znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 265/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., t. č. vo výkone väzby, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 až 3, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 3, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-29/BOK-BA-I-05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2006 doručená sťažnosť V. K., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 až 3, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 3, čl. 8, čl. 14 a čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-29/BOK-BA-I-05.Z podania sťažovateľa a jeho príloh vyplýva, že 3. októbra 2005 bolo uznesením vyšetrovateľa Úradu   boja proti   organizovanej kriminalite Prezídia   Policajného zboru B. (ďalej   len   „ÚBOK   PPZ   B.“)   pod   ČVS:   PPZ-29/BOK-BA-I-045   podľa   § 160   ods.   1 Trestného   poriadku   začaté   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   falšovania   a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k, § 176 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona a pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k, § 171a ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Po vykonaní domovej prehliadky u sťažovateľa 2. marca 2006 bolo uznesením ÚBOK PPZ B. ČVS: PPZ-29/BOK-BA-I-05 z 2. marca 2006 proti   sťažovateľovi   a   ďalším   štyrom   osobám   vznesené   obvinenie   za   prečin   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona a za zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Sťažovateľ proti vzneseniu obvinenia uznesením z 2. marca 2006 podal sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu obvineného. Krajská   prokuratúra   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   o tejto   sťažnosti   následne rozhodla   uznesením   č.   k.   2   Kv   143/05-46   z 3.   marca   2006,   ktorým   ju   ako nedôvodnú zamietla.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 160/05 z 5.   marca   2006   (doručené   9.   marca   2006)   bol   sťažovateľ   spolu   s ďalšími   štyrmi obvinenými v tejto veci vzatý do väzby.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   orgánmi   činnými v   trestnom   konaní vo fáze prípravného konania bol podľa jeho tvrdenia poučený iba v zmysle § 121 ods. 2 Trestného poriadku, ďalej že pred sudcom okresného súdu mu nebolo umožnené hovoriť s jeho obhajcom, ako aj že uznesenie o vznesení obvinenia z 2. marca 2006 podľa neho neobsahovalo náležitosti podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku.

Dosiaľ mu podľa jeho tvrdení nebolo napriek jeho žiadostiam oficiálne oznámené, v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy, aké dôkazy opodstatňujú jeho väzbu a jeho sťažnosť voči vzatiu   do   väzby „už   nikdy   nikto   nevidel“,   čím   podľa   neho   došlo   k porušeniu   jeho základných práv na obhajobu, na informácie a na rovnosť strán pred súdom.

Postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v súvislosti   s jeho   vzatím   do   väzby a držaním vo väzbe „bez prezentácie dôkazov“, resp. na základe dôkazov, ktoré sa podľa neho získali v rozpore s Trestným poriadkom a ústavou, sťažovateľ označil za porušenie najmä čl. 2 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   namietal,   že   výkonom   väzby   je   poznačený   jeho zdravotný a psychický stav v dôsledku stresu, ktorý u neho vzniká z priestorov, z čakania, agresivity   prostredia, spoluväzňov   a otrasných   podmienok.   Takáto   väzba   je   podľa   neho znemožnením   obhajoby   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   týraním   (čl.   16   ods.   2   ústavy) a diskrimináciou   postavením   (čl.   12   ods.   2   ústavy)   bez   ohľadu   na   vinu   či   nevinu obvineného.

V tejto súvislosti sťažovateľ požiadal ústavný súd o prijatie predbežného opatrenia podľa § 55 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o odloženie výkonu rozhodnutia o jeho väzbe, ktorým by súčasne nariadil jeho okamžité prepustenie z väzby.

Uznesenie   o vznesení   obvinenia   z 2.   marca   2006   podľa   sťažovateľa   neobsahuje potrebné náležitosti, pretože v ňom nie je uvedený čas konania trestného činu, špecifikovaná odmena za toto konanie a pretože obsahuje podľa neho viaceré logické nezrovnalosti.

Sťažovateľ poukazuje aj na zlú komunikáciu zo strany okresného súdu, ktorý mu na jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby podanú do zápisnice o výsluchu podľa neho vôbec neodpovedal, rozhodnutie o ustanovení obhajcu z 2. marca 2006 mu bolo doručené až 16.   marca   2006, na   jeho   dve   žiadosti   o prepustenie   z 20.   marca   2006   (adresovaná vyšetrovateľovi) a 11. apríla 2006 (adresovaná prokurátorovi) mu prišla zamietavá odpoveď až 31. mája 2006, ktorá sa týkala podľa neho iba jednej bližšie neurčenej z nich, a napokon jeho sťažnosť predsedovi okresného súdu z 29. mája 2006 dosiaľ nie je vybavená.

