znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 266/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ch. G., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Centra   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu detí   a mládeže vo veci vymáhania výživného pre Ch. G., K., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ch. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 doručená sťažnosť Ch. G., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“) vo veci vymáhania výživného pre sťažovateľku.

Zo sťažnosti vyplýva, že matka sťažovateľky ešte v roku 1990 „požiadala Ústredie pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   mládeže   v B.   o   pomoc   pri   vymáhaní   výživného od povinného – otca J. D. G., občana Veľkej Británie, ktoré mu bolo určené rozsudkom Mestského   súdu   v K.   zo   dňa   6.   6.   1989   vo   výške   125.-   US   dolárov   mesačne“.   Matka sťažovateľky   bola   2.   septembra   1991   vyrozumená, že „britské   ministerstvo   vnútra   ako prijímajúci   orgán   Newyorského   dohovoru   o   vymáhaní   výživného,   prijal   ich   žiadosť o právnu pomoc... a že žiadosť postupujú na priame vybavenie na Magistrates Court do B.“. Keďže otec sťažovateľky sa v tom čase zdržiaval v Mexiku, predvolanie súdu mu nemohlo byť doručené, a preto „súd sa nemohol vecou zaoberať“.

Po   vzniku   Slovenskej   republiky   sa   matka   sťažovateľky   obrátila   na   Ministerstvo vnútra   Slovenskej   republiky   so   žiadosťou   o oznámenie   právneho   nástupcu   Ústredia pre medzinárodnoprávnu   ochranu   mládeže.   Následne   27.   júla   1993   Centrum   matke sťažovateľky oznámilo svoju vecnú príslušnosť na vymáhanie výživného a zároveň uviedlo, že svoju žiadosť môže matka sťažovateľky zaslať na adresu Centra. Sťažovateľka uvádza, že   jej   matka   bola   s Centrom „v telefonickom   kontakte   a trvala   na žiadosti   o vymáhanie výživného   z roku   1990,   keďže všetky   dokumenty   boli   z B.   doručené   Centru.   Keďže Centrum... bolo nečinné, snažila sa o vymáhanie výživného aj prostredníctvom prokuratúry. Ani   jeden   z týchto   orgánov   nedal   matke   žiadne   informácie,   ako   má   postupovať. S vymáhaním výživného nebolo do dnešného dňa začaté.“.

Matka sťažovateľky adresovala 20. júla 2007 Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   sťažnosť,   v ktorej   žiadala preskúmať postup Centra vo veci jej dcéry. V odpovedi z 22. augusta 2007 ministerstvo poukázalo na skutočnosť, že napriek oznámeniu doručenému matke sťažovateľky 27. júla 1993 sa táto na Centrum obrátila až v roku 2007, t. j. v čase plnoletosti sťažovateľky. Ďalej ministerstvo uviedlo, že už 6. júna 2007 bol matke sťažovateľky „písomne doporučený ďalší   možný   postup   vo   veci“.   Napokon   ministerstvo   prisľúbilo   zaslať pokyny   potrebné na podanie žiadosti o vymáhanie výživného z cudziny.

V nečinnosti   Centra   vidí   sťažovateľka   porušenie   svojich   označených   základných práv, a preto navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie o podanej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo Ch. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže porušené bolo.

Centru   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a mládeže   prikazuje,   aby   v konaní o vymáhanie výživného pre Ch. G. konalo bez zbytočných prieťahov.

Ch. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 6 000 EUR (slovom šesťtisíc eur), ktoré je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže povinné zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže je povinné uhradiť trovy právneho   zastúpenia   advokátke   JUDr.   D.   S.   vo   výške   245,60   eur   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústava podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   zistením,   že ochranu   tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   nečinnosťou   Centra. Centrum je podľa § 71 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane   detí   a sociálnej   kuratele   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí“) orgánom štátnej správy, ktorý vykonáva opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Zároveň podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je Centrum orgánom štátnej správy s pôsobnosťou na území Slovenskej republiky. Jeho sídlom je Bratislava. Centrum riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky.   Konkrétne   kompetencie   Centra   ako   orgánu   štátnej   správy   potom vymedzuje § 74 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí.

Ústavný súd zdôrazňuje, že Centrum nadobudlo postavenie orgánu štátnej správy už od 1. júla 1998, keď nadobudol účinnosť vtedajší zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý v § 65 ods. 2 charakterizoval Centrum rovnako, ako už uvedený zákon o sociálnoprávnej ochrane detí.

Možno   teda   uzavrieť,   že   od   1.   júla   1998   je   Centrum   orgánom   štátnej   správy, pričom v rámci   výkonu   svojich   kompetencií   plní   aj   úlohy   prijímajúceho   orgánu a odosielajúceho orgánu pri vymáhaní výživného podľa Dohovoru o vymáhaní výživného v cudzine (§ 74 bod 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí), čo je oblasť, do ktorej spadá aj vec sťažovateľky.

Nečinnosť orgánu štátnej správy (teda aj Centra) je zo strany dotknutého subjektu napadnuteľná   podľa   ustanovení   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov označenej ako „Správne súdnictvo“. Vo štvrtej hlave tejto   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   regulované   konanie   všeobecného   súdu proti nečinnosti orgánu verejnej správy a v piatej hlave konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Sťažovateľka   mala   možnosť   využiť   uvedené   právne   prostriedky   zakotvené v Občianskom súdnom poriadku, a tak by jej právam bola poskytnutá ochrana zo strany všeobecného súdu. Právomoc všeobecného súdu na poskytnutie tejto ochrany však vylučuje právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základnému   právu   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i jej právu na prejednanie veci v primeranej lehote.   Preto   bolo   potrebné   predloženú   sťažnosť   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom návrhu (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009