   väzby   neprekročila   primeranú   hranicu.   Dôvody   na   väzbu   musia   byť dostatočné a v ich prípade trestné konanie „voči sťažovateľom v 2. a 3. rade prebieha od 25. 09. 2007 a voči sťažovateľovi v 1. rade od 13. 07. 2009“ a ku dňu rozhodovania krajského súdu sú obmedzení na osobnej slobode takmer 35 mesiacov (sťažovateľ 2 a 3), resp.   viac ako 19 mesiacov (sťažovateľ 1). Takúto dlhú dobu trvania väzby nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú a súladnú s označeným článkami ústavy, pričom „od   ich   vzatia   do   väzby   (od   01.   04.   2010)   až   do   rozhodnutia   krajského   súdu   dňa 23. 02. 2011, teda viac ako 10 mesiacov, je ich väzba odvodňovaná zásadne len dôvodným podozrením zo spáchania predmetného trestného činu a dôvodným podozrením, že mali údajne spáchať aj iné trestné činy....

Arbitrárnosť   a   nepreskúmateľnosť   uznesení   okresného   súdu   zo   07.   02.   2011 a krajského súdu z 23. 02. 2011 sa v prípade sťažovateľov v 2. a 3. rade objektívne prejavila práve poukazom na konanie vedené voči nim na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 34/2009, v čom videli súdy dôvodnosť ich väzby.

Dňa   15.   02.   2011,   teda   pred   rozhodnutím   krajského   súdu   z   23.   02.   2011,   boli sťažovatelia v 2. a 3. rade v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 34/2009 v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodení. Z uvedeného dôvodu je nesporné, že uznesenie krajského súdu z 23. 02. 2011 stotožňujúce sa s uznesením okresného súdu zo 07. 02. 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné....

Okresný súd a krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadali s bodom III. žiadosti z 21.12.2010 a so spochybnením materiálnej podmienky väzby....

Krajský   súd   v   Trenčíne   v   uznesení   sp.   zn.   3   Tos   14/2011   zo   dňa   23.   02.   2011 vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti... neuviedol dostatočné dôvody pre ďalšie trvanie väzby, čím bolo porušené právo sťažovateľov na riadne odôvodnenie väzobného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov je uznesenie arbitrárne a nepreskúmateľné aj vo vzťahu k dôvodnosti obžaloby...“.

Sťažovatelia   ďalej   v   sťažnosti   poukazujú   na   porušenie   čl.   50   ods.   2   ústavy (prezumpcia neviny) a čl. 6 ods. 2 dohovoru (ich právo byť považovaní za nevinných, dokiaľ   im   vina   nebola   preukázaná   zákonným   spôsobom)   v   tom,   že   rozhodnutia všeobecných súdov sa opierajú len o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím je trestné stíhanie vedené proti nim v rozpore s týmito článkami, «keďže sa konanie len vedie, a nebolo skončené právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu.... Okresný súd v uznesení zo 07. 02. 2011 a krajský súd v uznesení z 23. 02. 2011 preukazujú dôvodnosť väzby sťažovateľov výlučne odkazom na iné konania vedené voči nim....

Pokiaľ   okresný   súd   uvádza   v   súvislosti   s   inými   konaniami   vedenými   voči sťažovateľom, že nebolo rozptýlené, či sa „dopustili aj tejto trestnej činnosti“, rovnako je nepochybné, že sťažovateľov považuje za vinných z trestného činu, pre ktorý stoja pred súdom.

Záver o porušení prezumpcie neviny okresným súdom je nespochybniteľný, keďže tento v uznesení zo 07. 02. 2011 uviedol, že sa skutok stal, a že nie je rozptýlené, či sa sťažovatelia dopustili aj inej trestnej činnosti, ktorou odôvodňoval potrebu ďalšieho trvania väzby. Tým,   že   krajský   súd   závery   okresného   súdu,   ktorými   došlo   k   porušeniu   práva sťažovateľov na prezumpciu neviny, právne záväzným spôsobom právoplatne odobril, sám porušil právo sťažovateľov na prezumpciu neviny....

