znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V. a J. V., obe bytom N., zastúpených advokátom JUDr. P. M., N., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 16/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V. a J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. M. V. a J. V. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 16/96.   Sťažnosť   bola doplnená ich podaním zo 6. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky podali okresnému súdu 30. apríla 1996 žalobu o vrátenie 200 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd vyhlásil 17. júna 1996 rozsudok, ale Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 17. marca 1997 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od tohto obdobia okresný súd vo veci samej opätovne viackrát rozhodol, ale v dôsledku odvolacieho aj dovolacieho konania nie je vec dosiaľ právoplatne skončená.

Sťažovateľky   v priebehu   konania   trikrát   (v roku   2000,   2002   a   2005)   urgovali plynulosť postupu okresného súdu a žiadali vo veci urýchlene rozhodnúť.

V závere sťažnosti navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu vo veci konať.

Zároveň   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   200 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   namietajú   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 16/96.   Sťažovateľky   v sťažnosti namietali nečinnosť   okresného   súdu   a   uviedli,   že   predmetné   konanie vedené   okresným súdom nie je ešte právoplatne skončené.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04)   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom okresného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k prieťahom   v   konaní   nedochádza,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   z   vyjadrení   účastníkov   zistil,   že   v   súčasnosti sa vec nachádza   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) od 24. júla 2007   z   dôvodu,   že   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co 33/07 z 8. februára 2007,   ktorým   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu,   podali   sťažovateľky dovolanie.

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18 C 16/96   v spojení   s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 33/07 bolo právoplatne skončené 18. mája 2007.

Sťažnosť sťažovateliek však bola doručená ústavnému súdu až 10. júla 2007, teda v čase,   keď   už   bola   vec   právoplatne   skončená.   Od   24. júla 2007   sa   spis   nachádza na najvyššom   súde,   ktorý   má rozhodnúť   o dovolaní   sťažovateliek   proti   rozhodnutiu krajského súdu z 8. februára 2007.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   čl. 48   ods. 2   ústavy   základom   pre   záver   ústavného   súdu, že sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   proti   okresnému   súdu   je   zjavne neopodstatnená.

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateliek považoval za zjavne neopodstatnenú, a z toho dôvodu ju odmietol.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné   zadosťučinenie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   výrok,   ktorým sa sťažovateľky   domáhali   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom namietali, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007