Okresný súd uvedeným postupom podľa neho porušil jeho základné práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 46 ods. 2 a čl. 49 ústavy.

Aj keď podľa sťažovateľa prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej   len   „prokurátor   generálnej   prokuratúry“)   podľa   neho   uznal   opodstatnenosť   jeho argumentov,   prokurátor   krajskej   prokuratúry   jeho „pripomienky   stále   obchádza“ najmä vo veciach ústavnosti zaistenia dôkazov, výkonu sporných zákonov a žiadostí o prepustenie na   slobodu,   ktoré   boli   prokurátorom   krajskej   prokuratúry   18.   apríla   2006   postúpené okresnému   súdu   s negatívnym   stanoviskom,   ktorého   obsah   však   sťažovateľovi   nie   je známy.

Spomínané žiadosti o prepustenie podľa sťažovateľa obsahovali aj iné skutočnosti, ktoré sú uvedené aj v rámci jeho ústavnej sťažnosti, ku ktorým sa však prokurátor krajskej prokuratúry podľa neho nevyjadril a svoju odpoveď odôvodnil len tým, že 3. marca 2006 vykonal prešetrenie postupu vyšetrovateľa v predmetnej veci. Následne s ním podľa neho od 2. júna 2006 prokurátor krajskej prokuratúry prestal komunikovať a podľa sťažovateľa nie   je   v tejto   veci   nestranný,   napriek   tomu,   že   dodržiavanie   ústavy   patrí   k jeho povinnostiam.

Sťažovateľ upozornil orgány činné v trestnom konaní na svoj vážny zdravotný stav ako   i ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   podľa   jeho   názoru   u neho   úteková   väzba   a väzba   pre zabránenie ďalšiemu páchaniu údajnej trestnej činnosti „neprichádzajú do úvahy“, no tieto jeho argumenty nie sú zo strany orgánov činných v trestnom konaní akceptované, resp. podľa sťažovateľa „ako keby neboli“.

Podľa   sťažovateľa   z dôvodu   chybnej   formulácie   trestných   činov,   z ktorých   je obvinený (§ 355 a § 352 Trestného zákona), sa podľa neho jeho väzba dostáva do rozporu s čl. 49 ústavy, a preto nie je dôvod na jej pokračovanie už len z tohto dôvodu.

Do   vydania   konečného   rozhodnutia   o ústavnej   sťažnosti   požiadal,   aby   sa   trestné stíhanie voči jeho osobe „aspoň prerušilo“. Tejto svojej žiadosti žiada vyhovieť aj z toho dôvodu, že hoci je jeho väzba podľa neho podložená ustanoveniami Trestného poriadku, je v kolízii   s dodržiavaním   ľudských   práv,   pretože   obvinenie   vznesené   proti   nemu   nie   je podložené konkrétnymi činmi a dôkazmi, ku ktorým by sa v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy mal mať možnosť vyjadriť.

Okresný   súd   sa   v rámci   rozhodovania   o otázke   prepustenia   z väzby   pridržiava stanoviska prokurátora krajskej prokuratúry na úkor dodržiavania ľudských práv (uvedené skutočnosti boli bližšie popísané v sťažovateľových žiadostiach z 20. marca 2006, 11. apríla 2006 a 29. mája 2006, pričom posledné z nich bolo podľa neho spojené aj so žiadosťou o preskúmanie legálnosti väzby).

Okresný súd na jeho žiadosti neodpovedá a podľa neho nie je predpoklad, že sa bude sťažnosťou relevantne zaoberať. Sťažovateľ následne požiadal ústavný súd o prepustenie z väzby,   pričom   argumentuje   tým,   že   prokurátor   krajskej   prokuratúry   mu   podľa   neho neumožňuje vyjadriť sa   k dôkazom   získaným v rámci trestného konania vedeného proti nemu v rozpore s ustanoveniami čl. 2 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ďalej podľa neho odmieta akceptovať stav, že § 355 a § 352 Trestného zákona sú vážne funkčne chybné, čo znemožňuje ich použitie v praxi, a taktiež argumentuje svojím zlým zdravotným stavom, v dôsledku ktorého je výkonom väzby bezprostredne ohrozený na zdraví, čo je porušením jeho práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy.

