znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 266/07-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti D., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti D., s. r. o., trovy konania v sume 7 492,30 Sk (slovom sedemtisíc štyristodeväťdesiatdva slovenských korún a tridsať halierov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta J. L., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 20/08-27 z 1.   októbra   2007 prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr.   1293/07   z   12. októbra   2007   doručeným   ústavnému   súdu 17. októbra 2007, v ktorom sa uvádza:

«Sťažovateľ   napáda   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. pokiaľ vedená exekúcia bola zastavená.

Okresný   súd   svojim   uznesením   vyhlásil   exekúciu   v   bližšie   uvedenom rozsahu za neprípustnú. '

V tomto rozsahu exekúciu zastavil. Sťažovateľ, ktorý podával proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, sa neodvolával do prvého výroku, t. j. o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Išlo o rozhodnutie podľa § 57 ods. 1 písm. g) OSP. Okresný   súd   riadne   poučil   vo   svojom   rozhodnutí   účastníkov   o   možnosti   podať odvolanie, ako aj o tom, že v odvolaní musí byť uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Nakoľko   odvolanie   nebolo   podávané   proti   obom   výrokom   prvostupňového uznesenia, bolo v právomoci krajského súdu (§212 ods. 1 OSP) preskúmavať iba napadnutý výrok. Krajský súd vzhľadom k uvedenému nemohol inak, než uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zastavení exekúcie potvrdiť. Ak by bol rozhodol inak, vzhľadom na právoplatnosť prvého výroku uznesenia, bol by porušil zákon. Zákonným dôsledkom   vyhlásenia   exekúcie   za   neprípustnú   (v   prípade,   že   sa   stane   tento   výrok právoplatný) je zastavenie exekúcie. Iný postup zákonom nedovoľuje.

Krajský súd konštatoval, že výrok uznesenia okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú je v čase jeho rozhodovania právoplatný a v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zastavení exekúcie uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na uvedené objektívne skutočnosti platného procesného práva sa krajský súd nezaoberal odôvodnenosťou vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.

Po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   som   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   chce dosiahnuť uspokojenie svojich nárokov inak, než legálnymi cestami platného práva. Zároveň chce odoprieť protistrane právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ nikde neargumentuje, že dodržal procesné predpisy formálneho práva a napriek tomu bolo porušené jeho ústavné právo (odvoláva sa na článok 46 ods. 1 Ústavy).

Z   obsahu   sťažnosti   ale   vyplýva,   že   i   v   prípade,   ak   sám   sťažovateľ   obchádza a nerešpektuje platné procesné právo má za to, že svoje záujmy môže dosiahnuť aj inak. Ak by však nemali platiť procesné predpisy o možnosti, spôsobe a lehotách na odvolanie, nemuseli by potom platiť ani procesné predpisy hmotného práva, napr. lehota na preklúziu alebo premlčanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zdôrazňujúc svoju vedomosť o jemu vyhovujúcich rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky je presvedčený, že nemusí dodržiavať OSP. Zdôrazňuje tak, že v jeho prípade by malo byť použité iba to, čo slúži k jeho prospechu, ale nemá sa rešpektovať platný zákon, ktorý inak dáva právnu istotu aj protistrane. Teda, že právo protistrany na spravodlivý proces pre naplnenie jeho záujmov môže byť porušované.

Ak vo svojej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že mu bolo zasiahnuté do práva na súdnu ochranu, tak poznamenávame, že právo na súdnu ochranu vzniká iba ak účastník o túto požiada kvalifikovaným spôsobom. Bez splnenia určitých formálnych náležitostí súd nemôže konať o návrhoch účastníka. V tomto prípade sa to týkalo rozsahu podaného odvolania.

Mimo   uvádzaných   skutočností,   rozhodujúcich   pre   posúdenie   sťažnosti,   k   časti sťažnosti, ktorú sťažovateľ považuje za vrchol rozhodnutia krajského súdu „naviac treba dodať,   že   proti uzneseniu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú,   nie   je odvolanie prípustné. Ide o konanie exekučné podľa osobitného zákona a osobitný zákon nedáva možnosť odvolať sa proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú“.

