znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 265/09-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti Ing. P. V., G. V. a G. M., všetci bytom L., zastúpených advokátom JUDr. P. P., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 620/1999 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. V., G. V. a G. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 620/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 620/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. V., G. V. a G. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Poprad p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 265/09-16 z 2. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   P.   V.,   G.   V.   a G.   M.   (ďalej   len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 620/1999.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 620/1999 od roku 1999. Predmetom konania je   spor   o   zaplatenie   sumy   233   684,30   Sk   s   príslušenstvom   a   protinávrh   sťažovateľov na zaplatenie sumy 1 141 385 Sk z titulu zaplatenia ceny diela na základe zmluvy o dielo č. 3/07/98   z   30.   júla   1998   týkajúcej   sa   ukončenia   rekonštrukcie   rodinného   domu. Sťažovatelia žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že dielo bolo vykonané nekvalitne, nebolo dokončené a že žiadali jeho chyby odstrániť. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľov konal   nesystematicky   a   s   prieťahmi.   Vo   veci   prvýkrát   rozhodol   až   1.   decembra   2006, teda po viac ako siedmich rokoch od začatia konania, rozhodnutím zaviazal sťažovateľov zaplatiť navrhovateľovi sumu 126 369 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Protinávrh sťažovateľov vylúčil na samostatné konanie a vyslovil, že o ňom bude konať Okresný súd Spišská Nová Ves.

Na   základe   odvolania   sťažovateľov   a   navrhovateľa   bol   rozsudok   uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 20/2007 z 8. novembra 2007 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresný súd   síce   určil   viac   termínov   pojednávania,   konanie   však   viedol   nesystematicky, pojednávanie odročoval, väčšinou bez uvedenia dôvodu v rozpore s § 119 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Konanie   o   protinávrhu   sťažovateľov   na   základe   odporúčania   krajského   súdu   zlúčil na spoločné konanie až uznesením z 19. decembra 2008. Posledné pojednávanie 27. marca 2009 okresný súd odročil pre účely vypracovania znaleckého posudku, no znalca dosiaľ neustanovil. Podľa sťažovateľov sa konanie zbytočne predlžuje a sú toho názoru, že keby došlo k spojeniu konania o protinávrhu sťažovateľov s pôvodným konaním hneď po vrátení veci krajským súdom a k včasnému ustanoveniu znalca, vec by už mohla byť skončená.

Postupom   okresného súdu   došlo   podľa   sťažovateľov   k   porušeniu   ich   základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a na základe uvedeného žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   620/99   porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   predložil   13.   októbra   2009   k   veci   svoje stanovisko   predseda   okresného   súdu.   Stanovisko   obsahovalo   podrobný   chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a túto argumentáciu: „Predmetom konania je spor zo Zmluvy o dielo. Vzhľadom k obsahu spisu, rozsahu vykonaného dokazovania a tvrdeniam účastníkov možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec právne a fakticky zložitú. Súd sa v priebehu konania musel vyporiadať s uvádzanými novými skutočnosťami v predmetnej veci   ako   aj   s   procesnými   návrhmi   zo   strany   účastníkov.   Podstatou   uvedeného   sporu nie je len vyplatenie sumy za riadne vyfaktúrovanú prácu žalobcom, ale aj možnosť uznania reklamácie   zo   strany   žalovaných.   Je   vecou   právneho   názoru,   či   si   žalovaní   uplatnili reklamáciu riadne a včas podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka i podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Poprade práve pre tú skutočnosť, že Zmluva o stavebnom diele č. 3/07/98, ktorá bola pôvodne   spísaná   podľa   Občianskeho   zákonníka,   podľa   článku   8,   bod   9   uvedenej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ v zmluve nebudú stanovené odlišné dohody. Účastníci Zmluvy o dielo sa dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, pokiaľ ide o to, že predmetom zmluvy je   zhotovenie   dokončovacích   prác   na   rodinnom   dome.   Uložil   súdu   I.   stupňa   zaoberať sa hlavne skutočnosťou, či práva závady boli u zhotoviteľa uplatnené včas a aké právo zo zodpovednosti si žalovaní v 1) – 3) rade voči zhotoviteľovi uplatnili. Z týchto dôvodov bolo   aj   doporučené   súdu   I.   stupňa   zvážiť,   či   opäť   nespojí   protinávrh   žalovaných na spoločné   konanie,   keďže   uvedený   protinávrh   obsahoval   aj   započítanie   pohľadávky žalobcu.

V sťažnosti podanej Ústavnému súdu sťažovatelia uviedli, že žiadali návrh žalobcu zamietnuť z dôvodu, že dielo bolo vykonané nekvalitne, nebolo dokončené a sťažovatelia žiadali   vady   diela   odstrániť.   Je   však   vecou   právneho   názoru,   či   v   zmysle   príslušných ustanovení   Obchodného   zákonníka   si   voči   žalobcovi   sťažovatelia   uplatnili   reklamáciu, resp. zodpovednosť za vady riadne a včas. Ako aj z uvedenia všetkých procesných úkonov vo veci vyplýva, súd konal systematicky, bez akýchkoľvek prieťahov. Vykonané dokazovanie umožňovalo súdu I. stupňa rozhodnúť v decembri 2006, nakoľko aj zo strany samotných sťažovateľov   viackrát   neboli   predložené   ďalšie   listinné   dôkazy,   resp.   ďalšie   návrhy na dokazovanie tak, ako ich súd riadne vyzýval.

