znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 266/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. A. S., Veľká Británia, zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   6   Er/2726/07   z   29.   októbra   2009 z r u š u j e a vec   v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. S. trovy konania v sume 240,50 € (slovom dvestoštyridsať eur a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   266/2010-13 zo 7. júla 2010   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť Ing.   A.   S.,   Veľká   Británia (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   K.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «...   Prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podávam   týmto   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 6 Er 2726/07-22, v exekučnej veci oprávneného V., a. s., IČO:..., so sídlom B., proti mne ako povinnej, Ing. A. S., nar... - sťažovateľke, o vymoženie 5 461,10 EUR s príslušenstvom, súdnym exekútorom Mgr. I. V.,, na základe exekučného titulu na peňažné plnenie Platobný výmer: č. k. 2302/2004, Platobný výmer: č. k. 2302/2004/b a Platobný výmer: č. k. 2302/2004/c vydané oprávneným dňa 4. 6. 2004, ktoré podľa návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie nadobudli právoplatnosť dňa 2. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 12. 7. 2004.

Dňa 28. 07. 2009 som podala prostredníctvom môjho právneho zástupcu v uvedenej exekučnej veci námietky proti exekúcii na Okresný súd Prešov, a to z dôvodu, že som voči právu oprávneného vymáhať pohľadávku vzniesla námietku premlčania, nakoľko toto právo bolo   u   exekútora   uplatnené   až   po   uplynutí   trojročnej   premlčacej   doby.   Zároveň   som zdôraznila, že upovedomenie o začatí exekúcie podľa § 47 Exekučného poriadku mi ako povinnej nebolo doručené, pričom náhradné doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, ktorý je fyzickou osobou je podľa § 49 ods. 1 Exekučného poriadku vylúčené. Okresný súd Prešov napadnutým uznesením č. k. 6Er 2726/07-22 z 29. 10. 2009 moje námietky   proti   exekúcii   ako   oneskorene   podané   zamietol   s   odôvodnením,   že   tieto   boli podané po uplynutí zákonom stanovenej 14-dňovej lehote, ktorá podľa súdu uplynula dňa 8. 9. 2008, keďže upovedomenie o začatí exekúcie podľa súdu mi bolo doručené 25. 8. 2008. V   uvedenom   uznesení   sa   ďalej   neuvádza,   akým   spôsobom   bolo   vykázané   doručenie predmetného upovedomenia o začatí exekúcie.

Dňa 31. 3. 2010 môj právny zástupca nazrel do súdneho spisu, sp. zn. 6 Er 2726/07 a zistil, že v uvedenom spise sa nenachádza žiadna listina preukazujúca, že som dňa 25. 8. 2008 predmetné upovedomenie o začatí exekúcie prevzala.

K veci uvádzam, že od roku 1996 žijem a pracujem vo Veľkej Británii, kde sa mi 12. 1. 2000 narodil syn L. I., a kde som sa 2. 9. 2001 vydala za otca môjho syna I. I. K veci ďalej uvádzam, že v čase doručovania platobných rozkazov č. k. 2302/2004, 2302/2004/b a č. k. 2302/2004/c vydaných oprávneným a dňa 25. 8. 2008, t. j. deň kedy mi podľa súdu malo   byť   doručené   predmetné   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   som   bývala   vo   Veľkej Británii, a nie na adrese P., kde mi mali byť doručované uvedené písomností. Navyše v čase doručovania písomností som bola na svojom pracovisku u môjho zamestnávateľa banky N., na   pobočke   Veľká   Británia,   ktorú   skutočnosť   dokazujú   priložené   potvrdenia   od zamestnávateľa.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   dňa   25.   08.   2008   som   nemohla   prevziať upovedomenie o začatí exekúcie na adrese P. ani osobne u súdneho exekútora.

Je pravdou, že na exekútorský úrad povereného súdneho exekútora sa dňa 25. 8. 2008 dostavila moja matka M. S., nar...., bytom P., aby exekútorovi podala vysvetlenie ohľadom môjho trvalého pobytu. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že jediná osoba, ktorá ma mohla zastupovať v uvedenom exekučnom konaní, a teda preberať za mňa písomností je môj právny zástupca JUDr. J. K., ktorému som dňa 24. 2. 2009 udelila plnú moc.

Navyše   ani   platobné   výmery   vydané   oprávneným   dňa   4.   6.   2004   neboli   riadne doručené a preto nemohli nadobudnúť právoplatnosť dňa 2. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 12. 7. 2004. Platobné výmery nemohli byť doručené ani náhradným spôsobom podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku, lebo počas odbernej lehoty na poštovom úrade, som sa v mieste doručenia nezdržiavala. Zdržiavala som sa tak ako je vyššie uvedené v cudzine. Podotýkam, že len vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie. Len také rozhodnutie   pripúšťa   vykonávanie   exekúcie.   V   tomto   prípade   však   došlo   k   tomu,   že exekučný titul vôbec nebol vykonateľný. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Som   toho   názoru,   že   v   uvedenom   exekučnom   konaní   bolo   vecou   súdu,   preveriť doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, najmä ak povinná v námietkach proti exekúcií uvádzala,   že   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   jej   nebolo   doručené,   aj   keď   môže   ísť o technické,   resp.   administratívne   nedopatrenie   povereného   súdneho   exekútora,   ktoré nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky a mať za následok odoprenie jej prístupu k súdu. Závery   súdu   o   doručení   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   bez   uvedenia   spôsobu doručenia, resp. bez označenia listiny o doručení, najmä ak sa v súdnom spise uvedená listina nenachádza, považujeme za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, že súd v konaní rozhodol tak, že námietky proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol, porušil sťažovateľkine základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Za   porušenie   základného   práva   považujem   to,   že   námietky sťažovateľky proti exekúcii boli súdom ako oneskorene podané zamietnuté, hoci boli podané v   čas   (lehota   na   podanie   námietok   začína   plynúť   doručením   upovedomenia   o   začatí exekúcie, ktoré sťažovateľke nebolo riadne v súlade so zákonom doručené), teda konanie má vadu, ktorá spočíva v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom....»