Súdna prax, judikatúra a ani závery príslušných komentárov nie sú totožné v otázke výkladu možnosti   odvolania   proti   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená za neprípustnú.

Ustanovenie § 201 OSP jednoznačne vyplýva, že účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Je pravdou, že podľa § 58 ods. 4 EP proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

§   57   ods.   1   písm.   g)   uvádza:   exekúciu   súd   zastaví,   ak   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z citácie zákona teda vyplýva, že odvolanie je prípustné proti výroku o zastavení exekúcie. Zo znenia zákona nemožno jednoznačne vyvodiť, či je prípustné odvolanie aj proti výroku o zastavení exekúcie.

Krajský   súd   však   rozhodol   o   napadnutom   výroku,   t.   j.   o   výroku   o   zastavení exekúcie bez ohľadu na nejednotnosť stanovísk vo vyššie uvedenom prípade, pretože za existujúcej   situácie nebolo   dôvodu   zaoberať   sa   otázkou   dovolenosti   odvolania   proti uzneseniu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Sťažovateľ bol o možnosti odvolania poučený a v poučení nebolo uvedené, že proti výroku o zastavení exekúcie odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto výroku ale odvolanie podané ani nebolo.

Z   horeuvedených   dôvodov   žiadame,   aby   ústavná   sťažnosť   sťažovateľa   bola zamietnutá.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   krajského   súdu   vyjadril   podaním z 26. októbra 2007 doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2007, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ po podrobnom preskúmaní vyjadrenia Krajského súdu Banská Bystrica konštatuje,   že   aj   napriek   rozsiahlej   ústavnej   sťažnosti   vypracovanej   sťažovateľom   je zrejmé, že Krajský súd Banská Bystrica právne tvrdenia sťažovateľa neprijal ale ani na druhej strane sťažovateľ vyjadrenie Krajského súdu považuje za nepreskúmateľné, nepodložené a protichodné.

K vyjadreniu Krajského súdu, že cit.: „Sťažovateľ chce dosiahnuť uspokojenie svojich nárokov inak, než legálnymi cestami platného práva. Zároveň chce odoprieť protistrane právo   na   spravodlivý   proces.   Sťažovateľ   nikde   neargumentuje,   že   dodržal   procesné predpisy formálneho práva a napriek tomu bolo porušené jeho ústavné právo (odvoláva sa   na čl. 46   ods.   4 ods.   1   Ústavy)"   uvádzame,   že toto   tvrdenie   Krajského   súdu nie je pravdou,   keďže sťažovateľ   veľmi   podrobne   v   ústavnej   sťažnosti   preukázal,   že   splnil všetky predpisy formálneho procesného práva.

Taktiež nie pravdou, že sťažovateľ chce dosiahnuť uspokojenie svojich nárokov inak než legálnymi cestami platného práva, pretože sťažovateľ počas uspokojovania svojich nárokov postupoval vždy prísne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a preto nie je sťažovateľovi jasne aké nelegálne postupy mal Krajský súd Banská Bystrica na mysli   pri   uvádzaní   tohto   tvrdenia,   keďže   bližšie   neobjasnil,   resp.   nespresnil   tieto pomerne vážne   vyjadrenia.   Podľa   názoru   sťažovateľa   za   nelegálny   postup   možno považovať   len   taký postup,   ktorý   je   v   rozpore   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi. Z doterajšieho priebehu predmetného exekučného konania však nevyplýva, že by   sťažovateľ   postupoval contra   legem   a   preto   sa   takéto   vyjadrenie   Krajského   súdu Banská Bystrica javí ako neopodstatnené.