Po vrátení veci z Krajského súdu v Prešove sťažovatelia vytýkajú súdu I. stupňa, že síce   určil   viac   termínov   pojednávania,   konanie   však   viedol   nesystematický a pojednávanie odročoval bez uvedenia dôvodu. Tieto skutočnosti nemôže súd I. stupňa akceptovať,   nakoľko na uvedených pojednávaniach vždy boli predložené alebo uvedené veci,   kde   sa   súd   I.   stupňa   musel   vyporiadať   s   otázkou   nielen   príslušných   ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj judikátmi a rozhodnutiami Najvyššieho súdu a v súčasnosti je potrebné aplikovať aj právo Európskej únie, konkrétne v tejto veci sa súd musí zaoberať aj spotrebiteľskými zmluvami. To sa týka taktiež rôznych vyjadrení, s ktorými je potrebné vyporiadať sa aj po tejto stránke. Sú to veci právne a skutkovo veľmi zložité. Nejedná sa teda   len   o   príslušné   ustanovenia   Obchodného   zákonníka.   Keďže   takéto   skutočnosti boli na jednotlivých pojednávaniach súdu predložené, z týchto dôvodov boli pojednávania odročené.

Pokiaľ sa týka konania o protinávrhu sťažovateľov, kedy na základe odporúčania krajského súdu súd zlúčil na spoločné konanie uvedenú vec uznesením zo dňa 19. decembra 2008, k tomuto je potrebné uviesť, že dovtedy vykonané pojednávania, výpovede účastníkov a podobne, viedli k rozhodnutiu súdu, či uvedenú vec zlúči na spoločné konanie, resp. tento protinávrh ponechá vylúčený na samostatné konanie Opäť sa jedná o vec právneho názoru a   výpoveďami   účastníkov ako aj   predloženými   listinnými   dôkazmi   súd   dospel   k názoru o zlúčení konania o protinávrhu s konaním o zaplatenie uvedenej sumy.

Ďalej je v sťažnosti uvedené, že účastníci konania sa na prieťahy v konaní viackrát sťažovali.   Súd   eviduje   iba   jedno   podanie   sťažovateľov   zo   dňa   22.   septembra   2001 a to Ing. P. V. s manželkou, v ktorom požiadali o urýchlenie súdneho konania. Súd listom zo dňa 18. októbra 2001 pod Spr. 00277/01 podateľom oznámil stav konania. Od mesiaca október 2001 do roku 2009 sťažovatelia nevyužili svoje zákonné právo dané ustanovením § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z., resp. predtým účinného § 17 Zák. č. 80/1992 Zb. a to podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní ako efektívneho prostriedku   na   zabezpečenie   plynulosti   súdneho   konania.   Je potrebné   preto   mať   za   to, že samotní   sťažovatelia   v   danom   období   pokladali   rýchlosť   konania   za   primeranú. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a predložených dôkazov je nepochybné, že sťažovatelia napádajú   nečinnosť   súdu   v   období   po   vrátení   veci   druhostupňovým   súdom   na   ďalšie konanie.   Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa   a preto   predmetom   preskúmania by malo byť iba obdobie od vrátenia veci Krajským súdom v Prešove. Spis bol vrátený krajským   súdom   okresnému   súdu   dňa   13.   12.   2007.   Nemožno   konštatovať,   aby od uvedeného dňa do dňa podania ústavnej sťažnosti súd nekonal plynulo, o čom svedčia úkony   súdu   obsiahnuté   v   písomnom   vyjadrení.   V   uvedenom   období   sa sťažovatelia neobrátili na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Už z uvedeného dôvodu by preto ich sťažnosť mala byť odmietnutá ako neodôvodnená.

Účastníci   konania   sú   povinní   prispieť   k   tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť predmetnú vec tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné   skutočnosti,   označia   dôkazné   prostriedky   a   dbajú   na   pokyn   súdu.   Rýchlosť konania   nepriaznivo   ovplyvňovali   samotní   sťažovatelia   i   svojím   správaním,   keď   neboli súčinní v predmetnej veci. Konkrétne súd vyzval sťažovateľov na doplnenie dokazovania ako aj v uznesení na niektorých pojednávaniach, kde im bola uložená lehota na podanie. V tejto lehote ďalšie dôkazy súdu nepredložili. Jedná sa o výzvy žalovaným dňa 27. 10. 1999, 15. 12. 1999, 13. 9. 2000 a 14. 12. 2005. Ďalej právny zástupca žiadal pojednávanie odročiť v týchto konkrétnych dátumoch: dňa 26. 6. 2000, 8. 4. 2002, 3. 10. 2006, 11. 3. 2008, 30. 4. 2008, 27. 8. 2008. V tomto smere spôsobovali prieťahy samotní sťažovatelia. Protinávrh bol podaný až po výzve súdu. Tým teda samotní sťažovatelia neprispeli k tomu, aby sa dosiahol účel tohto konania.

Sťažovatelia namietajú nečinnosť súdu v období po predložení spisu z Krajského súdu v Prešove s tým, že doposiaľ, resp. do dátumu podania sťažnosti nebol ustanovený znalec z odboru stavebníctva na overenie prác. Po ustanovení znalca na hodnotu prác spojených   s   odstránením   vád   samotní   podali   v   tejto   veci   odvolanie   a   to   vo   vzťahu k povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a taktiež podali odvolanie vo   veci   zaplatenia   súdneho   poplatku   za   podanie   protinávrhu,   čím   opätovne   predĺžili možnosť   ukončenia   sporu   v   čo   najkratšom   čase.   Naopak,   súd   viackrát   musel   vyzvať sťažovateľov na špecifikáciu otázok a úloh určených znalcovi.

