znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos 93/2013-33 z 19. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti R. M. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014 doručená   sťažnosť   R.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 93/2013-33 z 19. decembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 247/2007 z 20. mája 2009 v spojení s rozsudkom   krajského súdu   č.   k.   23 To/121/2009-464   z 19.   novembra   2009 uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a písm. d) Trestného zákona, za čo bol podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona podľa § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 38 ods. 7 a § 39 ods. 1 Trestného zákona odsúdený na súhrnný trest odňatia   slobody   na   6   rokov   v   ústave   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 3 Nt 21/2013 z 2. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   zamietol   a   krajský   súd   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu uznesením č. k. 2 Tos 93/2013-33 z 30. októbra 2013 taktiež zamietol.  

V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že mu konaním krajského súdu bolo odňaté právo na mimoriadny   opravný   prostriedok   v súvislosti   s vydaným   nálezom   ústavného   súdu sp. zn. PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   (ďalej   aj   „nález   ústavného   súdu“). K zamietnutiu jeho žiadosti o obnovenie trestného konania malo dôjsť zo strany okresného súdu   aj krajského súdu   s poukazom   na stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „stanovisko najvyššieho súdu“) sp. zn. Tpj 44/2013, ako   aj   s poukazom   na   negáciu   asperačnej   zásady   v dôsledku   použitia   ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu. Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho prípade „k navýšeniu spodnej hranice (dnes už protiústavne)“ trestnej sadzby a súd vychádzal «z takto upravenej sadzby, čím bola obmedzená objektivita rozhodovania. Predseda súdu bol viazaný nie len mienkou   prísediacich...   no   tiež   sám   vychádzal   z hranice   8   rokov 8   mesiacov,   ktorá rezonovala ako východiskový bod. Mám za to, že nájdením mimoriadnych okolností, ktoré som splnil na MZT by som sa pri neexistencii nutnosti navyšovať spodnú hranicu dostal pod spodnú hranicu 4 rokov. Po druhé si myslím, že ak mi bola „negovaná“ AZ nemohol som sa objektívne dostať na hranicu 6 rokov, ktoré sú navýšením a nie znížením. ». Nadväzne na to sťažovateľ spochybňuje, či by všeobecný súd v obnovenom konaní mohol uložiť trest 6 rokov   aj   použitím   inštitútu   mimoriadneho   zníženia   trestu.   Vo   svojej   argumentácii   sa rovnako dovoláva „rovnosti v dôstojnosti a právach“ a poukazuje na znenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj na čl. 47 ods. 2 ústavy, uvádzajúc pritom obsah čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého   môžu   štátne   orgány   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   V   závere   v sťažnosti   uvádza,   že   ústavne   zaručená rovnosť pred zákonom by mu „mala zaručovať, aby sa vo svetle nálezu v časti vo výroku o treste realizovala náprava, aby... vo vzťahu k páchateľom u ktorých použitá nebola, alebo im bola povolená OK nebol znevýhodnený a bol odsúdený s nimi v rovnosti pred zákonom“.

Z   návrhu   sťažovateľa   na   rozhodnutie,   ktorého   sa   od   ústavného   súdu   domáha, vyplýva, že vo veci žiada vysloviť porušenie základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu“, zrušiť   uznesenie   krajského   súdu   a rozhodnúť „o ďalšom konaní“.   Vzhľadom na požiadavku   obligatórneho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľ   s poukazom   na   nedostatok   finančných   prostriedkov   požiadal   zároveň o ustanovenie obhajcu v konaní o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

1.   Napriek   absencii   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   a z toho   vyplývajúcich nedostatkov niektorých náležitostí sťažnosti ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný prieskum napadnutého uznesenia. Po preskúmaní obsahu napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a   s prihliadnutím   na   sťažovateľom   formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre rovnako zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 93/2013-33 z 19. decembra 2013 sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 21/2013 z 19. decembra 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Po zhrnutí dôvodov, ktoré sťažovateľ formuloval proti uzneseniu okresného súdu, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

«Súd prvého stupňa   správne procesne   postupoval,   keď   o   návrhu odsúdeného na povolenie   obnovy   konania   rozhodoval   v   súlade   s   §   402   ods.   1   Tr.   por.   na   verejnom zasadnutí.   Na   tomto   verejnom   zasadnutí   mal   možnosť   odsúdený   v   prítomnosti   svojho obhajcu vyjadriť sa k svojmu návrhu, vrátane prednesenia konečného návrhu.