I   ďalšie   tvrdenie   Krajský   súd   Banská   Bystrica   a   to   cit.:   „Ak   sám   sťažovateľ odchádza a nerešpektuje platné procesné právo má za to, že svoje záujmy môže dosiahnuť aj inak.   Ak   by však   nemali   platiť   procesné   predpisy   o   možnosti,   spôsobe   a   lehotách na odvolanie,   nemuseli   by   potom   platiť   ani   procesné   predpisy   hmotného   práva,   napr. lehota   na   preklúziu   alebo premlčanie"   považuje   sťažovateľ   za   všeobecné   nič nevypovedajúce, keďže Krajským súdom Banská   Bystrica   nebolo   objasnené   v   akom prípade dochádza zo strany sťažovateľa k obchádzaniu a nerešpektovaniu platného procesného práva. Je zrejmé, že sťažovateľ v plnom rozsahu akceptuje, rešpektoval a rešpektuje   platné   procesné   ako   aj   hmotné   právo a preto aj využíva v tom - ktorom procesnom   štádiu   jednotlivé   inštitúty   procesného   a   hmotného práva.   Sťažovateľ   preto nerozumie týmto tvrdeniam Krajského súdu Banská Bystrica, keďže okrem všeobecných nepodložených tvrdení nedošlo zo strany Krajského súdu Banská Bystrica k preukázaniu vyššie citovaných tvrdení.

Ďalej   sťažovateľ   považuje   tvrdenia   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   cit.: „Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zdôrazňujúc svoju vedomosť o jemu vyhovovujúcich rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky je presvedčený, že nemusí dodržiavať Občiansky súdny poriadok. Zdôrazňuje tak, že v jeho prípade by malo byť použité iba to, čo slúži k jeho prospechu, ale nemá sa rešpektovať zákon, ktorý inak dáva právnu istotu aj protistrane. Teda, že právo protistrany na spravodlivý proces pre naplnenie jeho záujmov môže byť porušované" za nepravdivé a skresľujúce   celkový právny   názor   sťažovateľa   na   predmetnú   právnu   otázku poškodzovania   základných   ústavných   práv   sťažovateľa,   keďže   sťažovateľ   má   právo   vo svojej právnej argumentácii poukazovať na štandartnú judikatúru Najvyššieho súdu, keďže podľa vedomostí sťažovateľa v danej právnej problematike sa jedná o jediný judikát tohto druhu.

V právnej praxi je obvyklé a i súdmi často využívané aplikovanie a poukazovanie na judikáty   Najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   podobnej,   či   obdobnej   právnej   problematiky. Sťažovateľ   považoval   za   potrebné   poukázať   na   judikát   týkajúci   sa   zhodnej   právnej problematiky,   no   sťažovateľ   v súlade   so   základnými   zásadami   právnej   teórie   chápe predmetné judikáty len ako podporný právny argument, akcentujúc na skutočnosť, že sťažovateľ vždy dodržiaval procesné pravidlá konania.

Akékoľvek tvrdenia Krajského súdu Banská Bystrica, že sťažovateľ má presvedčenie, že   nemusí   dodržiavať   Občiansky   súdny   poriadok   a   tvrdenie   že   sťažovateľ   zdôrazňuje, že nemá sa   rešpektovať   platný   zákon   sa   preto   javia   ako   neopodstatnené,   neadresné a v danom prípade zavádzajúce.

Ďalej sťažovateľ k tvrdeniu Krajského súdu Banská Bystrica, že cit: „Súdna prax, judikatúra a ani závery príslušných komentárov nie sú totožné v otázke výkladu možnosti odvolania   proti   uzneseniu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú“   uvádza, že nemáme   vedomosť   o   tom,   že   by   súdna   prax   prípadne   judikatúra,   prípadne   závery komentárov boli   v   zjavnom   rozpore   k   banálnej   otázke,   či   je   možné   odvolanie   proti rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, pretože z paragrafového znenia   §   58   ods.   4 Exekučného   poriadku   je   zrejmé,   že   proti   uzneseniu   ktorým   bola exekúcia   vyhlásená   za neprípustnú   a   za   neprípustnú   je   možné   vyhlásiť   exekúciu   len   v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) odvolanie pripúšťa predmetný zákon.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj toto tvrdenie Krajského súdu Banská Bystrica je preto právne irelevantné.

Ďalšie   tvrdenia   Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   že   cit:   „Z   citácie   zákona   teda vyplýva, že odvolanie je prípustné proti výroku o zastavení exekúcie zo znenia zákona nemožno jednoznačne   vyvodiť,   či   je   prípustné   odvolanie   aj   proti   výroku o zastavení exekúcie''   považujeme   za   protichodné,   pretože   predmetné   ustanovenie exekučného poriadku v žiadnom prípade nehovorí, že odvolanie je prípustné proti výroku o zastavení exekúcie, tak ako to uvádza Krajský súd Banská Bystrica.   Podľa právneho názoru sťažovateľa ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku jednoznačne hovorí, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiam podľa § 58 ods. 1 písm. a), b), f) až h). Presne v súlade s citovaným uznesením učinil aj sťažovateľ, keď podal odvolanie voči uzneseniu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   3Er   870/2006,   identifikačné   číslo 6106209312.