Súd teda v predmetnej veci koná plynulo a bez zbytočných prieťahov, z jeho strany sú realizované   úkony   za   účelom   rozhodnutia   vo   veci.   Konanie   sťažovateľov   pokladáme za účelové   a   zištné.   Sťažovatelia   sa   domáhajú   finančného   zadosťučinenia   s   ohľadom na neprimeranú a ničím neodôvodniteľnú dĺžku súdneho konania a jednak z toho dôvodu, že v súvislosti s neukončeným súdnym sporom nemôžu nehnuteľnosť plnohodnotne užívať, čo má neblahý vplyv jednak na ich zdravotný stav, tak aj psychiku. Podľa názoru súdu pri uvedenej skutkovo i právne náročnej veci nejde o neprimeranú dĺžku súdneho konania a dĺžku   uvedeného   konania   spôsobovali   sťažovatelia   samotní   svojou   nečinnosťou   tak, ako to už bolo vyššie uvedené. Sťažovatelia túto nehnuteľnosť po celú dobu užívajú, vady, ktoré   spomínajú   v   predmetnom   konaní,   nemuseli   byť   spôsobené   len   žalobcom. Je predpoklad, že protinávrh bude rozšírený aj voči iným účastníkom, ktorí sa podieľali na rekonštrukcii   uvedeného   rodinného   domu.   Priznanie   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy ako náhrada nemajetkovej ujmy len v tých prípadoch, keď porušenie základného   práva   už   nie   je   možné   napraviť   ani   odstrániť,   čo   v   danom   prípade   nie   je naplnené,   pretože   súd   koná   riadne   a   bez   prieťahov.   Účelom   sťažnosti   by   nemalo   byť získanie zadosťučinenia ako je to zrejmé v danom prípade, ale odstránenie nezákonného stavu.   Z   uvedených   dôvodov   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   uvedenej   sťažnosti nevyhovel.“

V závere listu predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Svoje stanovisko okresný doplnil   listom   doručeným ústavnému súdu   26. októbra 2009, v ktorom uviedol, že „Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia po celú dobu trvania súdneho sporu predsedovi okresného súdu neadresovali, ani jednu sťažnosť podľa § 62 Zák. č. 757/2004 Z. z., resp. predchádzajúcej platnej úpravy, sú dané zákonné dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárme. Podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 vyššie uvedeného Zákona je potrebné považovať   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným   právom   na   súdnu   ochranu   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, I. ÚS 31/09). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   potvrdzuje   aj   znenie   Zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch a prísediacich v platnom znení. Nekonanie takýmto spôsobom má za následok nesplnenie   povinnosti   sťažovateľov   vyčerpať   dostupné   prostriedky ochrany svojich práv (III. ÚS 44/03). Podanie sťažovateľov zo dňa 22. septembra 2001, ktoré vzhľadom k jeho obsahu a začatiu konania dňom 19. 7. 1999, nemôže byť a ani nemohlo byť posudzované ako sťažnosť na prieťahy v konaní.“.

Sťažovatelia sa vyjadrili k stanovisku okresného súdu v liste doručenom ústavnému súdu   10.   novembra   2009,   v   ktorom   tiež   oznámili,   že   súhlasia   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. Vo svojom vyjadrení argumentovali takto:

„Okresný súd v Poprade ako účastník konania vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti Ing. P.   V.,   G.   V.   a G.   M.   predložil   Ústavnému   súdu   SR   rozbor   právnej   veci,   vedenej na danom súde pod sp. zn. 18 C/620/1999 a navrhol, aby Ústavný súd SR uvedenej ústavnej sťažnosti nevyhovel.

Vec napadla na Okresný súd v Poprade dňa 19. 7. 1999 a ani po uplynutí 10 rokov od jej nápadu nebola doposiaľ právoplatne skončená.

Zo   samotného   rozboru   je   zrejmé,   že   vo   veci   sú   prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené nesystematickou prácou sudcov, ktorí vo veci konali. V roku 2000 boli vo veci vytýčené dve pojednávania – medzitým bol podľa rozboru súdu spis dvakrát od jeho nápadu na súd pridelený do iného senátu – dôvod v rozbore nie je uvedený. V roku 2002 boli vytýčené dve pojednávania, v roku 2003 okrem ohliadky na mieste samom nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie, rovnako ani v roku 2004. Pojednávanie, vytýčené na deň 18. 11. 2005 bolo odročené z objektívnych dôvodov na 14. 12. 2005. Toto pojednávanie sa konalo za účasti znalca a bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaní 1 – 3 upresnia protinávrh, týkajúci sa danej veci.

Vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté až 1. 12. 2006, rozsudok prvostupňového súdu bol odvolacím súdom zrušený dňa 8. 11. 2007.

Sťažovatelia nečinnosť súdu nevidia len v tom, že vo veci bolo vytýčených málo pojednávaní, ale v tom, že pojednávania neboli dostatočne pripravené a dôkazy neboli zhromaždené systematicky tak, aby bolo možné vo veci rozhodnúť. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti   na   tieto   skutočnosti   poukázali,   rovnako   aj   na   skutočnosť,   že   pojednávania sa odročovali niekedy v rozpore s § 119 ods. 1 O. s. p.

Dôkaz: napr. pojednávania v dňoch 24. 10. 2008, 5. 9. 2008, 30. 1. 2009. Ústavná sťažnosť bola podaná 21. 5. 2009, sťažovatelia v nej okrem iného uviedli prieťah   v   ustanovení   súdneho   znalca,   keď   pojednávanie   27.   3.   2009   bolo   odročené za účelom   ustanovenia   súdneho   znalca,   v   čase   podania   sťažnosti   znalec   ešte   nebol ustanovený a súd ho ustanovil až dňa 3. 8. 2009, čo v 10 ročnom súdnom spore hodnotíme ako prieťah v konaní.

