znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   B., zastúpenej   Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. J. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 173/08 a jeho rozsudkom z 28. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 173/08 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 173/08-754 z 28. januára 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnej   pozícii   žalobcu   sa na Okresnom   súde   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   určenia,   že   je vlastníkom   rozostavanej   stavby   v katastrálnom   území   R.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 10 C 54/2003-550 z 18. mája 2007 žalobu sťažovateľa zamietol, keď po vykonanom dokazovaní   mal   za   preukázané,   že   vlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti   sa   stal   jeden zo žalovaných.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ argumentoval nesprávnym právnym   záverom   okresného   súdu   v otázke   vlastníckeho   práva   k stavbe   v spojení s nevykonaním   sťažovateľom   navrhnutých   dôkazov.   Tvrdil   ďalej,   že   zo   zápisnice z pojednávania z 18. mája 2007 „je zrejmé, že výpis z listu vlastníctva, ktorý mal prevod na tretie osoby preukázať, bol súdu predložený až po vydaní uznesenia, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené“. Takto mala byť sťažovateľovi postupom okresného súdu odňatá možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Co   173/08-754   z 28.   januára   2010   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, vo výroku o trovách ho zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V merite veci dospel k záveru, že v čase rozhodovania okresného súdu   o predmetnom   spore   už   rozostavaná   stavba   neexistovala   a v konaní   bolo   tiež preukázané, „že   žalovaný   1/   kúpnou   zmluvou   predal   predmetnú   rozostavanú   stavbu žalovanému   2/,   ktorý   následne   po   dokončení   výstavby   jednotlivé   byty,   resp.   nebytové priestory predal tretím osobám – občanom, ktorí boli jeho členmi. Ani jeden zo žalovaných teda nie je vlastníkom rozostavanej stavby a v súčasnosti ani vlastníkom jednotlivých bytov a nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v predmetnom bytovom dome.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   ako   žalobca   v priebehu   konania pred okresným súdom mal „vedomosť o tom, že žalovaný 2/ predal byty nachádzajúce sa v predmetnom bytovom dome tretím osobám – občanom. Napriek tomu až do vynesenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, k čomu došlo na pojednávaní 18.5.2007, žalobu nezmenil a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania. Neobstojí preto   jeho   námietka,   že   súd   prvého   stupňa   mu   svojím   postupom   odňal   možnosť   konať pred súdom, resp. že porušil jeho právo na spravodlivý proces.“.

Vo fáze odvolacieho konania sťažovateľ ako žalobca navrhol vstup vlastníkov bytov a nebytových priestorov   v predmetnom bytovom   dome do   konania, krajský   súd to však nepripustil „z dôvodu, že § 92 ods. 1 O.s.p. pre odvolacie konanie neplatí (§ 216 ods. 1 O.s.p.)“. Odvolací súd rovnako nepripustil ani zmenu žaloby, pretože „by sa porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   argumentoval   nesprávnym právnym záverom krajského súdu v otázke hmotnoprávneho posúdenia veci. Ďalej poukázal na skutočnosť namietanú už v odvolaní, a to vykonaním dôkazu (listu vlastníctva) okresným súdom až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Toto pochybenie však nebolo odstránené ani odvolacím súdom, preto malo podľa sťažovateľa dôjsť „k   porušeniu   ústavného   práva...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a článku   6   Dohovoru...,   a teda   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom“.

Argument   krajského   súdu   o potrebe   ochrany   vlastníckych   práv   tretích   osôb nadobudnutých   v dobrej   viere bol   podľa   sťažovateľa   prvýkrát použitý „až v rozhodnutí odvolacieho súdu, takže sťažovateľ nielen nemal možnosť sa k takémuto stanovisku vyjadriť, ale   zároveň   takéto   zdôvodnenia   rozhodnutia   negatívneho   pre   sťažovateľa   nie   je   možné preskúmať v odvolacom konaní na základe riadneho opravného prostriedku“. Tým mala byť   taktiež   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a podľa   jeho   názoru bola porušená aj zásada dvojinštančnosti súdneho konania.

Napokon   sťažovateľ   v predloženej   sťažnosti   argumentoval   aj   nedostatkom odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   pretože   sa „argumentačne nevysporiadal s rozhodnutiami súdov v obdobných otázkach, a teda máme za to, že nekonal v súlade s princípom právnej istoty“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   informáciu,   že   rozsudok   krajského   súdu   napadol dovolaním.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 6Co 173/08 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 173/08-754 zo dňa 28.01.2010 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 173/08-754 zo dňa 28.01.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000,00 EUR (slovom sedemtisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   ústavnú   súladnosť   postupu   a rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   173/08   z 28.   januára   2010   a zároveň   uviedol, že proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal 12. apríla 2010 dovolanie podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Dovolanie spolu s fotokópiou podacieho lístka predložil v prílohe sťažnosti. Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať   pred   súdom)   (II. ÚS 31/00,   II.   ÚS   102/04).   Táto   okolnosť   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu,   ako   aj   v dovolaní   podanom   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“),   pričom   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie skončené. Preto   musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy, konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010