znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 265/08-40Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti R. K. a V. K., N., zastúpených advokátom JUDr. J. V., Advokátska kancelária,   N.,   pre namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. K. a V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. R. K. a   V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Nitra p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Nitra j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   K.   a V.   K.   trovy   právneho zastúpenia v sume 362,56 € (slovom tristošesťdesiatdva eur a päťdesiatšesť centov) na účet ich   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   V.,   Advokátska   kancelária,   N.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti R. K. a V. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 265/08-12   z 3.   septembra   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. K. (ďalej aj „sťažovateľ“) a V. K., N. (ďalej   len   „sťažovatelia“), ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   29.   septembra   2008 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr 1343/08   zo 17.   októbra   2008 doručenom ústavnému súdu   23. októbra 2008 zhodnotil   prerokúvanú vec ako skutkovo a právne nenáročnú, vo vzťahu k správaniu sťažovateľov v priebehu dotknutého konania uviedol, že títo nepreberali súdom doručované zásielky a nebolo možné zistiť ich pobyt, čo podľa   jeho názoru   jednoznačne prispelo k predĺženiu   konania. Postup súdu   považuje za plynulý s výnimkou obdobia od februára 2004 do decembra 2005, keď došlo k zmene zákonného sudcu, ktorý navyše prevzal rozsiahlu spisovú agendu, čo spôsobilo narušenie plynulosti   konania.   Za   okolnosť   negatívne   ovplyvňujúcu   plynulosť   konania   považuje okresný   súd   aj   správanie   právneho   zástupcu   odporkyne   v 3.   rade,   ktorý   podľa   jeho vyjadrenia opakovane požiadal o odročenie pojednávania, navrhoval opakovane doplnenie dokazovania a po podaní sťažnosti ústavnému súdu sa pojednávania už ani raz nezúčastnil.Súčasťou vyjadrenia bola aj podrobná chronológia vykonaných procesných úkonov a súhlas okresného súdu s upustením od ústneho prerokovania veci.

Sťažovatelia   v stanovisku   zo 17.   februára   2009,   ktorým   reagovali   na vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 17. októbra 2008, uviedli, že konanie trvá už osem rokov a päť mesiacov,   čo   je   neprimerane   dlhá   doba.   Poukázali   ďalej   na   to,   že   už   dva   rozsudky okresného súdu z 13. decembra 2001 a 1. marca 2007 boli nadriadeným súdom zrušené pre závažné   procesnoprávne   a hmotnoprávne   pochybenia.   Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že okresný   súd   iba formálne zisťoval   miesta   ich   pobytu   a nezaoberal sa   obsahom   došlých správ.   V tejto súvislosti   sťažovatelia   uviedli: „A./   Na   čl.   25 spisu odporcu   je založené oznámenie   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   N.   o tom,   že   posledným   evidovaným zamestnávateľom mňa, R. K. je Ing. L. M., A, N. U tohto živnostníka pracujem ja, R. K. aj v súčasnosti a u neho som pracoval počas celého súdneho konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod č.k. 17C 236/01.   Odporca odo dňa 19. januára 2000 až do doručenia oznámenia A. J. zo dňa 16.8.2006 nevykonal žiadny písomný dotaz u živnostníka Ing. L. M., aby zistil či som naďalej jeho zamestnancom alebo či som skončil môj pracovný pomer u tohto živnostníka.  