Vec sa   vrátila   z Krajského súdu   v Prešove   po   zrušení prvostupňového   rozsudku 13. 12. 2007.   Neobstojí   tvrdenie   Okresného   súdu   v   Poprade   vo   vyjadrení   k   Ústavnej sťažnosti,   že   pojednávania   po   vrátení   spisu   z   odvolacieho   súdu,   že   pojednávania sa odročovali z toho dôvodu, že na pojednávaniach boli predložené alebo uvedené veci, kde sa   súd   musel   vysporiadať   s   príslušnými   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka, judikátmi a rozhodnutiami Najvyššieho súdu a aj právom Európskej únie. Predsa sudca sa s príslušnými   právnymi   predpismi,   judikatúrou   Ústavného   súdu   musí   vysporiadať aj v iných veciach, nemôže to však trvať viac ako 10 rokov.

Pokiaľ   Okresný   súd   v   Poprade   vo   vyjadrení   zo   dňa   5.   10.   2009   uvádza, že sťažovatelia sa na prieťahy v konaní sťažovali len raz, a to v roku 2001, treba preto mať zato, že pokladali rýchlosť konania za primeranú, sa nezakladá na pravde. Sťažovatelia v podávaní ďalších sťažností nevideli úspech, keď napriek sťažnosti, ktorú podali v roku 2001 prvostupňový súd rozhodol prvýkrát až 1. 12. 2006.

Sťažovatelia   napádajú   prieťahy   v konaní   nielen   po   vrátení   veci   druhostupňovým súdom, ale prakticky od roku 2000. A prieťahy neboli spôsobené len tým, že bolo vo veci vytýčených málo pojednávaní alebo medzi jednotlivými pojednávaniami bol väčší časový interval, ale práve aj to, že konanie viedol nesystematický a dôkazy nezhromažďoval tak, aby vo veci mohol rozhodnúť. Sťažovatelia sa pridržiavajú obsahu svojej ústnej sťažnosti zo dňa 23. 4. 2009 a navrhujú jej vyhovieť.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Navrhovateľ   podal   19.   júla   1999   na   okresnom   súde   návrh   na   zaplatenie   istiny s príslušenstvom   z   titulu   pohľadávky   vzniknutej   na   základe   zmluvy   o   dielo   uzavretej so sťažovateľmi.

Okresný súd vyzval navrhovateľa na úhradu súdneho poplatku, ktorý navrhovateľ uhradil 30. augusta 1999.

Okresný   súd   vykonal   28.   septembra   1999   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vyjadrili účastníci konania. Sťažovateľka – G. M. ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   predloženia   a   navrhnutia   dôkazov zo strany účastníkov.

Sťažovatelia 1. októbra 1999 predložili okresnému súdu súvisiace doklady.Dňa 22. októbra 1999 predložil okresnému súdu súvisiace doklady navrhovateľ.Okresný   súd   vyzval   2.   novembra   1999   právneho   zástupcu   sťažovateľov na predloženie   vyjadrenia   k   podanému   návrhu,   výzvu   zopakoval   20.   decembra   1999 (na výzvu právny zástupca nereagoval).

Navrhovateľ 4. apríla 2000 požiadal okresný súd o určenie termínu pojednávania.Okresný   súd   vykonal   26.   júna   2000   pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavili sťažovatelia a ich právny zástupca, pričom sťažovatelia svoju neprítomnosť neospravedlnili. Pojednávanie bolo odročené na 13. september 2000.

Okresný súd 13. septembra 2000 uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnila sťažovateľka – G. M., na pojednávaní sa vyjadrili prítomní sťažovatelia a právny zástupca navrhovateľa.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   predloženia   listinných dôkazov zo strany účastníkov konania.

Dňa   25.   septembra   2000   právny   zástupca   navrhovateľa   predložil   listinné   dôkazy a 14.   novembra   2000   predložili vyjadrenie   k návrhu   sťažovatelia,   ktorí   žiadali vykonať znalecké dokazovanie pre účely zistenia príčin a rozsahu nedostatkov diela a hodnoty prác potrebných pre odstránenie zistených nedostatkov.

Okresný súd 12. marca 2001 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na predloženie špecifikácie   ich   návrhu   na   vykonanie   znaleckého   dokazovania,   tento   však   na   výzvu nereagoval.

Okresný súd uznesením z 8. augusta 2001 rozhodol o ustanovení znalca a o uložení povinnosti   úhrady   zálohy   na   trovy   znaleckého   dokazovania   účastníkom   konania,   ktorú účastníci uhradili 30. augusta 2001 a 12. septembra 2001.

Dňa   5.   októbra   2001   ustanovený   znalec   vrátil   spisový   materiál   okresnému   súdu z dôvodu ukončenia znaleckej činnosti.

Okresný súd vykonal 15. marca 2002 pojednávanie, ktoré odročil na 8. apríl 2002 z dôvodu   vypočutia   svedka.   Právny   zástupca   sťažovateľov   8.   apríla   2002   požiadal o odročenie termínu pojednávania z dôvodu pracovnej neschopnosti.

Okresný súd 28. októbra 2003 vykonal „ohliadku na mieste samom“.

Okresný súd uznesením z 28. novembra 2003 rozhodol o ustanovení znalca z odboru stavebníctva a uložil mu povinnosť vypracovať znalecký posudok do 60 dní.

Znalec 28. apríla 2004 predložil okresnému súdu znalecký posudok.

Okresný   súd   21.   mája   2004   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili k vypracovanému znaleckému posudku.

Okresný súd 14. septembra 2004 vyzval sťažovateľov na predloženie „špecifikácie protinávrhu, resp. započítateľnej námietky“.