Sťažovateľ v ďalšom texte svoje obsiahle podanie zhrnul a rozdelil do štyroch bodov.

V prvom z týchto bodov uviedol, že namieta predovšetkým porušenie svojho práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v dôsledku   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní pri zaisťovaní dôkazov počas domovej prehliadky vykonávanej u neho. Podľa sťažovateľa boli „artefakty dátovej (teda nehmotnej) povahy, ako obsah počítača, príslušenstva a mobil. telefónov“ počas vykonanej domovej prehliadky zapečatené spochybniteľným spôsobom a niektoré   z nich   neboli   zapečatené   vôbec alebo nie   počas jeho   prítomnosti.   Predmetný postup označil za netransparentný, pričom netransparentnosť je podľa neho „diskriminácia postavenia v zmysle ust. čl. 12 ods. 2, najmä v zmysle prezumpcie neviny čl. 2 ods. 3, čl. 50 ods.   2   ústavy“. Orgány   činné   v trestnom   konaní   pri   zaisťovaní   vecí   počas   domovej prehliadky podľa sťažovateľa nedodržali postup podľa § 93 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, podľa ktorého mali vykonať fyzickú inventarizáciu zaistených vecí a spísať o nej zápisnicu v   jeho   prítomnosti,   aby   sa   nemohla   totožnosť   týchto   vecí   spochybniť.   Pri   domovej prehliadke dostal sťažovateľ podľa neho „len absolútne nevyhovujúci pár riadkami rukou písaný záznam formátu A5 o veciach zaistených, nie však o ich obsahu“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   mu   nebolo   umožnené   sa   tejto prehliadky zúčastniť, nebol poučený o svojom práve vyjadriť sa ku dôkazom a ani o práve byť prítomný   pri   obhliadke   zaistených   dát,   pretože   orgány   činné   v trestnom   konaní ho poučili iba podľa § 121 ods. 2 Trestného poriadku. Zaistené „artefakty“ boli navyše podľa neho zaslané na expertízu až po dvadsiatichdvoch dňoch, čo u neho vyvolávala pochybnosť „o nespochybniteľnosti konania“, pretože tým bol podľa neho daný dostatočný priestor na manipuláciu s nimi.

Sťažovateľ požiadal v tejto súvislosti ústavný súd, aby vyhlásil uvedené dôkazy za nelegálne v zmysle § 119 ods. 4 Trestného poriadku, zakázal ich použitie (vrátane likvidácie ich kópií v akejkoľvek forme), prikázal odovzdať ich prvé kópie sťažovateľovi, zakázal vyšetrovanie   na   podklade   takto   získaných   údajov   a aby   prikázal   vyradenie   záznamov o týchto dôkazoch z vyšetrovacieho spisu.   O uvedené rozhodnutie požiadal ústavný súd preto, aby „nemohlo dôjsť z dôvodu použitia takýchto dôkazov k diskriminácii (postavením)

- úst. čl. 12 ods. 2, k narušeniu rovnosti strán (úst čl. 47 ods. 3) aj v prípravnom konaní (čo je   tiež súdne konanie),   k zneužitiu   práv   štátom   (OČTK)-   úst.   čl.   2   ods.   2,   či   k tr.   činu Marenia spravodlivosti   –   neoprávneným zvýhodnením   žalujúcej   strany   (par   344   ods.   1 písm. d) TZ)“.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   aj   o vydanie   predbežného   opatrenia,   aby   do rozhodnutia ústavného súdu (konečného) boli uvedené dôkazy vyradené z vyšetrovacieho spisu, bol udelený zákaz akejkoľvek manipulácie s nimi, či vyšetrovania na ich podklade a prikázal, aby mu boli jeho mobilné telefóny vrátené.