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietané   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že v uvedenom rozhodnutí sa okresný súd nevysporiadal s jej námietkou   o   premlčaní   práva   oprávneného   vymáhať   pohľadávku   a   s   námietkou o nedoručení upovedomenia o začatí exekúcie.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 2726/07-22 z 29. októbra 2009 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   1   Spr0   808/2010 z 10. júna 2010 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„... K námietkam uvedených sťažovateľkou ohľadne vznesenej námietke premlčania uvádzam, že nie je dôvodná. Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka (asi § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.) sa právo na vymáhanie premlčuje v lehote 10 rokov. Pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky z 27. 7. 2009 súd vychádzal z doručenky na čl. 16 exekútorského spisu,   z ktorých   vyplynulo,   že dňa   25.   8.   2008 bolo   doručené uznesenie o upovedomení o začatí exekúcie zásielkou určenou do vlastných rúk príslušnou poštou. Preto súd rozhodol o zamietnutí námietok proti prebiehajúcemu exekučnému konaniu. Naviac z obsahu spisu Exekútorského úradu Mgr. V. vyplynulo, že matka povinnej z vlastnej iniciatívy navštívila exekútorský úrad, následne u oprávneného dohodla odpustenie úrokov z omeškania, zníženie odmeny exekútora.

Z vyššie uvedených dôvodov považujem sťažnosť za nedôvodnú.“

Okresný súd v podaní z 27. júla 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní zo 4. augusta 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá musí mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Podľa § 49 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) upovedomenie o začatí exekúcie sa doručí oprávnenému a povinnému do vlastných rúk. Náhradné doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, ktorý je fyzickou osobou, je vylúčené.

Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že právo oprávneného vymáhať poistné bolo premlčané a sťažovateľke nebolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 sa okrem iného uvádza: „... Povinná dňa 30. 7. 2009 podala námietky podľa ust. § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., ktoré odôvodnila tým, že právo bolo u exekútora uplatnené až po uplynutí trojročnej premlčacej doby.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku,   povinný   môže   vzniesť   u   exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Ak   po   podaní   námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Lehota na podanie námietok proti exekúcií je štrnásťdňová a začína plynúť odo doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Táto lehota je zákonnou lehotou a nemožno ju predlžovať ani skracovať. Nakoľko táto lehota je zároveň aj lehotou procesnou, stačí ak sú námietky   podané   na   pošte,   prípadne   na   inom   orgáne,   ktorý   je   povinný   procesný   úkon doručiť v posledný deň lehoty. Na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby námietky boli podané u exekútora. V danom prípade posledným dňom lehoty u povinnej na podanie námietok bol dátum   8.   9.   2008,   keďže   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   bolo   povinnej   doručené 25. 8. 2008.

V   tomto   prípade   povinná   podala   námietky   proti   exekúcii   po   uplynutí   zákonom stanovenej 14-dňovej lehoty, ktorá jej uplynula dňa 8. 9. 2008, súd preto námietky povinnej proti exekúcii ako oneskorene podané zamietol.“

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s uvedenými námietkami sťažovateľky. Okresný   súd   iba   konštatoval,   že   námietky   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   boli podané oneskorene, bez toho, aby sa zaoberal so skutočnosťou, či upovedomenie o začatí exekúcie   bolo vôbec sťažovateľke   doručené   do   vlastných   rúk.   Okresný   súd je povinný skúmať, či sa sťažovateľka v čase doručovania upovedomenia o začatí exekúcie zdržiavala v mieste bydliska, alebo nie, vzhľadom na to, že upovedomenie o začatí exekúcie sa musí povinnému,   ktorý   je   fyzickou   osobou,   doručiť   do   vlastných   rúk.   Iba   vtedy,   ak   je upovedomenie o začatí exekúcie doručené povinnému v súlade s Exekučným poriadkom, začína   plynúť   povinnému   lehota   na   podanie   námietok.   V   exekútorskom   spise   sp.   zn. Ex 426/07 súdneho exekútora Mgr. I. V. sa nachádza úradný záznam z 25. augusta 2008, kde sa výslovne uvádza: „Dňa 25. 8. 2008 navštívila Ex. úrad matka povinnej Ing. S. vo veci podĺžnosti voči V. Prevzala upovedomenie o začatí exekúcie (pretože dcéra žije už vyše 12 rokov v zahraničí)....“ Okresný súd bol povinný zisťovať, či upovedomenie o začatí exekúcie   prevzala   sťažovateľka   alebo   jej   matka.   Ak   upovedomenie   o   začatí   exekúcie prevzala matka, takéto doručenie nevyvoláva žiadne právne následky. Zákonná úprava pre nadobudnutie   právnych   účinkov   vyžaduje   doručenie   do   vlastných   rúk   (§   49   ods.   1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Dôvodom   tohto   porušenia   je   skutočnosť,   že   okresný   súd   neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 má arbitrárny charakter (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er/2726/07 z 29. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   K. Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 3. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume 240,50 €. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009   v   sume 721,40   €.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   nárok   na   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   v   hodnote   po   120,23   €   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 7,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   v   sume   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľky   vo   výške   240,50   € vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom   na   začatie   konania   a   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   v   tejto   výške   nie   je v rozpore s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť   okresného   súdu   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010