Sťažovatelia   17.   septembra 2004 predložili stanovisko   k vyjadreniu   navrhovateľa týkajúceho sa znaleckého posudku.

Sťažovatelia 13. októbra 2004 požiadali o doplnenie znaleckého posudku – zistenie hodnoty materiálu a prác potrebných na odstránenie nedostatkov diela.

Uznesením z 27. januára 2005 okresný súd rozhodol o priznaní znalečného.Navrhovateľ podal proti uvedenému uzneseniu 18. februára 2005 odvolanie.Okresný súd 21. marca 2005 predložil sťažovateľom toto odvolanie a vyzval ich, aby sa k nemu vyjadrili. Vyjadrenie sťažovatelia predložili okresnému súdu 6. apríla 2005.Okresný súd 11. apríla 2005 predložil spisový materiál s opravným prostriedkom krajskému súdu, ktorý svojím rozhodnutím sp. zn. 7 Co 60/05 zo 6. júla 2005 uznesenie o priznaní znalečného potvrdil (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 25. júla 2005).Sťažovatelia podali 11. augusta 2005 okresnému súdu opätovne návrh na doplnenie znaleckého posudku.

Okresný súd 27. októbra 2005 určil termín pojednávania na 18. november 2005, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov konania odročené na 14. december 2005.Okresný súd uskutočnil 14. decembra 2005 pojednávanie, na ktorom bol vypočutý znalec, pojednávanie bolo odročené na neurčito a sťažovatelia boli vyzvaní na špecifikáciu protinávrhu (opakovaná výzva 17. januára 2006).

Sťažovatelia predložili 26. apríla 2006 špecifikáciu svojho protinávrhu.Okresný   súd   28.   apríla   2006   vyzval   navrhovateľa   na   predloženie   vyjadrenia k protinávrhu sťažovateľov.

Navrhovateľ toto vyjadrenie predložil okresnému súdu 23. mája 2006.Okresný súd 26. septembra 2006 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov odročil pojednávanie z určeného termínu (3. október 2006) na 13. október 2006.

Sťažovatelia 13. októbra 2006 predložili okresnému súdu svoje vyjadrenie k veci.Okresný   súd   uskutočnil   13.   októbra   2006   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vyjadrili účastníci konania a ich právni zástupcovia, pojednávanie bolo odročené na 21. november 2006 a následne na 1. december 2006.

Okresný súd 1. decembra 2006 vykonal pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia účastníkov konania a na ktorom okresný súd prijal rozsudok, ktorým v časti zaviazal sťažovateľov na úhradu istín a príslušenstva, v časti návrh zamietol a protinávrh sťažovateľov z 26. apríla 2006 vylúčil na samostatné konanie.

Proti rozsudku podali 12. februára 2007 odvolanie sťažovatelia a 15. februára 2007 navrhovateľ.

Okresný   súd   2.   marca   2007   predložil   spisový   materiál   s   podanými   opravnými prostriedkami   krajskému   súdu.   Krajský   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   11   Co/20/2007 z 8. novembra 2007 rozsudok okresného súdu   v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec v rozsahu   zrušenia   na   ďalšie   konanie   (spisový   materiál   bol   okresnému   súdu   vrátený 13. decembra 2007).

Okresný   súd   1.   februára   2008   určil   termín   pojednávania   na   11.   marec   2008 a 4. februára 2008 vyzval navrhovateľa, aby upravil návrh v zmysle pokynov krajského súdu. Navrhovateľ reagoval na výzvu 25. februára 2008.

Právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   6.   marca   2008   o   odročenie   pojednávania určeného na 11. marec 2008.

Okresný súd 11. marca 2008 uskutočnil pojednávanie, ktoré z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľov a ich právneho zástupcu odročil na 30. apríl 2008.

Právny   zástupca   sťažovateľov   27.   marca   2008   predložil   okresnému   súdu   návrh na spojenie protinávrhu sťažovateľov s návrhom navrhovateľa na spoločné konanie.Právny   zástupca   sťažovateľov   30.   apríla   2008   požiadal   okresný   súd   o   odročenie pojednávania konaného v tento deň z dôvodu kolízie pojednávania v inej veci.

Okresný súd vykonal 30. apríla 2008 pojednávanie, ktoré z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov konania odročil na neurčito.

Právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   28.   júla   2008   o   odročenie   pojednávania určeného na 27. august 2008 „z dôvodu dovolenky“ a o určenie iného termínu.

Okresný   súd   5.   augusta   2008   odročil   pojednávanie   určené   na   27.   august   2008 na 5. september 2008.

Okresný   súd   5.   septembra   2008   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vyjadrili účastníci konania a ich právni zástupcovia a ktoré bolo odročené na 24. október 2008.Okresný   súd   uskutočnil   24.   októbra   2008   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd uznesením pripustil upresnenie petitu. Pojednávanie bolo odročené na 9. január 2009.Okresný   súd   uznesením   z   19. decembra 2008   zmenil   svoj   rozsudok č. k. 18 C/620/1999-283 z 1. decembra 2006 tak, že spojil konanie o vylúčenom protinávrhu sťažovateľov z 26. apríla 2006 s konaním vedeným pod sp. zn. 18 C/620/1999.

Okresný súd 9. januára 2009 vykonal pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia účastníkov konania, ako aj samotní účastníci a pojednávanie bolo odročené na 30. január 2009.

Okresný   súd   30. januára 2009   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vypočutý svedok,   ktorý   sa   vyjadril   k rozsahu prác potrebných   pre odstránenie nedostatkov diela, a vyjadrili   sa   aj   právni   zástupcovia   účastníkov   konania.   Pojednávanie   bolo   odročené na 27. marec 2009.