V druhom bode svojej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože bol podľa neho „uväznený bez predloženia priamych dôkazov“. V tejto súvislosti požiadal ústavný súd o vydanie nálezu potvrdzujúceho jeho výrok: „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, teda treba takúto zakázanú činnosť vydokladovať (dokázať) nespochybniteľným spôsobom (priamym dôkazom), inak je tu stále šanca,   že toto konanie nebolo zakázané a že je obvinený nevinný.   V tomto zmysle teda možno konštatovať, že každý je nevinný, až kým sa mu opak priamo nedokáže (priamym dôkazom),   a   medzi   priame   dôkazy   nemožno   rátať   ani   výpoveď   svedka   (najmä nevieryhodného) či odposluch telefónu (ako samosvedka – pohnútky nemožno dokázať), pokiaľ   takáto   výpoveď   nie   je   podložená   nevyvratiteľnou,   s činom   priamo   súvisiacou skutočnosťou.“

V treťom bode v rámci zhrnutia svojej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 49 ústavy. Poukázal na znenie § 122 ods. 11 Trestného zákona, ktorý hovorí, že za hromadný trestný   čin   sa   považuje   jeho   spáchanie   viacerými   činmi,   ktoré   samostatne   ešte   nie   sú trestným činom, pričom trestnosť všetkých takýchto činov sa posudzuje spoločne.

S ohľadom na čl. 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, čo je trestným činom, podľa neho v ustanovení § 122 ods. 11 Trestného zákona v záujme jeho jednoznačného výkladu chýba slovko „aj“ pred slovom „ešte“, pretože inak podľa neho z tejto formulácie vyplýva, že „trestne zodpovedný je úplne každý, napr. už len tým, že ráno vstane a vypije kávu, čo už sú dva (viaceré) činy.“ V zmysle § 8 Trestného zákona podľa sťažovateľa „znaky   tohto   trestného   činu   definované   sú,   takže   ako   čin   je   platný,   napriek   skutkovej nezmyselnosti“.

V ustanovení § 352 Trestného zákona ide však podľa neho o opačný prípad, t. j. o prípad,   keď   znaky   trestného   činu   v základnej   definícii   trestného   činu   nie   sú.   Podľa sťažovateľa by Trestný zákon mal obsahovať aj definíciu slova „falšovať“ použitej v § 352 Trestného zákona, pretože zmysel tohto slova môže byť podľa neho vykladaný rôzne, t. j. nie je ho možné určiť jednoznačne, čo je podľa neho v rozpore s čl. 49 ústavy, pretože zákon má podľa neho hovoriť jasne a jednoznačne a nemôže zároveň „zahŕňať netrestný aj trestný účel“.

Aj zo znenia § 355 Trestného zákona, ktorý hovorí o prevádzačstve a v ktorom je použitý výraz „nedovolené prekročenie štátnej hranice“, podľa sťažovateľa nie je exaktne jasné, čo sa pod týmto výrazom myslí na účely tohto zákona. Podľa sťažovateľa sú § 355 až § 357 Trestného zákona významovo zviazané a skutočnosť, že § 357 Trestného zákona definuje nedovolené prekročenie štátnej hranice v podstate ako vzdušný prienik na územie Slovenskej   republiky   podľa   neho „automaticky   neguje   zamýšľané   postihovanie   za   tzv. pozemné prekročenie št. hranice“, pretože zákon podľa neho tou istou formuláciou nemôže popísať dva diametrálne rôzne činy.

Podľa   sťažovateľa   je potrebné   zákon,   aj   keď   bol   prijatý   s chybami,   rešpektovať, avšak s ohľadom na čl. 49 ústavy iba v takom zmysle, ako je tento zákon formulovaný, t. j. „ak chýba formulácia, chýba aj účinnosť“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavný   súd   požiadal   o vyslovenie „zákazu postihovania“ podľa § 352 a § 355 Trestného zákona, pretože v opačnom prípad by takýto postih bol podľa neho najmä „porušením čl. 49, úst. čl. 2 ods. 3, úst. čl. 12 ods. 2 a porušením   iných   k prípadu   sa   vzťahujúcich   ľudských   a základných   práv   a slobôd,   aj v zmysle   EDOLP   (Eu.   dohody   o ľudských   právach),   najmä   postihom   za   netrestný   čin, v zmysle chýbajúcej litery zákona“.

V rámci   bodu   štyri   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 až 3, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že prvý viceprezident Policajného zboru Slovenskej republiky v článku s názvom „Falšovatelia predbehli vnútro“ zverejnenom v týždenníku Live z 8. marca 2006 označil sťažovateľa ako „V. K.“, čo podľa neho vzhľadom na netradičnosť a zriedkavosť výskytu tohto mena znamenalo zverejnenie jeho identity.