Sťažovatelia v 2. a 3. rade opätovne dávajú do pozornosti Ústavného súdu SR fakt, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 34/2009, ktorým súdy odôvodňovali potrebu ich väzby, boli ešte pred rozhodnutím krajského súdu z 23. 02. 2011 v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodení, čím sa de facto preukázalo, že odôvodňovanie väzby inými   konaniami   je   arbitrárne,   nepreskúmateľné   (lebo   až   následne   sa   môže   ukázať,   či úvaha súdov bola správna, alebo nesprávna, ako v prípade sťažovateľov) a porušujúce prezumpciu   neviny,   nakoľko   bez   záveru   o   vine   v   inom   konaní   toto   nie   je   spôsobilé odôvodňovať   ďalšie   trvanie   väzby.   Z   uvedeného   dôvodu   považujú   sťažovatelia   za nevyhnutné, aby k tejto problematike Ústavný súd SR zaujal stanovisko.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn. 3 Tos 14/2011 zo dňa 23. 02. 2011 a nevysporiadaním sa s argumentáciou sťažovateľov spochybňujúcou zákonnosť ďalšieho trvania väzby porušil práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

2. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 Tos 14/2011 zo dňa 23.02.2011 porušil právo sťažovateľov byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a Čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

3. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 Tos 14/2011 zo dňa 23.02.2011 porušil právo sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

4. Okresný súd v Považskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 T 248/2010 zo dňa 07. 02. 2011 a Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 Tos 14/2011 zo dňa 23. 02. 2011 porušili právo   sťažovateľov   byť   považovaní   za   nevinných,   dokiaľ   ich   vina   nebola   preukázaná zákonným spôsobom podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 2 Dohovoru...

5. Okresný súd v Považskej Bystrici postupom v konaní sp. zn. 2 T 248/2010 porušil právo   sťažovateľov   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   väzby   podľa   čl.   17   ods.   2 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

6. Uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 2 T 248/2010 zo dňa 07. 02. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 14/2011 zo dňa 23. 02. 2011 sa zrušujú a Krajskému súdu... sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľov z väzby na slobodu.

7.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   v   1.   rade,   sťažovateľovi   v   2.   rade   a sťažovateľovi v 3. rade ako primerané finančné zadosťučinenie každému peňažnú sumu vo výške   10.000,-   Eur,   ktorú   im   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   a každému peňažnú sumu vo výške 15.000,- Eur, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd v Považskej Bystrici a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta   Mgr.   R.   T...,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomností navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovatelia v petite sťažnosti napádajú postup a uznesenie „okresného súdu zo 7. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010, ktorým malo byť porušené ich   právo   byť   považovaní   za   nevinných,   dokiaľ   ich   vina   nebola   preukázaná   zákonným spôsobom   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy...   a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru...,   a   na   urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy... a čl. 5 ods. 4 Dohovoru... Žiadajú tiež rozhodnutie okresného súdu zrušiť.“.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby,   o   zmene   dôvodov   väzby,   o   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   a   rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   mohli   domôcť   ochrany   svojich   práv podaním sťažnosti proti postupu a uzneseniu okresného súdu zo 7. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využili   a   o   ich   sťažnosti   krajský   súd   aj   rozhodol.   Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným   právam   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   okresnému   súdu   mal   krajský   súd   ako nadriadený súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, okrem posúdenia rýchlosti konania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou namietajú sťažovatelia porušenie svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 23. februára 2011 v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   14/2011,   odmietol   ústavný   súd   ako   zjavne neopodstatnenú.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovatelia vidia porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupmi okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa nich všeobecné súdy rozhodovali o ich väzbe 70 dní, čo je od doručenia žiadosti   (22.   december   2010)   až do   doručenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   (3.   marec 2011) v rozpore s judikatúrou ESĽP a ústavného súdu.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   posudzovaním   požiadaviek   neodkladnosti   alebo urýchlenosti   rozhodovania   o   zákonnosti   väzby   obvineného   v   trestnom   konaní   viackrát uviedol, že tejto požiadavke vyplývajúcej z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. z čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Uvedenej požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (III.   ÚS   255/03).   Ústavný   súd   preto skúmal, či námietky sťažovateľov sú v tomto smere opodstatnené.

Účelom týchto uvedených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta, je zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie,   ktorého   predmetom   je preskúmanie zákonnosti   opatrenia, ktorým   boli slobody pozbavené. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená s poukazom na vnútroštátny zákon.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „á bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33–§ 36).