Okresný súd uskutočnil 27. marca 2009 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia   účastníkov   konania   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu ustanovenia   znalca   z   odboru   stavebníctva   pre   účely   určenia   nákladov   potrebných pre vykonanie opravy diela na základe uplatnenia zodpovednosti za nedostatky.

Okresný súd uznesením z 3. augusta 2009 ustanovil znalca z odboru stavebníctva pre účely špecifikácie nákladov na opravu diela a uložil mu povinnosť predložiť znalecký posudok do 40 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľov zaviazal na úhradu preddavku na trovy znaleckého dokazovania a úhradu súdneho poplatku za podaný protinávrh.Sťažovatelia   podali   4.   septembra   2009   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie.

Okresný súd vydal 30. septembra 2009 opravné uznesenie, ktorým odstránil chybu uznesenia z 3. augusta 2009.

V   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebola   vec   pred   okresným   súdom   ešte skončená.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je návrh na   zaplatenie   pohľadávky   s   jej   príslušenstvom   vzniknutej   na   základe   zmluvy   o   dielo, ako aj protinávrh   týkajúci   sa   uplatnenej   zodpovednosti   za   chyby   diela.   Výklad   právnej úpravy   v obdobných   veciach   je   stabilizovaný   pomerne   rozsiahlou   judikatúrou   vyšších súdov. Ústavný súd z obsahu súdneho spisu, z vyjadrenia sťažovateľov a okresného súdu nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o   osobitnej   právnej   zložitosti   veci.   Rozhodnutie vo veci,   ako aj rozhodnutie   o   protinávrhu   je   spojené   s   objasnením   skutkových   otázok týkajúcich   sa kvality   vykonania   diela,   čo   odôvodnilo   potrebu   znaleckého   dokazovania, a teda   možnosť   skutkovej   zložitosti   veci,   treba   však   povedať,   že   nie   zložitosti mimoriadneho významu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pred okresným súdom prebieha konanie, ktoré po právnej ani faktickej stránke nie je mimoriadne zložité, takže pri sústredenom postupe konajúceho súdu bolo možné z jeho strany zabezpečiť plynulejší priebeh konania.

2. Ústavný súd v rámci preskúmania druhého kritéria – správania sťažovateľov, zistil okolnosti, na ktoré vo svojom stanovisku poukázal aj okresný súd, ktoré výraznou mierou negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania.

Ide   o   pasivitu   sťažovateľov,   ktorá   sa   prejavila   v   súvislosti   s   viacerými   výzvami okresného   súdu   adresovanými   sťažovateľom,   resp.   ich   právnemu   zástupcovi   pre   účely zistenia skutkového stavu prerokovávanej veci.

Okresný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov 2. novembra 1999 výzvu, aby   predložil   vyjadrenie   k   podanému   návrhu,   ktorú   zopakoval   20.   decembra   1999, no právny zástupca sťažovateľov na ňu nereagoval.

Právny   zástupca   sťažovateľov   oneskorene   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu, aby k predložil listinné dôkazy v určenej lehote 7 dní, uloženú na pojednávaní konanom 13. septembra 2000, ktoré predložil až 14. novembra 2000.

Pasívny zostal právny zástupca   sťažovateľov aj v prípade výzvy okresného súdu zo 14. decembra 2005, aby predložil špecifikáciu protinávrhu, ktorú okresný súd zopakoval 17. januára 2006 a na ktorú právny zástupca reagoval až 26. apríla 2006.

Rovnako na vrub sťažovateľom treba pripísať ich neprítomnosť na pojednávaniach v určených termínoch, ako aj početné žiadosti ich právneho zástupcu o odročenie určených pojednávaní.   Ide   o   neprítomnosť   sťažovateľky   –   G.   M.   na   pojednávaní   konanom 28. septembra   1999,   neospravedlnenú   neúčasť   sťažovateľov   na   pojednávaní   konanom 26. júna 2000, neprítomnosť sťažovateľky – G. M. na pojednávaní konanom 13. septembra 2000, žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov z 8. apríla 2002 o odročenie pojednávania konaného v uvedený deň, žiadosť o odročenie termínu pojednávania určeného na 3. október 2006 na 13. október 2006 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov, žiadosť o odročenie   pojednávania   konaného   11.   marca   2008   z   dôvodu   neúčasti   sťažovateľov a ich právneho   zástupcu   na   iný   termín,   žiadosť   o odročenie   pojednávania   konaného 30. apríla 2008 na neurčito na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov a napokon žiadosť   o   odročenie   pojednávania   určeného   na 27.   august   2008   na   5.   september   2008 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nezanedbateľný podiel na zbytočnom predĺžení posudzovaného   konania   mali   aj   sťažovatelia   a   ústavný   súd   túto   skutočnosť   zohľadnil pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.

Predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu bola celá doba posudzovaného konania od jeho začatia podaním návrhu z 19. júla 1999 do doby rozhodovania ústavného súdu, pričom tento rozsah preskúmania bol ústavným súdom vymedzený už v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd vychádzal predovšetkým z petitu podanej sťažnosti, ale aj z obsahu jej odôvodnenia, z ktorých jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v rámci celej doby konania,   teda   od   začiatku   konania,   a   nie   od   obdobia   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie po rozhodnutí odvolacieho súdu, tak ako to tvrdí okresný súd. Ústavný súd zdôrazňuje, že petit sťažnosti v tomto smere je jednoznačný („.... v konaní, vedenom na Okresnom súde v Poprade pod číslom 18 C 620/1999.“) a obsah odôvodnenia neobsahuje žiadne logické skutočnosti,   ktoré   by   potvrdzovali   tvrdenie   okresného   súdu,   napokon   aj   samotní sťažovatelia   uvedenú   skutočnosť   výslovne   potvrdili   vo   svojom   vyjadrení   k   stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu 10. novembra 2009.