Sťažovateľ   požiadal   v tejto   súvislosti   ústavný   súd „o účinné   opatrenia   na zamedzenie zverejňovania identity všeobecne (aj o predbežné opatrenie) formou záväzného zákazu   zverejňovania   aj   krstných   mien,   najmä   v prípadoch   ich   zriedkavého   výskytu, a o priznanie nároku na odškodnenie – finančné zadosťučinenie vo výške, ktorú dostala zverejňujúca osoba (zrejme p. J. S.) ako odmeny od odchádzajúceho ministra“.

Uvedené   odškodnenie   sťažovateľ   žiadal   priznať   aj   z toho   dôvodu,   že   predmetný článok obsahoval podľa neho aj prvky ohovárania jeho osoby, pretože bol v ňom de facto priradený k balkánskemu etniku.

Ku   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   pripojil   aj žiadosť,   aby mu ústavný súd v konaní v tejto veci ustanovil advokáta, ktorý by ho zastupoval.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II. A K námietkam sťažovateľa o postupe orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného konania v tejto veci

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods.   3,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   2   ústavy   postupom   orgánov   činných   v predmetnom trestnom   konaní   pri   zaistení   vecí   pri   domovej   prehliadke,   ako   aj   postupom   krajského prokurátora   v tomto   konaní,   pretože   mu   podľa   neho   neumožnil   vyjadriť   sa   k dôkazom v jeho veci. Ďalej namietal aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 40 ústavy, pretože výkonom väzby je pre svoj zlý zdravotný stav bezprostredne ohrozený na svojom zdraví. Ústavný   súd   požiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia   o jeho   okamžitom   prepustení z väzby.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže (...) od začiatku konania proti   svojej   osobe   vyjadriť   ku   všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu, a k dôkazom   o   nich,   má   však   právo   odoprieť   vypovedať.   Môže   uvádzať   okolnosti, navrhovať,   predkladať   a   obstarávať   dôkazy   slúžiace   na   jeho   obhajobu,   robiť   návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. (...)

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd (...) obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby (...).

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   konajúci   v trestnej   veci   sťažovateľa   po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj   právnych   okolností   daného   prípadu   vrátane   zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd   pred   všeobecným   súdom,   a preto ústavný   súd   jeho   sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

II. B K námietkam týkajúcim sa nedostatku náležitostí uznesenia o vznesení obvinenia z 2. marca 2006, potreby priameho dôkazu v prípade vznesenia obvinenia a žiadostí o prepustenie z väzby

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   uznesenie   o vznesení   obvinenia z 2. marca   2006   neobsahovalo   podľa   neho   náležitosti   podľa   §   206   ods.   3   Trestného poriadku, ďalej, že jeho právo podľa čl. 2 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy bolo podľa neho porušené tým, že bol uväznený bez predloženia priamych dôkazov a domáhal sa vyslovenia   právnej   vety,   v ktorej   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   vzniesť   obvinenie,   resp. uväzniť obvineného môžu orgány činné v trestnom konaní len na základe priameho dôkazu proti nemu.

II. B. 1 Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 2.   marca   2006   podal   sťažovateľ   sťažnosť   priamo   do   zápisnice   o   výsluchu,   o ktorej rozhodol   prokurátor   krajskej   prokuratúry   uznesením   z 3.   marca   2006   a   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené 9. marca 2006.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 20. júna 2006, teda už po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde stanovenej pre tento typ konania pred ústavným súdom, ústavný súd sa už teda sťažnosťou sťažovateľa v tejto časti nemohol zaoberať pre jej oneskorenosť.

Námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   potreby   zabezpečenia   priameho   dôkazu   proti obvinenému   v prípade   vznesenia   obvinenia,   resp.   rozhodnutia   o jeho   väzbe   sú   podľa ústavného súdu   zjavne neodôvodnené, pretože   platná právna   úprava   (Trestný   poriadok) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému, resp. priamym dôkazom proti nemu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, ktorá je v súlade s uvedeným záverom a v rámci ktorej tento už opakovane uviedol,   že:   (...)   pokiaľ   ide   o   „dôvodné   podozrenie   (raisons   plausibles   de soupssonner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo   behom   zadržania   (napr.   Erdagöz   c.   Turecko,   1997,   Brogan   a   ďalší   c.   Spojené kráľovstvo,   1988).   K tomu, aby podozrenie   bolo dôvodné,   musia   existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. Erdagöz, ďalej Campbell a Hartley c. Spojené kráľovstvo, 1990).

