znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., L., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   F.,   Advokátska   kancelária,   N.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 T/136/2011 a jeho uzneseniami z 21. januára 2013 a 11. marca 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 faxom   a 11.   apríla   2013   poštou   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   doručenými ústavnému súdu 30. apríla 2013 a 15. mája 2013) E. K., L., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   čl. 48 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   vedenom pod sp. zn. 4 T/136/201 a jeho uznesením z 11. marca 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   pred okresným   súdom   trestné   stíhanie   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   zákon“)   a iné,   v rámci   ktorého   bol uznesením okresného súdu   z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ podal okresnému súdu 27. decembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby spojenú   s   návrhom   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka a poskytnutou peňažnou zárukou (ďalej len „žiadosť sťažovateľa z 27. decembra 2012“), o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013, ktorým jeho žiadosť   podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného   úradníka   a podľa   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku   ani   jeho   návrh   na nahradenie väzby peňažnou zárukou. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa z 27. decembra 2012 v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ uviedol: „... samotný Krajský súd v Nitre konštatoval vo svojom rozhodnutí hlavne na strane 4 a 5 vážne pochybenia prvostupňového súdu, ktoré by mali podľa môjho názoru znamenať moje prepustenie z väzby na slobodu. Týkali sa hlavne   plynulosti   a rýchlosti   vytyčovania   hlavných   pojednávaní   a ich   realizácie.   Výtky Krajského   súdu   v Nitre   voči   Okresnému   súdu   Levice   neboli   dodnes   žiadnym   spôsobom odstránené, dodnes sa situácie nezmenila a žiadne pojednávanie vo veci sa nezrealizovalo.“

Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ podal okresnému súdu na hlavnom pojednávaní 11. marca 2013 aj ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby (ďalej len „žiadosť sťažovateľa z 11. marca 2013“), ktorú okresný súd uznesením z 11. marca 2013 podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   zamietol.   O sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti tomuto rozhodnutiu   rozhodol   krajský súd uznesením z 3. apríla 2013, ktorým z dôvodu porušenia práv sťažovateľa na obhajobu podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a okresnému   súdu   uložil,   aby   vo   veci   znovu   konal a rozhodol.

Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o   žiadosti   sťažovateľa   z 11.   marca   2013   sťažovateľ v sťažnosti   uviedol: „...   z   dôvodu   pochybenia   na   strane   OS   Levice,   ktorý   porušil pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu moje právo na obhajobu, na   základe   čoho   KS   v Nitre   vrátil   vec   späť   na   rozhodovanie   na   OS   Levice,   aby   tento nedostatok   odstránil   nebude   dodržaná   lehota   na   rozhodnutie   o žiadosti   o prepustenie z väzby   na   slobodu,   ktorá   je   stanovená   na   30   dní.   Stanovené   pojednávanie   o žiadosti na prepustenie   z väzby   na   slobodu   je   na   deň   15.04.2013,   čo   je   po   30   dňoch   odo   dňa podania mojej žiadosti, čo bolo dňa 11.03.2013.“