Ústavný   súd   zistil,   že   22.   decembra   2010   sťažovatelia   podali   na okresnom   súde opätovné žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorých naposledy právoplatne rozhodol okresný súd   18.   októbra   2010   v   spojení   s   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos/70/2010 zo 16. decembra 2010.

Dňa 3. januára 2011 okresný súd oznámil sťažovateľom a ich obhajcom, že neboli splnené podmienky v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku na podanie novej žiadosti o prepustenie z väzby, pretože v nej neboli uvedené iné dôvody, ako v žiadosti doručenej okresnému súdu 17. septembra 2010, a neuplynula ešte 30-dňová lehota na podanie novej sťažnosti. Dňa 12. januára 2011 sťažovateľ 1 doručil okresnému súdu vyjadrenie k jeho oznámeniu, ktoré prevzal 7. januára 2010, v ktorom nesúhlasil s jeho postupom (č. l. 579).

Dňa 14. januára 2011 okresný súd určil termín hlavného pojednávania na 7. február 2011   a   podaním   z   19.   januára   2011   doručeným   okresnému   súdu   20.   januára   2011 sťažovateľ 1 doplnil žiadosť z 21. decembra 2010–ponúkol svoj písomný sľub, náhradu väzby zárukou inej osoby a dohľadom probačného a mediačného úradníka a 17. januára 2011 splnomocnil na jeho zastupovanie JUDr. K. M. P.

Dňa 27.   januára 2011 podal   sťažovateľ 1 okresnému súdu „návrh na vykonanie dôkazov“ (č. l. 592 až 593) a 31. januára 2011 sťažovatelia 2 a 3 doručili okresnému súdu doplnenie žiadosti z decembra 2010 o písomný sľub a náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Dňa   28.   januára   2011   okresný   súd   spísal   zápisnicu   so   svedkom   predvolaným na hlavné pojednávanie a 31. januára 2011 oznámil sťažovateľom, že budú vypočutí k veci 7. februára 2011 (prevzali ho 2. februára 2011).

Hlavné pojednávanie 7. februára 2011 bolo odročené na 28. február 2011 na základe toho, že sa ho nezúčastnili obhajcovia (p. B. a p. T.) z dôvodu práceneschopnosti a všetci zúčastnení ho žiadali odročiť a toho istého dňa okresný súd zamietol žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby a nahradenie väzby na základe písomného sľubu, zárukou inej osoby a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rozhodnutie bolo doručené sťažovateľom 14. februára 2011.

Dňa 8. februára 2011 okresný súd ustanovil sťažovateľom spoločného náhradného obhajcu Mgr. M. B. a 16. februára 2011 podal sťažovateľ 1 sťažnosť proti rozhodnutiu okresného   súdu   a   ustanovený   spoločný   náhradný   obhajca   požiadal   o   oslobodenie   od povinnosti   obhajovať   sťažovateľov   a   17.   februára   2011   podala   sťažnosť   obhajkyňa sťažovateľa 1.

Krajský súd rozhodol o sťažnostiach 23. februára 2011 a uznesenie bolo doručené sťažovateľom 3. marca 2011 a ich obhajkyni 12. apríla 2011.

Dňa   28.   februára   2011   hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   14.   marec   2011, pretože obhajcovia neboli na pojednávaní prítomní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   ide   o   zdĺhavosť rozhodovania okresného súdu, nemožno brať do úvahy údajný začiatok jeho rozhodovania o ich žiadostiach o prepustenie z väzby (22. december 2010) vzhľadom na to, že posledné rozhodnutie väzobných súdov nadobudlo právoplatnosť až 16. decembra 2011. Preto je potrebné pri rozhodovaní brať do úvahy začiatok plynutia lehoty až od 20. januára 2011 (u sťažovateľa 1) a od 31. januára 2011 (u sťažovateľov 2 a 3).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   sťažovateľom   svoj   postup   pri posudzovaní ich žiadosti z 22. decembra 2010 o prepustenie z väzby riadne odôvodnil a   v   zmysle   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   ho   nemožno   považovať   v   tejto   dobe   za nezákonný, resp. nesprávny. Takýto postup všeobecného súdu je v súlade s ústavou.Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa 1 v lehote 18 dní a sťažovateľov 2 a 3 v lehote dokonca 7 dní na verejnom zasadnutí   za   ich   osobnej   účasti   a   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnostiach   sťažovateľov zo   16.,   resp.   17.   februára   2011,   ktoré podali   proti   rozhodnutiu   okresného súdu,   už 23. februára 2011, teda celková doba rozhodovania všeobecných súdov o žiadosti sťažovateľov o   prepustenie   z   väzby   predstavovala   dobu   iba   39   dní   u   sťažovateľa   1   a   31   dní u sťažovateľov 2 a 3, čo je doba, ktorú v konečnom dôsledku možno akceptovať.