V ďalšom sa nadriadený súd zaoberal vytýkanými chybami v odôvodnení sťažnosti z pohľadu,   či   je   potrebné   zasiahnuť   do   právoplatného   odsudzujúceho   rozhodnutia mimoriadnym opravným prostriedkom - obnovou konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že krajský súd v tomto konkrétnom prípade skonštatoval, že obnova konania proti výroku o treste neprichádza do úvahy tak ako to už uviedol sčasti súd prvého stupňa v písomných dôvodoch svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na námietky odsúdeného R. M. tak ako ich uvádzal v písomných dôvodoch svojej sťažnosti s tým,   že v predmetnej veci Nález Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 PL.   ÚS 106/2011 publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 428/2012, týkajúci sa „protiústavnosti" časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (veta za bodkočiarkou), nie je skutočnosť alebo dôkaz skôr neznámy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade s Ústavou,   nemôže   byť   „novou   skutočnosťou"   v   zmysle   §   394   ods.   1   Tr.   por.,   pretože podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Ak   bol   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci,   ktorá   skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   návrh   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   priamo   už   v   tomto   ustanovení   (v   zásade   ide o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal aj splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por. - zhodne Stanovisko trestno- právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013 - bod I. a II....

V   predmetnej   veci však   napriek vyššie uvedenému nebolo možné povoliť   obnovu konania, pretože „protiústavná“ časť ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, bola vo veci konajúcim súdom (odvolacím súdom) pri ukladaní trestu po   predchádzajúcej   zmene   trestnoprávnej   kvalifikácie   konania   obžalovaného   z   obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. a), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. (rozsudok Okresného súdu Prievidza z 20. 05. 2009, sp. zn. 2 T/247/2007) na zločin podľa § 172 ods. 1   písm.   a),   d)   Tr.   zák.   (rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   19.11.2009,   sp.   zn. 23 To/121/2009)   negovaná   použitím   ustanovenia   §   39   ods.   1   Tr.   zák.   o   mimoriadnom znížení trestu. Súd v tomto prípade mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby   trestu   odňatia   slobody   ustanovenú   v   osobitnej   časti Trestného   zákona   už   v   pôvodnom   konaní.   Zníženie   trestnej   sadzby   sa   teda   neodvíjalo od dolnej hranice zvýšenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, v časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby (aj pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou) a uložiť dokonca aj nižší trest,   ako je uvedený v Osobitnej časti Trestného zákona.

Krajský súd v Trenčíne poukazuje aj na právne závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2013, sp. zn. 4 Tdo/6/2013, ktorým podľa § 382 písm. c) Tr. por. bolo odmietnuté   dovolanie   obvineného   R.   M.   a   to   z   dôvodov   tam   uvedených.   V citovanom uznesením už Najvyšší súd vyslovil, že: „Dovolací súd pripomína, že ustanovenie § 34 ods. 6 Tr. zák., inter alia, ukladá súdu povinnosť uložiť páchateľovi trest odňatia slobody, v prípade,   že   ho   odsudzuje   za   trestný   čin,   ktorého   horná   hranica   trestnej   sadzby   trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov. Krajský súd si túto zákonnú povinnosť splnil, pričom obvinenému R. M. ukladal trest podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a zároveň s použitím moderačného ustanovenia § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, preto mu mohol uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od šesť mesiacov až do 13 rokov a štyroch mesiacov (§ 39 ods. 3 písm. e) Tr. zák.). Trest vo výmere šesť rokov bol obvinenému uložený v rámci tejto zákonom ustanovenej trestnej sadzby, z čoho je zrejmé, že nie je splnený dôvod dovolania § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.“

V tomto prípade preto možnosť dôslednej individualizácie trestu súdom (a teda ani identické právo obžalovaného) odňaté nebolo. Preto v tomto prípade v konečnom dôsledku nemožno hovoriť o „protiústavné“ uloženom treste s tým, že krajský súd sa plne odvoláva aj na dôvody vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2013, sp. zn. 4Tdo/6/2013, ktoré možno aplikovať aj v danom prípade.

Ustanovenie   § 41b   zák.   č.   38/1993 Z.   z.   v   znení neskorších   predpisov   v spojení s Nálezom   Ústavného   súdu   SR   z   28.   novembra   2012,   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   sa   pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania v tomto prípade nepoužije, pretože ústavne   nesúladné   účinky   ustanovenia   §   41   ods.   2   Tr.   zák.   v   znení   účinnom   pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou, na prejednávanú vec nedopadli - zhodne Stanovisko trestno-právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013 - bod III. III. Ak bolo použité ustanovenie § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe   trestu   odňatia   slobody   upravenej   podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   v   znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov,   v   spojitosti   s   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Z   takto   rozvedených   dôvodov   krajský   súd   sťažnosť   odsúdeného   ako   nedôvodnú zamietol.»