Sťažovateľ v sťažnosti vychádzajúc z uvedených skutočností argumentoval: „V   prípade   sťažovateľa   všeobecné   súdy   zlyhali,   keď   trvanie   väzby   napriek porušovaniu mojich základných práv a základných zásad trestného konania, ktoré vyslovil sám krajský súd v Nitre považujú za legitímne a žiadosť o prepustenie sťažovateľa z väzby neakceptovali“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvoril týmto konštatovaním:«Vyššie   popísaným   konaním   porušovateľa   1   a porušovateľa   2   vo   vzťahu   k väzbe sťažovateľa bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú mu článkom 17 ods. 1,2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) ako i článkom 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Z. (ďalej len „Dohovor“), právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013 a uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos/14/2013   z   8.   februára   2013,   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vedenom pod sp. zn. 4 T/136/201 a jeho uznesením z 11. marca 2013, označené uznesenia okresného súdu   a krajského súdu   zrušil, prikázal okresnému súdu   prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   vysporiadal   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   sa po podaní   sťažnosti   (prostredníctvom   právneho   zástupcu)   pokúsil   rozšíriť   argumentáciu svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojho   právneho   zástupcu   označenom   ako „doplnenie   ústavnej   sťažnosti“,   doručenom ústavnému   súdu   30.   apríla   2013,   v ktorom   prezentoval   námietky   obsahovo   sa   týkajúce rozhodnutia krajského súdu z 3. apríla 2013 sp. zn. 4 Tos/46/2013 a rozhodnutia okresného súdu z 8. augusta 2011 sp. zn. 4 T/136/20111.   Sťažovateľ požadoval zohľadniť v rámci konania o jeho sťažnosti aj tu uvedené námietky. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že povinné právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné a má svoje racionálne   zdôvodnenie.   Vytvára   procesný   filter   zachytávajúci   nekvalifikované   podania nespĺňajúce základné procesné parametre pre poskytnutie ochrany ústavnosti, ktoré by inak zbytočne   narúšali   plynulosť   činnosti   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti.   Elementárnou   súčasťou   tohto   procesno-právneho   inštitútu   je,   že od momentu   doručenia   splnomocnenia   ústavnému   súdu   (až   do   eventuálneho   oznámenia zániku   zastúpenia)   môže   účastník   konania   realizovať   svoje   dispozičné   oprávnenia vo vzťahu   k ústavnému   súdu   výlučne   prostredníctvom   právneho   zástupcu.   Od takto stanoveného pravidla by prichádzalo do úvahy výnimočne upustiť, ak by sa potenciálne odborné   nedostatky   podania   právneho   zástupcu   mali   prejaviť   na   úkor   samotného sťažovateľa.   V konkrétnom   prípade   sťažovateľa   nejde   o takúto   situáciu,   pretože sťažovateľom   prezentovaná   argumentácia   obsiahnutá   v označenom „doplnení   ústavnej sťažnosti“ zjavne (prima facie) nesúvisí s obsahom petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd v zmysle ustanovenia § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde viazaný. Ústavný súd preto obsahu   označeného   podania   sťažovateľa   podaného   vo   svojom   mene   nemohol   pripísať právnu relevanciu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenie svojich   základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T/136/2011   z 21.   januára   2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 14/2013 z 8. februára 2013, ktorými konajúce súdy   rozhodli   o žiadosti   sťažovateľa   z 27.   decembra   2012   (spojenej   s návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a poskytnutou peňažnou zárukou).

Sťažovateľ tiež namietal porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu (v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T/136/2011)   v súvislosti   s rozhodovaním   o   žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a   3   a 4   dohovoru uznesením   okresného   súdu sp. zn. 4 T/136/2011 z 21. januára 2013

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jeho základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného   súdu   preskúmať   námietky   sťažovateľa   uplatnené   voči   prvostupňovému rozhodnutiu   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   z 27.   decembra   2012.   Ústavný   súd   preto rozhodol   o odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011 a jeho uznesením z 11. marca 2013

2.1   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva „na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013 vedenom pod sp. zn. 4 T/136/2011, ktorý podľa názoru sťažovateľa porušil svojím postupom požiadavku urýchleného prerokovávania väzobných vecí.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby. Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969). Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru (napr. I. ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavuje z hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Procesnoprávne   garancie vyplývajúce z čl. 6   ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlene konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

Ústavný súd zdôrazňuje, že s prihliadnutím na skutočnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa z hľadiska vymedzenia sťažnostnej námietky príslušným článkom ústavy a dohovoru prihliadal vychádzajúc z princípu viazanosti návrhom na začatie konania v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde na petit sťažnosti, v ktorom sťažovateľ subsumoval svoje námietky pod čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe týchto skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   okresného   súdu   v   konaní o väzbe a obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.2   Vo   vzťahu   k postupu   okresného   súdu   týkajúceho   sa   rozhodovania   o   žiadosti sťažovateľa   z 11.   marca   2013   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T/136/2011   uplatnil sťažovateľ aj námietku porušenia čl. 50 ods. 3 ústavy garantujúceho mu základné právo na obhajobu.

Ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ   disponoval   možnosťou   uplatniť svoje námietky   o porušení   jeho práva na obhajobu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil a o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos/46/2013 z 3. apríla 2013, ktorým práve z dôvodu porušenia práva sťažovateľa na obhajobu podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie.   Ochranu   označenému   základnému   právu,   ktorého   porušenie   sťažovateľ namieta, bol oprávnený poskytnúť krajský súd, ktorý nápravu porušeného základného práva aj   realizoval.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   námietky sťažovateľa uplatnené voči postupu okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa z 11. marca 2013. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj tejto časti podľa ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie.

3. K námietke porušenia základného práva podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a c) Trestného zákona a iné. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu z 13. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Okresnému   súdu   bola   žiadosť   sťažovateľa   doručená   27.   decembra   2012,   ktorú okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   4   T/136/2011   z 21.   januára   2013   podľa   §   79   ods.   3 Trestného poriadku zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ani jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na dôkaznú situáciu nasvedčujúcu podľa jeho názoru jednak spáchaniu skutkov, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, a jednak dôvodnému podozreniu, že skutky spáchal sťažovateľ. Na tomto mieste prezentoval okresný súd   viaceré   svedecké   výpovede   (cca   6   svedkov)   usvedčujúce   sťažovateľa   z drogových aktivít, zápisnicu z prehliadky motorového vozidla, znalecký posudok a ďalšie obstarané dôkazy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona u sťažovateľa naďalej trvajú, pretože existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby   na   slobodu   by   tento   pokračoval   v trestnej   činnosti   rovnakého   charakteru,   a to jednak s prihliadnutím na osobu sťažovateľa, ktorý sa obdobnej trestnej činnosti dopustil aj v minulosti a za ktorú bol aj právoplatne odsúdený, i keď sa na toto odsúdenie vzťahuje amnestia   prezidenta,   ktorá   však   podľa   názoru   konajúceho   súdu   nie   je   zárukou,   že   by sťažovateľ   nepokračoval   v trestnej   činnosti,   a tiež   s prihliadnutím   na   charakter prerokovávanej veci sťažovateľa.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že väzba v jeho prípade trvá už takmer dva roky, pričom nie je možné neustále odôvodňovať   súdne   rozhodnutie   o dôvodoch   trvania   väzby   obavou   z   pokračovania v trestnej   činnosti.   Sťažovateľ   poukázal   v sťažnosti   na   skutočnosť,   že   posledné   hlavné pojednávanie   bolo   vykonané   22.   októbra   2012   a poslednýkrát   určený   termín   hlavného pojednávania   v decembri 2012 bol zrušený z dôvodu neúčasti člena senátu konajúceho súdu, čo sú skutočnosti, ktoré sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia nemohol sám ovplyvniť a ktoré   zároveň   spôsobujú,   že   je   naďalej   bezdôvodne   ponechaný   vo   väzbe.   Takisto sťažovateľ namietal, že jeho obhajca nebol upovedomený o termíne hlavného pojednávania určeného na 4. február 2013, ktoré bolo z tohto dôvodu, a teda bez jeho zavinenia zrušené. Tieto skutočnosti považoval sťažovateľ za také, ktoré spôsobujú prieťahy v súdnom konaní. Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   nemožno   väzobné   dôvody   zakladať na domnienkach a hypotézach, teda   že dôvody   preventívnej väzby nemožno opierať len o skutočnosť   jeho   trestného   stíhania   pre   inú   trestnú   činnosť   časovo   predchádzajúcu vyšetrovanej trestnej činnosti, pre ktorú je väzobné trestné stíhanie vedené. Sťažovateľ je toho   názoru,   že   v jeho   prípade   došlo   k mnohým   porušeniam   Trestného   poriadku premietajúcim sa do porušenia samotného ústavného princípu nebyť väzobne stíhaný inak, ako zo zákonných dôvodov.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením sp. zn. 4 Tos/14/2013 z 8. februára 2013 tak, že túto podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto: „Nadriadený súd v rámci   svojej   prieskumnej povinnosti dospel k záveru,   že   súd I. stupňa postupoval správne a jeho postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe bol obžalovaný vypočutý; o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaný a jeho obhajca a bolo im umožnené položiť obžalovanému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež boli splnené materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu, existujú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný. S dôvodnosťou podozrenia sa krajský súd vysporiadal vo svojom uznesení z 01.10.2012 pod sp. zn. 4Tos/111/2012 kde uviedol na základe akých dôkazov je splnená aj táto základná materiálna podmienka vzatia obžalovaného do väzby a jej ďalšieho trvania a poukázal na skutočnosti odôvodňujúce dôvodnosť tohto podozrenia a krajský súd trvá na svojom názore, že dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa nebola dôvodnosť   podozrenia zo spáchania skutkov obžalovaným výrazne spochybnené. Preto je krajský súd toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky boli spáchané, majú znaky trestných činov a existuje dôvodné podozrenie, že skutky spáchal obžalovaný.