Na základe vyššie uvedeného teda považuje sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť, ktorou sa dovoláva ochrany porušovania základných ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 Krajským súdom   Banská   Bystrica   za   právne   opodstatnenú   a   vyjadrenie   Krajského   súdu   Banská Bystrica zo   dňa   12.   10.   2007,   ktoré   bolo   doručené   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky dňa 17. 10. 2007 považuje za právne nepostačujúce a neopodstatnené, a preto žiada sťažovateľ aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol nález v zmysle petitu špecifikovaného sťažovateľom v predmetnej ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd fyzických aj právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takého uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   vytvorených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci   (II.   ÚS   9/00).   Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods.   2   ústavy   obsahuje ústavné pravidlo,   v rámci ktorého   každý   orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý   je v čl.   2 ods.   2 ústavy, je súčasne   aj ustanovením   povinnosti   vykladať ústavné a zákonné   normy   tak,   aby   sa   tento   ústavný   príkaz   rešpektoval   v   celom   vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval, aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v   oprávnení   každého   reálne sa   domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje aj v nútenom   výkone   súdneho   a iného   rozhodnutia   (I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02). Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane   v zmysle   citovaného   článku   ústavy   dochádza   až   vtedy,   keď   uplatnené   právo je efektívne   vykonané. Efektívnosť   výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie, resp. o zastavení exekúcie sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie   musí   mať   zákonný   podklad,   musí   byť   dostatočne   skutkovo   a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom svojvôle.

Z   uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   veci   sťažovateľa   aj   zo   svojej   konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,   ak   v konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   (m.   m.   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v označenom konaní uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   Er   870/2006   zo   14.   marca   2007.   Týmto uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a tiež v bližšie určenom rozsahu exekúciu zastavil. Podľa sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   je   nedostatočne   odôvodnené   a nemá   oporu   v zákone   a ani v judikatúre   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   i ústavného   súdu.   Krajský   súd   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec   „nezaoberal   právnou   otázkou   predmetného spôsobu vykonania exekúcie (...)“.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 3 Er 870/06 a zberného spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   CoE   43/07   zistil,   že   v danom   prípade   okresný   súd v exekučnej veci sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému – F., B., uznesením sp. zn. 3   Er   870/2006   zo 14. marca   2007   rozhodol   o návrhu   povinného   na   odklad   exekúcie a zastavenie   exekúcie   z 8. decembra   2006   tak, že exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom JUDr. T. B. pod sp. zn. EX 85/2006 vyhlásil za neprípustnú podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm.   g)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   a v určenom rozsahu   exekúciu   zastavil.   V poučení   uviedol,   že   proti   tomuto   uzneseniu   možno   podať odvolanie na krajskom súde.

Sťažovateľ v podanom odvolaní (petite) žiadal odvolací súd, aby zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrhy povinného na odklad a zastavenie exekúcie z 8. decembra 2006 ako nedôvodné v celom rozsahu zamieta, ale súčasne v odvolaní podrobne uviedol, v čom vidí právne i skutkové pochybenie okresného súdu, pričom poukazoval aj na judikatúru   najvyššieho   súdu   v obdobnej   veci.   Podľa   jeho právneho   názoru,   napr. „súdny   exekútor   exekúciu   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky   vzniknutej z nezaplateného nájomného vykonáva v súlade s ustanovením Exekučného poriadku, ako aj v súlade s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto nie je právny dôvod na   zastavenie   exekúcie   týmto spôsobom,   a   teda   v   žiadnom   prípade   nie   je   dôvod   ani na odklad exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (...)“.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   sp.   zn. 13 CoE 43/2007   z 25.   mája   2007   a zistil,   že   neobsahuje   dostatočné   právne   a skutkové závery, a nevychádza ani z platného Exekučného poriadku.