Túto dobu nemožno považovať za dobu, ktorá by zásadným spôsobom prekračovala dobu primeranú na preskúmanie a posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania väzby obvineného v iných prípadoch spadajúcich pod režim čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak navyše z konkrétnych okolností daného prípadu vyplývalo, že predmetom rozhodovania neboli iba otázky týkajúce sa väzby sťažovateľa, ale aj otázky rozhodovania okresného súdu o podanej obžalobe. Ústavný súd zistil, že práve sťažovatelia bránili všeobecnému súdu v rozhodovaní.

Tento skutkový stav bol preto napokon dôvodom na vyslovenie záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia v tejto sťažnosti súčasne tvrdili, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil zásadu prezumpcie neviny, a tým aj ich základné právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Porušenie   svojich   práv   vidia   jednak   v   tom,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov týkajúce sa ich väzby sa opierajú len o väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tiež v tom, „že krajský súd právoplatne odobril odôvodnenie okresného súdu zo   7.   februára   2011   o   zamietnutí   ich   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby“,   ktorý   ich   však považoval za vinných zo spáchania trestného činu, resp. uviedol, že „sa skutok stal“.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Rushiti   v.   Rakúsko   z   21.   marca   2000,   č.   28389/95,   §   31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa   trestnému   stíhaniu   (úteková   väzba),   zabránenia   v   marení   objasňovania   dôležitých skutočností (kolúzna väzba) alebo zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti (preventívna väzba).

V tomto prípade krajský súd rozhodoval o ich sťažnostiach, proti zamietnutiu ich žiadostí o prepustenie z väzby prvostupňovým súdom. Krajský súd okrem iného konštatoval opodstatnenosť väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b ) a c) Trestného poriadku a ani vo výroku alebo v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil, že sťažovatelia sú vinní zo spáchania trestnej činnosti, ktorá im je na základe dosiaľ zadovážených dôkazov kladená za   vinu.   Ústavný   súd   teda   nezistil,   aby   krajský   súd   v   okolnostiach   daného   prípadu prejudikoval   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   tak   prelomil   zásadu   prezumpcie   neviny sťažovateľov,   podľa   ktorej   každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   sa   považuje za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho   vinu (obdobne III. ÚS 1/2011). Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré vyjadrujú len stav podozrenia zo spáchania trestného činu, ako to bolo v danom prípade.

Ani z obsahu uznesenia okresného súdu nevyplýva, že námietky sťažovateľov sú v tomto smere opodstatnené.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru na jednej strane, a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 113/2011).

Sťažovatelia   napokon   namietajú   aj   porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   tým,   že rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   ponechaní   sťažovateľov   vo   väzbe   nie   sú   založené na konkrétnych skutočnostiach, ale iba „... na základe dohadov a abstraktnej úvahe...“.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09, III. ÚS 113/2011).

Ústavný   súd   preskúmal   citované   rozhodnutie   krajského   súdu   a   zisťoval,   či   sú námietky sťažovateľov aj v tomto smere opodstatnené a či je jeho rozhodnutie skutkovo a právne odôvodnené.

Ústavný súd zistil, že krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu a ďalších ponúknutých zárukách podľa § 80 Trestného poriadku, a tým o ich ďalšom   zotrvaní   vo   väzbe,   vychádzal   aj   zo   skutkového   a   právneho   stavu   zisteného na   základe   vykonaného   dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   pred   okresným   súdom (výsluchy obžalovaných a viacerých svedkov).

Ústavný   súd   sa   tiež   presvedčil,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   dostatočne odôvodnil najmä na strane 4 a 5, pričom uviedol konkrétne skutočnosti, na základe ktorých sťažovateľom   nevyhovel.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   tiež   nemožno vyvodiť, že by sa tento nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi sťažovateľov v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní), a podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie preto ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   sťažnosť   sťažovateľov   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu z 23. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 14/2011 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011