znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., H., tohto času vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   60/2011   z   1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. mája 2012 doručená   sťažnosť   T.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv na súdnu ochranu, právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/276/2010 z 12. januára 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa a prečinov ublíženia na zdraví, výtržníctva   a   nebezpečného   vyhrážania   podľa   príslušných   ustanovení   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktoré mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov a uložené   ochranné   protialkoholické   liečenie   ambulantnou   formou.   Proti   rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) tak, že ho uznesením sp. zn. 3 To/15/2011 z 10. marca 2011 ako nedôvodné zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu aj dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného poriadku, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1. februára 2012 odmietol.

V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že «rozhodnutie   NS   SR   možno   považovať   za   arbitrárne,   keďže   pri   všetkých   splnených podmienkach iba formalisticky odmietol o dovolaní konať na základe zákonnej normy § 382 písm. c) Tr. por. (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371). Pokiaľ bolo dovolanie   spracované   obhajcom   dostatočne   zrozumiteľné,   avšak   trebárs   neúplné   mohol resp. mal sudca postupovať postupom § 379 ods. 1/Tr. por...

... NS SR na neverejnom zasadnutí nevenoval pozornosť dovolaciemu dôvodu... keďže zo zápisnici... vychádza, že konanie prebehlo za 15 minút...

... výrok rozsudku je dosť zmätočný... V dovolaní som... napadol aplikáciu § 41 ods. 2/Tr. zák., t. j. asperačnú zásadu...

V prvom rade tvrdím, že mi nijak nebolo preukázané, že by som mal úmysel útočiť na verejného činiteľa a v druhom rade nebolo možné oddeliť tento skutok od ostatných, keďže všetky skutky pre ktoré som odsúdený tvoria jednočinný súbeh...

Ústavnému   súdu   prikladám   CD   -   nosiče   z HP,   na   ktorých   sú   nahraté   výpovede svedkov   tohto   konania.   Zo   všetkých   výpovedí   je   evidentné,   že   príslušníci   PZ   sa neidentifikovali v zmysle zákona o PZ zák. č. 171/199 Zb. a teda nepostupovali zákonne... Podľa môjho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mi nebolo doručené vyjadrenie sa Okresnej prokuratúry k dovolaniu a teda som nemal možnosť ba jej vyjadrenie k dovolaniu replikovať...

Ak mal NS SR za to, že nesprávne napadám zákonnosť ukladania trestu s asperačnou zásadou,   mal   toto   riadne   odôvodniť   tak,   aby   vyjadril,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov potvrdzujú správnosť premietnutého výroku rozsudku...».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/60/2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, rovnosť pred zákonom v článku 47 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 Dohovoru...

Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo/60/2011 zo dňa 1. 2. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov (v   danom   prípade   Trestného   zákona   a   Trestného   poriadku)   viedli   k   rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01),   že   ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľ   v   podstatnom   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1. februára 2012, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Porušenie svojich práv vidí najmä v tom, že najvyšší súd sa ako dovolací súd nezaoberal meritom veci, ale dovolanie odmietol z procesných dôvodov a bez jeho prítomnosti, poukazujúc na to, že v trestnom   konaní,   v   ktorom   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   na   základe   svedeckých výpovedí   o   jeho   vine   a   treste,   spochybňuje   najmä   spáchanie   trestného   činu   útoku   na verejného činiteľa, ktoré nebolo z jeho strany úmyselné, pretože nevedel, že pri zákroku na neho použil donucovacie prostriedky   policajt a na skutok si   ani nepamätá. Nesúhlasí s právnymi   závermi   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   vykonaným   dokazovaním, predovšetkým s poukazom na nedostatky v skutkových zisteniach.

Podľa jeho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mu nebolo doručené vyjadrenie Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k dovolaniu a   najvyšší   súd   riadne   neodôvodnil,   resp.   nevyjadril   sa   bližšie   k   jeho   námietke   údajnej nezákonnosti uloženia trestu odňatia slobody uplatňujúc tzv. asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci podrobne   skúmal   existenciu   dovolacích   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   h)   a   i) Trestného poriadku, pričom o podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať okrem iného aj vtedy, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby [§ 371 ods. 1 písm. h)], ale aj vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [§ 371 ods. 1 písm. i)].

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení Trestného poriadku a námietok sťažovateľa je ústavný   súd   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   k   jednotlivým   sťažovateľom   namietaným dovolacím dôvodom vo svojom uznesení podal primeranú odpoveď na s. 3 až s. 6, správne vyhodnotil,   že   námietky   nesprávnosti   skutkových   zistení,   prípadne   nesúhlas s tým, ako prvostupňový   a   odvolací   súd   hodnotili   vykonané   dôkazy,   resp.,   že   sa   jeho   návrhom na vykonanie   dôkazov   nevyhovelo,   nemôžu   zakladať   žiadny   z   uplatnených   dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a najvyšší súd tiež uviedol, že mimoriadny   opravný   prostriedok   dovolanie   neslúži   na   revíziu   skutkových   zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať   úplnosť   skutkových   zistení,   nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.

Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že pre najvyšší súd ako súd dovolací bolo rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako to uviedol prvostupňový súd, a keďže   aj   k   ďalším   námietkam   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   (na   strane   5)   primeraným spôsobom, uviedol aj zrozumiteľné dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu napadnuté rozhodnutia, a potom konštatoval, že „V prejednávanej veci teda jednoznačne ide   o   viacčinný   súbeh   trestnej   činnosti,   a   to   aj   s   dôsledkom   aplikácie   tzv.   asperačnej metódy“, a tiež z jeho rozhodnutia vyplýva, že podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nebol naplnený ani tento dovolací dôvod vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody, pretože tento trest bol uložený v súlade s Trestným zákonom.

Námietka   sťažovateľa,   že   mu   nebolo   doručené   stanovisko   okresnej   prokuratúry z 27. októbra 2011 k jeho dovolaniu, nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal prípadne prijatie   jeho   sťažnosti   na   ústavnom   súde,   ak   navyše   sa   okresná   prokuratúra   v tomto stanovisku iba všeobecne nestotožnila s argumentmi sťažovateľa, ktoré namietal v dovolaní.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   preto ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, dovolaním sťažovateľa sa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne aj odôvodnil. Ak najvyšší súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno mu potom vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu odmietol, pretože mu to tento procesný kódex umožňoval.

Obdobne v konaní pred najvyšším súdom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, ak sťažovateľ mal v dovolacom konaní zvoleného obhajcu, ktorý mu   mal   poskytnúť   kvalifikovanú   právnu   pomoc   pri   reálnom   uplatňovaní   jeho   práva na obhajobu.

Tieto   skutočnosti   v   globále   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   porušenia   základného práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a ani základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetným   rozhodnutím a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd k tomu   poznamenáva, že nepreskúmaval predložené CD nosiče   z hlavného pojednávania, pretože   tieto neboli spracované a   predložené v   súlade so štandardami   upravenými   vo   výnose   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 312/2010 Z. z. o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že jeho sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012