Krajský súd totiž vo svojom uznesení sp. zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007 uviedol: „Priamym dôsledkom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú je jej zastavenie (§ 57 ods.   1 písm.   g/   EP).   Podľa   tohto   ustanovenia   exekúciu   súd   zastaví,   ak   ju   už   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Súd prvého stupňa v jednom rozhodnutí vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň túto v dôsledku vyhlásenia za neprípustnú zastavil.

Ak   už   raz   bola   exekúcia   právoplatne   vyhlásená   za   neprípustnú   nemôže   súd postupovať inak než ju zastaviť. Iný výklad zákon nepripúšťa.

Odvolateľ však vo svojom podaní a najmä priamo v odvolacom petite nenapáda rozhodnutie   súdu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú,   ale   napáda   iba rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie.

Keďže   výrok   uznesenia   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   nebol   odvolaním napadnutý tento zostal právoplatný. Na základe právoplatnosti tohto výroku odvolaciemu súdu nezostávalo iné než potvrdiť napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie.

Naviac treba dodať, že proti uzneseniu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú nie je odvolanie prípustné. Ide o konanie exekučné podľa osobitného zákona a osobitne zákon nedáva možnosť odvolať sa proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Podporne tu možno poukázať aj na komentár k § 57 ods. 1 písm. g) EP, podľa ktorého súd   rozhodne   o neprípustnosti   exekúcie   a exekúciu   zastaví   jedným   uznesením,   v ktorom   sa uvedie výrok o neprípustnosti i výrok o zastavení exekúcie. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto   procesných   skutočnostiach   je   dovolený   vzhľadom   na   to,   že   proti   rozhodnutiu o neprípustnosti exekúcii nemožno podať odvolanie.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu zistil,   že   toto   rozhodnutie   nie   je   v súlade   s normami   hmotného   a procesného   práva. Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nekorešponduje   presvedčivo   a dostatočne   s celým výrokom rozhodnutia a nereaguje ani na žiadne argumenty sťažovateľa uvedené v odvolaní proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Takto koncipované   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nie   je   teda   zárukou   toho,   že   výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napadnutého   súdneho   rozhodnutia z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky na   spravodlivý   proces   a odôvodnenie   rozhodnutí   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   zásade vzťahujú aj na súdnu exekúciu. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).

Vychádzajúc zo sťažnosti ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu neobstojí, rozhodnutie nie je vôbec riadne právne aj skutkovo odôvodnené a nemá oporu v platnom   Exekučnom   poriadku,   teda   je prejavom   svojvôle.   Protirečivé   je   najmä konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia, že po právoplatnosti rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie vyvoláva nutnosť a povinnosť súdu exekúciu zastaviť, ak je z prípadu zrejmé, že v čase rozhodovania okresného súdu nemohla byť časť výroku o neprípustnosti exekúcie právoplatná,   pretože   aj   proti   tejto   časti   výroku   bol   prípustný   opravný   prostriedok. Neopodstatnený a nedostatočne odôvodnený je aj záver krajského súdu, že časť výroku o neprípustnosti exekúcie nebola odvolaním napadnutá, ak povinný (sťažovateľ) navrhol odvolaciemu súdu vydať také rozhodnutie, že v konečnom dôsledku mal byť podľa jeho žiadosti v celom rozsahu zamietnutý návrh oprávneného, na podklade ktorého bolo vydané napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Aj z dôvodu, že krajský súd nereagoval na všetky právne   a skutkové   argumenty   sťažovateľa   uvedené   v odvolaní,   porušil   tým aj   procesné záruky   spravodlivého   procesu   exekučného   konania.   Ústavný   súd   preto   považoval   tento skutkový   stav   za   postačujúci   na   to,   aby   na   základe   týchto   záverov,   podstaty   sťažnosti sťažovateľa a vyjadrení účastníkov ústavný súd rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 13 CoE 43/2007 z 25. mája 2007 porušené bolo.

III.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi JUDr. J. L. spolu v sume 26 357, 50 Sk za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, a z toho,   že za jeden   úkon   vykonaný   v   roku 2007   patrí   odmena   pre   sťažovateľa   v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál a k tomu 19 % DPH.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky v celkovej sume 7 492,30 Sk.

Úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008