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, v ktorej bola pri ukladaní trestu použitá asperačná zásada zakotvená v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorého časť textu za bodkočiarkou („súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“) bola nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z 28.   novembra   2012   vyhlásená   za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul skutočnosti relevantné pre posúdenie sťažovateľovho návrhu na obnovu konania prihlásiac sa k záverom uvedeným v uznesení okresného súdu, ako aj obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal, rozhodol a svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí ako výstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva   na   súdnu   ochranu   (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, aby všeobecné   súdy   preberali   skutkové   a právne   názory   strany   trestného   konania,   ktorá   sa domáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   stratu   účinnosti   časti   právneho predpisu   (časti   §   41   ods.   2   Trestného   zákona)   nepovažoval   za   dopadajúcu   na   prípad sťažovateľa,   keďže   aj   v   pôvodnom   trestnom   konaní   (ktorého   obnovy   sa   sťažovateľ domáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od 6   mesiacov   až   do   13   rokov   a 4   mesiacov   (za   použitia   §   39   ods.   1   Trestného   zákona zakotvujúceho mimoriadne zníženie trestu). V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2 Trestného zákona o uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená   za   nesúladnú   s čl.   1   ods.   1   ústavy,   by   teda   aj   v prípade   obnovenia   konania všeobecný   súd   opäť   rozhodoval   o uložení   trestu   v rovnako   stanovenom   rozpätí   trestnej sadzby.   Preto   je   ústavne   akceptovateľný   záver   krajského   súdu,   že   možnosť   dôslednej individualizácie trestu súdom odňatá nebola, na základe čoho bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný   súd   nedospel   k záveru   o arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   ani   vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou negované použitím § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona. Sprísnená trestná   sadzba   v tomto   prípade   totiž   nemohla byť použitá   pre   jej   neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonom určeného dôvodu.

K námietkam sťažovateľa o nevyhnutnosti povolenia obnovy konania vzhľadom na zaručenie rovnosti sťažovateľa pred zákonom vo vzťahu k tým páchateľom, u ktorých bola obnova   konania   povolená, ústavný   súd   poukazuje na   ním   už skôr   formulovaný   právny názor, že povoľovaním obnovy konania „ex offo“ by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove   konania   je   zo   všetkých   okolností   zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší   výsledok   (podobne   I.   ÚS   673/2013, III. ÚS 18/2014, III. ÚS 208/2014).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu formulované   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   v napadnutom   uznesení korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného   zhodnotenia   všetkých   okolností   podstatných   pre   rozhodovanie   o   otázke, ktorá   mala   z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením   krajského   súdu   sú   zjavne   neopodstatnené,   keďže   medzi   týmto   uznesením a uvedeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť   na   to,   aby   mohol   ústavný   súd   vysloviť   jeho   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   absenciu   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   pokladal   ústavný   súd za potrebné zaoberať sa aj možným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy, obsahom ktorého je obmedzenie   štátnych   orgánov   konať iba   na   základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (sťažovateľ v sťažnosti nesprávne označil čl. 47 ods. 2 ústavy, hoci pri ňom uviedol znenie čl. 2 ods. 2 ústavy), ako aj možným porušením čl. 12 ods.   1   ústavy,   v zmysle   ktorého   sú   ľudia   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Odmietnutie vyjadriť sa k možnosti porušenia označených článkov ústavy z dôvodu, že boli uvedené len v argumentácii sťažnosti   (a   nie v jej petite) v spojení s neustanovením ním žiadaného   právneho   zástupcu,   by   sa   totiž   v okolnostiach   prípadu   mohlo   javiť   ako neprimerane prísne.

Ústavný súd v zhode so svojou   ustálenou judikatúrou pripomína, že čl. 2 ods.   2 ústavy, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi konanie štátnych orgánov (čl. 2 ods. 2 ústavy) alebo zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1 ústavy). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   možno   podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením   už konkrétneho   označeného základného   práva   alebo slobody   (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení označených základných ustanovení ústavy. V závere ústavný súd poznamenáva, že čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý sťažovateľ nesprávne spája s ústavnými limitmi pre konanie štátnych orgánov,   neobsahuje   žiadnu   garanciu   rovnosti   účastníkov   v konaní,   ktorej   porušenie sťažovateľ v obsahu sťažnosti namieta, keďže uvedený článok v skutočnosti garantuje právo každého   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdmi   a inými   orgánmi   za   podmienok ustanovených zákonom.  

Vzhľadom na nedostatok vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   ostatných   sťažovateľom   uvádzaných   článkov   ústavy,   ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (obdobne   I. ÚS   673/2013, III. ÚS 18/2014,   III.   ÚS   47/2014). Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   (prvý   bod výrokovej časti uznesenia), bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

2. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môže ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku   na ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady   na ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené   u sťažovateľa   podmienky   na ustanovenie   právneho   zástupcu v   konaní   pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z bodu 1 časti II tohto uznesenia) zrejmé, že v danom   prípade   ide   o   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným   súdom,   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu ústavný   súd nevyhovel (druhý bod výrokovej časti uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014