Pokiaľ ide o ďalšiu materiálnu podmienku existencie trvania väzby a to existenciu konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva dôvodná obava z konania obžalovaného v tom, že bude pokračovať v trestnej činnosti vo vzťahu k námietkam obžalovaného, že sa na neho vzťahuje   amnestia   udelená   rozhodnutím   prezidenta   republiky   z   02.01.2013   a   v   tejto súvislosti, že sa má na neho hľadieť akoby nebol odsúdený, krajský súd poznamenáva, že aj v   prípade   vyriešenia   si   predbežnej   otázky   týkajúcej   sa   vyššie   uvedenej   amnestie a skutočnosti, že na obžalovaného sa hľadí ako na osobu, ktorá nebola odsúdená v zmysle článku 1 tejto amnestie je toho názoru, že dôvod väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku u obžalovaného naďalej trvá. Ani účasť obžalovaného na udelenej amnestii prezidenta SR nič nemení na skutočnosti, že obžalovaný sa teraz prejednávaných skutkov   mal   dopustiť   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia.   Skutočnosť,   že   v dôsledku udelenej amnestie sa na obžalovaného bude hľadieť ako na osobu netrestanú má vplyv napríklad na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 49 odsek 2 Tr. zákona pri prípadnom ukladaní trestu obžalovaného v inom konaní a pod. Navyše ďalšou konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcu obavu v pokračovaní v trestnej činnosti totožného charakteru, je skutočnosť, že   obžalovaný   sa   mal   v   trestnej   činnosti   dopúšťať   v   pomerne   dlhom   časovom   období na viacerých   miestach   a   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   viac   ako   jedného   skutku pomerne   vysokej   miery   závažnosti   a   tieto   skutočnosti   sú   tými   okolnosťami,   ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v ustanovení § 71 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku.

K námietkam obhajoby týkajúcej sa prieťahov v konaní krajský súd udáva, že tieto sú z časti dôvodné, aj keď nie v celom rozsahu. Je potrebné uviesť, že obžaloba okresného prokurátora v Leviciach bola na obžalovaného podaná dňa 14.07.2011 a od tohto obdobia súd prvého stupňa vykonal niekoľko hlavných pojednávaní, pričom mu nemožno vytknúť nečinnosť v tom smere, že by prvé hlavné pojednávanie určil neskoro, resp. že by hlavné pojednávania bezdôvodne odročoval na časovo dlhé obdobia.   Treba však vytknúť súdu prvého   stupňa,   že   pokiaľ   zrušil   termíny   hlavných   pojednávaní   v   dňoch   11.06.2012 a 04.02.2013 urobil tak bezdôvodne, nakoľko nevykonať nariadený úkon trestného konania z dôvodu predloženia veci na rozhodnutie o sťažnosti nadriadenému súdu je v rozpore so zásadou vyjadrenou v ustanovení § 2 odsek 6 Trestného poriadku. Je vecou a úlohou súdu prvého stupňa, aby režim rozhodovania o žiadostiach obžalovaného o prepustenie z väzby a vykonávania hlavných pojednávaní prispôsobil tomu, aby hlavné pojednávanie nebolo   odročené   a   aby   o   žiadosti   obžalovaného   a   o   jeho   prípadnej   sťažnosti   bolo rozhodované   riadne   a   včas.   Navyše   súd   prvého   stupňa   zmaril   vykonanie   hlavného pojednávania dňa 04.02.2013 aj tým, že opomenul obhajcu obžalovaného o tomto termíne hlavného pojednávania upovedomiť. Možno preto konštatovať, že konaním súdu prvého stupňa došlo k zmareniu vykonania hlavného pojednávania dňa 04.02.2013, avšak táto skutočnosť sama o sebe neodôvodňuje konštatovanie, že u obžalovaného nie je daný dôvod väzby v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku a ani konštatovanie, že o obžalobe podanej   na   obžalovaného   v   prejednávanej   veci   nie   je   všeobecne   rozhodované   bez zbytočných prieťahov a že nie je rozhodované urýchlene. Krajský súd opätovne a dôrazne pripomína   súdu   prvého   stupňa,   tak   ako   tomu   urobil   už   v   uznesení   z   19.12.2012,   aby o podanej   obžalobe   okresného   prokurátora   rozhodol   s   čo   najväčším   urýchlením   a   bez zbytočných prieťahov.“