Vo   vzťahu   k   ďalšiemu   argumentu   okresného   súdu   týkajúcemu   sa   splnenia podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde zo strany sťažovateľov treba uviesť, že ich podanie z 22. septembra 2001 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti kvalifikoval ako vyčerpanie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   s   odkazom   na   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov) v znení neskorších   predpisov.   Aj   keď   nebolo   toto   podanie   formálne   označené ako „sťažnosť na prieťahy   v   konaní“,   vzhľadom   na   jeho   obsah   –   adresovanie „žiadosti o urýchlenie súdneho konania“ priamo predsedovi okresného súdu, bolo potrebné posúdiť ho ako sťažnosť na prieťahy v konaní v súlade s § 41 ods. 2 OSP (s odkazom na § 31a zákona o ústavnom súde upravujúci primerané použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred ústavným súdom), podľa ktorého sa každý úkon účastníka konania posudzuje   podľa   jeho   obsahu,   aj   keď   je   úkon   nesprávne   označený.   Irelevantná   bola aj skutočnosť   predostretá   okresným   súdom,   že   sťažovatelia   toto   podanie   uskutočnili po uplynutí   doby   len   13 mesiacov   od   začatia   konania,   pretože   príslušná   právna   úprava možnosť podania tohto právneho prostriedku nijako časovo nepodmieňuje a ústavný súd už aj v tomto období zistil, aj keď krátkodobú, nečinnosť v konaní okresného súdu. Ústavný súd   nad   rámec   uvedeného   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej v prípadoch   rozsiahlej   celkovej   dĺžky   konania   nepovažuje   nevyčerpanie   dostupného právneho   prostriedku   nápravy   (sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní)   za   procesnú   prekážku prijatia sťažnosti, pretože tento právny prostriedok v takejto situácii už nemôže zaručiť potrebnú   účinnosť.   Vzhľadom   na celkovú   dĺžku   predmetného   konania   vedeného pred okresným   súdom   by   táto   judikatúra   v   prípade   sťažovateľov   bola   bezpochyby aplikovateľná.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   pre   účely   splnenia   podmienky   prípustnosti sťažnosti   v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom   súde nie je povinnosťou   účastníka konania reagovať sťažnosťou na prieťahy v konaní na každé obdobie konania, o ktorom sa účastník domnieva, že je poznačené zbytočnými prieťahmi konajúceho súdu.

Ústavný súd zo spisového materiálu týkajúceho sa prerokovávanej veci, z vyjadrení sťažovateľov   a   odporcu   zistil,   že   konanie   okresného   súdu   vykazuje   obdobia nečinnosti v celkovom trvaní 2 rokov a 4 mesiacov, a teda zbytočných prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom.

V počiatočnom štádiu konania boli zistené dve krátkodobejšie obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o časový úsek od 14. novembra 2000, keď sťažovatelia predložili okresnému súdu svoje vyjadrenie k podanému návrhu a žiadali o vykonanie znaleckého dokazovania, do 12. marca 2001, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby predložil špecifikáciu návrhu na vykonanie dôkazu – znaleckého posudku (nečinnosť 3 mesiace).Nečinnosťou v trvaní takmer 5 mesiacov je poznačené obdobie od 5. októbra 2001, keď   ustanovený   znalec   vrátil   okresnému   súdu   spisový   materiál   z   dôvodu   ukončenia znaleckej činnosti, do 15. marca 2002, keď okresný súd vykonal pojednávanie.

Osem mesiacov nečinnosti zistil ústavný súd v úseku konania od 25. apríla 2002, keď boli   okresnému   súdu   doručené   súvisiace   podklady   vyžiadané   od   kompetentného orgánu, do 30. januára 2003, keď okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby špecifikoval okruh otázok pre znalecké dokazovanie. Rovnako takmer osem mesiacov zostal okresný súd nečinný v období od februára 2003, keď predtým uložil sťažovateľom špecifikovať   okruh   otázok   znaleckého   dokazovania,   do   28.   októbra   2003,   keď   vykonal „ohliadku na mieste samom“.

Napokon   ústavný   súd   poukazuje   na   krátkodobejšiu   dobu   nečinnosti   v   trvaní 4 mesiacov   v   čase   od   27.   marca   2009,   keď   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie, do 3. augusta   2009,   keď   rozhodol   o   ustanovení   znalca   pre   účely   špecifikácie   nákladov na odstránenie nedostatkov diela.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

O   nesústredenom   a   neefektívnom   postupe   okresného   súdu   svedčí   zrušenie   jeho rozhodnutia v odvolacom konaní v časti napadnutej opravnými prostriedkami účastníkov konania,   a   to   v   dôsledku   zistených   nedostatkov   prijatého   rozsudku.   V   zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 11 Co/20/2007 z 8. novembra 2007 krajský súd vytkol okresnému súdu, že   vec   nesprávne   právne   posúdil,   a   preto   nevykonal   ďalšie   navrhované   dôkazy, ako aj skutočnosť,   že   sa   nedostatočne   zaoberal   protinávrhom   sťažovateľov   z   26.   apríla 2006, pričom ho upriamil na potrebu zvážiť spojenie tohto protinávrhu na spoločné konanie s návrhom navrhovateľa.