B./   Okresný   súd   Nitra   do   dnešného   dňa   počas   viac   ako   8   rokov   trvania   tohto súdneho konania nevyzval S. a.s. B., aby oznámila súdu miesto pobytu nás, R. K. a V. K. S. a.s. B. mala k dispozícii adresu miesta nášho pobytu, pretože viedla bežný účet mňa R. K. Podľa   nášho   názoru   S.   a.s.   B.   túto   informáciu   súdu   účelovo   neposkytla,   pretože   bolo výhodnejšie aby sa konanie viedlo proti nám, ako voči osobám na neznámom mieste pobytu a aby sme bolo v konaní zastúpení opatrovníkom.“

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd spôsobil prieťahy v konaní nielen v období od februára 2004 do decembra 2005, ale aj v období od vydania uznesenia Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Co   141/02-76   z   27.   júna   2002   do   nariadenia pojednávania konaného 16. augusta 2006, t. j. po dobu takmer 4 rokov a 2 mesiacov, keď okresný súd vo veci vôbec nekonal, pretože za riadne konanie podľa názoru sťažovateľov nemožno považovať „občasné vyžiadanie správ a o mieste pobytu“. V závere sťažovatelia k stanovisku okresného súdu pripojili aj uvedené argumenty: „Námietky odporcu o tom, že advokát JUDr. J. V. mal zapríčiniť prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod č.k. 17C 236/01 sú nepravdivé a nás sa netýkajú. Stav právnej neistoty nám nevyhovuje, pretože predlžovaním súdneho konania sa zvyšuje výška úrokov z omeškania a poplatkov, ktoré budeme musieť zaplatiť S. a.s. B. v prípade nášho neúspechu v tomto konaní. Preto nie je pravdivé tvrdenie odporcu, že účelovo odďaľujeme rozhodnutie súdu v tejto veci. Z obsahu spisu odporcu je zrejme, že my, R. K. a V. K. sme až do vydania rozsudku zo dňa 24.11.2008 nenavrhovali vo veci vykonanie dôkazov. Vykonanie dôkazov navrhoval advokát JUDr. J. V. v mene A. J.... Po podaní tejto ústavnej sťažnosti   sa advokát JUDr. J. V. zúčastnil pojednávania konaného dňa 11.8.2008 o 8.30 hod. na Okresnom súde Nitra. Nie je   preto   pravdivé   tvrdenie   odporcu,   že   po   podaní   našej   ústavnej   sťažnosti   sa   advokát JUDr. J.   V.   nezúčastnil   žiadneho   pojednávania   vo   veci.   Pojednávania   konaného   dňa 11.8.2008 som sa zúčastnil aj ja, R. K. a zároveň som súdu predložil splnomocnenie od mojej   manželky V.   K.   na jej zastupovanie   na   tomto   pojednávaní.   Advokát   JUDr.   J.   V. požiadal odporcu o odročenie pojednávania nariadeného na termín 10.9.2008 o 13.15 hod. z pracovných dôvodov. Toto pojednávanie by sa aj v prípade účasti advokáta JUDr. J. V. nemohlo uskutočniť, pretože súd zabudol doručiť predvolanie na toto pojednávanie mne, V. K.... Advokát JUDr. J. V. sa spolu s nami, R. K. a V. K. zúčastnil aj pojednávania konaného dňa 24.11.2008 na Okresnom súde v Nitre v tejto veci.“

Sťažovatelia súčasne   oznámili   ústavnému   súdu,   že   súhlasia   s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Z obsahu sťažnosti a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 236/01:

Dňa   27.   júna 2000   bol   podaný   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu   z titulu   pôžičky   proti   sťažovateľom   a z titulu   ručenia   aj   proti   odporcom v 3. a vo 4. rade.

Okresný súd vydal 28. júna 2000 platobný rozkaz, proti ktorému odporkyňa v 3. rade podala 15. augusta 2000 odpor.

V   nasledujúcom   období   sa   okresný   súd   pokúšal   prostredníctvom   príslušného oddelenia Policajného zboru doručiť platobný rozkaz sťažovateľom a zároveň zisťoval ich pobyt, ako aj pobyt odporcu vo 4. rade.

Uznesením z 2. júla 2001 okresný súd zrušil vydaný platobný rozkaz.