Tak,   ako   už   bolo   uvedené,   v   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavná   ochrana základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   je   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu   jeho   úlohou   nebolo   preskúmať správnosť   skutkových   a právnych   záverov,   o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade   obmedzila   na   posúdenie   otázky,   či   sa   krajský   súd   s   právne   relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej   sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   z 27.   decembra   2012)   vychádzal zo skutkového   a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého   o väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní   na   návrh   prokurátora   sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorý   nie   je   pri   vymedzení dôvodov   väzby   návrhom   prokurátora   viazaný.   Pred   rozhodnutím   o väzbe   musí   byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok   väzby   skonštatoval   súladnosť   postupu   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o žiadosti   sťažovateľa   z 27.   decembra   2012   s   označenými   ustanoveniami   Trestného poriadku upravujúcimi postup prípravy a realizácie tzv. väzobných výsluchov.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu   a existuje   dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchal   sťažovateľ)   krajský   súd   poukázal na svoje   predchádzajúce   rozhodnutie   z   1.   októbra   2012   a tiež   na   napadnuté   uznesenie okresného súdu prezentujúce podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom splnenie   tohto   aspektu   materiálnych   podmienok   väzby,   pričom   súčasne   konštatoval,   že doterajším procesom dokazovania v prvostupňovom súdnom konaní nedošlo k výraznému spochybneniu dôvodného podozrenia vo vzťahu k osobe sťažovateľa.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby interpretoval   krajský   súd   v kontexte   argumentačných   námietok   sťažovateľa   obsah súvisiaceho   ustanovenia   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho   materiálne podmienky   väzby, konkrétne v prípade sťažovateľa väzby preventívnej,   a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré podľa   jeho názoru   u sťažovateľa   opodstatňujú   dôvodnú   obavu   z pokračovania   v trestnej činnosti. Krajský súd tu poukázal na osobitné okolnosti špeciálnej recidívy sťažovateľa –páchanie trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie trestné konanie, v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za rovnakú trestnú činnosť, kde súčasne vyvrátil okresný súd opodstatnenosť námietok sťažovateľa odvolávajúcich sa na účinky udelenej amnestie. Takisto tu krajský súd dôvodil charakterom trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a pre ktorú sa vedie trestné stíhanie, a síce dlhším časovým obdobím páchania trestnej činnosti, väčším množstvom skutkov a ich vysokou mierou závažnosti.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa poukazujúcim na prieťahy trestného konania krajský súd skonštatoval ich čiastočnú dôvodnosť, no súčasne vylúčil takú ich intenzitu, ktorá by opodstatňovala záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho   trestnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   majúci   vplyv   na   trvanie   dôvodov tzv. preventívnej väzby sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou námietkou porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej   je   ustanovenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   aplikovateľné   na   situáciu   prvotnej   súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“, (prvotné   rozhodovanie   o vzatí   do   väzby), teda   na prípad   sťažovateľa,   u ktorého   išlo o nasledujúcu   previerku   zákonnosti   väzby   –   žiadosť   o prepustenie   na slobodu, neaplikovateľné (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru).

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   závery   bolo   o   sťažnosti   sťažovateľa   potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013