Ako neefektívny kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď rozsudkom z 1.   decembra   2006   protinávrh   sťažovateľov   z   26.   apríla   2006   vylúčil   na   samostatné konanie a následne po zrušení jeho rozhodnutia v odvolacom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol 19. decembra 2008 o spojení vylúčeného protinávrhu na spoločné konanie s prerokovávanou   vecou.   Ústavný   súd   v súvislosti   s tým   uvádza,   že   nemôže   súhlasiť s argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej ho k rozhodnutiu o vylúčení protinávrhu sťažovateľov   na   samostatné   konanie   viedli „dovtedy   vykonané   pojednávania,   výpovede účastníkov a podobne“ a následne po odporúčaní krajského súdu „výpoveďami účastníkov ako   aj   predloženými   listinnými   dôkazmi   súd   dospel   k   názoru   o   zlúčení...“. V   záujme efektívnosti,   a   tým   plynulosti   konania   bolo   úlohou   okresného   súdu   v   tejto   otázke od počiatku dostatočne ustáliť a preskúmať skutkový stav tak, aby bolo možné dospieť k jednému a konečnému záveru.

Nesústredeným postupom okresného súdu, ktorý narušil plynulosť konania v procese dokazovania, je aj jeho postup, keď sťažovatelia 14. novembra 2000 požiadali o znalecké dokazovanie   pre   účely   zistenia   príčin   a   rozsahu   nedostatkov   diela,   ako   aj   špecifikáciu nákladov na ich odstránenie a okresný súd pristúpil k ustanoveniu znalca až s odstupom 8 mesiacov od uvedeného dátumu. Rovnako aj v prípade, keď pôvodne ustanovený znalec spisový materiál vrátil 5. októbra 2001 bez vypracovaného znaleckého posudku z dôvodu ukončenia   znaleckej   činnosti   a   okresný   súd   rozhodol   o   ustanovení   nového   znalca až s odstupom 13 mesiacov od tohto dátumu.

Vo   všeobecnosti   o   nekoncentrovanom   postupe   okresného   súdu   pri   obstarávaní a vykonávaní   dôkazov   v   posudzovanom   konaní   svedčí   množstvo   odročení   vedeného pojednávania (bolo vykonaných až 11 pojednávaní, na ktorých mal okresný súd k dispozícii účastníkov sporu), ktoré treba považovať vo vzťahu k povahe skutkovej a právnej zložitosti prerokúvanej veci za neprimerané.

Vzhľadom na to ústavný súd poznamenáva, že stanovisko okresného súdu, podľa ktorého bola dôvodom početného odročovania termínov pojednávania okolnosť neustáleho predkladania   nových   skutočností   zo   strany   účastníkov   konania,   nemožno   akceptovať. V záujme včasného prerokovania a rozhodnutia veci pri zabezpečovaní dôkazov pre účely zistenia a posúdenia skutkového stavu bolo úlohou okresného súdu dôkladne analyzovať predkladané skutočnosti a na základe výsledkov tohto procesu strany sporu tiež náležite usmerniť.   V   zmysle   prerokovacieho   princípu   uplatňovaného   v   občianskom   sporovom konaní totiž zistenie skutkového stavu nespočíva len na účastníkoch konania, ale je uložené za ich aktívnej účasti aj súdu.

Vzhľadom na neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, ako aj na obdobia konania   poznačené   jeho   nečinnosťou   nemožno   postup   okresného   súdu   a   celkovú   dobu konania (viac ako 10 rokov) považovať za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľov bolo porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zo   strany   okresného   súdu a vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   konanie pred okresným súdom skončené, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať „primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000   eur“,   pričom   výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnili   takto: „Konanie v súdenej veci Okresný súd v Poprade neukončil od roku 1999, teda ani za 10 rokov napriek tomu, že účastníci konania na jednej i druhej stane žaloby sa na prieťahy v konaní viackrát sťažovali, na tieto poukazovali a domáhali sa skončenia veci.

Zo spisu je známe, že navrhovatelia sa do Levoče do domu, ktorý je predmetom sporu   prisťahovali   na   podnet   MUDr.   S.   P.   –   V.   N.   zo   zdravotných   dôvodov   z   T.   Pre nekvalitu stavebných prác, zaplatenie ktorých sa žalobca domáha však dom nemôžu ani po 10 rokoch plnohodnotne užívať bez ohrozenia zdravia, a to aj napriek tomu, že do domu investovali nemalé finančné prostriedky.

Pokiaľ by bol prvostupňový súd konal bez prieťahov a mimo iné doplnil znalecký posudok tak, ako to navrhovatelia viackrát žiadali, napr. mimo iné podaniami zo dňa 1. 11. 2000,   4.   10.   2004,   9.   8.   2005,   spor   by   bol   dávno   skončený   a   navrhovatelia   by   boli nehnuteľnosť bez závad užívali. Až dňa 27. 3. 2009 súd vyhovel návrhu navrhovateľov a odročil pojednávanie za účelom ustanovenia znalca z odboru stavebníctva na overenie prác,   ktorých   sa   navrhovatelia   domáhali   napriek   tomu,   že   ide   o   10-ročný   súdny   spor za 5 mesiacov súd znalca doposiaľ neustanovil.

Navrhovatelia sa finančného zadosťučinenia v rozsahu 10.000 Eur domáhajú jednak s ohľadom na neprimeranú a ničím neodôvodniteľnú dĺžku súdneho konania a jednak z toho dôvodu,   že   v   súvislosti   s   neuskutočneným   súdnym   sporom   nemôžu   navrhovatelia nehnuteľnosť   plnohodnotne   užívať,   čo   má   neblahý   vplyv   jednak   na   ich   zdravotný   stav, tak aj psychiku.   Ide   skutočne   o   minimálne   finančné   zadosťučinenie   vzhľadom   na   vyššie uvedené skutočnosti.“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu 1 000 €, a to každému z nich. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľov, ako aj ich správanie ako účastníkov posudzovaného konania.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009