V období   od   zrušenia   platobného   rozkazu   až   do   ustanovenia   opatrovníka sťažovateľom uznesením z 28. novembra 2001 okresný súd postupne robil úkony súvisiace so súdnym poplatkom za odpor odporcu v 3. rade a priebežne zisťoval pobyt sťažovateľov. Okresný   súd   uskutočnil   13.   decembra   2001   pojednávanie,   na   ktorom   rozsudkom zaviazal   sťažovateľov   a odporkyňu   v 3.   rade   na zaplatenie   dlžnej   sumy   a príslušenstva a voči odporcovi vo 4. rade konanie zastavil z dôvodu jeho úmrtia.

Odporkyňa v 3. rade podala proti rozsudku odvolanie 28. februára 2002 a zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na   základe   odvolania   podaného   odporkyňou   v 3.   rade   krajský   súd   uznesením z 27. júna   2002   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie (na pojednávaní krajského súdu sa sťažovateľ zúčastnil).

Okresný súd uskutočnil 10. septembra 2002 pojednávanie, ktoré odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti účastníkov (predvolanie na pojednávanie doručované sťažovateľom bolo vrátené okresnému súdu nedoručené s označením „odsťahovaný bez udania adresy“).V období   od   10.   septembra   2002   okresný   súd   opakovane   (10.   septembra   2002 a 12. mája   2003)   zisťoval   prostredníctvom   príslušných   orgánov,   ktoré   vedú   evidenciu obyvateľov, a orgánov polície pobyt sťažovateľov,   pričom   potrebné informácie mu boli oznámené 21. júla 2003 a 8. októbra 2003. V zisťovaní pobytu sťažovateľov pokračoval okresný súd aj v čase od 13. januára do 19. januára 2006.

Okresný súd určil 3. apríla 2006 termín pojednávania na 12. jún 2006, predvolanie adresované sťažovateľom bolo okresnému súdu vrátené nedoručené s označením „adresát nezastihnutý“.

V nasledujúcom období sa okresný súd pokúšal (neúspešne) o doručenie predvolania sťažovateľom   na pojednávanie   prostredníctvom   Mestskej   polície   v N.   a z dôvodov,   že opakovane   nebolo   možné   doručiť   predvolania   sťažovateľom,   postupne   menil   termíny pojednávania (na 12. júl 2006 a 16. august 2006).   Dňa 16. augusta 2006 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania odročil na 25. október 2006 (predvolanie na pojednávanie adresované sťažovateľom bolo okresnému súdu vrátené nedoručené s označením „adresát je neznámy“).