II. B. 2 Sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby pozastavil výkon jeho väzby, resp. rozhodol o jeho prepustení na slobodu s ohľadom na viaceré skutočnosti (predovšetkým vzhľadom   na   zdravotné   dôvody,   nefunkčnosť   §   352   a §   357   Trestného   zákona a nezákonnosť   jeho   väzby   pre   neexistenciu   priameho   dôkazu   proti   nemu   v uvedenom trestnom konaní). Podľa jeho tvrdení podal už v tejto veci viaceré žiadosti o prepustenie na slobodu,   pričom   o jednej   z   nich   už okresný   súd   rozhodol   31.   mája   2006   s negatívnym výsledkom.

Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že predpokladom na založenie právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo napravené na základe opravného prostriedku (sťažnosti) funkčne príslušným väzobným súdom (vyšším súdom).

Do   obsahu   právomoci   ústavného   súdu   nepatrí   preskúmať   postup   (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní.

Bez takého postupu nie je možné a prípustné robiť závery o existencii zákonného dôvodu na uvalenie väzby. Ústavný súd sa preto pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody sústreďuje na preskúmanie toho,   či   k   obmedzeniu   došlo   z dôvodov   a spôsobom,   ktoré ustanovuje   Trestný   poriadok,   bez toho,   aby   suploval právomoc a   postupy   všeobecných súdov. (II. ÚS 76/02)

Sťažovateľ   využil   svoje   právo   predložiť   súdu   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe a podal viaceré žiadosti o prepustenie z väzby, pričom podľa jeho tvrdenia o jednej z nich už okresný súd rozhodol s negatívnym výsledkom 31. mája 2006.

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   porušenia   jeho   práv   v rámci konania,   resp.   konaní   o jeho   žiadostiach   o prepustenie   na   slobodu   ide   podľa   názoru ústavného   súdu   o neprípustnosť   sťažnosti   v tejto   časti,   pretože   sťažovateľ   je   oprávnený v záujme ochrany svojich práv využiť následne po rozhodnutí prvostupňového súdu o nich sťažnosť   podľa   §   83   Trestného   poriadku   ako   riadny   opravný   prostriedok,   o ktorom rozhoduje odvolací súd.

II. C K námietkam sťažovateľa súvisiacim s chybným znením § 352 a § 355 Trestného zákona.

Sťažovateľ   namietal   vo   svojom   podaní,   že v dôsledku   pojmov   použitých   v   §   352 a §355   Trestného   zákona   (pojmy „falšovanie“ a „nedovolené   prekročenie   štátnej hranice“), ktorých význam nie je v Trestnom zákone exaktne definovaný, by ich prípadná aplikácia   súdom   v tejto   veci   znamenala   postih,   ktorý   by   podľa   neho   bol   porušením základného práva podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 2 a čl. 49 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že výklad a aplikácia zákonov je úlohou všeobecného   súdu   v rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Keďže   rozhodovanie   o   povahe   trestného   činu   a naplnení   jeho   jednotlivých skutkových znakov patrí v súčasnosti do právomoci všeobecného súdu, v tejto časti bolo potrebné   v súlade   s princípom   subsidiarity   podľa   čl.   127   ústavy   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

II. D K námietkam týkajúcim sa neoprávneného zverejňovania údajov o jeho osobe

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 až 3, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť zverejnením jeho krstného mena v článku týždenníka prvým viceprezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky,   čo   podľa   neho   vzhľadom   na netradičnosť   a zriedkavosť   výskytu   tohto   mena znamenalo zverejnenie jeho identity, a v tejto súvislosti požiadal ústavný súd aj o priznanie finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby vrátane otázok súvisiacich s odstránením následkov týchto zásahov a priznania primeraného zadosťučinenia, resp. nemajetkovej ujmy patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktoré   v takýchto   prípadoch   poskytujú   ochranu základným právam účastníkov konania, napr. v rámci konania o ochrane osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ide aj v tejto časti sťažnosti o nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II. ENa základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa z uvedených dôvodov odmietol podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   a vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bolo   už   ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006