  Okresný súd 16. augusta 2006 požiadal zamestnávateľa sťažovateľov o doručenie predvolania na pojednávanie.   Dňa 17. augusta 2006 predložil navrhovateľ okresnému súdu zmenu návrhu.   Dňa 18. augusta 2006 predložila odporkyňa v 3. rade svoje vyjadrenie.   Dňa 20. septembra 2006 požiadal okresný súd príslušný orgán Policajného zboru o doručenie zásielky adresovanej zamestnávateľovi sťažovateľov.   Okresný súd uskutočnil 25. októbra 2006 pojednávanie, na ktorom predniesli svoje vyjadrenie   právna   zástupkyňa   navrhovateľa,   sťažovatelia   a právny   zástupca   odporkyne v 3. rade.   Okresný   súd   uskutočnil   29.   novembra   2006   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania odročil na 29. január 2007 (sťažovatelia boli o termíne pojednávania vyrozumení na predchádzajúcom pojednávaní).   Okresný   súd   29.   novembra   2006   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania.   Okresný súd uskutočnil 29. januára 2007 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právna zástupkyňa navrhovateľa a právny zástupca odporkyne v 3. rade. Okresný súd pojednávanie odročil na 27. február 2007.   Dňa   22.   februára   2007   predložila   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   čiastočné späťvzatie návrhu a úpravu petitu, ako aj súvisiace podklady.   Okresný súd uskutočnil 27. februára 2007 pojednávanie, ktoré odročil na 1. marec 2007 na účel vyhlásenia rozsudku.   Okresný súd uskutočnil 1. marca 2007 pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok.   Dňa 20. apríla 2007 podala proti rozsudku odvolanie odporkyňa v 3. rade.   Okresný súd predložil 27. apríla 2007 spisový materiál spolu s podaným opravným prostriedkom krajskému súdu. Uznesením z 15. novembra 2007 krajský súd prvostupňový rozsudok   zrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spisový   materiál   bol okresnému súdu vrátený 20. decembra 2007).   Okresný súd 24. januára 2008 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa na upresnenie návrhu.   Okresný súd uskutočnil 17. marca 2008 pojednávanie, na ktorom sa vyjadril právny zástupca odporkyne v 3. rade. Okresný súd pojednávanie odročil na 14. máj 2008.   Okresný súd 17. marca 2008 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa na upresnenie návrhu.   Dňa 5. mája 2008 právna zástupkyňa navrhovateľa ospravedlnila svoju neprítomnosť na určenom termíne pojednávania a požiadala o odročenie pojednávania.   Okresný súd 5. mája 2008 určil nový termín pojednávania na 26. máj 2008.   Okresný súd vyzval 5. mája 2008 právnu zástupkyňu navrhovateľa na upresnenie návrhu.   Dňa 22. mája 2008 predložila právna zástupkyňa navrhovateľa svoje vyjadrenie.   Okresný súd uskutočnil 26. mája 2008 pojednávanie, na ktorom sa vyjadrila právna zástupkyňa navrhovateľa, právny zástupca odporkyne v 3. rade a sťažovateľ. Okresný súd pojednávanie odročil na 18. jún 2008.   V nasledujúcom období okresný súd uskutočnil postupne pojednávania v termínoch 18. júna 2008, 11. augusta 2008, 19. septembra 2008, 13. októbra 2008 a 24. novembra 2008   a v medziobdobí   medzi   pojednávaniami   zabezpečoval   podklady   na rozhodnutie vo veci.

Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 17 C 236/2001-471   z 24. novembra   2008.   Predmetný   súdny   spis   sa   od   3.   marca   2009 nachádza   na krajskom   súde   z dôvodu   rozhodovania   o odvolaní   sťažovateľov   a tiež odporkyne v 3. rade.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.     Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Ústavný   súd   už   napadnuté   konanie   na   okresnom   súde   posudzoval   na   základe sťažnosti   iného   účastníka   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 280/08 o tejto sťažnosti nálezom z 20. novembra 2008 (ďalej len „nález IV. ÚS 280/08“) aj rozhodol.

Z uvedeného je zrejmé, že v tomto konaní už nie je potrebné hodnotiť napadnuté konanie   pred   okresným   súdom   osobitne   podľa   všetkých   štandardných   kritérií,   preto   sa ústavný súd obmedzil iba na konštatovanie, že sa stotožňuje s obsahom posúdenia predmetu napadnutého konania ako súčasti bežnej agendy súdov (1. kritérium) a závermi o zistení zbytočných   prieťahov   zapríčinených   nečinnosťou   okresného   súdu   a jeho   nesústredenou a neefektívnou činnosťou   v tomto konaní (3. kritérium), ktoré sú   obsahom odôvodnenia nálezu IV. ÚS 280/08.

K tomu je už potrebné iba doplniť, že ústavný súd navyše zistil nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní v trvaní viac ako sedem mesiacov, a to od 30. septembra 2002 (keď   okresnému   súdu   oznámil   register   obyvateľov   údaje   o pobyte   sťažovateľov) do 12. mája   2003   (keď   okresný   súd   požiadal   o zistenie   pobytu   sťažovateľov   obvodné oddelenie).   Celkovo   tak   došlo   k zbytočným   prieťahom   z dôvodov   nečinnosti   okresného súdu v napadnutom konaní v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov.

Ústavný   súd   k   tomu   ešte   konštatuje,   že   argumentáciu   okresného   súdu,   v ktorej poukazuje na objektívne dôvody narušenia plynulosti súdneho konania, a síce skutočnosť zmeny zákonného sudcu s pridelenou rozsiahlou spisovou agendou nemožno neakceptovať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Na druhej strane bolo povinnosťou ústavného súdu posúdiť správanie sťažovateľov (2. kritérium), keďže v tomto konaní sa rozhoduje o namietanom porušení ich označených práv v predmetnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 236/01.

Ústavný súd zistil v správaní sťažovateľov ako účastníkov konania určité momenty, ktoré mali negatívny vplyv na rýchlosť a plynulosť konania. Analýza spisového materiálu preukazuje, že sťažovatelia nadobudli vedomosť o vedenom konaní v štádiu rozhodovania nadriadeného   súdu   o podanom   odvolaní,   keď   sa   sťažovateľ   27.   júna   2002   zúčastnil pojednávania odvolacieho súdu, na ktorom bol zrušený prvostupňový rozsudok. V rámci ďalšieho konania sa však okresnému súdu nepodarilo sťažovateľom niekoľkokrát doručiť zásielku   –   predvolanie   na pojednávanie,   či   už   z dôvodu   ich   odsťahovania   z pôvodnej adresy, alebo neprevzatia zásielky na aktuálnej adrese, v dôsledku čoho bol okresný súd nútený neustále zisťovať aktuálnu adresu sťažovateľov. Uvedenému stavu sa dalo predísť poskytnutím   aktívnej   súčinnosti   zo   strany   sťažovateľov,   ktorí   by priebežne informovali okresný   súd   o svojom   aktuálnom   pobyte.   Túto   skutočnosť   treba   pripísať   na vrub sťažovateľom ako okolnosť, ktorá mala výrazný vplyv na predĺženie doby posudzovaného konania.   Sťažovatelia   sa   rovnako   bez   ospravedlnenia   nezúčastnili   určeného   termínu pojednávania (29. novembra 2006) napriek tomu, že boli o ňom upovedomení.  

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá od zložitosti veci, sčasti bola vyvolaná správaním sťažovateľov a faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol aj postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovom trvaní dvoch   rokov   a desiatich   mesiacov)   znásobených   jeho   neefektívnym   a   nesústredeným postupom v niektorých obdobiach konania.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Vychádzajúc z toho, že okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 ústavný súd v náleze IV. ÚS 280/08 prikázal konať bez zbytočných prieťahov, v tomto konaní už o tejto otázke nie potrebné rozhodovať.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk pre každého z nich.

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   dĺžku   konania   vedeného   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 17 C 236/01, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   a tiež   správanie   sťažovateľov   v posudzovanom konaní nepovažoval požadovanú sumu za primeranú, preto návrhu sťažovateľov nevyhovel v plnom rozsahu a priznal im finančné zadosťučinenie v sume 500 € pre každého z nich (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením advokátom JUDr. J. V. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil sumou 593,85 eur.Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, z ktorých vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi   odmena   rovnajúca   sa 1/6 z výpočtového   základu   (§ 1 ods. 3   vyhlášky),   t.   j. zo sumy 19 056 Sk, čo predstavuje odmenu v sume 105,42 € (3 176 Sk) a režijný paušál v sume 6,30 € (190 Sk). V danom prípade išlo o právne služby pri zastupovaní dvoch osôb, preto sa základná sadzba tarifnej odmeny znižuje o 20 %, t. j. na 84,34 €. Za dva úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vykonané pre dve osoby predstavuje celková výška odmeny advokáta sumu 362,56 € (4 x 84,34 € + 4 x 6,30 €).

Úkon   právneho   zástupcu,   ktorým   bolo   stanovisko   sťažovateľov   (zo   17.   februára 2009)   k vyjadreniu   okresného   súdu,   nepovažoval ústavný súd za taký, ktorý   by prispel vo výraznejšej   miere   k objasneniu   skutkového   stavu   veci,   preto   náhradu   trov   zaň sťažovateľom nepriznal.

Ústavný súd teda priznal sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 362,56 €, ktoré je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. marca 2009